V máji dal prednosť kreslu ministra vnútra v úradníckej vláde, čím sa pripravil o možnosť uchádzať sa o priazeň voličov. Vníma svoj odchod ako ponižujúci? Prečo je presvedčený, že prezidentka Zuzana Čaputová a premiér Ľudovít Ódor spanikárili? Aj o tom sa s IVANOM ŠIMKOM (68) zhovárala LÍVIA ČERNICKÁ.
Keď ste brali funkciu ministra vnútra, museli ste byť nepolitický. Ako je to teraz?
Počas výkonu funkcie ministra som mal pozastavené členstvo v KDH. Ale teraz sa mi automaticky obnovilo, obživlo.
Ale prišli ste o možnosť kandidovať v septembrových voľbách.
Musím s ľútosťou konštatovať, že mne programovo a politicky blízke strany sa nedokázali dohodnúť a nešli so spoločnou kandidátkou. Ešte pred nástupom do vlády som sa usiloval pôsobiť na ľudí, ktorých som poznal, aby k takejto dohode došlo. Kandidátky však podávali každá osve. Nie je to dobré, lebo tradičná spolupráca konzervatívcov a liberálov, o ktorú sme sa usilovali, bola vždycky plodonosná. Keď malo Slovensko takú vládu, vždy sa posunulo niekam ďalej do civilizovaného sveta.
Aká bude vaša poloha v KDH?
Jasné, že som členom KDH. Keď bude mať záujem, budem robiť všetko pre to, aby KDH uspelo vo voľbách. Budem sa však aj usilovať pôsobiť na ďalšie politické strany a spolupracovať s nimi. Hovorím o Demokratoch a Modrých. Lebo voľbami sa nekončí slovenská história a potrebujeme nejakú politickú formáciu aj do budúcnosti.
Ako sa postavili k vášmu odchodu z vlády?
Mikuláš Dzurinda z Modrých mi hneď zavolal, stretli sme sa a tak ľudsky ma podporil. Tie ďalšie dve strany zatiaľ reagovali rozpačito. Z Demokratov som sa stretol s Jánom Budajom, poznáme sa prakticky od revolúcie. S predsedom KDH som sa ešte nestretol, hoci avizoval, že má o stretnutie záujem. Ale poviem to tak - nie je z Bratislavy.
Ako však chcete spolupracovať s Modrými a Demokratmi, keď sa zrejme nedostanú do parlamentu?
Čo všeličo sme si mysleli pred predchádzajúcimi voľbami a odrazu mal ten, čo mal päť percent, dvadsaťpäť.
Myslíte si, že by sa niečo také mohlo podariť práve týmto dvom stranám?
Neutešujem sa márnymi nádejami, ale stáva sa to. Nakoniec sa pozrime aj na druhú stránku našej spoločenskej barikády. Pamätám si, ako mnohí hovorili o Robertovi Ficovi, že už je politická mŕtvola. Nikto neočakával, že príde jeho vzkriesenie. A vidíte, kde je.
Robert Fico má silnú motiváciu vyhrať voľby.
Ale je aj schopný politik. To musím uznať, hoci s mnohými jeho názormi a orientáciou, predovšetkým zahraničnopolitickou, hlboko nesúhlasím.
Vzhľadom na výsledok treba uznať, že policajný prezident odhadol dobre hráčov, ktorí stáli nado mnou. Nepodržali ma.
Tam mierim touto otázkou. Vidíte možnú spoluprácu s Modrými a Demokratmi prípadne až v ďalších voľbách?
V každom prípade nepovažujem za stratený žiaden krok, ktorý bude v prospech ktorejkoľvek z týchto strán. Majú to programové zameranie, ktoré mi tu inak chýba. Progresívne Slovensko je niečo, čoho kontúry presne vlastne ani nevidím, čo je tak trošku mediálne módne. Nie je mi teda celkom jasné, čo možno od progresívcov očakávať. Už sme zažili OĽaNO. No a druhá strana spoločenskej barikády ma v tejto chvíli akoby nezaujímala. Tá tu je a bude sa usilovať ťažiť zo všetkého, čo urobili zle moji niekdajší spolupútnici.
Bol odchod z ministerstva vnútra pre vás ponižujúci?
Viete, odišiel som spôsobom, ktorý považujem za vcelku veľkorysý. Snažil som sa celkom priateľsky rozísť dokonca aj s policajnými funkcionármi, ktorí to vyvolali. Na rozlúčku sme si aj podali ruky, aj sme sa na seba usmiali.
Beriem to tak trošku športovo, vycítili slabosť pani prezidentky a pána premiéra. Hoci podľa mňa je lepšie, keď nad policajtmi predsa len bdie minister, ktorému ponechajú kompetencie a ktorý jednoducho rieši prípadné spory alebo napätia vo svojej kompetencii.
Prečo sa to stalo?
Pripisujem to na vrub jednak politickej neskúsenosti premiéra, ale ani pani prezidentka vlastne ešte nezažila reálnu politiku. Je to proste niekdajšia aktivistka, ktorá vybojovala veľmi pekný zápas vo svojom rodnom meste, ale tvrdosť a zákernosť politiky, taký ten spôsob politického pokeru reálne nepozná. Lebo ja som presvedčený, že by páni policajti neodstúpili.
Z čoho tak usudzujete?
Keď už pre nič iné, tak som podpisoval zahraničné cesty pánovi prezidentovi Policajného zboru v čase, keď ešte nepadlo rozhodnutie, že odídem ja.
Naznačujete, že vyše dvadsať najvyšších policajných funkcionárov iba strašilo a skúšalo, či im to vyjde?
Tak sa hrá poker. Ak by mi nechali voľnú ruku, tak by som to vyriešil.
Ako by ste teda situáciu vyriešili?
Vyriešil by som to tak, že oni by neodstúpili a ďalej by sme fungovali. A keby odstúpili, v takom prípade by som vymenoval nového policajného prezidenta.
Ale aj to vám policajný prezident Štefan Hamran vyčítal. Vraj sa veľmi zle pracuje, keď minister povie, že má náhradu.
Ale toto som povedal, až keď policajti vyhlásili, že odstúpia.
Bol to teda zo strany policajných funkcionárov vabank?
Nebol. Ak by neodstúpili, bral by som to tak, že búrka prešla. Ich jediné riziko bolo, že by si museli hľadať novú prácu, ak by odstúpili.
Dokázali by ste s nimi pracovať aj ďalej?
Viem si to predstaviť, som zvyknutý pracovať pod tlakom. V živote som už prišiel do prostredia, kde existovalo napätie. Mimochodom, keď som nastúpil na ministerstvo vnútra v roku 2001, odvolal som prezidenta Policajného zboru, šéfa inšpekcie, šéfa vyšetrovačky. Prichádzal som po obľúbenom ministrovi Ladislavovi Pittnerovi, ktorý však mal dlhodobo zdravotné problémy. Vnútro je rezort, ktorý si vyžaduje mať pevné nervy.
Niekedy aj pevnú ruku.
Tú však nemáte vo vláde, ktorá nemá politický mandát.
Nebol postup policajného prezidenta zbrklý?
Vzhľadom na výsledok treba uznať, že dobre odhadol hráčov, ktorí stáli nado mnou. Nepodržali ma. Ale to je život.
Nemala by prezidentka odobrať poverenie aj ministrovi pôdohospodárstva Jozefovi Bírešovi? Veď on chcel informácie o razii vo svojom rezorte.
Kategoricky to odmietam. O mojom stretnutí s pánom Bírešom začal hovoriť pán Hamran až po mojom odchode. Neskutočne to zdramatizoval, ale bolo to normálne stretnutie. Keď sa niečo deje vo vašom rezorte, je logické, že sa obrátite na svojho kolegu, ktorému to spadá do kompetencie, a spýtate sa ho.
Ako to teda bolo?
Pán Bíreš sa ohlásil, prišiel, ja som mu povedal, že neviem nič nad rámec toho, čo bolo v tlačovej správe. Viete, nemohol som vedieť, či sa nepríde sťažovať na zákrok na ministerstve a v Pôdohospodárskej platobnej agentúre. Bolo to však krátke stretnutie.
A stálo vás to miesto.
Ja si myslím, že to nebol hlavný dôvod. Veď o tom sa nehovorilo v mojej prítomnosti ani u premiéra, ani u pani prezidentky. Keď sa ohlásil pán minister Bíreš, nevedel som o tom záťahu nič. Ale ani ma to, medzi nami, nezaujímalo. Preto som požiadal sekretariát, nech pozvú aj policajného prezidenta. Ten mi zavolal, bol to priateľský rozhovor, a povedal, že to nie je dobrý nápad, že nepríde. Akceptoval som jeho argumenty a opýtal som sa, čo mám teda ministrovi Bírešovi povedať. Ako som povedal, bolo to v zásade to isté, čo bolo v tlačovej správe. Dokonca som potom volal pánovi policajnému prezidentovi, aby som mu povedal, čo bolo na stretnutí. Nevnímal som vtedy nejaké napätie medzi nami. Vnímam to ako dodatočné zdramatizovanú zámienku, lebo nejakým spôsobom chceli odôvodniť môj odchod.
Čo teda bolo pravým dôvodom?
Tesne predtým sa stalo to, že som nevymenoval trestne stíhaného policajta do funkcie zástupcu riaditeľa Úradu inšpekčnej služby. Je to zložka, ktorá kontroluje políciu, stíha policajtov. Aby bola dôveryhodná, nie je dobré vymenovať do funkcie trestne stíhaného policajta.
Aj by ste sa v tejto veci radili s generálnym prokurátorom Marošom Žilinkom? Aj to vám policajní funkcionári vyčítali…
V rozhovore som to povedal ako jednu z možností. Ale hovoril som to len ako príklad. S pánom generálnym prokurátorom sa nepoznám a nikdy sme sa nestretli.
Myslíte, že ste vedeniu zboru ako minister nesadli?
Asi. Bol som minister, ktorý sa príliš stará.
Situáciu teraz využívajú politické strany v predvolebnej kampani.
To som hovoril aj pánovi premiérovi, aj pani prezidentke. Mohlo to zostať v polohe sporu medzi ministrom a policajným prezidentom. Ale vo chvíli, keď urobia ústavný krok, stane sa súčasťou politickej kampane. Bez ohľadu na to, či by ma odvolali alebo neodvolali. Vo svojej agende to už využil aj Igor Matovič, aj Robert Fico. Podľa môjho názoru to nikomu inému nevyhovuje, len im dvom.
Obaja sú dobrí marketéri, tak sa tejto príležitosti chytili.
Obaja sú to, čomu sa hovorí homo politicus. V politickom prostredí sú ako ryba vo vode a vedia to využiť aj to využívajú. Všetko, čo sa udeje na ministerstve vnútra, dokonca to nemusí byť ani sporná vec, sa bude posudzovať cez moje odvolanie. Bude to vynikajúci argument pre možné dezinformácie alebo machinácie. Budú hovoriť, že potrebovali odstrániť ministra, aby sa tam čosi zmanipulovalo. Preto je to veľmi nešťastné. Také sú zákonitosti politiky a na to som vopred upozorňoval.
Prečo prezidentka a premiér dali prednosť takémuto riešeniu?
Bola to panika. Zľakli sa, čo bude, keď odíde toľko funkcionárov. No nestalo by sa nič.
Pripisujem to na vrub jednak politickej neskúsenosti premiéra, ale ani pani prezidentka vlastne ešte nezažila reálnu politiku.
Obrátite sa na Ústavný súd?
Niektorí hovoria, že by som sa mohol. Ale ja svoje osobné problémy rozhodne neriešim takto. Bola to neštandardná situácia. Ale pred prezidentskými voľbami by sme sa mali zamyslieť nad tým, že hlava štátu potrebuje mať nejaké skúsenosti. V dobrých časoch má skôr reprezentatívnu úlohu, ale v kritických chvíľach má prezident ústavný systém podržať. A práve vtedy treba čerpať aj z politických skúseností.
