Tip na článok
Peter Kubina: Z toho obdobia pochádza známy Mečiarov výrok, že Ústavný súd je chorý prvok na scéne.

Peter Kubina: "Ak teraz nič nespravíme, bude trvať sedem rokov, kým sa budú meniť sudcovia Ústavného súdu"

Nemá pocit, že by ministerský návrh bol výsledkom snahy o skvalitnenie Ústavného súdu. Naopak, ako signatár iniciatívy Za lepší Ústavný súd sa dozvedel, že jej návrhy v koalícii neprešli a že v politike sa rozhodnutia nezdôvodňujú.

S advokátom PETROM KUBINOM (36), ktorý pôsobí ako riadiaci partner slovenskej pobočky medzinárodnej advokátskej kancelárie a ktorý často zastupuje klientov na Ústavnom súde, sa rozprávala JULIÁNA BIELIKOVÁ.

Z Ústavného súdu odchádza rekordne veľa sudcov, až dve tretiny. Prečo je podľa vás nutné zmeniť spôsob ich výberu?

Dôvodov je viacero. Dali by sa zhrnúť do dvoch skupín. Tým prvým je, aby sa nestala taká vec ako pred 12 rokmi, ktorá sa možno zopakuje teraz, teda že sa naraz obmení taká veľká časť pléna. A druhým dôvodom je, aby sa na tento súd, ktorý má veľmi silné právomoci a proti ktorého rozhodnutiam už niet žiadneho opravného prostriedku, dostali charakterovo a odborne vybavení ľudia, schopní zabezpečiť nezávislú a nestrannú ochranu ústavnosti a základných práv a slobôd pre všetkých občanov.

Prečo je Ústavný súd taký dôležitý?

Keď to mám povedať jednoducho, je dôležitý preto, lebo má posledné slovo. V každom spore, ktorý v tejto krajine vznikne a začne sa niekde na okresnom súde alebo správnom orgáne, môže mať Ústavný súd posledné slovo. A to nielen pri sporoch občanov či podnikateľov, ale aj pri sporoch zasahujúcich už do politiky. Do jeho právomoci patrí aj posudzovanie zákonov, či sú v súlade s Ústavou, prípadne s medzinárodnými zmluvami, alebo riešenie výkladových sporov medzi ústavnými orgánmi, čo už je zásah do politiky. Zdá sa, že politici si postupom času uvedomili, aký je to silný orgán. Už v čase mečiarizmu, keď mal Ústavný súd v porovnaní s dneškom pomerne slabé kompetencie, sa dokázal v rozhodujúcich okamihoch vzoprieť tým najväčším excesom vtedajších politikov. Z toho obdobia pochádza známy Mečiarov výrok, že Ústavný súd je chorý prvok na scéne.

V tom čase bol?

Z môjho pohľadu to bola skôr pochvala než kritika. To bolo prvýkrát v dejinách Slovenska, keď politik priznal, že si neuvedomil, akú veľkú moc Ústavný súd môže mať. A že to nezohľadnil pri výbere jeho sudcov. Odvtedy už bolo na Ústavnom súde pomerne veľa sporov, v ktorých mali určitý záujem aj politici. Napríklad spor o Špeciálny súd, o vymenovanie generálneho prokurátora či nedávno o vymenovanie a nevymenovanie ústavných sudcov. Postupom času si politici začali uvedomovať, ako im tento súd môže poslúžiť alebo ako ich môže, naopak, obmedzovať. Dnes to už, na rozdiel od roku 1993, dobre vedia, preto už prestali skrývať, že ho chcú obsadiť ľuďmi, od ktorých očakávajú predovšetkým lojalitu.

Spomínali ste niektoré prípady, ktoré Ústavný súd už riešil. Je podľa vás politicky motivovaný? Rozhoduje podľa toho, kto koho nominoval?

To by nemal, ale vyskytlo sa viacero prípadov, ktorých výsledok sa nedal odôvodniť ničím iným. Ústavný súd je síce orgán, ktorý sa tvorí politicky, teda kandidátov navrhujú poslanci a do procesu vstupuje aj prezident, ale rozhoduje právne. V politike totiž, ako mi raz povedali, sa rozhodnutia nezdôvodňujú. Tam sa povie „nesúhlasím“ bez toho, aby sa vyžadovalo uviesť nejaký vecný dôvod toho nesúhlasu. Súd však musí svoje rozhodnutie odôvodniť. A to tak, aby ho akceptovala aj porazená strana. Tak rozhodujú aj bežné súdy. Hovorí sa, že výrok súdu je pre toho, kto vyhral, a odôvodnenie pre toho, kto prehral. Aby videl, že súd zvážil všetky okolnosti za a proti. Sudca, ktorý sa dostane na Ústavný súd, sa stane prakticky neodvolateľným.

A je to tak správne nastavené?

Je to preto, aby nebol pod tlakom a aby bol naozaj nezávislý a nestranný. To si však vyžaduje, aby tam boli zvolení ľudia, ktorí túto „nekontrolovateľnosť“ a neodvolateľnosť nebudú zneužívať. Keď sa pozrieme na posledné voľby a na to, ktorí kandidáti prešli a ktorí pohoreli, zistíme, že to dopadlo presne naopak, než by to v normálnom štáte dopadnúť malo. A to je aj dôvod, prečo sa zamýšľame nad tým, ako pravidlá výberu nastaviť.

Nedávno sa sudcami Ústavného súdu stali Jana Laššáková a Mojmír Mamojka. Myslíte, že je v poriadku, že Smer takto neskrývane dosadil na Ústavný súd svojich ľudí?  

Tieto nominácie vzbudili určité pochybnosti v čase, keď k nim došlo. To, že sa na Ústavný súd dostane politik, nepokladám za problém. Keď je niekto vo verejnej funkcii, môže každý spätne dohľadať, ako s mocou nakladal. Teda, či sa riadil iba politickými príkazmi, alebo aj svojím profesionálnym svedomím, a čomu z toho dal prednosť v kritických okamihoch. To kandidátom vyčítal aj prezident, že hlasovali za zákony, ktoré boli zjavne protiústavné, čo potom povedal o pár rokov aj Ústavný súd. Toto by sa, samozrejme, nemalo stávať, keď budú rozhodovať v sudcovskej funkcii. Lenže kto to zaručí? Veľmi im prajem, aby sa im v sudcovskej funkcii darilo, aby ju zvládli tak, ako sa od každého v tejto funkcii očakáva. Žijeme v demokracii, preto sa politike pri výbere ústavných sudcov nevyhneme. Ak by do výberového procesu v určitej jeho fáze nevstupovali demokraticky volení politici, proces by sa potom ťažko mohol nazývať demokratickým. 

Peter Kubina: Z toho obdobia pochádza známy Mečiarov výrok, že Ústavný súd je chorý prvok na scéne.
Peter Kubina: Z toho obdobia pochádza známy Mečiarov výrok, že Ústavný súd je chorý prvok na scéne.
Dávid Duducz

Ktoré rozhodnutia Ústavného súdu nepokladáte za správne?

Za najproblematickejšie rozhodnutia posledných rokov považujem rozhodnutia v spore o nevymenovaní ústavných sudcov. Boli celkovo tri a spoločné mali to, že Ústavný súd úplne a bez akéhokoľvek logického vysvetlenia poprel svoju predchádzajúcu judikatúru v podobných veciach, najmä vo veci menovania generálneho prokurátora. Prvé z týchto rozhodnutí bolo písomne vyhotovené v rozpore so znením vyhláseným ústne verejne. V druhom plénum odmietlo poskytnúť výklad ústavy, na ktorý boli splnené všetky podmienky a povýšilo predchádzajúce senátne rozhodnutie na rozhodnutie pléna. A to tretie už bol vrchol svojvôle, keď senát rozhodoval aj o kandidátoch, ktorí sťažnosť nepodali. Rozhodol teda tak, ako chcel, a nie tak, ako mu prislúchalo podľa zákonov a ústavy.

Ministerstvo prišlo s návrhom, ako zmeniť výber kandidátov na ústavných sudcov. Navrhuje zvýšiť vek kandidátov a takisto chce, aby išlo o všeobecne uznávané osobnosti v oblasti práva. Prečo si myslíte, že nejde o ideálne riešenie? 

Radosť by nám urobilo aj riešenie, ktoré by nebolo ideálne, ale malo by preukazovať aspoň nejakú snahu. Nemali sme pocit, že by návrh predložený vládou bol výsledkom nejakej snahy o skvalitnenie Ústavného súdu. Hoci nám povedali, že snaha bola, no narazila na koaličných partnerov. Keď sme sa pýtali prečo, dozvedeli sme sa, že v politike sa rozhodnutia nezdôvodňujú. Ten návrh je málo ambiciózny. Ak teraz, keď sa menia dve tretiny sudcov, nič nespravíme, bude trvať 7 rokov, kým sa bude meniť ďalší sudca, aj to len jeden. Keď sa pozrieme na podmienku, že kandidát musí byť uznávanou osobnosťou v oblasti práva, je to dobrá vec. Horší už bol pokus o definovanie toho, čo to znamená. Ten termín sám osebe je krásny, ale určenie jeho obsahu bolo formalistické. Až tak, že by túto podmienku vedel splniť takmer ktokoľvek, kto vykáže akúkoľvek prednášateľskú činnosť, hoci aj len okrajovo spätú s právom.

A čo sa týka zvýšenia vekového limitu na 45 rokov zo súčasných 40? 

Táto podmienka je azda najviac mimo a najmenej pochopiteľná. Nie je mi totiž jasné, aký problém jej zavedením chceme riešiť. Keď sa pozrieme na súčasných i bývalých ústavných sudcov, o nikom z nich nemôžeme povedať, že by bol nespôsobilý v dôsledku nízkeho veku. Naopak, väčšina z nich bola bezpečne nad hranicou 40 rokov, keď sa na súd dostali. Ak sa človek v profesionálnom živote nefláka a pracuje na sebe, dokáže do štyridsiatky urobiť aj veľmi úspešnú a naplnenú právnickú kariéru. Momentálne máme na Slovensku silnú generáciu mladých právnikov vo veku medzi 40 a 45 rokmi, ktorá už nadobudla vzdelanie v demokratickom režime. Mnohí si vzdelanie doplnili na prestížnych zahraničných univerzitách.

Chcete tým povedať, že ich myslenie je iné ako u ľudí, ktorí nadobudli vzdelanie v komunizme?

Áno, navyše, mladej generácii by sme minimálne na 7 rokov vzali možnosť uchádzať sa o miesto sudcu na Ústavnom súde. Ten by si pritom už zaslúžil mentálne osvieženie aj v podobe sudcov pochádzajúcich z tejto skupiny. Ideálne by to malo byť tak, že zvolíme 18 kandidátov, z ktorých prezident nebude mať problém kohokoľvek vybrať. Už teraz môže byť dosť ťažké nájsť ich a po absurdnom zvýšení vekového limitu to môže byť ešte ťažšie.

Vedeli by ste povedať nejaké mená kolegov, ktorých si viete predstaviť ako dobrých ústavných sudcov?

Určite by som vedel vymenovať aj viac než potrebných 18. Ale neurobím to, aby som im nepoškodil.

Čo by sa stalo, ak by prezident nevymenoval niekoho z kandidátov, ktorých koalícia schválila?

Na základe toho, čo sa udialo v minulosti, už to vieme predpokladať. Tí kandidáti by podali sťažnosť a Ústavný súd by o tom rozhodoval. Dá sa predpokladať, že by sa to skončilo podobne ako v predchádzajúcom prípade, čiže by to asi záviselo od toho, kto bude v tom čase prezident, kto budú kandidáti a kto ich zvolí. Ústavný súd na tú istú otázku odpovedal inak, keď bol prezidentom Ivan Gašparovič a kandidátom Jozef Čentéš, a úplne naopak v prípade, keď bol prezidentom Andrej Kiska a kandidátmi príslušní piati nominanti zvolení vládnou väčšinou reprezentovanou stranou Smer. Judikatúra Ústavného súdu ohľadom menovacích právomocí prezidenta je v dôsledku toho už taká neprehľadná a nepredvídateľná, že sa na ňu vôbec nedá spoliehať, a tento neporiadok sa dá bezpečne upratať iba ústavnou zmenou. 

Menuje ich prezident: Nedávno sa sudcami Ústavného súdu stali bývalí poslanci za stranu Smer Jana Laššáková, druhá zľava, a Mojmír Mamojka, tretí zľava.
Menuje ich prezident: Nedávno sa sudcami Ústavného súdu stali bývalí poslanci za stranu Smer Jana Laššáková, druhá zľava, a Mojmír Mamojka, tretí zľava.
Martin Baumann

Ako by mal podľa vás vyzerať výber ústavných sudcov?

Výber by mal byť demokratický, čiže riešením nie je úplne ho odpolitizovať. Treba však poctivejšie pristupovať k tomu, koho tam vyberieme. Za kľúčovú považujeme zmenu verejného vypočúvania kandidátov. Aby dostávali relevantné aj nepríjemné otázky na svoju profesionálnu prax či minulosť. Aby mala verejnosť možnosť vytvoriť si o kandidátoch obraz. Aby to prípadne odstrašilo tých, ktorí sa majú čoho obávať. Pri ostatných dvoch vypočutiach totiž dostávali len formálne otázky, len o trochu ťažšie než „ako sa voláte“ a „koľko máte rokov“. Okrem toho by sa mal vyjasniť vzťah medzi Národnou radou a prezidentom, lebo, ako som už spomenul, na aktuálnu judikatúru sa spoliehať nedá z dôvodu jej chaotickosti a neprehľadnosti. Napríklad zatiaľ posledné rozhodnutie Ústavného súdu hovorí o tom, že prezident musí vybrať polovicu z navrhnutých kandidátov, aj keby nespĺňali ústavné a zákonné podmienky na zastávanie tejto funkcie. Aj to poukazuje na absurdnosť toho rozhodnutia.

A čo ešte navrhujete?

Navrhujeme tiež zaviesť mechanizmus obmeny ústavných sudcov tak, aby sa nestalo to, čo teraz, že sa mení naraz deväť sudcov. Aby sa už nemohlo stať, že sa jednej politickej reprezentácii pre časovú náhodu podarí obsadiť dve tretiny súdu. Navrhli sme, ako by mal tento mechanizmus vyzerať, a dokonca existuje v paragrafovom znení. S tým potom súvisí aj inštitút náhradníka, ktorý by nastúpil na miesto sudcu, ak by z nejakého dôvodu nemohol dokončiť svoje 12-ročné volebné obdobie. Tu sme sa však stretli s odmietavým stanoviskom. Otázne je, prečo to odmietli. Ťažko si možno predstaviť iný dôvod než ten, aby tam teraz mohli zvoliť, koho chcú, na celých 12 rokov.

Relatívne nedávno došlo v Poľsku k veľkej zmene a k okresaniu právomocí Ústavného súdu. Vyzerá to tak, akoby Ústavný súd bol naozajstnou protiváhou, ktorú sa politici snažia okresať.

Vyzerá to tak, akoby si politici v mladých demokraciách začali uvedomovať, akú moc Ústavný súd má a v čom ich môže ohroziť. V Poľsku to urobili neskrývane a radikálne išli cestou zmeny inštitúcie. U nás politici uplatnili skôr postup pomalého varenia žaby, teda postupného obsadenia súdu lojálnymi ľuďmi. Tento spôsob je podľa mňa nebezpečnejší. To, čo sa stalo v Maďarsku a Poľsku, vidieť. Vidia to všetci doma aj v zahraničí a vláda potom musí vysvetľovať, prečo to robí, a znášať za to kritiku. U nás to však veľa ľudí nevidí. Pritom, ak máte inštitúciu obsadenú charakternými ľuďmi, môžu robiť dobrú prácu a rozhodovať spravodlivo, nezávisle a nestranne aj v rámci menej ideálnych pravidiel a nastavenia inštitucionálneho rámca. Naproti tomu, ak je inštitúcia obsadená charakterovo a odborne menej kompetentnými ľuďmi, nebude riadne fungovať, ani keby pravidlá a zákony upravujúce jej fungovanie boli nastavené
ideálne.   

Názory prezentované v rozhovore sú osobnými názormi respondenta a nie názormi advokátskej kancelárie, v ktorej respondent pôsobí ako partner, ani fakulty a katedry, na ktorej respondent pôsobí ako doktorand.

VIDEO Plus 7 Dní