Plus 7 dní

Jej koniec oslavujeme 8. mája, hoci nemeckí pohlavári podpísali kapituláciu už 7. mája. Za komunizmu sme však oslavovali až 9. mája. Druhá svetová vojna nie je čierno-bielou kapitolou dejín. Priniesla milióny obetí a zločiny, ale i rozpory.

O mýtoch spojených s vojnou sa zhováral PETER GETTING s historikom PETROM ŠUMICHRASTOM z Vojenského historického ústavu, ktorý nám poskytol unikátne a dosiaľ takmer neznáme fotografie z oslobodzovania.

Na úvod zásadná otázka - kedy sa skončila druhá svetová vojna?

Druhá svetová vojna v Európe sa skončila 8. mája na základe kapitulácie Nemecka. Kapitulačný akt podpísali zástupcovia Nemecka a víťazných mocností.

Pôvodne bola kapitulácia podpísaná 7. mája, ale na podpise prvých kapitulačných dokumentov sa nezúčastnil splnomocnený predstaviteľ Červenej armády a predstavitelia nemeckého najvyššieho velenia. Pri ďalšom podpise kapitulácie 8. mája sa zúčastnili všetci. To je teda dátum, keď sa oficiálne skončila druhá svetová vojna v Európe.

Za komunizmu sme jej koniec oslavovali 9. mája, po páde totality 8. mája.

Je to spôsobené časovým posunom - druhá svetová vojna sa oficiálne skončila 8. mája 1945 o 23:01. Dátum 9. máj je koniec druhej svetovej vojny podľa moskovského času. Podľa neho sa za bývalého režimu oslavoval koniec vojny.

Nie je napriek tomu náš pohľad eurocentrický? Veď skončením bojov v Európe sa neskončila celá vojna.

Áno, druhá svetová vojna sa definitívne skončila až kapituláciou Japonska 2. septembra 1945. O konci druhej svetovej vojny v Európe však hovoríme preto, lebo na európskom bojisku táto vojna vypukla a tu sa aj rozhodla. Rozhodujúcim činiteľom vojny bolo nacistické Nemecko, nie militaristické Japonsko. Teda 8. máj je správny dátum.

Aj Japonsko však bolo v pakte s Hitlerom. Nebolo by korektnejšie hovoriť, že 8. mája sa skončila druhá svetová vojna v Európe?

Áno, je to presnejšie. Na vzniku druhej svetovej vojny však malo hlavný podiel nacistické Nemecko. Tí, čo niesli zástavu pred šíkmi, boli nacisti. Nejaký koniec vždy musíme stanoviť. Napokon, v Tichomorí sa potulovali niektorí japonskí vojaci ešte desaťročia po skončení vojny - nechceli uveriť, že vojna sa dávno skončila, odmietali pripustiť, že by sa Japonské cisárstvo vzdalo. Hovorili k nim príbuzní z ampliónov, aj tak si mysleli, že ide iba o nepriateľskú vojnovú propagandu.

V Európe sa bojovalo aj po 8. máji, posledné nemecké posádky odzbrojili na holandských ostrovoch až v polovici mája...

Mohlo sa stať, že k niektorej nemeckej jednotke sa nedostal rozkaz o kapitulácii. To však neboli bojové operácie, ale skôr šarvátky, ktoré nesúviseli priamo s najväčším konfliktom.

Napríklad na území vtedajšieho Československa sa nachádzali nemecké jednotky, ktoré sa snažili prejsť do západnej zóny, teda do priestoru, ktorý bol pod okupačnou správou amerických a anglických vojsk. Robili to napriek tomu, že po podpise kapitulácie mali de facto zostať na mieste a odovzdať zbrane. Bolo to z obavy pred represáliami zo strany Červenej armády.

Nemecké jednotky, ktoré sa na konci vojny nachádzali na našom území, bojovali predtým väčšinou na východnom fronte, takže mali oprávnené obavy pred trestom za činy, ktorých sa tam dopustili.

V tom čase sa v Česku aktivizovali aj Revolučné gardy, ktoré hlásali nenávisť k všetkým Nemcom. Ich skratka RG sa parafrázovala aj ako „rabovacie gardy“.

Niektorí príslušníci českých dobrovoľníckych Revolučných gárd, v tomto prípade však nešlo o vojakov, ale o civilistov, sa v posledných dňoch vojny i v prvých mierových dňoch dopustili vecí, ktoré neboli v súlade s vojnovým právom. Boli tam aj prípady krádeží, vrážd.

Nedovolím si však tvrdiť, že išlo o „rabovacie gardy“, to by sme znevážili pamiatku mnohých ich čestných príslušníkov, ktorí sa aktívne zapojili do boja proti fašizmu. Navyše, spolu s nemeckými jednotkami sa cez naše územie nepohybovali len vojenské jednotky, ale aj nemecké civilné osoby.

Títo všetci sa chceli dostať do takzvanej západnej zóny, lebo dúfali, že sa tam s nimi bude zaobchádzať v súlade s vojnovým právom. Predovšetkým v západných Čechách sú známe viaceré prípady ozbrojených stretov a to aj po podpísaní kapitulácie. Posledné výstrely zazneli v ranných hodinách dňa 12. mája 1945 pri Slivici a Milíne.

Na Slovensku také problémy neboli?

Čo sa týka oslobodzovacích bojov, tak nie. Dôležitý rozdiel je v tom, že Červená armáda prišla na naše územie ako na územie spojeneckého štátu. Na niektorých miestach Čiech a Moravy však žilo nemecké obyvateľstvo, ktoré si zo strany Červenej armády a miestnych bojovníkov „užilo“ mnohé príkoria.

O výčinoch Červenej armády sa povedalo toho dosť a všetko zrejme nebola len fašistická propaganda.

Rozkazy v Červenej armáde boli vydané v tom zmysle, že u nás vstupujú na spojenecké územie a tak sa majú aj správať. Radový vojak vždy konal tak, ako mu to umožnil veliteľ.

Sovietski velitelia mali záujem, aby sa oslobodzovanie spojeneckého územia realizovalo v súlade s vojnovým právom. Vyskytli sa však takéto prípady a vinníci - sovietski vojaci - boli za krádeže a znásilnenia vždy potrestaní, a to priamo na mieste. Prišiel veliteľ jednotky, ukázali mu, ktorí to boli, a tých okamžite zastrelili.

Nemci sú dnes vo vyrovnávaní s minulosťou ďaleko pred nami, hoci aj oni majú svoje mýty. Napríklad ten, že SS boli tí zlí a wehrmacht bola normálna armáda...

Bola to normálna armáda, ale aj jej príslušníci sa dopúšťali vojnových zločinov. Rozdiel bol v tom, že do wehrmachtu sa vstupovalo na základe branného zákona a SS bola nacistická elita. Neskôr, s pokračujúcou vojnou a so stratami, však aj do tejto výberovej, ideologicky a rasovo čistej SS vstupovali príslušníci iných národov a národností, boli tam aj dobrovoľnícke jednotky.

Nebola to tá SS ako na začiatku vojny. Ešte brutálnejšie než esesáci si pri masovom vraždení často počínali miestni dobrovoľníci ako milicionári pochádzajúci z pôvodného obyvateľstva Sovietskeho zväzu.

Na niektorých vojnových zločinoch sa však podieľali aj príslušníci wehrmachtu, hoci je fakt, že vo wehrmachte, na rozdiel od SS, boli aj takí, čo pristupovali k národnému socializmu a ideológiám o rasovej nadradenosti vlažne.

Klasický mýtus tkvie v tom, že ak by sa mal človek niekomu vzdať, tak radšej Nemcom než Rusom, lebo oproti ruským hordám boli tí prví slušní, priam džentlmeni.

Určite to takto nemožno konštatovať, nezodpovedalo by to historickej realite. Musíme si uvedomiť, že tak ako boli medzi vojakmi Červenej armády vzdelaní a inteligentní ľudia, tak tam slúžili aj ľudia, ktorí prišli takpovediac z iného sveta, inej kultúry. Porovnajte si kultúrnu vyspelosť niektorých častí bývalého Sovietskeho zväzu a bývalého Nemecka.

Čo sa týka zajatia, aj u Nemcov záviselo od veliteľa konkrétnej jednotky. Máme doklady o tom, že počas Slovenského národného povstania esesáci zajatých povstalcov nezabili, ale poslali ich do nemeckého zajateckého tábora.

Rovnako však máme informácie o zverstvách, ktoré na civilnom obyvateľstve aj vojakoch napáchali vojaci wehrmachtu. Vždy treba ísť od prípadu k prípadu, a potom robiť hodnotenia a závery.

Správanie sovietskych vojakov v Berlíne bolo bezprecedentné, hovorí sa o tisíckach detí narodených po znásilnení. Prečo?

V žiadnom prípade to neospravedlňujem, ale z ich strany to bol akt pomsty za to, čo Nemci páchali na ich území. Od staroveku to páchala každá armáda - lúpila, znásilňovala, nechávala za sebou spálenú zem. Velenie armády však také správanie zakazovalo a nepardonovalo.

Podľa posledných prác zahraničných historikov je zrejmé, že za tieto neľudské činy boli na území Nemecka potrestaní smrťou nielen radoví Červenoarmejci, ale aj dôstojníci. Platí však, že mnohé takéto činy potrestané neboli.

Treba uviesť aj to, že tak sa správali k nemeckým ženám príslušníci spojeneckých vojsk na území Nemecka. A podľa výskumov západných vojenských historikov vôbec nešlo o ojedinelé prípady.

Sovieti neboli národ hlupákov, ale revolúcia a čistky zlikvidovali elity, čo sa odrazilo aj na kvalite armády.

Je pravda, že Stalin a jeho „ľudia“ dali zavraždiť mnohých generálov a dôstojníkov, čo negatívne poznamenalo armádu a jej bojaschopnosť. Tí, čo doplnili „uvoľnené“ veliteľské funkcie, tiež potrebovali istý čas, aby takpovediac dozreli. Ten čas však od nepriateľa nedostali. A čo

Dukla utopená v krvi? Sovieti vraj opakovane posielali vojakov do útoku, hoci sa nič nemenilo, strieľali sa vlastní, ustupujúci vojaci. Nebolo to zbytočné?

Každá vojna je tragická a zbytočná. Nemci boli na Dukle pripravení, v takom horskom priestore sa nedá dobre použiť delostrelectvo ani tanky, navyše horský terén bol posiaty mínami, výbušnými a nevýbušnými zátarasami.

Najviac vojakov na Dukle nepadlo po strelách nepriateľa, ale zahynulo na mínových poliach. A som si istý, že žiadny veliteľ, ani sovietsky, neobetoval bezdôvodne vojakov, lebo vedel, že len s nimi vyhrá.

Zároveň platí, že veliteľ musí zabrániť panike, do čoho spadá aj základný rozkaz, ktorý stojí v predpisoch - zbabelý útek z boja sa trestá na mieste guľkou. Robila to každá armáda, sovietska aj československá.

Hoci sa to všetko zdá tvrdé, malo to logický základ. Keby Sovieti neboli takí tvrdí k vlastným ľuďom, tak pri Moskve a Stalingrade nezastavia povestný nemecký „valec“. Pri ich strašných stratách na začiatku vojny sa zdá až neuveriteľné, že útok nielen zastavili, ale napokon vojnu vyhrali.

Napriek tomu sa nepodarilo Červenej armáde spojiť s naším povstaleckým územím. Pri Varšavskom povstaní sa dokonca vraví, že ho Stalin nechal schválne vykrvácať.

Slovenské národné povstanie naozaj počítalo s tým, že sa spojí s Červenou armádou. Ale začalo sa priskoro. Aj keď povstalecké hnutie už kvasilo, predstavitelia armády poukazovali na to, že ešte treba počkať. Ibaže na Slovensku je to tak, že ak o niečom vedia dvaja ľudia, tak sa to prevalí.

Nemci mali svojich informátorov. Treba si tiež uvedomiť, že naše územie neležalo na hlavnej trase postupu Červenej armády - severná šla cez Poľsko, južná cez Maďarsko.

Bolo to logické, lebo spolu s armádou ide o presuny obrovského množstva techniky a hornaté Slovensko na to nedáva možnosti. Preto stálo úplne mimo hlavných koridorov postupu. Prioritou bolo dobyť Berlín.

Americkí vojaci sa zastavili pri Plzni. Naozaj si Spojenci na Jalte rozkúskovali Európu a nás preto musel oslobodiť báťuška?

Na Jalte sa rokovalo o viacerých veciach. Pre úspešné vedenie však bolo dôležité vyčleniť priestory, aby sa nestalo, že sa ich operačné sektory prekryjú a budú sa ostreľovať medzi sebou. Bolo to nevyhnutné najmä z vojenského, nie politického hľadiska. Vtedy ešte nie.

Oslobodil nás Sovietsky zväz, ktorý však obsadil časť Poľska len pár dní po Hitlerovi. Okrem toho tu bola anexia Fínska a okupácia pobaltských krajín. Počas komunizmu bola u nás zakázaná tlač z tohto obdobia, keďže ukazovala, že nacisti spolupracovali so Sovietmi. Prečo o tom mlčíme aj dnes?

Predstavitelia ZSSR nemali v tom období s kým iným rokovať. Nič z toho sa nemuselo stať, ak by západné mocnosti reagovali na Nemecko inak. Pre časť vtedajšej západnej politickej reprezentácie to nebolo Nemecko s agresívnymi plánmi na ovládnutie sveta, ale kultúrna krajina, kde neboli štrajky nespokojných robotníkov, v ktorej vládol poriadok a systém. A nebol to diktátor Hitler, ale pán Hitler.

Bola to teda pštrosia politika západných veľmocí?

Viacero historikov dnes prezentuje názor, že neexistuje niečo ako prvá a druhá svetová vojna, že v skutočnosti to bola jediná vojna a obdobie medzi rokmi 1918 a 1939 nebol vlastne mier, len prímerie bojujúcich strán. Americký prezident Woodrow Wilson vravel, že po vojne musí prísť spravodlivý mier. Pre víťazov aj porazených.

Ten však neprišiel a Nemci boli „zrazení“ na kolená. A vojna, čo prišla, bola ešte ničivejšia, keďže technický pokrok šiel dopredu míľovými krokmi. Namiesto zákopovej a statickej vojny to bola vojna, kde prakticky nebolo rozdielu medzi frontom a zázemím a priniesla množstvo obetí. Agresorom a iniciátorom najstrašnejšej vojny v dejinách ľudstva však nebolo ZSSR, ale nacistické Nemecko.

Červená armáda nás oslobodila, no nebolo oslobodenie od fašizmu aj predmostím na nasledujúcu štyridsaťročnú kolonizáciu Rusmi?

Tieto dve veci by som priamo nespájal. Myšlienky, ktoré prišli s osloboditeľskou Červenou armádou a niektorými príslušníkmi nášho zboru, boli pre časť obyvateľstva zaujímavé. Fungovala aj propaganda, nezabúdalo sa na sklamanie z Mníchova v roku 1938, keď nám západ nepomohol. Komunistická strana však v povojnových voľbách vyhrala len v Česku, nie na Slovensku. Samotný vstup sovietskych vojsk skrátka nespustil nedemokratický politický režim.

Hovoríme, že druhú svetovú vojnu rozpútalo Nemecko a pritom Poľsko v septembri 1939 prepadli aj jednotky slovenskej armády - nacistom sme poskytli priestor, z ktorého útočili. Nie je mýtus, že sa štylizujeme do úlohy obete?

Isteže, ale vezmite si reálnu silu brannej moci vtedajšieho Slovenska. Aj u nás sa vtedy dala urobiť rýchla kariéra, aby armáda mohla normálne fungovať. A bolo to pár mesiacov po rozbití Československa a Slovenská republika mala isté záväzky.

Boli sme spojencami Nemecka a vznikli sme, ako sme vznikli, nebolo to výhradne z nášho rozhodnutia. Istotne sme neboli hlavným hráčom na scéne a chceli sme sa najmä ukázať, aký sme verný spojenec, že Nemci s nami môžu rátať aj do budúcnosti.

Takže na začiatku vojny sme tiahli s nacistami, lebo sme boli spojenci, a na jej konci nás zasa Sovieti oslobodzovali ako svojich spojencov. Neznie to až tragikomicky?

Fakt je, že keď v roku 1944 prišli na naše územie Nemci, prišli na územie spojeneckého štátu. Prezident a vláda ich formálne pozvali a žiadali o pomoc proti partizánskym bandám, ako to vtedy nazývali.

Nemci u nás nebojovali v momente, keď prenikli na Slovensko, ale až v oblastiach, kde sa nachádzali povstalecké jednotky a partizánske hnutie. Napriek potlačenému Povstaniu sa aj Slovensko ako súčasť Československa zaradilo medzi víťazov vojny.

Dopúšťala sa zločinov aj slovenská armáda, ktorá sa zúčastnila na východnom ťažení? Aj o nej sa šíria mýty, akoby tam bola len na výlete.

Príslušníci slovenskej armády sa nepodieľali na vyvražďovaní Židov, ale mnohí o tom počuli alebo boli svedkami. Najviac príslušníci Zaisťovacej divízie, ktorí videli, čo páchali Nemci a miestne milície.

Aj slovenská armáda sa však dopúšťala zločinov. Zdokumentované sú prípady krádeží, znásilnení, vrážd. V každej spoločnosti sa nájdu takéto prípady a vidíme to aj dnes, v televízii. Čo potom môžete chcieť od radového vojaka, ktorý vychodil pár tried, jeho emocionálna úroveň je nízka a pri slabej disciplíne koná pudovo.

Dopustili sa slovenskí vojaci na východe aj vojnových zločinov?

Dopustili. Predovšetkým v spomínanej Zaisťovacej divízii. Uvediem prípad, bola to trestná akcia v Maloduši. Miestni partizáni zabili na lesnej ceste slovenských vojakov, zranených dorazili. Boli tam aj nejaké zverstvá, zohavenie tiel mŕtvych. Vyvolalo to odvetu, čo je nezlučiteľné s vojnovým právom.

Nemôžete za činy partizánov trestať civilné obyvateľstvo, to je vojnový zločin. A práve to urobili slovenskí vojaci. Trestná jednotka prišla do Maloduša, kde to predtým slovenskí letci zbombardovali.

Potom brali ľudí, ktorí mali niekoho z blízkych u partizánov. Civilistov postrieľali a zapálili v chalupe. Boli aj ďalšie prípady a zväčša sa týkali zásahov proti partizánom. Ale Maloduš je ukážkou toho, ako sa to nemá robiť.

Vojnových zločinov sa dopúšťali aj Spojenci. Známe sú kobercové bombardovania nemeckých miest.

Technika pokročila natoľko, že sa štartovalo z hlbokého zázemia a nebombardoval sa front, ale ďaleké územie nepriateľa. Vychádzalo sa z teórie, že silné letectvo dokáže zraziť nepriateľa na kolená.

Je pravda, že Winston Churchill zostal zhrozený následkom týchto bombardovaní a sám ich stopol?

O tom dosť pochybujem, pretože ťažké nálety na civilné ciele v Nemecku pokračovali až do konca vojny. Používali sa aj zápalné bomby, ktoré zhodili na mnohé nemecké mestá. Príkladom je „spálený“ Hamburg či Drážďany, a to v samom závere vojny, keď sa v mestách nachádzalo mnoho civilistov.

Otcom leteckých náletov na civilné ciele v Nemecku bol anglický letecký maršal Arthur Harris, o ktorom vám veľa nemeckých historikov povie, že bol vojnový zločinec.

Nemecko bombardovali britské lietadlá spolu s americkými. Prví bombardovali najmä v noci, druhí cez deň, takže na nemeckej oblohe boli stále spojenecké lietadlá. V tomto prípade platilo: kto seje vietor, žne búrku. Nemci zničili mnohé mestá Európy a tvrdo za to zaplatili. Spojené štáty neskôr zhodili atómové bomby na Hirošimu a Nagasaki.

Vojenský význam to malo len v tom, aby prinútili Japoncov skončiť vojnu a ukázali, že sú svetovou veľmocou, ktorá vlastní také zbrane a neváha ich použiť. Tento odstrašujúci efekt fungoval dovtedy, kým aj Sovietsky zväz nemal vo svojom arzenáli takúto zbraň.

Znamená to, že vojnových zločinov sa dopúšťali všetky bojujúce strany a na všetkých územiach?

Je to tak. O každej z bojujúcich strán sa dá povedať, že má vo svojej histórii prípady, keď nesporne došlo k porušeniu vojnového práva. Vojna nikdy nie je dobrým riešením na urovnávanie akýchkoľvek sporov.

Druhá svetová vojna však vznikla, lebo svet zatváral oči - aj nad naším osudom. Nerobíme dnes sami niečo podobné? Nemáme predsa vojnu za plotom?

Na Ukrajine je vojna. Nežijeme vo vzduchoprázdne. Nemôžeme sa ohradiť vysokým plotom a tváriť sa, že sa nás to netýka. Taká politika vedie do pekla, to sme zažili aj v minulosti. Bývalé Československo bolo vlastne pred vojnou jediná krajina, ktorá mala reálne predstavy o tom, čo je Hitlerov režim. Ale nikto nás nepočúval, západné mocnosti nás v Mníchove zradili a sami sme nemali proti takému nepriateľovi šancu.

Obete, zločiny a rozpory: Najväčšie mýty o II. svetovej vojne

Plus TV

Novinár nie je sudca. Nálepkovanie je forma extrémizmu

Peter je závislý na opiátoch a alkohole, bol vo väzbe. Čo odkázal ľuďom, ktorí chcú brať drogy?

Tomáš Demo z Highgate Group: Due diligence odhalí aj skryté riziká pri kúpe firmy

Výber pre vás