Tvorba oceňovanej autorky je plná poetických obrazov, krehkosti aj sily. „Večnosť je postavená z nevyčerpanej lásky,“ píše v básni z poslednej zbierky Z rastlinstva.
Keď pred dvoma rokmi v programe RTVS Chvíľka poézie hovorila o svojej tvorbe a herečka Táňa Pauhofová recitovala jej ľúbostné verše, mnohí diváci počúvali so zatajeným dychom. „Najprv sa mi nepozdávalo, že moja poézia bude znieť v električke, ale nakoniec to bolo veľmi vydarené,“ povedala nám o pútavom videoklipe naša najvýznamnejšia poetka a prekladateľka, ktorej prvého januára prezidentka Zuzana Čaputová udelila vyznamenanie Pribinov kríž II. triedy. Navyše, práve jej báseň pred pár mesiacmi uložili do časovej schránky v hlave zreštaurovanej sochy archanjela Michala nad Michalskou bránou.
V priateľskej atmosfére v jednej z dúbravských kaviarní autorku nominovanú na Krištáľové krídlo za rok 2022 MILU HAUGOVÚ (80) spovedala MONIKA MIKULCOVÁ.
Máte dva domovy, medzi ktorými sa neustále presúvate. Čo pre vás každý z nich znamená?
Delím svoj život medzi pobyt v Bratislave a v Zajačej doline pri Leviciach, kde sú veľmi priateľskí ľudia. Je to malá osada asi s dvadsiatimi obyvateľmi. Po šiestich miestnostiach v mojom dome viem prejsť so zatvorenými očami. Teším sa zo záhrady a spomienok, krásnych aj bolestných, na svojich rodičov, ktorí tu žili.
V Bratislave je kultúra, mám tu priateľov. V dúbravskom byte žijem s dcérou Elvírou a dvoma vnučkami, čo ma napĺňa radosťou.
Narodili ste sa v Budapešti, ale detstvo ste prežili na viacerých miestach.
Otec je z Vrábeľ a aj táto časť južného Slovenska cez druhú svetovú vojnu po Mníchovskej dohode patrila k Maďarsku. Tam sa zoznámil s mojou mamou a keď som sa mala narodiť, presťahovali sa do Budapešti. Žili sme tam niekoľko mesiacov, potom však otec, poľnohospodársky inžinier, dostal miesto správcu biskupského majetku neďaleko Užhorodu. Tam sme prežili vojnu a po jej skončení sme sa presťahovali do novovzniknutého Československa. Do dvoch vagónov sme naložili nábytok, koňa, kravu, psa Dunča, sporák a takto sme cestovali skoro tri týždne.
Vo Vrábľoch sme zostali asi dva mesiace, potom otecko dostal miesto v Nitre. Odtiaľ sme sa presunuli do Topoľčianok. Je to krásna dedina, ako dieťa som tam mala veľa priateliek, hrali sme sa, chodili sme do lesa na prechádzky. Mala som veľmi krásnu, dobrú a múdru mamu, otecko nám dal všetko, ale predovšetkým žil pre svoju prácu.
Bola to pre mňa životná strata. Kým sme boli spolu, sedem rokov, nikdy som sa nedívala do zrkadla, videla som sa v jeho očiach.
Prečo ste sa rozhodli študovať Vysokú školu poľnohospodársku?
Pôvodne som sa hlásila na nemčinu a estetiku, ale nevzali ma, tak mi otec navrhol, aby som šla do Nitry na poľnohospodársku. Bola som poslušná dcéra, takže som neprotestovala. Škola nebola pre mňa zaujímavá, mala som však dobrých spolužiakov. Ako jedináčik som sa naučila na internáte žiť v kolektíve a prispôsobiť sa.
V tomto prostredí ste spoznali aj svojho budúceho manžela...
Na internáte v školskej jedálni bolo veľké sklenené okno. Raz, keď sme čakali v rade na večeru, zapadalo slnko a zasvietilo na hlavu chlapca v modrých džínsoch so zlatoryšavými vlasmi. Bol to krásny obraz a začala som sa zaujímať, kto to je. Zistila som, že máme spoločného priateľa. Ten zariadil, že sme si sadli k jednému stolu a tak sme sa zoznámili.
Kedy preskočila iskra?
U mňa hneď a kedy u neho, to som sa nikdy nedozvedela. Som extrovertná, on uvážlivý, vždy si rozmyslí, čo povie. Po piatich rokoch chodenia spolu sme sa vzali a o ďalších päť rokov sa nám narodila dcéra.
Po okupácii Československa vojskami Varšavskej zmluvy ste emigrovali do Kanady.
Boli sme v tom čase na svadobnej ceste v Juhoslávii. Keď sme zistili, čo sa deje, dostali sme sa autostopom do Rakúska a odtiaľ sme emigrovali do Kanady. Nazvala by som to tak, že sme si predĺžili svadobnú cestu.
Nevedela by som tam zostať žiť, hoci sme tam mali príbuzných. Jednoducho, nie som typ človeka, ktorý vie byť bez priateľov, bez rodiny. Bola som jediné dieťa svojich rodičov a moja mama to veľmi zle znášala. To nebolo ako teraz, že cestujete a keď chcete, vrátite sa. Bola dvojročná lehota, keď sa dalo prísť späť, tak sme amnestiu využili. Inak by sme sa domov tak skoro nedostali.
Knižne ste debutovali pod menom Mila Srnková v roku 1980 zbierkou Hrdzavá hlina. Čítala som, že vydanie vašej prvotiny urýchlil Miroslav Válek. Poznali ste sa?
Učila som na Strednej poľnohospodársko-technickej škole v Ivanke pri Dunaji a mojím kolegom bol básnik Vojtech Kondrót, ktorý učil matematiku. Skamarátili sme sa a dala som mu prečítať svoje básne. Páčili sa mu a ubezpečil ma, že mi to nehovorí preto, lebo sme kamaráti. Povedal mi, že ich ukáže Mirovi. Spýtala som sa, ktorému. ,No Miroslavovi Válkovi, ministrovi kultúry,‘ odpovedal. Zaniesol mu ich, o dva týždne som dostala od ministra odpoveď, že naozaj sú vhodné na vydanie, ale ich je málo. Odpísala som mu, že doplním ďalšie. V druhom liste ma už odkázal na šéfredaktora vydavateľstva Slovenský spisovateľ Ľubomíra Feldeka a moja prvá kniha vyšla.
Takže ste sa osobne nestretli?
Nie, nikdy. Ale jeho dcéra Miroslava Vallová je moja priateľka. Myslím si, že najväčší básnici v našej histórii sú Janko Kráľ, Ivan Krasko a potom Miroslav Válek. Samozrejme, mám rada aj mnohých súčasníkov.
Spisovatelia žili pomerne pestrým spoločenským životom, mali svoje kaviarne, kde sa schádzali. Boli ste toho súčasťou? Predsa len, žien poetiek bolo o dosť menej.
Nie, nebola, nemám rada kaviarenský život. Občas som sa niekde vyskytla, ale to skôr popoludní, nie v noci. Mnohých som osobne spoznala, až keď som v roku 1985 začala pracovať v literárnom časopise Romboid. Redakcia bola vtedy miestom, kde sa spisovatelia stretávali a diskutovali. Často som sa stretávala s múdrou a ušľachtilou poetkou Lýdiou Vadkerti-Gavorníkovou, bolo mi cťou byť jej priateľkou.
Žila som svoj básnický život, ale starala som sa aj o domácnosť, dcéru, mala som vždy svoje zamestnanie. Ako žena, matka, poetka som v súlade so sebou. Hoci mám niekedy aj dni bez básne.
Na to, aby som písala, som potrebovala lásku, aby bol v mojom živote muž, ktorého milujem, dieťa, rodina, priatelia a, samozrejme, samota, písací stôl, zošity a denníky.
Často ste boli v kontakte so spisovateľom Rudolfom Slobodom.
Áno, chodila som za ním s priateľom alebo s dcérou do jeho domčeka a záhrady v Devínskej Novej Vsi. Niekedy nás zobral na prechádzku k Dunaju, na Sandberg. Rok pred samovraždou mi dokonca daroval nejaké veci, napríklad nožnice na strihanie ovocných stromov. Bol úžasný človek, rozprávač, ale mal ťažký život už od detstva.
Tie nožnice ešte používate?
Samozrejme, strihám nimi stromčeky vo svojej záhrade v Zajačej doline.
Kvôli manželovi ste sa presťahovali zo Zajačej doliny do Bratislavy, ale nakoniec ste sa rozviedli. Ste ešte v kontakte?
Naše cesty sa rozdelili po mnohých rokoch. Bola som orientovaná smerom k umeniu, k literatúre, on na ekonómiu a hospodárstvo. Dobre spolu vychádzame, pravidelne nás navštevuje, teda dcéru a jej dve dievčatká.
Mnohé vaše ľúbostné básne sú plné intimity. Našli ste teda ešte ďalšiu lásku?
Áno, hoci som sa už nikdy nevydala. S priateľom maliarom Petrom Ondreičkom sme boli spolu sedem rokov, keď náhle zomrel. Neskôr po jeho smrti ešte láska prišla, ale už nebola „osudová“.
Boli ste zohratý a známy pár, jeho odchod musel byť pre vás veľmi ťažký.
Dva roky som nikoho nechcela vidieť, nič neexistovalo. Bol veľmi mladý, mal len 43 rokov, o päť menej ako ja. Šestnásteho októbra 1990 som po práci odišla na prechádzku so sučkou Aischi a keď sme sa po polhodine vrátili, bol mŕtvy. Dostal srdcovú príhodu.
Mali sme krásny vzťah, taký, kde zažijete najvyššiu radosť aj najhlbší smútok. Vzťah, ktorý sa nedá vymyslieť, ale musí sa prežiť.
Literárny vedec a politik Peter Zajac o ňom napísal, že „žil spaľujúco a doslova zhorel životom a láskou“. Pre výzor ho priatelia prezývali Kristus či Nazarín a po náhlom skone sa stal legendou. Čím bol pre vás výnimočný?
Peter bol vynikajúci maliar, jeho obrazy sú fascinujúce, ilustroval moje dve knihy, Pralásku a Čisté dni, okrem toho môj preklad Sylvie Plath. Bol veľmi pekný muž s očami, ktoré videli a vedeli, láskavý, pozorný a jemný. Na návštevách u Ruda Slobodu počúval, mlčal, fajčil... Mala som rada výtvarné umenie, ale s ním som viac začala chápať to, ako vznikajú obrazy. Milovali sme chodiť spolu do kina Mladosť, často aj s Mariánom Vargom, jeho priateľom.
Peter mal, aby som použila výraz kolegu z Romboidu Pavla Vilikovského, „vrúcny vzťah k alkoholu“, to narúšalo náš vzťah. Leží na Martinskom cintoríne. Bola to pre mňa životná strata. Kým sme boli spolu, sedem rokov, nikdy som sa nedívala do zrkadla, videla som sa v jeho očiach.
Nikdy ste sa láske nevyhýbali - ani v živote, ani v poézii.
U mňa je duchovné, duševné a telesné prepojené. Niektoré moje priateľky majú dlhoročné manželstvo, ale sú aj také, ktorým muž zomrel a našli si aj vo vysokom veku partnera a pekne o tom rozprávajú. Len o svojom vzťahu nepíšu básne. Poézia je aj o tom, že vyslovím názor, ktorý je blízky tým, ktorí si svoje myšlienky a pocity nezaznamenávajú.
Písanie aj láska sú životnou výzvou: niekedy sa naplní, inokedy nie. Keď sa o niečo nepokúsime, nezažijeme krásu ani bolesť - neoddeliteľné súčasti života.
Písanie aj láska sú životnou výzvou: niekedy sa naplní, inokedy nie. Keď sa o niečo nepokúsime, nezažijeme krásu ani bolesť - neoddeliteľné súčasti života.“
Veľmi otvorene píšete aj o erotike, písanie o telesnej láske sa vo vašich veršoch objavuje aj posledné roky.
V ženskej slovenskej poézii som v podstate otvorila telesnú tému. Možno som bola erotickejšia ako niektorí mužskí kolegovia. U nich to bolo často zaobalené do metafor, u mňa sa to objavilo aj otvorene. Keď som vo svojej druhej zbierke Premenlivý povrch z roku 1982 použila pri definícií ženy a muža „krv a sperma“. Bolo to ešte za čias socializmu a v jednej recenzii vtedy napísali, že takéto výrazy nepatria do súčasnej poézie.
Presadia sa ženy poetky ťažšie ako muži?
Nemôžete písať báseň, keď je vaše dieťa hladné, plače alebo ho treba prebaliť. Áno, je tu tento veľký rozdiel. Väzba matky na dieťa je veľmi silná a tie z nás, ktoré máme deti, sme sa naučili spojiť písanie s rodinným životom celkom úspešne.
Prešli ste rôznymi úskaliami, stratili ste blízkych ľudí a hoci ste mi povedali, že ste stvorená na život s mužom, vyžaruje z vás pokoj a vyrovnanosť s tým, že ho po svojom boku nemáte. Čo vám pomáhalo zvládnuť ťažké situácie?
Raz som sa po smrti svojho partnera Petra sťažovala Tomášovi Janovicovi, prečo toto všetko musím uniesť - rozvod, náhly skon partnera... Vážne sa na mňa pozrel a povedal: „Práve preto, lebo si poetka, to musíš vydržať.“
Ťažké situácie mi pomáha zvládať písanie, počúvanie hudby, čítanie a najmä v posledných rokoch mi dodáva silu to, že denne vidím svoje vnučky Aimée a Sašku. Chcem tu byť s nimi čo najdlhšie, pomáhať im a predovšetkým ich chrániť pred všetkým, čo by ich mohlo ohroziť. A, samozrejme, pevný kruh dobrých priateľov a priateliek, na ktorých sa môžem spoľahnúť v skoro každej situácii.
FOTO V GALÉRII
V pamäti mi zostali aj slová básnika Jožka Mihalkoviča. Cestou autobusom z Budmeríc som sa mu zverila s nejakými problémami a povedal mi krásnu vetu: „Mila, vždy musíme mať otvorené dvere do zázraku.“ Veľmi sa mi zapáčila a párkrát som ňou už povzbudila svojich priateľov aj ja.
