Zameriava sa predovšetkým na domáce a zahraničné reportáže, sociálno-ekonomické témy či problematiku pracovného trhu.

Peter Galan

Často počúvame, že minimálne generácia Husákových detí musí vymrieť, aby sa u&nbsp;nás konečne niečo zmenilo k&nbsp;lepšiemu. Nuž, podľa testov PISA (Program pre medzinárodné hodnotenie študentov), v&nbsp;ktorých naši školáci už 30 rokov dosahujú hlboko podpriemerné výsledky, sa zdá, že to bude skôr naopak. Uznávaný pedagóg a&nbsp;psychológ profesor MIRON ZELINA (84) tvrdí, že hlavným dôvodom súčasného neradostného stavu spoločnosti nie je neschopnosť Slovákov mentálne sa posunúť do nového tisícročia, ale priam desivá skostnatenosť nášho vzdelávacieho systému, ktoré zamrzlo v&nbsp;starých štruktúrach. „Sme sto rokov za opicami a&nbsp;odmietame si to priznať,“ konštatuje čerstvý držiteľ rytierskeho titulu v&nbsp;rozhovore s&nbsp;PETROM GALANOM. „Preto naši deviataci zlyhávajú v&nbsp;prírodnej, matematickej aj&nbsp;čitateľskej gramotnosti a&nbsp;v&nbsp;rámci krajín OECD sa nevieme dostať ani na úroveň slabého priemeru.“ Hneď však doplní, že dospelí na tom nie sú oveľa lepšie. Nakoniec, dostali do vienka tie isté základy, často obohatené o&nbsp;komunistickú propagandu.

Ako ste sa stali rytierom? Pred časom som napísal knihu s&nbsp;názvom Psychoedukácia, v&nbsp;ktorej sa zameriavam na princípy moderného vzdelávacieho systému. Ten pred študijnými výsledkami uprednostňuje rozvoj osobnosti dieťaťa, jeho kognitívnych (poznávacích) schopností, budovanie psychiky. Aby sa samo vzdelávať chcelo, aby ho to bavilo a&nbsp;aby sa dokázalo neskôr uplatniť v&nbsp;praxi. No a&nbsp;na krste v&nbsp;Novákoch, asi trochu z&nbsp;recesie, ma niekoľko inovatívnych iniciatív zameraných na edukáciu vyhlásilo za rytiera. Pretože ponúkam nášmu školstvu nové smerovanie.

Potrebujeme ho? Už včera bolo neskoro. Úplne sme zaspali. Slovenskí žiaci sa stále učia hlavne cez vonkajšiu „donucovaciu“ motiváciu, no úplne absentuje vnútorná, teda aby sami cítili potrebu posunúť sa ďalej. Problém je, že naše školstvo ich zahlcuje množstvom zbytočných, nudných informácií, ktoré v&nbsp;reálnom živote nevyužijú, a&nbsp;ak predsa, bez problémov si ich nájdu na internete. Na vyššie funkcie nezostáva priestor ani čas. Ktoré funkcie myslíte? Neučíme ich milovať, pracovať s&nbsp;emóciami, budovať hodnotové systémy, etiku, morálku, logiku, kreativitu. Stále sa zameriavame len na prvé tri úrovne vzdelávania. Pamäť, sem-tam porozumenie a&nbsp;aplikáciu nadobudnutých vedomostí. Tam sme dobrí. Ale hodnotiace – kritické myslenie, zasadenie poznatkov do celkového kontextu či tvorivosť sú na veľmi nízkej úrovni. Je nutné kompletne prekopať obsah učiva. Zredukovať ho. Nechať len najdôležitejšie veci, na nich stavať a&nbsp;popritom precvičovať mentálne schopnosti mládeže.

Ako by to malo vyzerať? Študenti sa napríklad učia, kde a&nbsp;kedy sa ten-ktorý autor narodil, čo napísal, odrecitujú nejakú básničku a&nbsp;tam sa to končí. Nenasleduje žiadna diskusia, ni­kto sa ich nepýta na názor, vlastné hodnotenie. Nerozumejú dielu, nedokážu ho analyzovať. Čítanie aj počúvanie s&nbsp;porozumením je u&nbsp;nich čoraz vzácnejšie. Podobne ako u&nbsp;dospelých... To len dokazuje, že školstvo dlhodobo presadzuje starý, zle fungujúci systém. Ani ich v&nbsp;mladosti nikto neviedol k&nbsp;zvládaniu vyšších poznávacích funkcií a&nbsp;všetko stálo na memorovaní. Odučili sa dávať pozor, zamýšľať sa nad tým, čo je dôležité, na čo sa zamerať.

Pamätám si trojicu dievčat, ktoré sa chceli zabiť pre anorexiu.Dve sa nám podarilo zachrániť, tretia skočila zo skaly v&nbsp;Tatrách.

Čo s&nbsp;tým? S&nbsp;tímom kolegov sme vypracovali analýzu súčasného stavu i&nbsp;metodiku, ktorá sa opiera o&nbsp;skúsenosti vyspelých krajín. Na Slovensku to však kompetentní odmietajú riešiť. Zahraničné odborné publikácie nie sú preložené, a&nbsp;ak nám ich niekto prinesie pod nos, stretne sa s&nbsp;nezáujmom. Nedávno tu bola britská odborníčka na vzdelávanie Lucy Crehan, ktorá prešla šesť štátov s&nbsp;najvýkonnejším školstvom, analyzovala ich systémy a&nbsp;napísala o&nbsp;tom rozsiahlu publikáciu Tajomstvá úspechu svetových vzdelávacích superveľmocí. Na jej prezentáciu v&nbsp;Bratislave prišli traja ľudia. Práve ľahostajnosť je jedným z&nbsp;primárnych dôvodov, prečo to u&nbsp;nás nejde. Pred desiatimi rokmi boli Estónsko, Kanada, Singapur, Fínsko či čínska provincia Šanghaj na našej úrovni alebo pod nami. Kompletne zmenili filozofiu edukácie, na ministerstvách vystriedali politikov odborníci, ponorili sa do literatúry, vybrali si to najlepšie a&nbsp;dnes sa ich študenti umiestňujú na popredných miestach v&nbsp;rámci sveta.

Nie je problém, že u&nbsp;nás chýba podpora mladých talentov? Určite je. Keď som bol v&nbsp;americkom Buffale, navštívil som veľké stredisko, ktoré sa práve na ich vyhľadávanie zameriava. Zhromažďujú najlepších študentov z&nbsp;USA i&nbsp;zo zahraničia, investujú do nich, vzdelajú ich a&nbsp;neraz ich rovno zamestnajú. U&nbsp;nás o&nbsp;schopných mladých ľudí na štátnej úrovni prakticky nikto nezakopne. Až na pár škôl pre nadané a&nbsp;talentované deti. Ak sa vypracujú, tak zväčša sami alebo pomocou súkromného sektora. POKRAČOVANIE NA ĎALŠEJ STRANE

V&nbsp;rámci kritiky protikovidových opatrení často zaznieva, že pod slabšiu výkonnosť a&nbsp;narušenú psychiku u&nbsp;detí sa podpísala pridlhá izolácia počas lockdownov... Nie je to celkom jednoznačné. Prieskumy hovoria, že v&nbsp;tom období zvládli zhruba o&nbsp;30 percent učiva menej, na druhej strane sa u&nbsp;nich rozvíjala schopnosť autoregulácie a&nbsp;samovzdelávania. Nie je ani pravda, že boli úplne izolované. Je fakt, že pred reálnymi kontaktmi uprednostňujú internet a&nbsp;sociálne siete, čo má za následok zhoršenie ich komunikačných schopností, empatie, rešpektu. Ale to je dlhodobý trend, ku ktorému dočasný nútený pobyt doma prispel len málo. Démonizovať opatrenia, ktoré sa realizovali prakticky všade, nemá zmysel, máme omnoho vážnejšie problémy.

Môžete ich stručne vymenovať? Nekontrolovane nám rastie počet ratolestí s&nbsp;ADHD – poruchami pozornosti a&nbsp;hyper­aktivitou, čo často v&nbsp;rôznych formách pretrváva do dospelosti. Pribúdajú malí autisti i&nbsp;žiaci s&nbsp;poruchami správania. Novým fenoménom je znižovanie autority pedagógov nielen zo strany detí, ale aj ich rodičov. Poznám prípad, keď sa učiteľ pokúšal motivovať žiaka, aby sa na telesnej viac snažil. Ten to doma interpretoval po svojom, nasledovala sťažnosť a&nbsp;vyšetrovanie. A&nbsp;hoci sa ukázalo, že k&nbsp;žiadnemu prekročeniu hraníc či šikanovaniu nedo­šlo, pedagóg, znechutený z&nbsp;minimálnej podpory nadriadených, odišiel zo školstva. To nie je ojedinelý príbeh. No a&nbsp;potom tu máme nezvládnutú inklúziu, absenciu programov, ktoré by učili deti navzájom sa akceptovať. Stačí, ak sa niektoré trochu odlišuje, a&nbsp;hneď je označkované. Stigmatizácia potom vedie k&nbsp;reálnemu šikanovaniu medzi nimi, vytváraniu bublín a&nbsp;k&nbsp;zlej klíme.

Aj tu by mohla pomôcť reforma školstva? Do istej miery áno. Žiaľ, keď sa stretávam s&nbsp;ľuďmi, ktorí na nej pracujú, zisťujem, že drvivá väčšina z&nbsp;nich nie sú profesionáli, nemajú naštudované podklady, literatúru. Dokážu poukazovať na chyby, ale nemajú funkčné riešenia. Mohol by som ich menovať vrátane funkcionárov na ministerstve. Bez zmeny, ktorá vychádza z&nbsp;odbornej diskusie a&nbsp;aplikácie modernej metodiky, sa nepohneme. Nám však partneri do diskusie chýbajú. Osobnosti s&nbsp;akademickými titulmi vyhoreli, vzdávajú sa, neangažujú, rezignovali. Potom dôležité veci robia laici a&nbsp;to je aj dôvod, prečo žiadna generačná výmena nepomôže. Ak budú naše ratolesti vychovávané mechanizmami spred desaťročí, ťažko čakať pozitívny efekt. Naďalej sa držíme jednoduchej socialistickej koncepcie, ktorá ľudí nedokázala naučiť ani rozpoznávať dobré od zlého. Dnes majú problém odlíšiť konšpirácie a&nbsp;hoaxy od reality. Dá sa to naučiť? Áno, no nie vždy jednoducho. Preto je žiaduce podporovať celoživotné vzdelávanie a už od základných škôl nabádať žiakov, aby si overovali fakty. Aby sa pýtali na zdroje informácií, výskumy, ktoré ich majú potvrdzovať, autority, ktoré ich hlásajú alebo šíria. Niekedy sa už pri základnej analýze ukáže, že tvrdenia stoja na vode a&nbsp;pochádzajú od Marky či Zuzky z&nbsp;Facebooku. POKRAČOVANIE NA ĎALŠEJ STRANE

Autority sú však u&nbsp;nás spochybňované... Máte pravdu a&nbsp;týka sa to i&nbsp;uznávaných vedeckých kapacít, učiteľov, kňazov. O&nbsp;štátnych inštitúciách či politikoch nehovoriac. Pravidelne sa stretávam s&nbsp;otázkami: Kde sú tie hodnoty? Komu a&nbsp;v&nbsp;čo máme veriť? Tým nábožensky založeným odporúčam veriť v&nbsp;Boha, tam nie je čo pokaziť. V&nbsp;sekulárnom svete nám zostávajú medzinárodne rešpektované osobnosti. A&nbsp;všeobecný úzus. Akceptovať to, na čom sa väčšina ľudstva zhodne.

Tu je veľmi dôležitá psycho­edukácia – ak má človek rozhľad a&nbsp;prešiel všetkými šiestimi stupňami vzdelania, môže si tiež povedať: Pravda je vo mne. Ja rozhodnem, čomu budem veriť. Samozrejme, na základe logických záverov, overovania faktov a&nbsp;odborných stanovísk najlepších špecialistov z&nbsp;daných oblastí. Ja na to využívam závery držiteľov Nobelovej ceny na poli vedy alebo si prečítam názory najcitovanejších autorov. Tie zoznamy mi internet vygeneruje ku každej problematike. Človek si môže vyberať, no zároveň musí kriticky myslieť. Ale veď kritikov máme plné ulice... V&nbsp;tomto prípade hovoríme o&nbsp;konštruktívnej kritike, ktorá vychádza zo všeobecného prehľadu, znalostí, z&nbsp;logickej selekcie a&nbsp;do istej miery i&nbsp;z&nbsp;hodnotového rebríčka. Inak skôr ide o&nbsp;reflexívne hodnotenie, na základe dojmov, pocitov alebo zdrojov... práve z&nbsp;tej ulice.

Na úzkosti, depresie a&nbsp;choroby nemám čas. Vlastne ani nemám zdravotnú kartu. Hlavne nedovolím, aby mi zbytočné činnosti či toxickí ľudia kradli vzácny čas.

Tu zjavne zlyhávajú aj naši politici. Je to tak. Niekedy sa pozastavujem nad tým, ako diskutujú, aké nezmyselné argumenty používajú. Napríklad to večné hádzanie viny na minulé vlády. To je predsa argumentačný faul. Keď kritizuje múdry človek, obvykle ponúkne alternatívy, východiská. Oni ich nemajú. Prijímajú rýchle zákony formou pokus-omyl a&nbsp;ani netušia, aký dlhodobý efekt budú mať. Alebo v&nbsp;rozhovoroch utekajú od tém, prípadne namiesto obsahu sa zamerajú na oponentov, zasadzujú podpásovky, útočia na súkromie, rodinu. Týka sa to celého politického spektra. Aj opozícia je argumentačne slabá a&nbsp;nevytvára alternatívu. POKRAČOVANIE NA ĎALŠEJ STRANE

Napriek tomu sa vnucuje otázka, prečo národ volí ľudí, o&nbsp;ktorých sa v&nbsp;minulosti opakovane presvedčil, že nič dobré neprinesú... Teraz vyšla kniha Jeana-Francoisa Marmiona Psychológia hlúposti. Tam sa dozvieme, že hlúpe rozhodnutia robia aj vzdelaní ľudia s&nbsp;vysokým IQ. Chýba im totiž psychoregulácia. Konajú pudovo, emotívne, nechajú sa ovládať autonómnou nervovou sústavou. Vyšetroval som inteligentného chlapca z&nbsp;dobrej rodiny, ktorý v&nbsp;trenčianskom parku zaškrtil dievča. Ona mu nechcela dať a&nbsp;u&nbsp;neho zvíťazili zvieracie inštinkty. S&nbsp;nimi bojujeme všetci. Napríklad u&nbsp;Roberta Fica je to túžba po moci, ktorej všetko podriaďuje. Tá moc môže byť použitá pozitívne, ale môže byť aj zneužitá. U&nbsp;jeho voličov zase hrajú rolu emócie, silná náklonnosť až láska. Tam sa ani nedá rozumne argumentovať. No a&nbsp;potom je tu superego, teda spoločnosť, kolektív, okolie. Keď sa všetci vaši známi pre niečo rozhodnú, vy sa prispôsobíte, lebo nemáte odvahu ísť proti prúdu. Aj demokracii sa musíme učiť. Trvá desaťročia, kým naše racionálne ja ovládne pudové sily a&nbsp;odolá sociálnym tlakom.

Hrá v&nbsp;tom svoju úlohu i&nbsp;manipulácia? Veľmi významnú. Ľudia sú napriek skúsenostiam zo socializmu takí konformní, že sa manipulovať nechajú. Stanfordský väzenský experiment Phila Zimbarda, v&nbsp;ktorom sa z&nbsp;bežných študentov stali neľútostné zvery, nám ukázal, aký zničujúci efekt to môže mať. Dobre známa je aj ďalšia štúdia z&nbsp;Rakúska, kde sa psychológom za dva mesiace podarilo z&nbsp;normálnych mladých ľudí vyrobiť fašistov. Z&nbsp;tridsiatich subjektov odolala manipulatívnym technikám vedcov len jediná dievčina. Slováci sú v&nbsp;tomto smere ešte zraniteľnejší. Nestihli sa naučiť žiť v&nbsp;slobode, niektorí z&nbsp;nej majú dokonca strach, bránia sa jej. A&nbsp;stále v&nbsp;nich funguje akási submisia.

Sme na tom s&nbsp;duševným zdravím lepšie ako v&nbsp;minulosti? Nemyslím. Svetová zdravotnícka organizácia pravidelne zverejňuje štatistiky a&nbsp;výsledky ukazujú, že duševné zdravie sa zhoršuje v&nbsp;celom modernom svete. Teda aj u&nbsp;nás. Ľudia sú emocionálne vyhorení, nebaví ich štúdium, čítanie, práca, psychiatri konštatujú, že im pribúdajú pacienti s&nbsp;depresiami, neurózami, psychickými poruchami. A&nbsp;to všetko vedie ku skratovým krokom. Za poslednú dekádu spáchalo samovraždu priemerne 540 ľudí ročne. To je hrozné číslo. Ale spoločnosť, polícia, odborníci i&nbsp;médiá prioritne riešia nehody na cestách, kde je počet obetí o&nbsp;viac než polovicu nižší. V&nbsp;minulom roku to bolo 261. Je možné určiť hlavné dôvody samovrážd? Často ide o&nbsp;kombináciu viacerých faktorov. Od nezhôd v&nbsp;rodine cez depresie až po ťažkosti v&nbsp;práci. Pamätám si trojicu dievčat, ktoré sa chceli zabiť pre anorexiu. Dve sa nám podarilo zachrániť, tretia skočila zo skaly v&nbsp;Tatrách. Vo všeobecnosti však súčasných ľudí trápia vážnejšie veci ako pred revolúciou. Vtedy som štyri roky tvoril psychologickú poradňu do novín. Každý týždeň mi prišlo 50 až 100 listov a&nbsp;najčastejšie otázky boli, ako si zväčšiť prsia alebo ako zbaliť chlapca. Dnes aj mládež hľadá zmysel života, pýta sa, kam utiecť zo súčasného konzumu, ako prekonať vlastnú vyhorenosť. POKRAČOVANIE NA ĎALŠEJ STRANE

Rozbíja spoločnosť zvýrazňovanie problematiky menšín, ochrany prírody, migrantov či LGBTQ? Rozbíja ju zneužívanie týchto tém na politický boj alebo ideologickú propagandu. Chýba nám pokojnejší a&nbsp;racionálnejší prístup. Teraz pripravujem učebnicu pre stredné školy, kde sa v&nbsp;jednej kapitole zaoberám schopnosťou zvierat učiť sa. Ako príklad uvádzam cirkus, pri ktorom ma redaktorka požiadala, aby som to škrtol, lebo nás napadnú aktivisti. V&nbsp;ďalšej kapitole píšem o&nbsp;rodovej problematike. A&nbsp;znova. Vraj aby som doplnil „muž, žena a&nbsp;ďalšie pohlavia“. To nie je v&nbsp;poriadku. O&nbsp;týchto témach treba hovoriť aj ich učiť, ale z&nbsp;pohľadu biologických faktov, nie ideologicky. Pretože potom sa to obráti úplne opačným smerom, proti menšinám, proti inakosti. Ľudia majú svoje terče na vybitie zlosti. Alebo nová hymna, to je ďalší zástupný „problém“, ktorý vyvoláva vášne a&nbsp;prekrýva dôležitejšie veci. Ako chudoba. Máme 620-tisíc ľudí pod hranicou biedy a&nbsp;vyše 70-tisíc bezdomovcov. To nie je téma?

Ste autorom desiatok odborných kníh, množstva článkov, pravidelne hosťujete v&nbsp;televíznych i&nbsp;rozhlasových tolkšou, učíte na vysokej škole na plný úväzok, športujete. Máte nejaký recept, ako byť aj po osemdesiatke v&nbsp;dobrej fyzickej a&nbsp;psychickej kondícii? Faktom je, že v&nbsp;mojom veku ľudia už príliš netvoria, skôr umierajú. Ale určite nie som výnimočný. Umelci ako Goethe, Picasso či Michelangelo pracovali dlho po osemdesiatke, Clint Eastwood po deväťdesiatke stále nakrúca filmy, rovnako je aktívna napríklad Jiřina Bohdalová. Ako to funguje u&nbsp;mňa? Životosprávou to určite nebude. Tú mám hroznú. Jem veľa mäsa, dám si pivo, málo oddychujem. Pravdepodobne ma drží nad vodou intenzívna tvorivosť, neustále namáhanie mozgu a&nbsp;prísna disciplína. Vstávam pred piatou a&nbsp;odvtedy sa nezastavím. Na úzkosti, depresie a&nbsp;choroby nemám čas. Vlastne ani nemám zdravotnú kartu. Veľa čítam knihy a&nbsp;dvakrát týždenne hrám tenis, čo mi dodáva energiu. A&nbsp;hlavne nedovolím, aby mi zbytočné činnosti a&nbsp;toxickí ľudia kradli vzácny čas.

Uznávaný pedagóg Zelina o Slovensku: Sme 100 rokov za opicami a odmietame si to priznať

Peter Galan

Autor článku

Peter Galan

Výber pre vás

Uznávaný pedagóg Zelina o Slovensku: Sme 100 rokov za opicami a odmietame si to priznať

Peter Galan

Súvisiace články

Trávnikár zo Slovana: Hrával po boku legendárnych futbalistov a hnevá ho, ako niektorí skončili

Drzá vtierka: Elon Musk chce opravovať Európu. Politici ho posielajú upratovať domov, do Afriky

Krajina modrých drakov: Má za sebou krvavé obdobia, ktorých dôsledky pociťuje dodnes

Zaujímavosti zo sveta: Luxusné letovisko v púšti, pracovitá šelma i fascinujúci ľadový festival

KVÍZ Tatranské NAJ: Preverte svoje znalosti o našich veľhorách. Nebude to také ľahké...

Autor článku

Peter Galan

Výber pre vás