Zaujíma sa o Dunaj, o ktorom vydala knihu, ale známou sa stala hlavne pre svoje zahraničné reportáže. Jana Čavojská chodí na miesta, kde sa väčšina tunajších novinárov nedostane. Unikátne je tiež, že pracuje sama. Fotí, píše, cestuje, ale, ako hovorí, hlavne cesty pripravuje. Plánovanie je podľa nej kľúč k úspechu. Ako sa zmieruje s tým, keď niečo nevyjde? Kde ju zadržala polícia? Ako vznikala reportáž z Bangladéša, ktorá získala aj novinársku cenu, sa JANY ČAVOJSKEJ pýtala VERONIKA COSCULLUELA.

Ako sa môže stať, že novinár pokrývajúci vojnu alebo konflikt zomrie? Širín abú Aklah z Al Džazíry zabili strely začiatkom mája na západnom pobreží Izraela, na Ukrajine ich už zomrelo najmenej 23. Podcenili nebezpečie?

K tomu môže prísť veľmi jednoducho, a nemusíš byť ani vo vojnovej zóne. Napríklad sa ocitneš na oslobodených územiach, kde sa už nebojuje, ale stále sa tam nachádza veľa výbušnín. Na niečo stúpiš, niekam vojdeš a je to. Nešťastie môže postihnúť nielen novinárov, ale často aj miestnych, ktorí sa vracajú domov a takto náhodne prídu o zdravie či život.

Čo sa týka Širín abú Aklah, to bolo zvláštne, lebo oni ani nepokrývali vypuknutý konflikt, ale obyčajný protest. Bola to chyba a surovosť izraelských vojakov, ktorá je na palestínskych územiach, žiaľ, bežná. Nemalo by sa stávať, že by novinári umierali vo vojne. Platí, že ak je novinár riadne označený, nemal by byť cieľom, robí si svoju prácu, pokrýva dianie. Samozrejme, ako vo všetkých vojnách, pravidlá sa nie vždy rešpektujú. Vidíme, že aj iné pravidlo - to, že sa neútočí na civilné ciele - je prvé, ktoré sa vždy poruší, ako to sledujeme aj na Ukrajine.

Novinári vždy všetky pravidlá rešpektujú? Nikdy sa nevrhajú do rizika kvôli exkluzívnym akčným záberom?

Iste, hrnú sa kade-tade, ale to vyplýva z toho, čo naša práca znamená. Jednoducho niekedy idete aj do rizika a každý si je toho vedomý. Ale skúsený novinár to nerobí. Pozná situáciu, vie, čo sa dá, čo sa oplatí. Ak sa stane nešťastie pre nedbalosť novinára, tak myslím, že ide o nejakého začiatočníka.

Nemôžeme byť príliš naivní, nemôžeme si myslieť, že zmeníme svet tým, že urobíme reportáž. To v žiadnom prípade. Ale akékoľvek upozornenie na nespravodlivosť je fajn.
Jana Čavojská

No a potom je tu snaha, aby sa pravdivé informácie o dianí nedostali do sveta. Ale to nie je špecifikum vojen a konfliktov. Stačí sa pozrieť na revolúcie v arabskom svete v roku 2011. Protestovalo sa proti vláde a novinári zažívali nepríjemné útoky, ženy aj so sexuálnym podtónom. Veľa z nich si povie, že im nestojí za to chodiť na miesto a vystavovať sa niečomu takému. Motiváciou útoku na novinárov je zabrániť, aby sa objektívne informácie dostali von. Ale ak cestuješ do krajiny, kde sa bojuje, musíš vždy rátať s tým, že sa môžeš stať obeťou aj úplnou náhodou.

Ocitla si sa ty v nejakej hraničnej situácii?

Ja nechodím do oblastí aktívnych bojov. Príbehy nie sú iba tam. Nemusíš fotiť vojaka, ktorý práve strieľa. Navyše chodiť do zón konfliktov nie je lacné. Novinári z malej krajiny, ktorí navyše pracujú viac-menej na vlastnú päsť bez zdrojov veľkej redakcie, na to nemajú rozpočet. Ide o to, aké máš zdroje, či si môžeš dovoliť zaplatiť lokálneho prekladateľa, či lokálneho novinára nazývaného fixer, ktorý má kontakty a pomôže ti aj s jazykom. Ale nielen konflikt je nebezpečný. Veľakrát sa dostaneš do problémov napríklad aj na neuznaných územiach. Ja som bola v Donecku, keď to bola už separatistická republika.

Na snímke je spisovateľka a fotografka Jana Čavojská.
Zdroj: NORBERT SKALIČAN

Čo sa tam stalo?

Neplatí tam právo, je to územie nikoho. Ak by som mala problémy, asi mi nik nepomôže. Ambasáda sa tam asi nedostane, si odkázaná len sama na seba a svoje zdroje, kontakty. Môžeš dúfať, že sa to nezvrhne.

No a hoci na mňa nik nestrieľal, problémy iných druhov som veru mala na rôznych miestach. Napríklad som v Afrike dostala ťažkú maláriu. Nikde sa nemôžeš cítiť tak, že sa ti vôbec nič nemôže stať.

Koľko jazykov vlastne vieš?

Po anglicky, po nemecky a po rusky ako-tak, dohovorím sa. Je mi ľúto, že som sa jazykom nevenovala viac. Začala som sa učiť španielčinu, ale nenapredujem tak, ako by som si želala. Veľmi však chcem, lebo viem, že mi tento jazyk otvorí prístup do veľkej časti sveta.

Ako veľmi je práca novinára na reportáži v zahraničí náročná?

Predstav si, že máš na to miesto obmedzený čas, musíš stihnúť čo najviac, nevieš miestny jazyk, musíš si poradiť s angličtinou, nepoznáš terén, reálie, situáciu, pravidlá. V priebehu pár dní sa musíš zorientovať, dohodnúť si stretnutia, rozhovory, nahrávaš, fotíš, aby to malo zmysel, hlavu a pätu, aby veci boli relevantné, nielen nejaký náhodný cestopis. Príprava zaberie teda oveľa viac času ako samotná cesta. Keďže viem, že na mieste budem pár dní, v predstihu sa snažím osloviť čo najviac ľudí.

Stalo sa ti, že napriek pedantnej príprave ti akosi plány padli?

To sa stane vždy, že sa niečo neurobí, plán sa zmení, ale zas na mieste sa dozviete niečo iné, neplánové a dostanete sa k ľuďom, o ktorých ste spoza stola doma ani nevedeli, že existujú. Hoci dnes možno veľa dohodnúť cez sociálne siete, skontaktovať sa s ľuďmi aj vybaviť na internete, sú krajiny, ktoré fungujú na osobnom kontakte. Vždy je to inak, ako si predstavuješ.

Čo také dôležité ti padlo?

Keď sa začala pandémia, bola som v Mexiku. Jedna z mojich hlavných a srdcových tém je migrácia a vtedy bola vlna migrácie z krajín Latinskej Ameriky do USA. Situácia bola desivá, ľudia cestovali cez púšť, občas boli bez vody, prevádzači ich vykorisťovali. Americké migračné úrady navyše oddeľovali deti od rodičov. Doteraz sú prípady, že rodičov nenašli. Mala som vybavené návštevy zariadení, príprava bola zložitá. Nakoniec som nič z toho nemohla zrealizovať. Urobila som v Mexiku tri iné témy, kým vypukla pandémia. Túto som si nechávala nakoniec, lebo je lepšie, ak máte problémy s políciou a colníkmi na konci, než keby ste ich mali na začiatku a ešte by vás vyhostili a nemohli by ste urobiť žiadnu reportáž.

Začali sa rušiť lety do Európy. Ceny leteniek vystrelili a ja som stála pred rozhodnutím, či ísť alebo zostať o týždeň dlhšie. Hovorilo sa, že sa môže prestať lietať úplne. Tak som nevedela, prečkať tam pandémiu alebo ísť domov. Nakoniec som sa vrátila bez reportáže o prisťahovalcoch.

A naopak, niečo skvelé, čo sa ti podarilo na mieste a pred odchodom si to nemala v programe?

V Keni, v Nairobi som veľmi chcela urobiť reportáž o dievčatách, ktoré boxujú. Pred pár rokmi po povolebnom násilí začali trénovať box. V Keni vôbec nie je bežné, aby ženy športovali, a to nehovorím, aby robili taký násilný mužský šport. Ešte tam kolovali povery, že keď sa žena začne venovať niečomu takému, zmení sa na chlapa, zhrubne jej hlas a podobne. Slumy sú násilné, dievčatá sa chceli aj chrániť. Neviem už, akou náhodou som našla jedného chlapíka, ktorý tieto mladé boxerky trénoval. Bol veľmi svojrázna postavička, každý ho tam poznal pod prezývkou Priest, čo znamená kňaz. Mal dlhé dredy a v takej malej telocvični organizoval tréningy. Vyšla z toho krásna reportáž.

Aké bolo pozadie výroby reportáže o Rohingoch, za ktorú si získala aj novinársku cenu?

To bola takisto obrovská náhoda. Oblasť, v ktorej sa nachádzajú veľké utečenecké tábory, bola prístupná len na zvláštne povolenie a to som si musela vybavovať na ambasáde, ktorá bola pre Slovákov až v Berlíne. Tak som sa rozhodla, že pôjdem bez neho. Aj to niekedy spravíš, ak sú veci priveľmi komplikované. Nedarilo sa mi nikoho skontaktovať. Často skúšam vyhľadať nejakých miestnych novinárov alebo neziskovky, ktoré pôsobia na mieste.

Nakoniec som sa k utečencom dostala náhodou. V Bangladéši som mala plán spracovať aj jednu ekologickú tému - stúpajúcu hladinu oceánov. Je to krajina, ktorá skončí často pod vodou, pretože sú tam tri obrovské rieky a so zmenou klímy je tej vody čoraz viac. Skontaktovala som sa s človekom z neziskovky, ktorá robí projekty pre ľudí z riečnych ostrovov, pretože voda ich čoraz viac ohrozuje. Ukázalo sa, že majú projekty aj v utečeneckých táboroch Rohingov. Super, vravím si, ale medzitým som oslovila aj jedného fixera, 17-ročného študenta bez skúseností. Kvôli nemu som sa potom dostala do veľkých problémov.

O čo išlo?

Chytila ma tajná polícia. Zistili, že nemám povolenie. Už predo mnou takto našli dvoch novinárov, mňa našťastie pustili. Myslím, že bola obrovská výhoda, že som žena. Niekedy sa to vyplatí. Nakoniec ma teda pustili s tým, že ma tam už nechcú vidieť, a keby ma zas chytili, vyhostia ma. Jasné, že do toho utečeneckého tábora Rohingov som išla znova. Našťastie ma už nechytili. Keď ideš na kraj sveta, tak ťa niekedy policajti neodradia, aby si išla za svojím cieľom.

Ty píšeš aj fotíš. Ako to máš zariadené, rozmyslené? Kedy fotíš, kedy nahrávaš na diktafón, aby si mala z čoho „uvariť“ text? Lebo z terénu viem, že to nie je také ľahké. Počúvaš, pýtaš sa, sústredíš.

Vždy mám dilemu, čo na ktorom mieste uprednostním. S fotoaparátom je to čoraz ťažšie, hlavne teraz s pravidlami GDPR. Kedysi bola fotka anonymnejšia. Dnes niekoho odfotíš a v sekunde je jeho tvár na sociálnych sieťach po celom svete a ľudia majú väčšie obavy. Hlavne tí, ktorým to môže uškodiť. Ľudia, ktorí utekajú pred nedemokratickými režimami, si naozaj nemôžu dovoliť vystaviť svoju tvár. Mohli by dostať do nebezpečia svojich príbuzných, ktorí zostali doma.

Na druhej strane môže byť fotoaparát aj niečo, čo otvorí diskusiu, zblíži vás s človekom.

Ako to?

Fotka si vyžaduje veľmi veľa času. Musíš toho človeka presvedčiť, získať si jeho dôveru. Stane sa, že vďaka fotografovaniu získaš príbeh.

Nemôžeme byť príliš naivní, nemôžeme si myslieť, že zmeníme svet tým, že urobíme reportáž. To v žiadnom prípade. Ale akékoľvek upozornenie na nespravodlivosť je fajn.
Jana Čavojská

Akí sú Slováci respondenti? Moja skúsenosť je, že ťažkí. Keď sme boli na voľbách vo Francúzsku, zastavili sme na kameru troch ľudí, všetci ochotní, milí, odpovedali, dávalo to zmysel a ešte to bolo aj vtipné. U nás mám niekedy pocit, akoby sa nám novinárom na ulici ľudia vyhýbali.

To si trafila, v Taliansku aj vo Francúzsku ľudia radi povedia svoje názory. Neboja sa, nehanbia sa. Novinárske povolanie vnímajú pozitívne, radi sa vyjadria, je to až pocta, že sa práve ich pýtate. U nás sú ľudia uzavretejší. Sú však krajiny, kde sú ešte viac uzavretí ako my.

Občas sa zas stane, že sú ľudia otvorení v situáciách, keď to neočakávaš. Napríklad aj teraz na Ukrajine. Ľudia prežili niečo strašné, ty si myslíš, že sa možno ani necítia na to, aby rozprávali. Myslíš, že chcú mať pokoj a nikoho nevidieť. Ale nie je to tak. Rozprávala som sa s ľuďmi, ktorí strávili mesiac vojny niekde v pivnici, práve vyšli von a cez slzy opisovali všetko, čo zažili, čoho sa boja. A chceli rozprávať. A to sa často stáva, že ak niekto prežil nejakú nespravodlivosť, je odvážny. Nie je to však pravidlo, niekedy musíš presviedčať, prehovárať. Ale nejde len o krajinu, kde si, ale ochota hovoriť závisí aj od témy.

Čítala som, že ľudia vo vojne po veľkom žiali a traume rozprávajú s novinármi preto, že akosi čakajú pomoc. Keď sa však novinári vracali po rokoch napríklad do Srebrenice, už s nimi matky zavraždených nechceli rozprávať, lebo videli, že sila príbehu, ktorý novinár zverejní, geopolitikou často nepohne ani im osobne nič neprinesie.

Samozrejme, nemôžeme byť príliš naivní, nemôžeme si myslieť, že zmeníme svet tým, že urobíme reportáž. To v žiadnom prípade. Ale akékoľvek upozornenie na nespravodlivosť je fajn. Dnes sú novinári na Ukrajine ako dôležitá súčasť dokumentovania vojnových zločinov. Podávajú svedectvo toho, čo vidia na vlastné oči. Ale svet to nezmení.

Ja skôr vidím problém v tom, že novinári často chodia za tým istým človekom. Hlavne ak je situácia traumatizujúca, ani nie je etické toľko sa vypytovať. To je veľmi negatívny jav a stáva sa to. Fixer často berie všetky redakcie na tie isté miesta, k rovnakým ľuďom. Lebo to pozná, má overené. Tento postup bol veľmi kritizovaný práve v utečeneckých táboroch Rohingov v Bangladéši. Tie isté znásilnené ženy tam interviewovali asi 50-krát. Bol tam fixer, ktorý poznal práve tie ženy, a každého za nimi vodil. Pritom sa príbehy opakujú, stačí zájsť o dom vedľa. Stačí nebyť lenivý.

Je nejaká krajina, na ktorú si zmenila názor, keď si tam mohla vycestovať?

Jasné. Napríklad Keňa. Slumy som predtým, keď som bola mladšia, brala ako nejakú chudobnú štvrť, s chatkami z vlnitého plechu bez kanalizácie, čo tak aj bolo, ale neznamená to, že tam všetci žijú v beznádeji a čakajú na pomoc. Naopak, väčšina ľudí tam mala prácu a hoci zarobili jeden dolár na deň, tak som si zrátala, že ak ide každý druhý povedzme z dvoch miliónov ľudí domov večer s dolárom, tak na území 2,4 štvorcového metra sa premelie milión dolárov denne. Hoci v malých sumách, je to veľký ekonomický obrat. Ľudia sa tam veľmi snažili, aby si postupne budovali školy, športoviská, sprchy. Veľmi veľa miestnych aktívnych ľudí žilo s entuziazmom.

Koľko vo finálnom texte je teba? Sú to síce vždy príbehy iných, ale ty vyberieš tému, ty ju zostavíš, vyberieš citáty, dáš tomu štruktúru a svoje pozorovania, vnímanie...

Do reportáže vždy dávaš kus seba, aj keď nechceš alebo si to neuvedomuješ. Ako žáner to má okrem objektívneho veľa subjektívneho. Záleží aj na téme, ktorá mi je blízka, čo chcem ukázať, ako to je a nemalo by to tak zostať. Je tam vzťah s ľuďmi, ktorý si si vytvorila, tvoj názor na vec. Ja rada zostávam v kontakte s ľuďmi, o ktorých som písala. Napríklad takto pravidelne komunikujem s jednou afganskou rodinou. Najskôr som ich stretla v utečeneckom tábore v gréckej Morii, dnes sú v Nemecku.

Kam sa chystáš cestovať najbližšie a akú máš tému?

Do Venezuely. Idem sa pozrieť, ako tam žijú ľudia v režime, ktorý im za posledné roky priniesol chudobu aj politickú neslobodu, izoláciu.