Tip na článok
Divoká budúcnosť: Na pracovnom trhu prežijú v budúcnosti len tí, ktorí sa naučili, že sa musia celý život vzdelávať, hovorí Michal Truban.

Podnikateľ milionár tvrdí: „V knihe, ktorú som napísal, radím, ako ísť v tridsiatke do ,dôchodku'“

Čaká nás neistá, divoká budúcnosť, hovorí úspešný podnikateľ Michal Truban.

Milionár? Podnikateľ? Investor? Bloger? Politik? Zakladateľ úspešnej IT firmy MICHAL TRUBAN (34) hovorí, že má viac identít. Najnovšie je autorom bestselleru a podpredsedom novej politickej strany Progresívne Slovensko. Žije striedavo medzi Slovenskom a americkou Floridou, kde pracuje jeho manželka.

V rozhovore s VERONIKOU COSCULLUELA hovorí o zakladaní firiem, problémoch podnikateľov, hľadaní rovnováhy medzi osobným životom a prácou a o tom, ako dosiahnuť úspech.

Ste milionár?

Firmy, ktoré vlastním, hlavne Websupport, majú hodnotu niekoľko miliónov. Ale osobne na účte toľko nemám.

Ako by ste odhadli svoj majetok?

Nemám to spočítané ani to tak nefunguje. V rebríčkoch milionárov je to komplikované. Peniaze sú uložené v projektoch, sú virtuálne. Ja som odhad nikdy nerobil. Na základe toho, že sme mali ponuky na predaj Websupportu, viem, že táto firma má hodnotu niekoľko miliónov eur.

Koľko asi? Päť, desať, pätnásť?

Vyše desať.

Máte na Floride nejaký dom ako minister Drucker alebo na Jadrane ako ďalší slovenskí politici?

Teraz som si kúpil byt na hypotéku, lebo s manželkou sa z Floridy vraciame na Slovensko. Na Floride si tiež prenajímame byt. Ja si na takéto veci nepotrpím. Tým, že som z IT sektora, žijem vo virtuálnejšom svete. Stačí mi notebook a viac neriešim. Doteraz som žil na Dlhých dieloch v 1,5-izbovom byte.

Už pracovať nemusíte?

Nemusím. Aj v knihe, ktorú som napísal, radím, ako ísť v tridsiatke do „dôchodku“. Nemusel som pracovať už asi tak pred siedmimi rokmi. Stále som však robil, lebo moja práca ma baví. Vždy som chcel získať nezávislosť od peňazí, čo sa mi podarilo.

Čo znamená byť nezávislý od peňazí?

Pre mňa? Nikdy som nechcel byť otrokom, ale pánom. Takže som sa vždy snažil, aby mi peniaze nevládli. Snažil som sa, aby som to vždy ovládal. Aj keď som mal viac peňazí, vždy som si kupoval lacnejšie veci, nešiel som po drahých. Pre mňa sú peniaze o tom, čo sa nám s firmou podarilo. Dôležité je, že sa môžem venovať tomu, čo ma baví. Pre mňa je najväčšia hodnota sloboda. To je to, čo mi peniaze dávajú. Treba si dávať veľký pozor, aby vás peniaze o slobodu nepripravili.

Napísali ste blog 10 vecí prečo som úspešný. Čo pre vás znamená byť úspešný?

Pre mňa osobne to znamená, že som si splnil sny. Napríklad vybudovať firmu, urobiť Ironmana, napísať knihu. Tak­že tieto veci sa mi podarili a pokladám to za úspech. Samozrejme, úspech nezávisí od toho, ako ho vnímajú iní. Úspech je to, čo sám za úspech považujem. Úspech nesúvisí s peniazmi, ale so šťastím, s vyrovnanosťou, so slobodou.

Máte viac firiem, ale Websupport je z pohľadu tržieb jednoznačne najväčšia, ostatné sú len akési bokovky. Ako vznikol nápad?

Mal som vtedy 18-19 rokov. Bol som IT nadšenec, celé noci sme trávili pri počítačoch v našej komunite, programovali sme. Postupne sme zistili, že nám chýbajú služby - webhosting. Mali sme vlastné stránky a chceli sme ich niekde umiestňovať. Tak sme si povedali - poďme ich dať na naše vlastné servery a poďme to ponúkať ostatným ľuďom.

To znamená, že ste firmu založili na matkinu živnosť na strednej škole?

Mama mala u nás v dedine potraviny, no a do jej živnosti sme pridali prevádzkovanie IT služieb. Po dvoch rokoch fungovania na výške sme sa zmenili na s. r. o.

Čo znamená založiť si firmu, keď nemáte investora?

Moji rodičia boli môj investor, dali mi vtedy na prvý server 30-tisíc korún.

Nemali ste úver z banky?

Je výhoda, keď človek začína podnikať ešte ako študent. Keď ste na vysokej škole, máte veľmi nízke náklady. Živia vás rodičia, prvých šesť-sedem rokov sme si s kamarátom nevyplácali mzdy. Všetko sme investovali do firmy. To dovolilo firme vyrásť. Bolo to naše hoby.

Koľko času vám to asi zaberalo?

Priemerne štyri hodiny denne.

Pre človeka, ktorý už nemá 20 rokov a chce začať podnikať, neexistuje možnosť nevyplácať si sedem rokov mzdu a nemá tatka, mamku, aby mu dali základný kapitál, je začiatok podnikania asi ťažký, nie?

Ani my sme neboli bohatí. Pochádzam z Kysúc, z dediny, moji rodičia celý život pracovali. Peniaze, ktoré mi dali, sme postupne rozdeľovali a nebolo to veľa. Ale áno, pre prípady, ktoré spomínate, dnes existujú fondy, dajú sa nájsť investori. Financovanie sa dá urobiť cez banky, aj na Slovensku je to rozbehnuté už pár rokov.

S vašou firmou to šliapalo hneď od začiatku?

Nešlo to hneď. Veď počas celej vysokej školy sme z toho nemali žiadne peniaze. Všetko sme sa učili. Rozbehlo sa to, až keď sme školu končili.

Stratili ste na tom zo začiatku nejaké peniaze?

Nie. Moja rada je, aby bol každý podnikateľ rozumný a dával pozor na financie. Firma skrachuje vtedy, keď nemá peniaze. Treba si strážiť náklady. Keď som mal 18, vypočítal som v biz­nispláne, že musíme získať dvoch klientov mesačne, aby sme prežili. To sa dalo, postupne sme ich získavali päť denne.

Do akého projektu ste investovali naposledy a koľko?

Naposledy som bol spoluinvestor v projekte výroby stoličky, na ktorej sa dá meniť veľa polôh a je teda zdravá. Tam som investoval 50-tisíc eur plus kopu času. Teraz je už stolička vyrobená a predáva sa.

Bol aj taký projekt, ktorý sa vám páčil, nevyšiel a vy ste stratili veľa peňazí?

Samozrejme, takých bolo veľa. Keď sme začínali, chceli sme spustiť geeplay, online hry. Vyvíjali sme to rok-dva, ale urobili sme mnoho chýb. Minuli sme na to asi milión korún. Nakoniec sme to zastavili, lebo sme videli, že to nemá zmysel.

Radíte mladým, ako podnikať?

Radím im, aby mali nejakú záľubu. Aby boli v niečom dobrí. Aby z toho vytvorili podnikanie. Lebo len vtedy tomu môžu naozaj rozumieť.

Je Trump úspešný človek?

To je dobrá otázka. Presne o tom, aká je definícia úspechu. Ak sa niekto stane americkým prezidentom, nepovedať, že je úspešný, je asi hlúposť. Na druhej strane, ak si to zoberiete z pohľadu osobnej vyrovnanosti a slobody, úspešný nie je. Ale on si o sebe myslí, že je brutálne úspešný, tak neviem. Objektívne - je milionár a zároveň americký prezident. Asi úspešný je.

Vy sám sa charakterizujete ako podnikateľ?

Áno, je to veľmi veľká časť mojej identity. Mám dve-tri identity - podnikateľskú, športovú a tretia je - nechcem povedať, že spisovateľská, ale rád píšem. Blogy, napísal som knihu. Možno preto mám rád triatlon, lebo sa skladá z viacerých športov. Robím rád viac vecí. Hovorí sa, že človek by mal mať viac aktivít, aby stál na dvoch nohách. Už len kvôli balansu medzi podnikateľským a súkromným životom. Teraz som už aj politik.

Sústreďovať sa na jednu vec do hĺbky nie je medzi vašimi radami?

Ciest k úspechu je veľa. Jedna z najdôležitejších vecí je spoznať sa, zistiť, v čom ste dobrý. Jednoducho rád rozbieham veci, mám ich veľa a potom ma nebaví ísť úplne do hĺbky. Ľuďom neradím, aby nasledovali moju cestu, ale aby išli svojou. Každý je iný.

Aký má podľa vás výraz podnikateľ zvuk na Slovensku?

Keď som bol mladý a s firmou sme začínali, tak som sa až bál. Vždy keď v telke povedali, že „zastrelili podnikateľa“, zľakol som sa. Nechápal som, prečo strieľajú podnikateľov. Potom som videl, že to bol nejaký mafián. Všetkých týchto ľudí označovali za podnikateľov a nerozumel som tomu. Ja som vyrastal v generácii podnikateľov, ktorí vedia, že firma je úspešná vtedy, ak sú úspešní a spokojní jej zamestnanci. To znamená, že sú dobrí a dostatočne zaplatení na to, aby sa mohli rozvíjať a nemuseli myslieť na to, či budú mať z čoho zaplatiť ďalšie nájomné. Zdá sa mi, že ľudia okolo mňa to robia podobne. Tak, aby u nás už slovo podnikateľ nebola nadávka, ale niečo inšpirujúce.

Aké máte auto?

Audi A5.

Pýtam sa preto, lebo slovo podnikateľ sa spája aj s terénnymi autami lepšej triedy a s parkovaním „na hulváta“. Tak ma zaujíma, či patríte do tejto kategórie.

Dlho som mal Mazdu 3. Vôbec nie som blázon do áut. Mám normálne auto. Som praktický typ. Ale chápem, že ak má niekto rodinu, kúpi si SUV, lebo je to bezpečnejšie. Parkovať sa snažím dobre. Ešte nikdy ma neodtiahli.

Vo svete, hlavne v oblasti IT, vidíme firmy ako Apple, Microsoft, Google, ktoré majú globálny úspech a mnohí mladí v nich túžia pracovať. Ľudí inšpirujú. Na druhej strane neplatia riadne dane a stáva sa, že pri výrobe svojich produktov nedodržiavajú základné ľudské práva. Je to v poriadku?

Žiadna firma nie je svätá. Každý z nás má v sebe niečo dobré a niečo zlé. Veci nie sú čierno-biele, ale farebné a komplexné. Tieto firmy robia veľa zlého aj veľa dobrého.

A platenie daní? Chce sa vám do toho?

Platím ich.

A máte za ne také služby, aké si predstavujete?

Nemám.

Neodrádza vás to od platenia?

Odrádza. Neplatím ich s nadšením. Nehovorím si hurá, super, teraz budeme mať lepšie cesty. Prešiel som vývojom. Keď som začínal a bol som menší podnikateľ, vnímal som to tak, že štát je môj najväčší nepriateľ, ktorý mi kradne peniaze. Postupne som došiel k tomu, že do spoločného systému treba prispievať a potom sa tu budeme mať všetci lepšie. To je jeden z dôvodov, prečo idem do politiky.

Videli ste film The Circle o firemnej politike?

Ešte nie, ale chcel som si to pozrieť. Počul som, že kniha je oveľa lepšia. Najskôr som si chcel prečítať knihu.

Ale poznáte námet. Je o tom, ako heslo „Spoločne prežívať znamená starať sa“ môže dospieť až do absurdnosti. Zamestnancom sa vymýšľa množstvo aktivít, večierkov, športov, spoločná nástenka, skupiny na sociálnych sieťach. To zasahuje do voľného času a akoby stiera líniu medzi súkromným životom a tým pracovným. Páči sa vám táto nová firemná kultúra?

Znova ide o to nájsť balans. Táto firemná kultúra má svoje svetlé aj negatívne body. Snažím sa, aby všetko vždy bolo autentické, nie umelé. Kedysi bolo jasné rozdelenie medzi prácou a voľnom, ale svet sa posunul a celé sa to mixuje.

Divoká budúcnosť: Na pracovnom trhu prežijú v budúcnosti len tí, ktorí sa naučili, že sa musia celý život vzdelávať, hovorí Michal Truban.
Divoká budúcnosť: Na pracovnom trhu prežijú v budúcnosti len tí, ktorí sa naučili, že sa musia celý život vzdelávať, hovorí Michal Truban.
Archív M.T.

A to je dobré alebo zlé?

Sú ľudia, ktorým to vyhovuje. Ja som napríklad taký typ, že sa snažím mať prácu ako zábavu. Pri športe som sám alebo s inými ľuďmi ako s kolegami. Mám prácu, ktorú mám rád a neprekáža mi robiť ju po víkendoch, po večeroch. Jasné, že človek sa potrebuje odpojiť, musí mať dovolenku. Je zlé, keď to prejde do absurdity. A myslím si, že v budúcnosti budeme mať čoraz menej tento problém vďaka automatizácii. Všetci budeme mať menej a menej práce a viac oddychu. Budeme chodiť pracovať ako hoby.

Možno vy, vrstva, ktorá už má zarobené. Ale pochybujem, že robotníci vo Volkswagene alebo predavačky v supermarkete majú rovnaký názor. Pre nich automatizácia nemusí byť plus.

Ak si pozriete nové štúdie, v roku 2035 má vymiznúť 40-50 percent povolaní, ktoré máme teraz. Vyvíjajú sa roboty, umelá inteligencia. Nikto nevie, o ktoré pozície presne pôjde, možno vymiznú aj právnici, lebo sú systémy, ktoré dokážu už automaticky pripravovať zmluvy. Čaká nás neistá, divoká budúcnosť.

Kto v nej prežije?

Tí, ktorí sa naučia akceptovať zmenu. Kedysi zmeny prichádzali postupne. Teraz prichádzajú rýchlejšie a rýchlejšie, sú väčšie a je ich čoraz viac. Ten, kto sa bude stále vzdelávať, a teda sa novým situáciám prispôsobí, tomu sa bude dariť.

Takže klasická evolučná teória - prežije ten, kto sa prispôsobí.

Lenže ešte zrýchlená. Prežije ten, kto sa naučil, že sa musí učiť celý život. Takí ľudia, ktorí sú kreatívni, ktorí majú kritické myslenie. Teraz máme systém škola - štúdium - práca - dôchodok. O pár rokov však ľudia budú žiť viacero životov - jedna práca, jedno vzdelanie nepostačia.

Opakujete, že vaša práca je vaše hoby. Dá sa to obrátiť? Ak chodíme do práce hlavne alebo len kvôli platu, je to neúspech?

Nepovedal by som to tak, že je úspech, ak je práca vaše hoby. Ani by som nepovedal, že človek nemôže byť spokojný, ak chodí do práce, ktorá ho nebaví, lebo mu to na druhej strane môže vynahradiť osobný život. Človek môže byť šťastný v práci a má to zlé doma. Úspech nesúvisí len s prácou, ale aj s rodinným životom a s tým, ako sa človek na to celé pozerá. Úspešný človek je vyrovnaný človek.

Nedávno som čítala rozhovory s maturantmi a mnoho z nich hovorilo, že chcú byť úspešní. Mala som pocit, že vidia tento cieľ, ale ako keby im chýbal obsah v povolaniach, ktoré si vyberajú. Ich jazyk hovoril, že „chcú byť niekým“ a nie, že „chcú urobiť niečo“. Vnímate to aj vy?

Áno. Na druhej strane, teraz, keď riešime politiku a stretávame sa s mladými, aj s našimi dobrovoľníkmi, vidím, akí sú aktívni, robia. Takže by som to nezovšeobecňoval.

Často sa hovorí o úniku mozgov do zahraničia. Je to problém?

Je to jedna z najväčších tragédií Slovenska. Časť odchodov je takých, ktorým sa nedá zabrániť. Ani tomu netreba zabrániť, lebo je super, ak ľudia chodia do zahraničia. Nadobúdajú skúsenosti a v rôznych odboroch môžu hrať prvú ligu. Problém je vtedy, keď sa nevrátia. Majú pocit, že sa na Slovensku nič nenaučili, že univerzity sú nekvalitné, že aj keď sa vrátia, nik ich tu nechce. Naopak, že im tu robia prekážky. Potrebujeme zo Slovenska urobiť lepšiu krajinu, aby sa im oplatilo vracať.

Ako na to?

Máme víziu, ktorá opisuje, čo všetko sa dá s touto krajinou urobiť do roku 2030. Aj krátkodobo sa dá zlepšiť veľa a začať treba od školstva. Veľa ľudí si myslí, že ak znížime dane alebo urobíme niečo systémové, bude sa tu oveľa lepšie podnikať. Áno, trošku. Ale základ je inde. Prečo sú firmy úspešné? Firma je taká úspešná, aký úspešný, vzdelaný, jazykovo vybavený je jej zakladateľ a jej zamestnanci. Efektívnejšie fungovanie školstva je najlepší liek na rozvoj podnikania.

Viackrát ste verejne hovorili o čudných zákazkách štátu v oblasti IT a tiež o korupcii. Boli ste na polícii?

Áno. Policajti boli veľmi milí, ochotní. Ale dokazovať korupciu je veľmi zložité. Je zložité získať dôkaz, ktorý by obstál na súde.

Neskúsili ste poskytnúť svoje vlastné maily alebo telefonické nahrávky?

To má človek urobiť po tom, ako to oznámi na polícii. Nedá sa hrať na tajného agenta. Ľudia, ktorí sa korupčne správajú, vám do mailu nič dôkazové nenapíšu. A dokazovanie je úloha polície, nie moja. My sme sa v Slovensko.Digital snažili poukázať, že korupcia existuje. Tak, že sme ukázali, ako sa dá štátna zákazka urobiť lacnejšie. Alebo sme ukázali, čo nepotrebujeme. Ušetrili sme tak štátu peniaze, lebo sme boli súčasťou mnohých pracovných skupín na úradoch.

Aký je váš názor na Petra Pellegriniho ako na digitálneho lídra Smeru a vlády?

Osobne s ním mám len zlé skúsenosti. Je to trošičku lepšie, ako to bolo pred ním, ale nevie robiť ťažké veci, ktoré by Slovensko naozaj posunuli. Teraz mal veľkú príležitosť IT projekty opraviť. Má moc, mohol to spraviť vo všetkých oblastiach, na ktoré má dosah. Ale on len akoby politicky prežíva. Z môjho pohľadu Pellegrini nie je politický líder, ktorý sa vie postaviť a urobiť aj ťažké rozhodnutia. Je to alibistický politik, ktorý sa hrá na transparentnosť.

Nedávno ste sa stali podpredsedom novej strany Progresívne Slovensko. V minulosti ste boli zástancom čo najmenších zásahov štátu do fungovania biznisu a spoločnosti. To ste boli extrémny liberál?

Áno. Kedysi som si myslel, že úspech je moja zásluha. Postupne som zistil, že je to vďaka všetkým ostatným ľuďom, vďaka rodine, zamestnancom.

Takže ste znovu našli skromnosť?

Áno. Zistil som, že ide o spoločnosť. Sám človek nič nedokáže. Aj v triatlone to vnímam tak, hoci je to vlastne individuálny šport. Bez ľudí, ktorí vás trénujú, bez tých, ktorí vám na trati podajú vodu, bez podpory rodiny nič neurobíte. V komunite je človek silnejší, ako keď pracuje sám.

K zmene názoru na vplyv štátu na život spoločnosti vás priviedla konkrétna skúsenosť?

Začal som viac čítať aj vidieť. Keď sme robili Slovensko.Digital, videl som, čo dokážu štyria-piati chalani, keď sa do niečoho pustia a začnú makať. Zároveň ma hneval neustály boj so systémom a presviedčanie úradníkov. Stálo to veľa času. Snažil som sa opravovať veci zvonka, ale bolo to ťažké. Preto som sa rozhodol vstúpiť do politiky, lebo si myslím, že zvnútra to môže ísť ľahšie.

Zdá sa, že vstup podnikateľov do politiky je trend. Andreja Babiša kritizujú za to, že by chcel riadiť štát ako firmu. Dá sa to?

Nie, štát nie je firma. Cieľom firmy je generovať zisk. To je ľahké a dá sa na to zamerať. Krajina má násobne viac úloh, ktoré treba rozdeľovať, a to sa nedá robiť diktátorským spôsobom. Na druhej strane sa niečím z firmy môže štát inšpirovať. To je manažment a efektivita práce, vzdelávanie zamestnancov, starostlivosť o nich.

S manželkou, vedkyňou, ktorá študuje liečbu Parkinsonovej choroby, žijete striedavo medzi Floridou a Slovenskom. Je nejaký plán definitívneho návratu?

Plán je, že v júli príde späť na Slovensko. Ja tu už trávim väčšiu časť roka.

Čo z Ameriky by sa dalo preniesť na Slovensko?

Mne sa tam veľmi páči, pretože ľudia žijú oveľa viac komunitným životom. Viac sa združujú, pomáhajú si. Rýchlo máte priateľov a pocit, že niekam patríte. Slováci sú viac individualisti.

Čím sa môžeme inšpirovať ohľadom fungovania štátu?

Veľa vecí funguje veľmi dobre. Od polície cez školstvo a zdravotníctvo. Tam neexistuje, že človek ide do nemocnice a musí v noci o druhej vstávať, aby mal ráno nejaké miesto v čakárni. Neexistuje, že by na polícii niečo nefungovalo. Majú to tam lepšie riadené, s lepšími ľuďmi. A to vôbec nehovorím o univerzitách. Majú najlepšie na svete. My sme niekde na konci.

Čo vravíte, je zaujímavé, pretože tu na Slovensku je veľa správ o tom, ako zle funguje v USA polícia, že milióny ľudí sú bez zdravotného poistenia...

Nie je to dokonalé a po druhé, Amerika je obrovská. Hovoriť o Spojených štátoch je, ako baviť sa o tom, ako to funguje v Európe, nie v jednotlivých krajinách Európy. Je veľký rozdiel, či hovoríte o nejakom štáte v strede USA, o Floride či o New Yorku. Rozdiel je v tom, či hovoríte o predmestí toho istého mesta, alebo o lepšej štvrti.

Pochádzate z dediny Kysucký Lieskovec. Vraciate sa tam ešte?

Áno, jasné. Mám tam rodičov a brat býva vedľa v meste. Keď som na Slovensku, chodím tam často.

Ste tam celebrita?

Áno, trošku. (Smiech.)

Chodíte tam aj do krčmy?

Chodím. Skoro nikdy nemusím platiť, čo sa mi zdá trochu hlúpe.

To je asi normálne, lebo čím je človek bohatší, tým viac vecí má zadarmo.

Taká je teória. Snažím sa tiež pozývať kamarátov.

Je Slovensko úspešná krajina?

Povedal by som pol na pol. Mohlo by byť úspešných oveľa viac ľudí. Ak sa človek pozrie na čísla, ako krajina sme sa posunuli, to je pravda. Ale stále je tu veľa ľudí, ktorým sa nežije dobre. Krajina akoby sa rozdelila na dva tábory - na tých, ktorí sa vďaka úspechu posunuli, a na druhých, na ktorých sa zabudlo. Je na čom pracovať.

Kedy budete považovať Slovensko za úspešnú krajinu?

Keď väčšina ľudí bude mať pocit, že sa majú dobre. Mať sa dobre znamená, že nemajú pocit, že musia denne bojovať o svoj život, a mať stresy s peniazmi či chodiť do práce, kde ich pomaly zotročujú. Samozrejme, vždy sa takí nájdu. Myslím, že budeme úspešní, keď sa naučíme viac sa spájať, viac sa mať radi, viac sa rešpektovať.

Viackrát ste spomenuli šport, triatlon. Zúčastnili ste sa aj na súťaži Ironman. Čo pre vás šport znamená?

Ironman je celosvetová súťaž - 3,8 kilometra plávania, 180 kilometrov jazdy na bicykli a na záver 42-kilometrový beh. Zvládol som aj nórskeho Ironmana, to je ten najťažší. Pre mňa to bola dôležitá výzva, keďže som predtým nevedel ani poriadne plávať. Zaplával som tak 20 metrov. Keď sa mi to podarilo, uvedomil som si, že človek dokáže aj veci, ktoré pokladá za nemožné. Bol to môj splnený sen. Takže šport je pre mňa veľká inšpirácia. Aj regenerácia.

VIDEO Plus 7 Dní