Keď sme po rozhovore fotili pred centrálou Hlasu v centre Bratislavy poslanca Petra Kmeca, zastavil sa pri nás mladík, zložil slúchadlá a opýtal sa, či je toto Peter Pellegrini. Skutočne, istá podoba sa nedá poprieť. Až na to, že expremiér má v politike dlhú kariéru a bývalý diplomat Kmec je vlastne nováčik. V poslaneckých laviciach sedí len rok, hoci vo vysokých štátnych kruhoch sa pohybuje už desiatky rokov. Ešte nevzbudzuje také veľké vášne ako Miroslav Lajčák, ale strana Hlas s ním ráta na všetkých frontoch. S PETROM KMECOM sa rozprávala VERONIKA COSCULLUELA.
Ľudia, ktorí nesledujú televízne politické diskusie, zrejme nevedia, kto ste. V redakcii sme riešili, ako vás čitateľom „predať“. Ako by ste sa sám predstavili tým, ktorí vás registrujú nanajvýš ako šéfovho dvojníka?
Začínal som ako diplomat ešte v rámci česko-slovenskej federácie. Keď došlo k rozdeleniu, neváhal som s rozhodovaním, chcel som reprezentovať Slovensko popri viacerých kolegoch, skúsených diplomatoch, ako bol Eduard Kukan, Ján Kubiš, Miroslav Lajčák. Po troch desiatkach rokov som chcel zhmotniť svoje skúsenosti zo zahraničia, preto som vstúpil do politiky. Ku koncu svojej diplomatickej kariéry som pôsobil ako veľvyslanec vo Švédsku a v Spojených štátoch.
Prečo ste ich išli zúročovať na kandidátke Smeru?
Pri porovnávaní systémov ma oveľa viac oslovil sociálnodemokratický model vo Švédsku ako ten liberálny v Spojených štátoch amerických. O to ľahšia bola rozhodovacia etapa o tom, na ktorú stranu by som sa mohol v rámci domácej politickej scény prikloniť.
Čím vás Amerika tak znechutila?
Nehovorím, že sa mi tam vyslovene niečo nepáčilo.
Ale povedali ste, že liberálne demokracie zlyhávajú, nechránia najzraniteľnejších občanov.
Ak porovnám švédsky a americký systém, tak Spojené štáty sa nachádzajú v situácii, keď je veľa ľudí pod hranicou chudoby, mnoho z nich si nemôže dovoliť zdravotné poistenie, nemá penziu. Systém v určitom smere zlyháva, nedostatočne sa stará hlavne o tých najslabších a najchudobnejších. V tomto ma švédsky model spoločnosti a politiky viac oslovil.
Prenášanie modelu z inej krajiny nikdy nie je jednoduché. Skutočne si myslíte, že švédska sociálna demokracia má s našou niečo spoločné?
Nedá sa všetko kopírovať. Švédi majú svoje dejiny, my vlastné. Máme históriu neúspešného ľavicového modelu vo forme budovania komunizmu. V transformačnom procese došlo k tomu, že sme odmietli aj dobré prvky z minulosti a do súčasného systému sme ich nepreniesli. Aj preto je na Slovensku taký veľký dopyt po sociálnodemokratickom modeli. Z môjho pohľadu by mala byť úloha štátu predovšetkým starať sa o najslabších. Silní sa vedia o seba postarať. Im stačí len vytvoriť rovnomerné podmienky.
Prečo vám teda prekážalo, že príspevok na dieťa 333 eur dostanú len tí najslabší, teda ľudia v hmotnej núdzi? „Silní“ jednorazových 300 eur, ako ste ich navrhovali v Hlase, predsa až tak nepotrebujú.
Pre nás je dôležité pomôcť v čase koronakrízy tým najpostihnutejším. Vyselektovali sme predovšetkým rodiny s deťmi a tam bol smerovaný náš návrh tristo eurového príspevku. Chceli sme, aby všetky deti, a predovšetkým tie, ktorých rodičia stratili prácu, a teda aj životný štandard, boli kompenzované. Predložili sme to pre všetkých, aby nik nebol diskriminovaný. Návrh vlády, ako ho schválila, diskriminuje.
Rozumiem tomuto nediskriminačnému argumentu. Povedali ste však, že štát by mal pomôcť najzraniteľnejším. Tých vytriedil rezort práce ako rodiny v hmotnej núdzi, teda tie najchudobnejšie. Vy hovoríte, že by ste pomohli „životnému štandardu“.
Boli vyhlásenia, že príspevok nepotrebuje Boris Kollár alebo ani iní politici. Im však nebráni, aby príspevok darovali iným, slabším rodinám. Drvivá väčšina obyvateľstva bola postihnutá znížením životného štandardu. Ľuďom v hmotnej núdzi sa počas koronakrízy neznížil životný štandard.
Ako dlhoročný diplomat, dnes poslanec národnej rady, sa pohybujete vo vyšších kruhoch spoločnosti. Stretávate vôbec naživo ľudí, o ktorých hovoríte, že by im mal štát pomôcť? Alebo ste sociálny demokrat len na diaľku?
Nikdy som nezanevrel na robotnícky pôvod a počas svojej kariéry som sa venoval aj problémom, s ktorými sa stretávali slabšie sociálne vrstvy. Vždy, keď sa dalo, cestoval som mimo hlavného mesta, mimo ambasády a stretával som sa s obyčajnými ľuďmi. Často som chodil aj do mierových alebo pozorovateľských misií. Rok som takto žil v Gruzínsku, v Južnom Osetsku a v Abcházsku, kde som sa snažil pomôcť vyriešiť konflikt medzi Ruskom a Gruzínskom. Bol som aj monitorovať voľby či v Čečensku, alebo v Bosne a Hercegovine, kde som sa stretával tiež s radovými ľuďmi, ktorí prišli voliť, a vždy som sa ich pýtal na kvalitu života, na to, ako žijú. Vo vojnových oblastiach je to tak, že ľudia väčšinou žijú pod hranicou chudoby.
Takže z tohto pohľadu je Slovensko bohatá krajina.
Áno, z tohto pohľadu je Slovensko bohatá krajina, pretože od druhej svetovej vojny sme zažili obdobie stability a mieru. To sa často u nás málo cení a zabúdame na to.
Ste v okruhu troch najdôležitejších ľudí predsedu Hlasu Petra Pellegriniho?
V zahraničnej politike som jeho najbližším poradcom. Pôsobil som v tejto pozícii aj počas dvoch rokov, kým bol predsedom vlády. Spolupracovali sme však aj predtým, keď bol on podpredsedom vlády a ja veľvyslancom v Spojených štátoch amerických. Vtedy sme spolu rozbiehali projekt inovačnej diplomacie.
Teda zahraničnopolitické názory Petra Pellegriniho sú tie, ktoré ste mu vy sformulovali.
Áno, máme veľmi blízke pohľady. V čase, keď nastupoval do premiérskeho kresla, renomé Slovenska bolo naštrbené. Úzko sme spolupracovali a podarilo sa nám dosiahnuť veľa úspechov, napríklad návštevu v Bielom dome, stretnutie s prezidentom Putinom, s čínskym prezidentom, návštevu Svätého Otca vo Vatikáne. Môžem povedať, že za dva roky spolupráce sme spolu dosiahli toľko zahraničnopolitických úspechov, čo sa žiadnemu premiérovi či prezidentovi predtým nepodarilo.
Venujete sa zahraničnej politike a s týmto portfóliom sa asi ťažšie zapíšete u voličov v porovnaní s kolegami, ktorí sú špecialistami na školstvo, zdravotníctvo, sociálne veci, teda na také oblasti, ktoré sa nás bytostnejšie týkajú.
Som si vedomý toho, že zahraničná politika krajiny nie je pre našich občanov priorita, lebo musia riešiť dennodenné problémy. Na to sme my politici a diplomati, aby sme im zabezpečili stabilitu aj bezpečnosť a prosperitu v kontexte svetových problémov. Mojou dôležitou úlohou je prinášať zahraničnú a európsku politiku bližšie k občanovi, pretože v časoch integrácie a globalizácie Slovensko nie je ostrov. Musíme sa orientovať vo svetových súvislostiach a bojovať na úrovni EÚ o čo najlepšie postavenie Slovenska.
V zahraničnopolitickom výbore parlamentu ste mali na vyhostenie Rusov pre českú kauzu Vrbětice opačný názor ako Tomáš Valášek. On búchal do stola, že vyhostiť treba zo solidarity s Českom, vy naopak.
Za stranu Hlas sme sa k tomu postavili zodpovednejšie. Skôr sme sa priklonili k vyhláseniam prezidenta Zemana, ktorý volal po opatrnosti pri vynášaní rozsudkov. Vo svojom prvom vyhlásení povedal, že na stole sú dve rovnocenné verzie, ako k výbuchu došlo. Tá prvá z minulosti hovorila, že sa to stalo pre zlú manipuláciu s výbušninami. Druhá bola o účasti spravodajských služieb, ktorá však ešte stále nie je dostatočne overená, aby bola vyhlásená za správnu. Prezident Zeman je človek, ktorý patrí medzi najlepšie informovaných v krajine a trvá na faktoch.
