Začínal ako zámočník v košických železiarňach. Postupne absolvoval tri stredné školy, na vysokej skombinoval sociálnu prácu s ekonómiou a právom. Dnes je z neho profesionálny odborár, má na konte dve odborné monografie a pri desiatke kníh sa stal spoluautorom. Tvrdí, že neexistuje objektívny dôvod, aby boli Slováci chudobní, že podnikatelia, ktorí nedokážu svojich zamestnancov slušne zaplatiť, by si mali nájsť iné živobytie a neoliberalizmus je len akési náboženstvo bez dôkazov. S analytikom, spoluzakladateľom občianskeho združenia Pracujúca chudoba a odborovým predákom v US Steel JÁNOM KOŠČOM (47) sa rozprával Peter Galan.

Vo svojej poslednej knihe sa zameriavate na chudobu a jej príčiny. Sú podľa vás Slováci chudobní?

V parite kúpnej sily jednoznačne. Ešte aj Rumuni si za minimálnu mzdu kúpia viac ako my. Popri segregovaných komunitách či bezdomovcoch je u nás možno ešte horšia „skrytá chudoba“ - zamestnanci, ktorí napriek práci na plný úväzok nevedia pokryť svoje životné náklady, matky samoživiteľky s príjmami na hranici almužny, dlhodobo nezamestnaní, ktorí sa už nedokážu sami vrátiť do pracovného prostredia. Sociálny systém len hasí dôsledky a vôbec sa nezameriava na príčiny. Dávky umožnia núdznym ako-tak prežiť, no nie vymaniť sa z tej mizérie. Navyše výskumy ukazujú, že sa nám rozmáha takzvaná reprodukčná chudoba. Teda, že deti z nemajetných rodín často dopadnú ako ich rodičia. Tu zlyháva nielen školstvo, ale aj štát. V oblasti celoživotného vzdelávania sme na úplnom chvoste Európskej únie. Ľuďom chýba finančná podpora aj motivácia, keďže vyššia úroveň vedomostí sa zriedka odrazí v platovom ohodnotení. Pohybujeme sa v začarovanom kruhu bez vízie, ako sa posunúť ďalej. Pritom žiadne objektívne príčiny na takýto stav neexistujú. Patríme medzi najvyspelejšie krajiny sveta s HDP niekde na sedemdesiatich percentách EÚ. To by sa malo rovnakým percentom odzrkadľovať aj na životnej úrovni.

Na samom chvoste: Takto sme na tom v parite kúpnej sily (Purchasing power standard) v porov-naní s inými krajinami.
Zdroj: archív JK

Naše vlády nás predsa pravidelne obšťastňujú sociálnymi balíčkami...

Nemali veľký zmysel v minulosti a nemajú ani dnes. Obvykle sú len spôsobom, ako si kupovať voličov. Vybavujem si len jeden, ktorý mohol v dlhodobom kontexte niečo priniesť - dotované obedy pre žiakov. Existujú štúdie z celého sveta, ktoré dokazujú, že takto sa najmenší socializujú, učia sa spoločne žiť a práve vďaka novým vzťahom sa deti zo zlých majetkových pomerov môžu vymaniť z generačného reťazca chudoby.

Na Slovensku máme platy na tretinovej úrovni vyspelej Európy. Nemali by v tomto smere viac zabrať odbory?

Niečo sa darí, niečo nie. Tam, kde pôsobí odborová organizácia, sú kolektívne zmluvy a platy o viac než dvadsať percent vyššie ako priemer. Máme však len okolo 250-tisíc členov a bez dostatočnej základne nedokážeme v našom systéme robiť zázraky.

Ako to myslíte?

Prakticky v celej Európe sa uzatvárajú kolektívne zmluvy na sektorovej úrovni. Vzťahujú sa teda na všetkých pracovníkov danej oblasti hospodárstva. U nás prevažuje americký systém podnikových zmlúv a ak sa aj uzavrú niektoré sektorové, platia iba vo firmách, kde je aj odborová organizácia. Na zvyšok nemáme dosah.

Prečo sa ľudia do odborov nehrnú?

Príčin je viac. Po revolúcii sa u nás intenzívne presadzoval neo­liberálny koncept, ktorý pretrváva dodnes. Ten občanov presviedča, že odbory sú prežitok, že škodia podnikateľskému prostrediu, dáva dôraz na individuality a presvedčenie, že každý môže byť úspešný, ak sa bude dosť snažiť. Ďalšou vážnou chybou bola zmluva so Smerom, ktorú dodnes nikto nezrušil, hoci je v podstate dávno mŕtva. To je olovená guľa, ktorú za sebou ťaháme takmer dve desaťročia a v očiach mnohých sme sa stali spoluvinníkmi toho, čo sa tu dvanásť rokov dialo.

Ako k nej došlo?

V období, keď druhá Dzurindova vláda začala škrtať Zákonník práce a politici prakticky zrušili tripartitu, Smer vtedajšiemu vedeniu Konfederácie odborových zväzov (KOZ) sľúbil, že zákony obnoví. Za to malo KOZ odporúčať svojim členom, aby novovzniknutú stranu volili. Roky sme žiadali, aby sa zmluva vypovedala, ale vedenie o tom nechcelo ani počuť.

Prinieslo toto bratstvo niečo pozitívne?

Smer niečo dodržal a aj vďaka tomu máme jeden z najlepších Zákonníkov práce v Európe. Čo však z toho, keď jeho vymožiteľnosť je mizivá? Pracovné súdy fungujú zle, postihy podnikateľov za pochybenia sú skôr výnimkou, inšpektoráty prace sú vyslovene bezzubé. Inšpektori sú zle platení, zastrašovaní, niektorí boli obvinení z korupcie.

Začul som, že taliansky podnikateľ na východnom Slovensku ich dokonca vyhodil zo svojej fabriky...

To je úplne absurdné. Keby sa to stalo v Rakúsku či Nemecku, okamžite tam nabehne polícia a súd by mu naparil vysokú pokutu. U nás sa nedeje nič. Rovnako ako v prípade nevyplácania miezd, čo je u nás bežné. Hoci podľa zákona by za to mohol podnikateľ sedieť v base, za posledných desať rokov u nás nebol žiadny odsúdený.

Keď majú sektorové kolektívne zmluvy taký dosah, prečo ste ich počas spolupráce s vládnou stranou nevymohli?

Pretože podnikatelia sa im bránia zubami-nechtami a ich väzby na politikov sú príliš silné. Pre zlú prácu inšpektorátov a pomalosť súdov si prakticky robia, čo chcú. Neuznávajú voľno na návštevu lekára, ľudia robia povinné nadčasy, v nevyhovujúcich podmienkach, mnohí na čierno alebo s výplatami na ruku. Neraz pred zavedením nepopulárnych opatrení alebo ako pomstu za založenie odborov vedenie protizákonne prepustí ich šéfa. Ten síce po dvoch-‑troch rokoch spor vyhrá a dostane náhradu mzdy, ale odborová organizácia v podniku sa rozpadne.

Čo by nám priniesla silnejšia členská základňa? Povedzme ako na Islande, kde je až 90 percent zamestnancov v odboroch.

Určite by sme už mali výrazne vyššie mzdy, obmedzili by sa nadčasy i nočné zmeny. Netreba vymýšľať nič nové, stačí sa pozrieť, ako to funguje na západ od našich hraníc. Majú viac dní dovolenky, lepšie platené víkendy, nočné, sviatky, vyššiu ochranu pracovníkov, v Belgicku musia zamestnávatelia dorovnávať platy minimálne na úroveň inflácie. Je toho oveľa viac.

Francúzi majú menšiu organizovanosť ako my a štrajkujú každú chvíľu...

To je pravda. Lenže tam je pokrytá sektorovými zmluvami drvivá väčšina zamestnancov a hlavne majú vážnosť u politikov i národa. Keď zavelia, do ulíc sa nahrnie milión demonštrantov. U nás možno sto-dvesto. Zdá sa mi, že našinci sa boja viac ako za socializmu. Ten strach nás ubíja. Celú spoločnosť.

Nebude problém aj v tom, že nie sme dosť solidárni?

Bude. Vidím to pravidelne. Nevieme sa navzájom podporiť. Dokonca pred pár rokmi, keď bol veľký štrajk učiteľov, sa niektorí moji kolegovia pýtali, prečo neštrajkujú cez prázdniny! Každý vidí len sám seba. Padajú otázky, prečo by mali podporiť rast minimálnej mzdy, keď oni zarábajú viac. A naopak, ak v nejakom podniku bojujú o vyššie platy, reakcie ľudí bývajú - čo by chceli, veď oni majú ešte menej.

Keď sme pri minimálnej mzde, zaznievajú hlasy, že by sa mala zrušiť, že ju v mnohých vyspelých štátoch vôbec nemajú.

To nie je pravda. Je takmer v každej európskej krajine. Ak nie je definovaná zákonom, tak je stanovená v kolektívnych zmluvách.

Ekonómovia zase upozorňujú, že jej zvyšovanie môže negatívne ovplyvniť zamestnanosť...

Ak by sme ju skokovo zvýšili na prehnanú sumu, určite by to platilo. Ale pri primeranom raste, pokojne aj odvážnejšom ako doteraz, to nemá zásadný dopad. Ukázala to i štúdia držiteľa Nobelovej ceny za ekonómiu Davida Carda a Alana B. Kruegera v roku 1993. Ich výsledky síce boli spochybňované, ale každý ďalší výskum ich poznatky viac-menej potvrdil.

Nehrozí nám skôr opačný problém? Na východe rastie nová automobilka, no už pri Land Roveri padali otázky, kto tam vlastne bude robiť.

Nedostatok pracovníkov sa dá riešiť dovozom pracovnej sily, ale nie je to šťastné. Nedávno hovoril zástupca nemeckej lekárskej komory v našej televízii o tom, ako im počas pandémie pomohli zdravotníci z východnej Európy. Hneď však dodal, že je to nemorálne, lebo chudobnejším krajinám vykrádajú kvalifikovaných ľudí. Ďalšia vec je, že zahraniční robotníci dávajú páku do rúk zamestnávateľom, ktorí sa tak vyhnú zvyšovaniu platov. My si v prvom rade musíme uvedomiť, že v cudzine pracuje asi tristotisíc Slovákov. Mali by sme vytvoriť také podmienky, aby mali dôvod sa vrátiť.

Čo však so zamestnávateľmi, ktorí na zvyšovanie platov nemajú?

Ak podnikateľ nedokáže uživiť svojich ľudí, potom by sa mal zaoberať niečím iným.

Často počúvame, že ak zahraniční investori budú musieť neustále pridávať, radšej odídu do lacnejšej krajiny.

Áno? A kam? V rámci EÚ už nemajú kde zohnať schopných robotníkov. Niektorí to skúsili v Rumunsku a po pár mesiacoch sa vrátili. Mimo EÚ by im zase vzrástli ceny za dopravu, pribudli colné poplatky. Odchodom sa ľahko straší, ale reálna hrozba tu nie je.

Zárobky sú extrémne slabé aj v štátnych inštitúciách.

Pravda. Najviac to bije do očí v školstve. Napríklad upratovačky či kuchárky zarábajú podľa starých tabuliek menej, ako je minimálna mzda. A nikto sa nemá k tomu, aby absurdnú situáciu zmenil. Tak­že školy musia ich mzdy dorovnávať a uberajú tak z peňazí, ktoré by mali ísť na odmeny učiteľom.

Nedávno ste vydali knihu o skracovaní pracovného času až o osem hodín týždenne. Myslíte si, že to Slovákov trápi?

Mnohých asi nie. Veď dobrovoľne robia do roztrhania tela. Ale to predsa nemá byť cieľom ľudského bytia.

Zvládli by vôbec naši zamestnávatelia deň voľna navyše?

Tieto obavy sa vynárali aj začiatkom minulého storočia, keď sa pracovalo dvanásť hodín, šesť dní v týždni. Nie tak dávno boli u nás celkom bežné pracovné soboty. Máme čoraz modernejšie technológie a nie je možné všetko podriaďovať zisku. V Nemecku takmer celý priemysel pracuje 35 hodín týždenne, plánujú to ešte skrátiť na 32. A nekrachujú. U nás by sme v prvom rade museli začať elimináciou neúmerného množstva nadčasových hodín. A postupne sa prepracovať tam, kam mieri Nemecko.

V súčasnosti sa veľa hovorí o tak­zvanom obehovom hospodárstve, kde sa dáva dôraz na predlžovanie životnosti produktov, zníženie výroby, tvorby odpadov a recykláciu. To však v podstate popiera princípy kapitalizmu.

Máte pravdu, náš hospodársky systém je založený na nekonečnom raste ekonomiky i spotreby, čo je na planéte s limitovanými zdrojmi nezmysel. A celý kolotoč jednotlivci i štáty zväčša financujú prostredníctvom úverov. Vlastne sa nám tak dostáva odpoveď na otázku, ako riešiť skracovanie pracovného času. Znížiť výrobu i spotrebu. To sa však dá dosiahnuť len zmenou systému.

Niekedy mám pocit, akoby sme sa po revolúcii zapojili do pyramídovej hry, ktorá sa už začala sypať.

To je dosť presná definícia, navyše sa z nej bojíme vystúpiť. Aby sme neprepásli prípadnú výhru. Fakt však je, že väčšina prehrá. Kapitalizmus by mala nahradiť kombinácia najlepších opatrení zo všetkých systémov. Pretože to, ako fungujeme teraz, je neudržateľné. Americký miliardár Nick Hanauer pred pár rokmi upozorňoval, že svet speje k veľkej revolúcii, ktorá prinesie zbytočné útrapy a otázny výsledok. Je najvyšší čas, aby sa politici spamätali a odtrhli od oligarchov, ktorí ich riadia. Veľmi výpovedný bol nedávno zverejnený výskum Prince­tonskej univerzity, podľa ktorého sa vplyv amerických voličov na zákony v USA rovná nule. Nech si vyberú akúkoľvek vládu, vyhrávajú lobisti v pozadí. Ako ďaleko od ich modelu sme my?