Pre týždenník PLUS7DNÍ pracuje od roku 2012, venuje sa predovšetkým investigatívnym témam.

Karol Bustin

Jeho otec, Juraj Kukura (69), bol najmladším Zaslúžilým umelcom v bývalom Československu. On sa stal dva roky pred štyridsiatkou profesorom. A to nie hocijakým. Ale rovno na legendárnom Oxforde. PHILIPP KUKURA je na poli fyzikálnej chémie pojem. V rozhovore s KAROLOM BUSTINOM prezrádza detaily svojho najnovšieho výskumu i to, či sa raz vráti na Slovensko.

Ako zareagoval váš otec Juraj Kukura, keď ste mu oznámili, že ste sa stali profesorom na Oxforde?

Bol absolútne nadšený a hrdý. Bol to úžasný okamih a vo viacerých smeroch vrchol mojej pätnásťročnej práce, ktorej bol otec súčasťou, takže sme si to spolu užili.

Priznal sa vám niekedy, aké známky nosil on sám z fyziky a chémie?

Nie som si istý, či mi niekedy hovoril o svojich známkach. A úprimne, ani neviem veľa podrobností o jeho školských časoch, teda okrem tých podstatných. Myslím tým všetky tie “vtípky“, ktoré vymýšľal na svojich spolužiakov i učiteľov. No na rovinu, nie je až tak veľmi o známkach. Najdôležitejšie sú prostredie a skúsenosti. Avšak, pozeral som sa na otcovo 'štúdium' celý jeho život – keď študoval svoje postavy!

Centrálnou témou vašej doktorandskej práce bola prvá fáza fungovania oka. Čo bolo témou, ktorá vás vyšvihla na profesora?

Nešlo o jednu konkrétnu tému. Titul udeľujú za celkovú prácu, ktorú človek vykonal, a ako ovplyvnila celú oblasť a hodnotenia kolegov v zahraničí. No zhruba to bolo za moje príspevky k spektroskopii a mikroskopii, za štúdium podstaty svetla.

Čím je pre vás chémia fascinujúca?

Na chémii milujem ako ďaleko dokáže dosiahnuť. Môžete byť chemikom a pracovať na kvantovej mechanike alebo na snímaní mozgu magnetickou rezonanciou. Chémia je presne v strede medzi prírodnými vedami a medicínou, takže tam je nekonečný priestor na bádanie a objavovanie.

Čomu sa aktuálne venujete vo svojej vedeckej činnosti?

Práve som fascinovaný prehliadaním procesov, ktoré sa odohrávajú na malých - nanoskopických - váhach, až k jednotlivým molekulám. Vytvárame ekvivalent vysokorýchlostnej kamery, ale nie kvôli tomu, aby sme napríklad videli ako exploduje airbag, ale aby sme videli ako pracujú bielkoviny.

Čo sa tým dá ešte vidieť?

Skutočne vzrušujúce je to, že začíname vidieť veci, ktoré doteraz nikdy nikto nevidel, takže naozaj nevieme, čo je 'na druhej strane'. Ale určite je to napínavé.

Otvorili sa vám po profesúre dvere, ktoré boli doteraz uzavreté, povedzme mimo akademickú obec?

Pre historickú inštitúciu ako je Oxford je príznačné, že sa okrem titulu mení len máločo. Zopár drobných zmien sa tu a tam objavilo, ale celkovo ostáva všetko po starom.

A čo pozvania na konferencie, vyšší plat, lepšie podmienky na výskum?

Samozrejme, že to otvára nové možnosti, tiež s rešpektom k iným univerzitám, čo eventuálne vedie k lepším podmienkam na výskum a k platu. Každopádne najdôležitejšie je, kde má človek najlepšie prostredie, aby mohol robiť prácu najlepšie ako vie. Výzva je nastaviť tieto tieto faktory najlepšie ako sa dá.

Peniaze pre svoj výskumný tím musíte osobne zháňať. Kde?

Môj výskum je financovaný predovšetkým cez Európsku úniu, ale aj cez lokálne podporné agentúry ako je Engineering and Physical Sciences Research Council. Každé “penny“, ktoré minieme, musíme najskôr získať, takže je to trošku ako viesť malý podnik.

Na jednej strane je to úmorné kvôli obrovskému tlaku - životy ľudí a ich kariéry často závisia od prichádzajúcich financií. Zároveň je to však aj dobrý spôsob pre celý systém na jeho znovunastavenie. Človek musí byť v strehu a zabezpečiť, aby zdroje nevyschli. Tým pádom je nemožné zaspať na vavrínoch a robiť tú istú vec dlhodobo.

Potom je zrejme ťažké rozhodnúť, na čo peniaze minúť, aby vás práca aj naďalej napĺňala, no aby boli spokojní aj tí, čo vám ich zverili.

Rozhodnutie je urobené dávno predtým. Keď predkladáte návrhy na financovanie, musíte detailne opísať ako peniaze miniete a držať sa toho, keď peniaze dorazia. Nie je tu priestor na kreativitu. Koniec koncov, sú to všetko peniaze daňových poplatníkov, takže musíme byť ostražití ako ich minieme.

Profesorom na Oxforde ste sa stali vo veľmi mladom veku, v tridsiatich ôsmych rokoch. Myslíte, že by ste to dokázali v rovnakom čase aj na Slovensku?

Neviem, to je ťažká otázka, ale určite by som sa o to pokúsil.

Ako sa môže bežný študent zo Slovenska dostať na Oxford?

Ako prvé zistite, čo by vás napĺňalo, pracujte tvrdo a - to najdôležitejšie - skúšajte. Väčšina ľudí to nedokáže, pretože to nikdy neskúsi. Neexistuje dôvod, prečo by sme nemohli mať na Oxforde sto študentov zo Slovenska - ale musia to skúsiť.

Zrejme potrebujú aj bohatých rodičov...

…to je jediná vec, ktorá rozhodne nepomôže. Univerzita ide do veľkých detailov, aby zaistila, že akademicky najtalentovanejší budú každý rok prijatí. Finančné zázemie tu nehrá žiadnu rolu.

Aký je študentský život na Oxforde?

Pre univerzitných študentov ho môžem nesmierne odporučiť. Učiteľská opatera je jedinečná s veľmi úzkou interakciou medzi študentami a fakultou. Tento vzťah je efektívny a nemá obdobu nikde na svete. Plus je tam množstvo voľnočasových aktivít ako šport a internátny život.

Existujú tam vo verejnosti známe študentské spolky plné namyslených výrastkov z bohatých rodín?

No, je tu Bullingdon club, ktorý majú médiá v obľube, ale úprimne povedané, nikdy som o nich nič nepočul ani nevidel. Sú úplne a absolútne bezvýznamní.

Stretli ste sa vy osobne na Oxforde, či v Berkeley, kde ste získali doktorát, s nejakými typmi predsudkov?

Myslím, že ako cudzinec som bol k týmto veciam zväčša nedbanlivý. Nepochybne existujú, no ja som na ne nebol nikdy háklivý. Nevedel som, na čo sa pri nich zamerať, takže som ich nikdy nezažil.

Sledujete vedu a výskum u nás? Na akej sú podľa vás úrovni?

Nepriamo, ale nemá to nič spoločné s geografiou, či kvalitou, skôr so skúmanými témami. Odborníci v oblasti môjho výskumu sú prevažne v Spojených štátoch a v Nemecku, takže detailnejšie sledujem ich prácu. Keď som nedávno navštívil Bratislavu, bol som ohromený kvalitou výskumu, ktorý sa na Slovensku doteraz urobil, zvlášť pri podpore, ktorú mali k dispozícií. Myslím, že majú byť na čo pyšní.

Kde vidíte najväčšie problémy slovenského školstva?

Naozaj nemám dosť informácií, aby som mohol vysloviť hodnotný názor, ale nedávno som stretol profesora Plavčana a bolo okamžite jasné, že je absolútne odhodlaný a hnaný urobiť všetko na zlepšenie podmienok pre učiteľov aj pre študentov a dostať zo systému len a len to najlepšie.

Pred desiatimi rokmi ste v spojitosti s vašim otcom tvrdili, že herectvo je dobré, keď je človek na vrchole, inak môže byť veľmi ťažké. Už ste aspoň drobné herecké vlohy v sebe odhalili a využili?

Musíte niečo zahrať, aby ste udržali v piatok ráno o deviatej dvesto 19-ročných študentov bdelých a zaujatých. (úsmev) A čo je ešte podstatnejšie, potrebujem ich inšpirovať a roznietiť v nich vášeň pre ich predmet a ich pre ich štúdiá.

Vašou veľkou vášňou bolo ragby.

Skončil som celkom nedávno. Čím menej hráte, tým vyššia pravdepodobnosť, že si niečo zlomíte. Posledných pár krát som si vždy niečo zlomil, takže nastal čas dať ragby zbohom.

Pôsobí na ženy titul profesora z Oxfordu?

Moja manželka a dcéra sa o mňa starajú rovnako ako predtým, takže pokiaľ viem, tak nie.

Existuje boj medzi univerzitami o šikovné mozgy? Nesnažili sa vás zlanáriť iné školy?

Vždy je tam rivalita, ale zatiaľ sa nič nestalo a som celkom šťastný tam, kde som.

Pred pár rokmi ste veľmi veľa cestovali, ba viedli takmer kočovnícky život.

Stále priveľa cestujem, ale je to súčasť mojej práce. Vyraziť von, stretávať sa s kolegami, hovoriť s rovesníkmi, vymieňať si nápady, to všetko je rovnako dôležité ako sedieť v laboratóriu. Takže stále veľa cestujem, ale samozrejme, usadil som sa v Oxforde.

Uvažovali ste nad tým, že raz možno zakotvíte na Slovensku?

V skutočnosti som nad tým neuvažoval, a to jednoducho preto, lebo sa nenaskytla príležitosť. Ale nevidím dôvod, prečo by to bolo nemožné. Aj keď v súčasnosti začína byť stále menej a menej podstatné, kde človek žije. To, že som v Oxforde, neznamená, že sa nezaujímam, alebo nie som zapojený do toho, čo sa deje na Slovensku.

Študovali ste veci, o ktorých ste tvrdili, že ich po slovensky ani nedokážete vysvetliť. V akom stave je dnes váš materinský jazyk?

Úprimne poviem, že by som to mal rovnako problém vysvetliť v nemčine ako v akomkoľvek inom jazyku okrem angličtiny. Keď sa všetko, čo čítate, píšete a hovoríte deje v jednom jazyku, je ťažké prepnúť do iného. Ale keď mi dáte mesiac, nebudem s tým mať problém.

Philipp Kukura: Mám zodpovednosť za životy ľudí

Výber pre vás