Jeho meno je spojené s mnohými profesiami - muzikológ, hudobný dokumentarista, publicista, dramaturg, skladateľ, aranžér, profesionálny hudobník, editor a menovať by sme mohli ďalšie. Bol spoluzakladateľ tanečného orchestra vysokoškolákov Kolektív 50, spolupracoval s Orchestrom Jána Siváčka a Dixielandom Siloša Pohanku, počas štúdia bol členom viacerých študentských kapiel. Skladal tanečné piesne. Od roku 1967 až do odchodu do dôchodku v roku 1990 pracoval v Československom rozhlase v Bratislave ako vedúci redaktor Redakcie zábavnej hudby, neskôr populárnej hudby. Zaslúžil sa o vznik medzinárodného hudobného festivalu Bratislavská lýra, z ktorej si dvakrát odniesol prvenstvo. S PAVLOM ZELENAYOM (91) sa zhovárala KLÁRA GROSMANNOVÁ.

K základom hudobného vzdelania a k hre na husliach vás priviedol otec. Neboli ste vraj veľmi nadšený, viac sa vám páčila hra na klavíri a akordeóne či klarinete. Na koľkých hudobných nástrojoch ste sa naučili hrať?

Je pravda, že som sa učil aj sa pokúšal hrať na viacerých hudobných nástrojoch. Patria medzi ne husle, klavír, akordeón, klarinet, saxofón, gitara, zobcová flauta a rôzne perkusné nástroje. Na týchto nástrojoch som hral v rôznych kapelách. Najlepšie mi to  išlo s klarinetom a so saxofónom. Hral som kdečo, ale neodvažujem sa povedať, že som sa naučil hrať, lebo muzikant sa učí a musí cvičiť do konca života.

Zahráte si dnes ešte niečo?

V súčasnosti si občas sadnem za klavír, aby som si overil nejaké počuté zaujímavé harmonické postupy.

Po absolvovaní gymnázia v Piešťanoch ste študovali na Slovenskej vysokej škole technickej v Bratislave odbor zememeračstvo. Tomu ste sa venovali na vojenčine i krátko po nej. Chlapci sa radi vyhýbali vojenčine, vy ste si ju však „vydupali“. Prečo?

Absolvoval som celé štúdium zememeračského inžinierstva, ale neprijal som umiestenku na meranie podzemných priestorov v Jáchymove. Požiadal som o nástup na zá­kladnú vojenskú službu v nádeji, že po dvoch rokoch to bude inak.

Prečo ste vyštudovali aj hru na klarinete?

Modernú populárnu hudbu ovplyvnenú džezom som si obľúbil v mladosti. Štúdium hry na saxofóne sa z hľadiska pedagogicky správneho postupu začínalo štúdiom hry na klarinete. Mojou túžbou bolo zdokonaliť sa pod odborným vedením.

Tanečnú hudbu koncom 40. a 50. rokov minulého storočia nik neučil. Tvrdíte, že kto si nezahral v orchestri, neskúsil, čo je to muzika. Kedy ste sa definitívne rozhodli pre kariéru v hudbe?

Ako vojak som vykonával zememeračské práce, potom som sa stal civilným zamestnancom vojenskej správy. V roku 1958 pri znižovaní administratívy som radikálne zmenil zamestnanie a stal sa hudobníkom z povolania.

Na hudobných nástrojoch ste nielen hrali, ale začali ste pre orchestre aranžovať a inštrumentovať. Bolo veľa takých skladateľov?

V populárnej hudbe autor hudby nemusí bezpodmienečne ovládať skladateľské remeslo. Stačí, ak je autorom dobrého hudobného nápadu. Ten však vyžaduje ďalšie spracovanie, úpravu - aranžmán a inštrumentáciu - pre orchester, a to sa nezaobíde bez poznania kompozičných princípov. Takých autorov nikdy nebolo dosť.

Na Bratislavskej lýre: V roku 1974 získala zlatú lýru pieseň Zem pamätá, zľava textár Tibor Grünner, autor hudby Pavol Zelenay a interpret Karol Duchoň.
Na Bratislavskej lýre: V roku 1974 získala zlatú lýru pieseň Zem pamätá, zľava textár Tibor Grünner, autor hudby Pavol Zelenay a interpret Karol Duchoň.
Zdroj: TASR

Ktorá speváčka naspievala prvýkrát na gramoplatňu vašu pieseň?

Bola to subreta operety Novej scény Viera Prokešová. V roku 1952 nahrala môj foxtrot Poď so mnou tancovať s textom Viery Palátovej.

Máte aj iné prvenstvo. V roku 1969 vyšla prvá slovenská bigbítová, dnes už kultová LP platňa Zvoňte zvonky skupiny Prúdy. Vy ste boli jej producentom. Aký je rozdiel medzi vtedajším a terajším producentom?

Boli to roky, keď sa oficiálne otvárali možnosti na prácu producentov. Krátko potom som požiadal Supraphon o rozviazanie mojej producentskej zmluvy. Bol som vedúcim Redakcie populárnej hudby v rozhlase, ktorý mal monopolné postavenie v tejto oblasti, a usúdil som, že by som v tomto smere nemal ďalej rozvíjať svoje aktivity. Mojou úlohou bolo venovať sa nie jednotlivcom, ale slovenskej populárnej hudbe ako celku. Práca producentov sa rokmi rozvíjala a dnes je dobrý producent nenahraditeľný.

Tatra kabaret či neskôr Tatra revue sa stali aj pre vás na niekoľko rokov domovskou scénou. V rokoch 1958 - 1967 ste tam pôsobili ako profesionálny hudobník, aranžér a skladateľ v Orchestri Juraja Berczellera. Čím boli také príťažlivé?

Päťdesiate roky minulého storočia boli podľa môjho názoru najťažšími rokmi totality a Tatra revue ponúkala zábavné programy s náznakmi kritiky. Navyše tam bol vytvorený priestor na javiskovú prezentáciu populárnej piesne a šansónu.

So skladateľom Jánom Siváčkom ste sa zaslúžili o vznik Bratislavskej lýry ako medzinárodného súťažného festivalu populárnej hudby, ktorý sa konal v Bratislave v rokoch 1966 - 1989. Ako ďaleko bolo od nápadu po realizáciu?

Návrh na vytvorenie festivalu bol motivovaný naším úsilím podnietiť slovenských autorov do novej tvorby, ktorá bola vtedy v ťažkej situácii. Od nápadu k realizácii to trvalo tri-štyri roky.

Bratislavskú lýru ste dvakrát vyhrali ako autor hudby, a to v roku 1974 a 1976. Dá sa porovnať zlatá lýra Karola Duchoňa a Jany Kocianovej?

Obe piesne mali veľmi podobný osud. Získali zlatú lýru v národnej súťaži a podľa štatútu reprezentovali potom Československo v medzinárodnej súťaži. V nej mi Karol Duchoň vyspieval bronzovú lýru, Janka Kocianová zlatú.

Ste autorom stoviek inštrumentálnych a vokálnych skladieb populárnej hudby, swingu. Kto spieval vaše skladby?

V mojich začiatkoch to bol František Krištof Veselý a už spomínaná Viera Prokešová, potom - v abecednom poradí - Michal Dočolomanský, Dušan Grúň, Gabriela Hermélyová, Jana Kocianová, Jozef Kuchár, Marcela Laiferová, Bea Littmannová, Melánia Olláryová, Zdeněk Sychra a z ďalšej generácie Beáta Dubasová, Robo Grigorov, Pavol Habera, Elena Martincová, Marcella Molnárová a ďalší.

Od roku 1967 do roku 1990, keď ste odišli do dôchodku, ste pôsobili v Československom rozhlase v Bratislave. Zaobišlo sa to bez sankcií vrchnosti?

O sankciách nemožno hovoriť, naopak, moju prácu viackrát ocenili. K preradeniu došlo raz, po sedemnástich rokoch vo vedúcej funkcii, lebo som nebol straník.

V rokoch 1993 - 2003 ste boli autorom 130 relácií rozhlasového cyklu Pesničky z pamätníka, zameraného na mapovanie histórie slovenskej populárnej hudby s dobovými nahrávkami. Ktoré obdobie ste zmapovali?

Zameral som sa na obdobie prvých tridsiatich rokov, teda na roky 1934 až 1963. Bolo to z jednoduchého dôvodu - s prácou som začal v roku 1964.

Zostavili ste Antológiu slovenskej populárnej hudby. S vyše dvesto aktérmi populárnej hudby ste okrem jediného osobne hovorili. Ako ste to dokázali?

Bolo to asi päťdesiat rokov vytrvalej, systematickej práce. Svoju úlohu pritom zohrala aj moja životná situácia, keď som v päťdesiatke ovdovel a rozhodol som sa venovať histórii slovenskej populárnej hudby.

Popri redakčnej práci rozhlasového hudobného redaktora ste sa venovali problematike využitia počítača v oblasti programovania hudby. Ako k tomu došlo?

Programovaniu a nahrávaniu v rozhlase som sa venoval od roku 1983 vyše desať rokov. Poznatky o tejto problematike som v roku 2013 zverejnil v publikácii s názvom Štýlová interpretácia a programovanie swingovej hudby. K technike som mal vždy blízko. Od gymnázia som bol rádioamatérom, ako poslucháč vysokej školy technickej som absolvoval skúšky z predmetov, ktoré mi boli užitočné pri oboznamovaní sa s výpočtovou technikou. Tá sa rozvíja tempom, ktoré dnes už popri svojich iných prácach nestíham, ale jej výdobytky primerane využívam.