Koronavírus a množstvo času, ktoré zrazu rodiny trávia spolu zavreté doma, otvorilo ďalšiu Pandorinu skrinku. Domáce násilie, o ktorom sa na Slovensku radšej len šepká, začína nadobúdať mamutie rozmery. Obete často nemôžu telefonovať, a tak s nimi pracovníci na linkách mailujú alebo četujú. O tom, ako funguje pomoc pre obete domáceho násilia v čase pandémie, sa so šéfkou centra pre prevenciu násilia na ženách BARBOROU BURAJOVOU rozprávala JULIÁNA BIELIKOVÁ.
Mnoho ľudí je doma zavretých, rodičia na home office, deti nechodia do školy. Pritom už predĺžené víkendy vedia pre obete domáceho násilia spôsobiť peklo. Narástol počet prípadov, odkedy sme doma?
Na Národnej linke pre ženy zažívajúce násilie nastal v apríli skokový nárast. Porovnali sme prvé dva aprílové týždne minulého roka a tohto roka a zistili sme, že počet volaní na linku je viac ako dvojnásobný a počet žien, ktoré hľadali podporu poradkýň, je viac ako štvornásobný. Počas mesiaca sa do nášho monitoringu o podporných službách pre ženy zažívajúce násilie zapojilo 22 organizácií. Kontaktovalo ich 323 žien zažívajúcich násilie a z týždňa na týždeň je badateľný prírastok kontaktov.
Ale to asi nie sú celkové počty.
Domáce násilie sa odohráva skryto za dverami domácností, preto vieme len o zlomku prípadov. Veľkú časť násilia obete nezverejnia. Najmä zo strachu, že naberie na intenzite, z pocitu zahanbenia alebo z obavy, že im nikto neuverí. Údaje z výskumu Európskej agentúry pre ľudské práva z roku 2012 svedčia o tom, že na Slovensku sa len osem percent žien zažívajúcich násilie v partnerských vzťahoch obrátilo na políciu, deväť percent vyhľadalo právnu pomoc a osem percent kontaktovalo nejakú organizáciu poskytujúcu pomoc. Ak teda dnes pozorujeme nárast kontaktov, svedčí to o náraste domáceho násilia a jeho intenzity, ale nevypovedá to o skutočnom počte ľudí, ktorí ho zažívajú.
S akými problémami sa na vás ženy obracajú?
Napríklad žena, ktorá hľadá pre seba a svoje deti bezpečné ubytovanie. Jej puntičkársky a prísny manžel v dome určil prísne pravidlá a ich prekročenie trestá. Teraz pracuje z domu a chvíle pokoja a bezpečia, ktoré mali, kým bol v práci, sa vytratili. Dnes musia byť 24 hodín takí, akých si ich on praje mať. Ona zodpovedá za chod celej domácnosti. Muž jej odmieta pomôcť čo i len s nákupom, pretože sa vraj nemôže vystaviť riziku nákazy. Upratovanie je podľa neho ženská práca a s deťmi sa žena radšej učí sama, aby ich ochránila pred jeho puntičkárstvom a prchkosťou. Už je vyčerpaná a stráca ostražitosť pri dodržiavaní manželových pravidiel. Za posledný mesiac sa verbálne aj fyzické útoky množia a zhoršujú. Po tom poslednom, keď sa postavil syn na jej obranu, ho muž surovo udrel a vyhrážal sa, že ak to ešte raz spraví, celú rodinu zabije. Ženu ako poslednú, aby to videla. Ona, keďže doteraz doučovala cudzie jazyky, nemá príjem. Nemá ku komu ísť, roky sa stránila rodiny aj známych. Bála sa ich otázok, toho, že uvidia jej modriny.
V dnešnej pandemickej situácii je odchod od násilného partnera asi ťažší ako bežne.
V súčasnosti je v dôsledku karanténnych opatrení obmedzená dostupnosť špecializovanej podpory. Poradenské centrá poskytujú služby len na diaľku a prijatie do krízového ubytovacieho zariadenia je podmienené dodržaním karantény a negatívnym testom na Covid-19. Opatrenia proti šíreniu vírusu tiež odďaľujú možnosti pomoci od rodiny a známych. Najmä ženy, ktoré majú menšie deti, sú teraz na plný úväzok kuchárkami, upratovačkami, vychovávateľkami, učiteľkami aj animátorkami detí. Popri tom musia zvládnuť starostlivosť o domácnosť vo zvýšenom hygienickom štandarde. V rodinách, v ktorých sa partneri nestarajú o rodinu a domácnosť rovnocenne, ženám hrozí vyčerpanie. Krízy zvyčajne prehlbujú už existujúce nerovnosti. Napríklad po ekonomickej kríze v roku 2008 ženy vo väčšej miere ako muži prišli o prácu alebo boli preraďované na prácu s nižším ohodnotením. Už v súčasnosti majú ženy pre OČR nižší príjem, prípadná strata príjmu ich môže doslova pripútať k násilnému partnerovi.
Ľudia si predstavujú domáce násilie ako surovú bitku. Ako ešte môže vyzerať?
Domáce násilie je prostriedok, ktorým násilník získava a udržiava kontrolu nad životom svojich blízkych. Má svoje špecifiká podľa toho, či sa týka detí, starších osôb alebo žien. Partnerské násilie na ženách tvorí až dve tretiny domáceho násilia. Je osobité tým, že násilníkom je osoba, s ktorou ženy vstúpili do intímneho vzťahu a založili si s ním rodinu. Často sú od neho aj ekonomicky závislé. Najmä ak majú malé deti. Cieľom násilníka nie je spôsobiť fyzické zranenia, ale získať moc, ktorou potom ovplyvňuje slobodu, dôstojnosť a prežívanie žien a ich detí.
Násilné správanie sa zrejme neprejavuje každý deň.
V mnohých prípadoch prebieha v cykle. Striedajú sa obdobia pokoja a obdobia stupňovania napätia zavŕšeného útokom. Po útoku nasleduje upokojenie. Násilník sa ospravedlňuje a sľubuje zmenu, prejavuje obeti náklonnosť a láskavosť, len aby sa cyklus začal odznova. Jednotlivé obdobia môžu mať rôznu dĺžku či intenzitu, preto obeti môže pomerne dlho trvať, kým rozpozná, že žije v násilnom vzťahu. Zriedka sa násilie začne závažnými útokmi, vo väčšine prípadov sa stupňuje, od menej závažných incidentov k závažnejším, od sporadických atakov k častejším. V blízkych vzťahoch všetci očakávame lásku a podporu a násilie to všetko popiera. Preto mnoho obetí vníma násilie ako vlastné zlyhanie. Pocity viny potom násilníci povzbudzujú a posilňujú. Mnohokrát ide o zručných manipulátorov, ktorí navonok udržiavajú zdanie, že sú perfektní partneri, a svoje konanie zvaľujú na nepriaznivé okolnosti alebo rovno na obete.
Ako zistím, že nie je v poriadku to, čo robí môj partner?
Partneri by mali mať rovnakú možnosť vyjadriť sa k rozhodnutiam, ktoré prijímajú o spoločnom živote. Ich názor má mať rovnakú váhu. To sa týka všetkých otázok partnerského a rodinného života od bežného chodu domácnosti cez výchovu detí až po nakladanie s majetkom. Takisto by sa mali rovnocenne podieľať na starostlivosti o rodinu a domácnosť. Neznamená to, že všetci majú robiť všetko a deliť všetky povinnosti na polovicu, ale mali by sa dopĺňať pri rôznych činnostiach tak, aby boli povinnosti rozložené rovnocenne. Podobne obaja musia mať rovnakú možnosť organizovať si svoj život mimo rodiny. Či už ide o prácu, alebo trávenie voľného času. Obaja majú právo rozhodovať sa slobodne, bez výčitiek a kontroly.
V každom vzťahu však z času na čas dochádza k hádkam.
Prirodzene. Hraničnou otázkou pri rozlíšení hádky a násilia je, či majú obe strany možnosť konfliktnú situáciu opustiť. Ak jedna z nich nemôže ukončiť konflikt, pretože ju partner, či už slovne, alebo inak, núti zostať v stresujúcej situácii, je pravdepodobné, že zneužíva svoje postavenie. Každé narušenie rovnováhy vo vzťahu a zneužitie silnejšieho postavenia je násilný akt.
Prejaví sa násilník hneď na začiatku vzťahu?
Mnohokrát áno. Napríklad ak chce muž tráviť s partnerkou všetok čas, prípadne chce vedieť, čo presne robila, ak nebola s ním. To môže byť vnímané ako prehnaná pozornosť či starostlivosť, možno žiarlivosť. Mnohí za prejav dôvery považujú, ak partneri vedia svoje prístupové heslá do telefónu, počítača či ku kontu na sociálnej sieti. Pritom by malo byť prirodzené, že aj v intímnom vzťahu máme rešpektovať hranice súkromia toho druhého. Úplne neprijateľné je ponižovanie, nadávky a, samozrejme, fyzické násilie.
Snaha o spoločné trávenie času predsa pôsobí neškodne.
Často však ide o takú mieru kontroly alebo obmedzovania kontaktov s rodinou alebo so známymi, že sa žena dostáva do izolácie. Na začiatku to môže vyzerať, že chce partner tráviť so ženou čo najviac času a ona na jeho žiadosť odkladá stretnutia s rodinou a so známymi. Niektorí násilníci izolujú obeť aj tak, že zámerne vyvolávajú konflikty v rodine a medzi známymi. Žena potom v snahe ochrániť blízkych začne sama obmedzovať stretnutia. Stratégia sociálnej izolácie je pre násilníka výhodná aj v tom, že obete majú menšie šance nájsť podporu v okolí.
Hovorili sme o tom, že obete sú ekonomicky závislé od násilníka. Čo to znamená?
V našej spoločnosti muži tradične majú vyšší príjem ako ženy. Zneužitie postavenia vedie k tomu, že jeden z partnerov nemá rovnaký prístup k spoločnému majetku. Opäť sa na začiatku môže zdať, že je to prirodzené. Ak sa žena celodenne stará o deti, teda nemá iný príjem ako materskú alebo rodičovský príspevok, a partner jej vydeľuje určitú časť príjmu zo svojej práce. Nerovnováha nastáva, ak tak robí bez toho, aby zohľadnil jej názor a potreby. Napríklad kriticky kontroluje, ako hospodárne financie vynaložila. Hodnotí to však len podľa seba. Sú aj prípady, keď muž žene obmedzí možnosť disponovať s jej vlastným majetkom alebo vezme úver bez vedomia partnerky, prípadne jej súhlas získa ľsťou.
Čo tým násilník získa?
Pripútanie partnerky. Čoraz častejšie sa na podporné služby obracajú ženy, ktoré sú hypotékou alebo iným úverom doslova pripútané k násilnému partnerovi.
Len rozchod asi v podobných prípadoch nepomôže.
Rozchodom sa nie vždy skončí aj násilie. Mnohokrát len zmení svoju podobu. Ženy sa stávajú obeťou stalkingu, vydierania, zastrašovania. Veľmi často sa ako prostriedok na ďalšie strpčovanie života a kontrolu ženy využívajú spoločné
deti.
Teraz, keď je obeť doma neustále spolu s násilníkom, je asi náročnejšie požiadať o pomoc telefonicky.
Na Národnú linku pre ženy zažívajúce násilie s bezplatným číslom 0800 212 212 sa môžu ľudia obrátiť aj prostredníctvom e-mailu na adresu [email protected]. Na stránke zastavmenasilie.gov.sk je uverejnený adresár pomáhajúcich organizácií a niektoré z nich majú na svojich stránkach aj možnosť četu. Pri elektronickej komunikácii však odporúčam dodržať základnú obozretnosť. Ak je to možné, zmeniť si prístupové heslá k telefónu, k počítaču, do e-mailovej schránky aj na sociálne siete. Po hľadaní pomoci a informácií o násilí na internete treba aspoň vymazať históriu prehliadača. Kontakty pomoci je lepšie naučiť sa naspamäť, ako sa spoliehať na adresár v telefóne.
To znie ako z filmu o špiónoch. Je pre ženy hľadanie pomoci až také nebezpečné?
Štatistiky vypovedajú o tom, že zverejnenie násilia a hľadanie pomoci je pre ženu nebezpečný krok. Väčšina obetí, ktoré zavraždil alebo vážne zranil partner, boli práve tie, ktoré urobili nejaké kroky alebo ktoré násilníka opustili. Špecializované poradkyne sú pripravené pomôcť pri zostavovaní bezpečnostných plánov, či už je to na čas zotrvania vo vzťahu, na čas odchodu alebo po ňom.
Čo môžem robiť, ak od susedov neustále počúvam krik, plač a mám podozrenie, že tam dochádza k násiliu?
V situácii, ak vidím útok alebo mám pocit, že ho počujem, treba privolať políciu. Nik z nás nevie odhadnúť, k akým škodám na živote a zdraví prichádza za zatvorenými dverami. Oznamovateľ môže požiadať, aby jeho identita nebola uvedená v oznámení. Ak máme podozrenie, najlepšou možnosťou je diskrétne osloviť obeť, keď nie je pod kontrolou násilníka, a spýtať sa, či nie je niečo, čo by sme mohli pre ňu spraviť. Môžeme sa stretnúť s odmietnutím, ale tým sa netreba nechať odradiť. Obete majú tendenciu násilie zamlčiavať, môžu mať obavy, že sa násilie zhorší, ak sa zdôveria, alebo sa cítia zahanbene. Mnoho žien zažívajúcich násilie stratilo nádej, že je v ich silách niečo zmeniť. Odborná literatúra to označuje ako syndróm naučenej bezmocnosti. Ale aj sprvu odmietnutá ponuka podpory môže byť iskierkou nádeje na možnosť zmeny.
Kedy prichádza rozhodnutie, že toto je už príliš a musím niečo urobiť?
Skúsenosti z praxe ukazujú, že najčastejšie sa ženy rozhodnú riešiť situáciu, ak násilie naberie intenzitu a násilník ich vážne zraní alebo začne páchať násilie aj na iných členoch domácnosti. Často sa ženy odhodlajú odísť z násilného vzťahu, až keď ich deti vyrastú a blížia sa k dospelosti. Je to dôsledok obavy, že by po rozchode nemohli chrániť deti v čase, ktorý majú tráviť so svojím otcom.
Obete často hovoria aj o strachu z toho, že nebudú mať z čoho žiť.
Na Slovensku sú chudobou najviac ohrození osamelí rodičia. Ženy priemerne zarábajú, aj v porovnateľných profesiách a pozíciách, menej ako muži. Sociálne bývanie je prakticky nedostupné a komerčné prenájmy sú drahé. Preto treba problematiku násilia na ženách riešiť v širšom kontexte rovnosti žien a mužov. A takisto posilňovať možnosti zosúladenia rodinného a pracovného života.
Keď sa začne debata o domácom násilí, vždy sa nájde niekto, kto utrpenie prevažne žien zľahčuje tým, že sú aj týraní muži. Aký je pomer pohlaví medzi obeťami domáceho násilia?
V roku 2017 sme realizovali výskum, v ktorom sme sa oboch pohlaví pýtali na ich skúsenosti s domácim násilím od detstva až do dospelosti. Výsledky ukázali, že násilie v dospelosti zažilo 25 percent mužov a 26 percent žien. Skúsenosti s opakovaným domácim násilím boli však pri ženách takmer dvojnásobné oproti mužom a pri psychickom násilí až sedemnásobné.
Ako to vychádza pri osobách, ktoré násilie páchajú?
Až v 73 percentách prípadov domáceho násilia na ženách bol násilníkom ich partner. Oproti tomu muži zažívali väčšinu domáceho násilia od iných členov rodiny než od partnerky. Za zmienku tiež stojí fakt, či už sa to týka násilia, zanedbávania v detstve, alebo domáceho násilia v dospelosti, že páchateľom domáceho násilia je väčšinou osoba mužského pohlavia. Aj násiliu na mužoch však treba venovať pozornosť, pretože aj v súvislosti s ním máme vžitý stereotyp, že muži predsa nie sú obeťou násilia, a ak sa aj stali jeho obeťou, nebudú ho trpieť. Považujem však za veľmi nešťastné, ak sa problematika násilia na mužoch stavia do antagonistickej pozície oproti násiliu na ženách.
