Pre pandémiu takmer rok odkladal veľkolepý koncert k svojmu jubileu, no dočkal sa. O slávnom elánistovi je známe, že je skúpy na slovo a takmer vôbec nedáva rozhovory. No po koncerte, kde na after párty hýril dobrou náladou a pripíjal si s kolegami a kamarátmi, pre čitateľov PLUS 7 DNÍ urobil výnimku. S gitaristom a skladateľom JANOM BALÁŽOM (70) sa rozprávala GRÉTA KLIMKOVSKÁ.
Začnem asi oprávneným komplimentom. Oslávili ste sedemdesiatku a ako je možné, že máte stále toľko energie?
Možno je to aj preto, že svoj vek neriešim. Nezamýšľam sa nad tým, či mám šesťdesiat, sedemdesiat alebo osemdesiat rokov. Je mi to fakt jedno. Základom je, aby si ľudia vždy dopĺňali elán, a to všemožnými spôsobmi. Vpred ma posúva nielen hudba, ale predovšetkým moja rodina. A to číslo v mojom občianskom preukaze sa so mnou len tak vezie, takže ma vlastne vôbec nezaujíma. (Smiech.)
Onedlho už budete mať sedemdesiatjeden. Váš koncert sa konal s výrazným oneskorením. Malo to ešte správny efekt?
Narodeniny som mal v auguste, takže súkromnú oslavu mám dávno za sebou. Koncert sme plánovali na november a pre katastrofálnu pandemickú situáciu sme ho posúvali, ale to nevadí. Hlavne, že sa nám napokon podaril. Myslím si, že sa zabavili aj účinkujúci, ktorí si vybrali jednu z mojich piesní a zaspievali ju pre všetkých v sále. Dal som im zoznam pesničiek a oni si to podľa pocitov podelili.
Zásadne sa nevraciam do minulosti. Čo bolo, to bolo, a mňa zaujíma iba, čo bude zajtra.
Nechýbali vaši spolupútnici Vašo Patejdl a Jožo Ráž. Nemáte po toľkých rokoch „ponorku“?
Vychádzame spolu stále normálne, veď sme známa trojka. Ale roky platí, že príliš osobné veci si nehovoríme.
Dobehla vás na pódiu nostalgia?
V tomto som asi iný. Aj keď koncert bol krásny, nie som typ človeka, ktorý by sa rozplýval pri piesňach a spomínal na zážitky z minulosti. Samozrejme, každá pieseň má svoj jedinečný príbeh, ale zásadne sa nevraciam do minulosti. Čo bolo, to bolo, a mňa zaujíma iba to, čo bude zajtra. Včerajšok už ani tak nikdy nevrátim, tak čo budem nad ním dookola premýšľať. Nemá to žiaden význam a odoberá to energiu.
Tento prístup k životu prišiel vekom alebo skúsenosťami?
Mám to v povahe, netrápim sa nepodstatnými vecami. Minulosť nás nikam neposunie a iba nás potrápi. Možno to vyplýva aj z môjho znamenia. Som zvláštna kombinácia. Narodil som sa v auguste v noci, keď Lev prechádza do znamenia Panny, tažke nie som jedno ani druhé. Keď sa ma niekto pýta na znamenie, vždy zažartujem, že som Lev, čo žerie Panny. Teraz sa obaja smejeme, ale naozaj som sa narodil pár minút po polnoci.
Obe tieto znamenia sa považujú za cieľavedomé. Máte ešte nejaké vízie?
Naďalej makám a nemienim prestať. S Elánom pracujeme na cédečku, tvorím aj s Modusom, takže mám čo robiť a nemôžem sa flákať. Aj keby som sa mohol, tak nebudem.
Flákača by doma nechcela asi ani vaša manželka Danka, ktorá je o vyše dvadsať rokov mladšia, však?
Asi nie. Ale to, že je mladšia, veľmi nevnímame. Naozaj ani ona, ani ja. My dvaja si rozumieme, máme rovnaký vkus na výchovu a hoci roky utekajú, tak ja som ešte stále zdravý a ona je ešte stále mladá.
Dve staršie dospelé deti máte z predošlého manželstva. S Dankou vychovávate ďalších dvoch potomkov. Ako hodnotíte svoje rodinné zázemie?
Som naozaj veľmi vďačný za to, akú mám rodinu. S manželkou žijeme naozaj dobre. Syn Janko má štrnásť a dcéra Nina šestnásť, sú práve v pubertálnom období.
Takže rola svadobného otca je ešte ďaleká budúcnosť?
Hádam áno, veď nie sme niekde v Indii. (Smiech.) Nina ešte len skončila deviatku a ide na strednú školu. Ale áno, viem, že čas uteká, a možno mi čoskoro niekoho predstaví.
Ako vám ide výchova detí v momentálne kritickom období?
Jedno musím uznať - je naozaj super, že s manželkou máme rovnaké názory na výchovu. Je to jednoduché. Zlo a nepríjemnejšie momenty netreba ničiť nátlakom, ale odkloniť to od nás niekam preč.
Zdá sa, že vám to s Dankou spoločne dobre „hrá“. Máte nejaký recept?
Veľmi dôležité je veľa sa rozprávať a hlavne počúvať jeden druhého. Zastaviť sa a uvedomiť si nielen svoje priority, ale aj priority svojej polovičky. Nežiť sám, ale žiť vo dvojici, a to vo všetkých oblastiach a smeroch. Miera tolerancie je pružná a treba to využiť.
V čom sa napríklad výrazne tolerujete?
Pre nás oboch sú dôležité osobné rozhodnutia, čo sa napríklad práce týka. Manželka je kreatívne vzdelaná výtvarníčka a pracuje na svojich veciach, ja tvorím hudbu. Ale to, že sme manželia, ešte neznamená, že jednému sa musia páčiť veci druhého. Je veľmi dôležité, aby si partneri navzájom uznali kreativitu a výsledok, čo za sebou ten druhý zanechal.
Asi neexistujú manželia, ktorí by sa občas nepohádali. Ako to máte vy? Zvykne sa u Balážovcov aj kričať?
Samozrejme, aj my sa s manželkou pohádame, ale vieme to ručne a stručne vyriešiť. Viem, že si pod touto vetou ľudia predstavia rôzne veci, takže teraz vážne. Žiadna naša hádka netrvá pridlho, aby sme sa nerozprávali a mali tichú domácnosť, to naozaj nie. Myslím si, že sme obaja natoľko inteligentní, že vieme odhaliť a povedať si, kde a čo je základným problémom nášho nedorozumenia.
Ste autorom mnohých romantických piesní. Má vaša manželka romantika aj doma?
V určitom zmysle slova áno, inak by som asi nemohol byť umelcom. No neviem posúdiť, aký silný romantik som. To môže povedať človek, ktorý romantické momenty dostáva, nie ten, kto ich vytvára. Takže niekedy sa opýtajte manželky a ja budem veľmi zvedavý, ako ma ohodnotí.
Môžete sa pochváliť dobrou fyzickou kondíciou. Čo je za tým?
Mám rôzne aktivity a veľa športujem. Nedám dopustiť hlavne na tenis a bicykel. Snažím sa tomu venovať toľko času, koľko len môžem. Vždy to však prispôsobujem rodine a práci. Niekedy športujem dvakrát týždenne, inokedy sa mi podarí aj každý deň mať nejaký pohyb alebo aktivitu. Musím povedať, že veľmi dobrá vec je psík, pretože vás donúti postaviť sa a ísť sa prejsť. Mám weimarského stavača a naozaj s ním chodím dvakrát do dňa poctivo von.
Takže šport a domáci miláčik môžu za to, že na rozdiel od niektorých rovesníkov vám spod trička nevytŕča brucho? Alebo si strážite aj jedálny lístok?
Myslím, že nepatrím k náročným chlapom, ktorí musia mať stále tip-top jedlo. Jem všetko, ale, ako sa hovorí, s mierou. Neprežieram sa a navyše športujem, čo je dobrá kombinácia. Cítim sa zdravo. Niekedy ma nakopne aj jedna story. Poznal som ekonómku, s ktorou sme spolupracovali. Keď od nás odišla, pár mesiacov sme ju nevideli. Po necelom roku sme sa opäť stretli a zrazu bola štíhla na nepoznanie. Priznala sa, že ju nalákali inzeráty, aby im poslala vtedy ešte dvadsať korún a oni jej pomôžu zhodiť. Jej pokračovanie príbehu si dodnes pamätám: „Viete, čo mi, Janko, odtiaľ odpísali? Nežer, ty sviňa! Vtedy som sa naštvala a začala si dávať pozor, koľko jem.“ Odvtedy na ňu stále spomínam.
FOTO V GALÉRII
Vravíte, že sa cítite zdravo, takže vás choroby obchádzajú?
Áno, zaklopem. Iba som bol, ako väčšina, chorý a nakazený kovidom. Celá moja rodina tým prešla, ale našťastie sme nemali ťažký priebeh. Všetci žijeme a sme zdraví, napriek tomu, že sme nezaočkovaní.
