Dôchodcovia žijú v niektorých zariadeniach horšie ako študenti na schátraných internátoch. Katastrofálne teplo pod strechami, chýbajúce únikové cesty pre prípad požiaru, jedna spoločná toaleta pre mužov aj ženy, to je iba výpočet technických nedostatkov, ktoré zistila verejná ochrankyňa práv. Ešte vážnejšie je, že našich najstarších tam často ponechajú celý deň v posteli alebo ich zamykajú do izieb cez noc.
Tragédiou je aj to, že vyhorený a zle zaplatený personál sa vlastne ani nemusí báť, že by úroveň, akú ich zamestnávateľ poskytuje, prišiel niekto kontrolovať. Ako sme dopustili, že si „domovy dôchodcov“ môžu vlastne robiť, čo chcú, a štátne úrady zodpovedné za kontrolu ani netušia, čo sa za ich dverami deje? „Tento ekonomický segment rastie, obyvateľstvo starne, preto treba zlyhávajúce kontroly riešiť teraz,“ hovorí ombudsmanka. O problémoch v sektore, ktorý zostal roky bez adekvátneho dohľadu a ktorý trápi všetky generácie, sa s verejnou ochrankyňou práv MÁRIOU PATAKYOVOU (56) rozprávala VERONIKA COSCULLUELA.
Máte po prieskume v sociálnych zariadeniach pre seniorov hrôzu z toho, že by ste sa raz v niektorom mohli ocitnúť?
Neuvažovala som takto, ale myslím, že asi áno. Aj vzhľadom na to, ako dopadol náš prieskum v týchto zariadeniach. Zamerali sme sa na systém kontroly, lebo sme vedeli, že doň vstupujú viacerí hráči.
A zistili ste, že tí hráči veľmi nekontrolujú. Kto všetko by mal dohliadať?
Ministerstvo práce, vyššie územné celky (VÚC) a obce, ktoré sú súčasne zriaďovateľmi zariadení sociálnych služieb. Potom sa očakávajú špecializované kontroly. Tie má na starosti Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou (ÚDZS), orgány verejného zdravotníctva, hasičský a záchranný zbor. Systém je komplikovaný a nás zaujímalo, ako do seba zapadajú jednotlivé kolieska kontroly. To znamená, či existuje prehľadná štruktúra a či je jasné, kto má kontrolovať, čo kontrolovať, či je zabezpečený personál tak, aby sa dalo kontrolovať v rozumných periódach. Všetko má smerovať k tomu, aby kontrola vykonávala tlak na poskytovateľov sociálnej starostlivosti.
Ale nesmeruje…
Áno, to je to hlavné zistenie. Tlak v súčasnosti nie je. Počet kontrol, tak ako ich vykonávajú jednotliví aktéri, je veľmi nízky, a tak poskytovatelia nemajú obavu, že by zrazu mohol niekto v noci zaklopať na dvere.
Takže sa dá povedať, že zariadenia pre seniorov si robia, čo chcú, a ak príde náhodou kontrola raz za rok, maximálne dá pokutu niekoľko stovák eur?
Kontroly sú sporadické a tlak, ktorý by mal existovať, chýba. Ak nie je, naozaj nevieme, či naši seniori žijú v dôstojných podmienkach. Po kontrole toho, ako prebieha či ako zlyháva kontrola, robíme tento polrok inšpekcie v teréne komplexne tak, ako by podľa nás riadne kontrolovanie malo vyzerať. Máme so sebou rôznych odborníkov, napríklad odborníka na sociálne služby, zdravotnú sestru, ktorá vykonáva ošetrovateľskú starostlivosť.
Boli ste už v bratislavskom zariadení Iris, ktoré čelilo vlani v lete škandálu? Čo ste tam zistili?
V tomto zariadení sme na prieskume neboli. Boli sme v inom zariadení po tom, ako tam už bola kontrola z ministerstva práce aj VÚC. Naše zistenia boli odlišné, lebo sme našli aj také nedostatky, ktoré v správach z predošlých kontrol neboli uvedené. Začnem od najzákladnejších - nedostatočné osvetlenie chodieb, neoddelené toalety a sprchy pre mužov a ženy, neexistencia signalizačného zariadenia alebo telefónu v izbách, absencia individuálneho programu pre ležiacich klientov alebo ich neuskutočňovanie. Stáva sa, že imobilní ľudia sú celý deň vo svojich izbách a buď sedia, alebo ležia na posteli. Takéto trávenie dňa si rozhodne nikto z nás nechce ani len predstaviť. Keď ste sa ma pýtali v prvej otázke na moje obavy, neviem si to predstaviť ani pre svojich blízkych.
To vyzerá, že dôchodcovia v zariadeniach žijú horšie ako študenti v ošarpaných internátoch.
Povedala by som, že to, čo by neprekážalo študentom, je pre seniorov veľký problém. Napríklad spomínané neosvetlené chodby. Neoddelené toalety a sprchy sú však naozaj problematické, lebo tieto priestory by mali zabezpečovať intimitu. Keby som zalovila v pamäti do svojich študentských čias, občas sa v internátoch vyskytovali podobné nedostatky, ale zdá sa, že od tých čias sa to zlepšilo.
V Irise sa ukázalo, že za to, čo sa tam dialo, nik zo štátu necítil zodpovednosť. Môžete to opísať?
Podľa polície v ňom dve osoby bez odbornej spôsobilosti (vyučený kuchár a ošetrovateľka) bez predpisu podávali klientom rôzne lieky a liečivá, a to aj injekčne, takže mohlo dôjsť k predávkovaniu, poddávkovaniu, prípadne k smrti. Podľa mestskej časti bol za kontrolu tohto zariadenia zodpovedný Bratislavský samosprávny kraj, keďže prevádzku povolil. Ten tvrdil, že je len registrátorom a právo na kontrolu má iba poskytovateľ dotácie, v tomto prípade ministerstvo. Ministerstvo zase uviedlo, že kontrola sociálnych služieb je už vyše pätnásť rokov v kompetencii samospráv.
Ale ministerstvo na kontrole bolo.
Na jar roku 2018 bolo ministerstvo v dome seniorov Iris na finančnej kontrole a zistilo len porušenie finančnej disciplíny. Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou postúpilo podanie o praktikách pri podávaní liekov a injekcií. Úrad po zákroku polície uviedol, že v súvislosti s týmto zariadením evidoval celkovo tri podania - jedno od ministerstva, jedno od Národného inšpektorátu práce v Košiciach a jedno bolo anonymné. Keďže podania obsahovali iba všeobecné informácie, ÚDZS vyzval podávateľov na ich doplnenie, tí ho však ďalej nekontaktovali, a tak tam na kontrolu nešiel. Zhrnuté a podčiarknuté, ani jeden zo štyroch úradov sa necítil za kontrolu zariadenia, a teda ani za vzniknutú situáciu zodpovedný.
Máte nádej, že sa to zlepší? Kedy a čo je nutné urobiť?
Nádej mám. Ministerstvo od septembra posilňuje kontrolnú skupinu na dohľad. Namiesto terajších siedmich interných a 12 externých ľudí v nej bude dohromady 79 osôb (14 interných a 65 externých). Majú sa zameriavať na hodnotenie kvality poskytovaných služieb. Toto hodnotenie je v zákone už od roku 2012, ale jeho „vymáhanie“ sa stále odkladalo. Nádej je v tom, že personálne nasadenie bude vyššie - približne 80 odborníkov, to už predstavuje takú silu, ktorá by mohla spôsobiť zmenu. Ak sa budú ich zistenia skutočne brať do úvahy, dôsledky budú zriaďovatelia cítiť. Verím, že to povedie k zmene.
Čiže ministerstvo prijalo zákon a samo ho nedodržiavalo? Vysvetlilo prečo? Loby zriaďovateľov? Veď aj v ich záujme je kontrolovať, ako sa starajú domovy dôchodcov o ľudí, nie?
Vysvetlili mi to, že sa tak dialo z dôvodu nepripravenosti zariadení pre seniorov splniť kritériá kvality na potrebnej úrovni. Je pravda, že tieto kritériá sú náročné, ale je nevyhnutné, aby také prísne boli. Na druhej strane, ani ministerstvo nebolo pripravené kontrolovať. Takže ak viem, že nemám kvalitu, ale ani kontrolný orgán nemá ľudí, aby ma skontrolovalo, Damoklov meč nado mnou nevisí.
Otvorili ste otázku, koľko zlyhaní podobných Irisu je po Slovensku. Dozvieme sa to niekedy? Kto to zistí?
Veľmi dúfam v to, že ak jednotliví aktéri kontroly prijmú opatrenia, ktoré som im navrhovala, minimalizuje sa priestor, aby také zariadenia existovali, a odhalia sa predtým, ako sa stanú fatálne zlyhania. Z hľadiska pravdepodobnosti pri súčasnom nastavení kontroly tieto zariadenia skutočne môžu existovať.
Ale keďže nepoznáme, ktoré to sú, odporúčate zatiaľ mať svojich najstarších radšej doma, kým sa dá?
Veľmi ťažko povedať. Rozprávala som sa s jednou paňou, ktorá sama chcela ísť do domova. Manžel zomrel, zostala sama vo veľkom dome, deti v zahraničí a chcela ísť do zariadenia. Nakoniec v ňom bola vnútorne spokojná, starala sa o bylinky, robila ručné práce. Rozprávala som sa však aj s pánom, ktorý mal pocit, že ho odložili. Pre nás všetkých je veľmi dôležité rozprávať sa a zisťovať, ako to náš blízky vníma. Ak si zvolíme ústavnú starostlivosť, tak sa pýtajme na to, ako často môže ísť domov. Aj tieto limitácie ukážu, či zariadenie vychádza zo záujmov individuálneho človeka.
Posledné čísla o tom, koľko našich dôchodcov je v týchto zariadeniach, máme z roku 2016. Vtedy bolo prijímateľov sociálnych služieb 54 848, to predstavuje jedno percento z celkového počtu obyvateľov Slovenskej republiky. Z tohto počtu bolo 34-tisíc seniorov. Máme dostatok zariadení pre nich?
Z údajov vyplýva, že množstvo dôchodcov je na „čakačke“. Navyše počet seniorov, ktorí majú záujem o zariadenia, u nás rastie o 9 percent ročne, to je významný nárast, ktorý treba brať do úvahy.
Máme u nás viac štátnych alebo súkromných domovov dôchodcov?
Máme verejných a neverejných prevádzkovateľov. Plnenie podmienok podľa zákona sa vzťahuje aj na neverejných poskytovateľov. Vychádzali sme z celkového počtu 756 zariadení, v ktorom sa nachádzajú seniori. V rokoch 2015 až 2017, ktoré sme kontrolovali, tam bolo okolo 60 percent dôchodcov. Zariadení je však viac, asi 1 200. Neviem vám povedať presné percento súkromných a verejných zariadení, lebo kvalita má byť v oboch typoch rovnaká a pre mňa bolo dôležité to, ako sa poskytuje služba a nie subjekt.
Láka zriaďovanie domovov dôchodcov podnikateľov, ktorí v tom vidia skôr biznis ako službu?
Podľa medializovaných informácií zrejme áno, napriek tomu, že ak majú záujem poberať dotácie z verejných zdrojov, musia mať formu neziskovej organizácie.
Koľko stojí zariadenie pre dôchodcov na mesiac so všetkým?
To je veľmi individuálne. Na finančnú stránku problematiky sa vlani zameral Najvyšší kontrolný úrad SR a zistil, že táto oblasť nie je zo strany štátu dostatočne zabezpečená. Upozornil na to, že vzhľadom na nedostatok investovaných finančných prostriedkov do podpory tejto oblasti sa služby nemôžu poskytovať všetkým dôchodcom, ktorí sa o ne uchádzajú, a v primeranej kvalite. Existuje príspevok od VÚC, od ministerstva práce, takže podpora sa skladá z viacerých častí a z ďalších financií. Na tento aspekt sme sa však my nezameriavali.
Čo si má človek všímať, keď sa rozhoduje pre takéto zariadenie?
Predovšetkým platí, že v zariadeniach pre seniorov by mali mať maximálnu snahu o takzvanú deinštitucionalizáciu. To znamená, už pri vstupe do zariadenia by ste nemali mať pocit hromadného organizovania, škatuľkovania. Poviem príklad - budíček o šiestej, raňajky od 7.30 do 8.30 a nikdy inokedy, jasné a presné časy sú podozrivé. Samozrejme, ak máte 60-70 ľudí, treba ich čas a život nejako organizovať, ale striktný inštitucionálny režim dáva tušiť, že prístup k seniorom nie je individuálny. Všímajte si, či je možné zavesiť do izby fotografie rodiny. Druhý moment je to, čo sme žiadali aj od tých, ktorí majú tieto zariadenia kontrolovať - pýtajte sa. Rozprávajte sa s personálom, máte na to právo. Ak príde vedúci či riaditeľ a bude veľmi striktný, je to tiež signál. Hovorí o tom, že informačná sieť je tam hierarchizovaná a riaditeľ nemá informácie o reálnom živote vo svojom zariadení a o potrebách klientov. Je veľmi dôležité, aby sme sa naučili aj my ako rodinní príslušníci ľudí v zariadeniach, čo si všímať. Preto sme chceli presadiť, aby boli anonymizované správy z kontrol zverejnené na internete.
Teraz však nie sú zverejnené a dokonca protokoly z kontrol pokladajú obce, VÚC aj rezort za interné dokumenty.
Áno, žiaľ, je to tak, ale apelujeme na to, aby správy boli zverejnené na webe a ľahko dohľadateľné. Ministerstvo nám už prisľúbilo, že kontroly na internete zverejňovať bude.
Aký je dôvod neuviesť po kontrole, ktorá sa už skončila, čo sa v konkrétnom zariadení našlo, čo sa porušuje? Veď to najviac povie o kvalite a pomôže s výberom.
Čo sa týka našich kontrol, platí, že náš výber zariadení na kontroly je náhodný. Zatiaľ si myslíme, že najviac pridanej hodnoty prinesieme tým, že ukážeme, na čo sa treba v rámci kontroly najviac zamerať. Musíme vyhodnotiť a zosumarizovať výsledky zo všetkých.
Nemalo by sa vedieť o zlyhaniach práve v konkrétnych domovoch dôchodcov? Veď ide o veľa, často sú to naše babky, dedovia a pri vašich kontrolách ide navyše o porušovanie ľudských práv.
My výsledky kontrol zverejníme, ale to, do akej miery a hĺbky ich budeme konkretizovať, musíme vyhodnotiť aj z právneho hľadiska.
Stretli ste sa s tým, že by ste pri kontrole našli zlé podmienky, porušenie ľudských práv klientov v zariadení, ktoré naoko vyzeralo novo a luxusne?
Boli sme v zariadení, ktoré bolo na veľmi dobrej úrovni, čisté, vymaľované, v maximálnej možnej miere malo rozvinutý individuálny program, bolo deinštitucionalizované. Zariadenie sme skutočne hodnotili veľmi dobre a pritom nemalo žiadne druhé zmluvy, teda príspevky od klientov alebo ich rodín. Fungovalo teda len z príspevkov zo systému tak, ako bol nastavený vo VÚC, kde toto zariadenie pôsobilo. Je však pravda, že toto zariadenie bolo veľmi aktívne v získavaní prostriedkov na svoj rozvoj z európskych fondov. Keby nemalo tieto projekty, bolo by evidentné, že by muselo pýtať doplatky. Vnímam to ako pozitívny prístup k riešeniu financovania zariadenia.
Je leto, máme teploty aj nad 35 stupňov. Všímali ste si, či majú domovy dôchodcov klimatizáciu a dobré kúrenie?
Tento druh vybavenia patrí k podmienkam dôstojného života. Veľmi často sa zariadenia pre seniorov nachádzajú v historických budovách, ktoré boli určené na iný účel. V nich je veľmi náročné nainštalovať klimatizáciu, navyše, ak sú pamiatkovo chránené. Kúrenie je prirodzené, to bolo nutné mať aj v minulosti. Klimatizačné rozvody sú však problém a mnohé zariadenia sú bez nich a to potom znamená, že v izbách je naozaj teplo. Zistenia hasičského a záchranného zboru hovoria, že ak sa imobilní ľudia nachádzajú na vyšších poschodiach bez adekvátnych únikových ciest, môže dôjsť veľmi rýchlo ku katastrofe v prípade, ak vypukne požiar. V zariadeniach, kde som osobne bola, je na vyšších poschodiach, pod strechou, citeľne teplo.
Výsledky kontrol hasičov boli alarmujúce, až 82 percent zariadení bolo nevyhovujúcich. To sa čaká, kým nejakí seniori vyhoria?
Áno, je to skutočne alarmujúci výsledok. Na druhej strane, vybudovanie všetkých potrebných únikových ciest si vyžaduje konštrukčné zásahy, na čo treba peniaze. Treba vždy zvážiť už predtým, ako zriadime domovy a zariadenia pre seniorov, či budova, kde ich plánujeme, je vhodná na tento typ použitia.
Prečo hasiči robili kontroly aktívne, urobili ich 1 300 ročne, a iní si povinnosť kontrolovať neplnili alebo ju odflinkali?
Hasičský zbor k tomu pristupoval práve preto, že požiar môže mať priame a fatálne následky. Takže oni zo svojej bezprostrednej zodpovednosti vo vzťahu k tomu, ako by vedeli zabezpečiť účinnú evakuáciu, zisťovali situáciu, aby vedeli v prípade udalosti urobiť maximum z hľadiska prevencie. Teraz je veľmi potrebné s týmito skutočnosťami pracovať. Musia rezonovať.
Takže oni robia kontroly, lebo sa báli, čo by sa stalo, keby nastal požiar. A ľudia z ministerstva, z VÚC, z úradu pre dohľad sa neboja, že starí ľudia odkázaní na starostlivosť môžu žiť v týchto zariadeniach v hrozných podmienkach?
Musíme to rozdeliť, lebo Úrad verejného zdravotníctva chodí na kontroly, vyjadruje sa presne o metroch na posteľ a klienta, o technológii a príprave jedál. Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou je limitovaný zákonom. Môže reagovať na podnet vtedy, keď je dostatočne špecifický a týka sa poskytovania zdravotnej starostlivosti u konkrétneho klienta. Ak ho nemá, nechodí na kontrolu, ale aj to sa začína meniť a robia už preventívne kontroly. Kým v rokoch 2015 - 2017 vykonali len dve, v rokoch 2018 - 2019 už 20. Zdôvodňujú to nedostatkom personálu. Ministerstvo práce malo poddimenzovaný kontrolný odbor. VÚC a obce sú zároveň zriaďovateľmi sociálnych zariadení pre seniorov. Najmä pri obciach sme zistili, že ani si neboli vedomí, že ich majú kontrolovať. Ak aj prišli, tak pre potýčku medzi ľuďmi v zariadeniach alebo na neformálne návštevy. To, že by mali podľa zákona skontrolovať aj ich úroveň, mnohé obce prekvapilo.
Čo mám robiť, kam podať podnet, ak mám podozrenie, že o príbuzného v týchto zariadeniach nie je dobre postarané? Mám byť čo najkonkrétnejšia?
Máte možnosť obrátiť sa na VÚC, na odbor sociálnych služieb, oni by nemali tieto informácie poskytovať ďalej, aby sa nezhoršila situácia vášho príbuzného ešte viac. Ak sa vaše obavy týkajú zdravotnej starostlivosti, napíšte na Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou. Ak máte podozrenia ohľadom hygieny, tak aj na Úrad verejného zdravotníctva.
Vy ste boli prekvapená, ako dopadli domovy dôchodcov vo vašom prieskume?
Áno, neočakávala som takú mieru neistoty v tom, čo a kto má kontrolovať. Lebo systém je nastavený dlhodobejšie, bude mať 15 rokov, preto som predpokladala, že sa už zabehol a jednotliví hráči budú aktívni, budú presne poznať svoje povinnosti a kompetencie. Ani odsúvanie hodnotenia kvality od roku 2012 situácii neprospelo a je dobré, že sa to končí. Poskytovatelia týchto služieb majú byť už pripravení na to, aby zvládli kvalitu, ktorú predpokladá zákon.
