Tip na článok
Katarína Zavacká: O prvej republike vieme stále málo.

Pokroková krajina: O vzniku aj o fungovaní Československej republiky s historičkou práva KATARÍNOU ZAVACKOU

Slováci sa do štátnej služby nehrnuli, Šrobár mal problém obsadiť aj miesta županov.

Galéria k článku (5 fotografií )
Katarína Zavacká: O prvej republike vieme stále málo.
Katarína Zavacká: O prvej republike vieme stále málo.
T. G. Masaryk: Bol zástancom rovnoprávnosti žien a mužov.

O prvej Československej republike (ČSR) vieme stále málo, informácie o nej skresľovali fašisti aj komunisti. Neodnárodňovala Slovákov, tak ako bolo často prezentované. Práve naopak, vytvorila v nich pocit, že nie sú Uhri, ale Slováci. Prevratnou zmenou bol aj prístup úradníctva a polície k občanom, keď na rozdiel od surových a neochotných uhorských policajtov a vojakov prišiel k ľuďom policajt, ktorý miesto bitia naozaj vyšetroval. Československo zaviedlo aj všeobecné volebné právo, čo bol pre slovenských predstaviteľov v istom zmysle šok. Veď ani na zasadnutie 30. októbra 1918 v Martine, keď sa prijímala deklarácia, ženy, zaslúžilé národovkyne, nevpustili.

O vzniku aj o fungovaní Československej republiky sa s historičkou práva KATARÍNOU ZAVACKOU (78) rozprávala JULIÁNA BIELIKOVÁ.

Prvá ČSR bola určite pre Slovákov a Čechov novou nádejou. Ako jej vznik vnímate vy ako historička práva?

V čase prvej svetovej vojny o tom, že v zahraničí existuje nejaký odboj Čechov a Slovákov proti rakúsko-uhorskej monarchii, vedelo na Slovensku veľmi málo ľudí. Cestovať do Čiech im uhorské úrady vtedy veľmi nepovoľovali a uhorská tlač sa o činnosti Tomáša Garrigua Masaryka a jeho spolupracovníkov nezmieňovala, lebo bola silná cenzúra. Zásobovanie viazlo, bol veľký nedostatok potravín a uhlia, pribúdalo ranených a padlých, a tak sa ľudia skôr sústreďovali na to, kedy sa skončí vojna. Význam slova „republika“ na Slovensku poznal málokto, preto sa po jej vyhlásení mnohým spájalo len s „prevratom“ a ten s rabovaním, predovšetkým židovských obchodov.

A u našich susedov?

V Čechách to bolo podobné, no informácií bolo o čosi viac. Tamojší predstavitelia protirakúskeho odboja mali spojenie s Masarykom a za to ich súdili ako vlastizradcov, takže hoci negatívne, predsa len o nich tlač písala. Masarykov syn Jan musel narukovať, dcéra Alica bola vo väzení - spočiatku jej hrozil trest smrti za vlastizradu, jeho manželku izolovali a zastavili jej vyplácanie penzie, takže bola odkázaná na tajnú potravinovú pomoc od priateľov. Ťažisko zápasu o republiku bolo niekoľko rokov mimo jej budúcich hraníc, v krajanských spolkoch v USA, na diplomatických rokovaniach vo Francúzsku, v USA a v Spojenom kráľovstve, medzi legionármi na frontoch v Taliansku a Rusku. Pre mnohých ľudí doma bol jej vznik vlastne prekvapením. Nositeľmi noviniek boli často práve vracajúci sa vojaci.

Ústava ČSR bola na svoj čas výnimočná. Napríklad aj všeobecným volebným právom. Ako to, že práve v takej malej časti Európy sa také niečo podarilo presadiť?

Snahy o volebné právo silneli v záverečnej tretine 19. storočia v mnohých európskych štátoch. V rakúskej časti monarchie mali k všeobecnému volebnému právu vrátane žien veľmi blízko už pred 1. svetovou vojnou. Vytvorilo sa aj spektrum moderných politických strán, na rozdiel od Uhorska, kde to pri voľbách stále vyzeralo ako v „politickom stredoveku“ Kalinčiakovej Reštavrácie.

Ako vzor práv a slobôd, ktoré mala nová republika garantovať, využil Masaryk zásady americkej demokracie. Na hľadaní spôsobov, ako zakotviť tieto princípy do zá­kladov novej republiky, spolupracovali aj americkí ústavní právnici. Výsledkom bola Washing­tonská deklarácia - Vyhlásenie nezávislosti československého národa dočasnou vládou československou z 18. októbra 1918. Jej oficiálnu kópiu dostal americký prezident Woodrow Wilson. Na deklarácii sú podpisy profesora Tomáša G. Masaryka ako predsedu vlády a ministra financií, generála Milana R. Štefánika ako ministra národnej obrany a Edvarda Beneša ako ministra zahraničných vecí a vnútra. Na jej koncipovaní sa podieľal aj československý legionár plukovník Vladimír Hurban, syn Svetozára Hurbana Vajanského. Na rozdiel od prezidentského systému v USA bola československá ústava založená na princípe parlamentnej demokracie podľa francúzskeho vzoru.

Čo ďalšie bolo v Ústave ČSR na svoju dobu nové?

V Československu žilo viacero národností, preto boli priamo do ústavy začlenené napríklad ustanovenia Saintgermainskej mierovej zmluvy týkajúce sa ochrany národných, náboženských a rasových menšín.

Dodržiavala sa táto ústava aj reálne? Zodpovedala realita idealistickým myšlienkam v nej?

Dodržiavala aj rešpektovala sa. Ak sa porušila, poškodený mal zaručenú možnosť úspešne sa brániť na súde. Stávalo sa to najmä v prípade príslušníkov etnických menšín. To, že to fungovalo, dokumentujú prijímané zákony i rozhodnutia Najvyššieho správneho súdu a tiež dokumenty Spoločnosti národov v Ženeve.

Prvú republiku si asi trochu idealizujeme.

My si ju neidealizujeme, my o nej stále málo vieme. Možno povedať, že verejnosť nevie takmer nič. Veď už od roku 1939 sa o nej hovorilo minimálne, aj to len negatívne, často veľmi zavádzajúce informácie alebo rovno klamstvá. A po roku 1948 sa dialo to isté. Dobová literatúra, či už vedecké práce, spomienky, alebo i romány, napríklad o legionárskej anabáze z Ruska, to boli zakázané knihy. Vyraďovali ich z knižníc, úradne ich šrotovali. Rovnako dobové časopisy. Do archívu púšťali málokoho, na štúdium vydávali len schválený materiál, ani z neho sa nesmelo všetko publikovať. Ľudia, ktorí študovali v období medzi rokmi 1948 a 1960, sa k informáciám o medzivojnovom Československu dostávali len pokútne, napríklad zo zakázanej publikácie novinára Ferdinanda Peroutku Budování státu. Potom sa to načas trochu uvoľnilo.

Zo školy si pamätáme poučky o právnom dualizme. Čo to znamenalo?

Právny dualizmus, to boli dva platné právne poriadky v jednom štáte. V Čechách, na Morave a v Sliezsku platili prevzaté rakúske právne normy a na Slovensku a Podkarpatskej Rusi uhorské, ktoré boli prijaté do 28. októbra 1918. To nie je nič mimoriadne. Napríklad na území obnoveného Poľska platilo 5 právnych poriadkov. Na ich zjednotení, teda na unifikácii, sa postupne pracovalo. Tak bol roku 1926 už pripravený návrh celého nového Trestného zákonníka, ktorý napríklad rušil trest smrti, zavádzal beztrestnosť homosexuality a liberálnejší prístup k umelému prerušeniu tehotenstva. Schválený však nebol, a to pre odpor moravských a slovenských katolíckych poslancov.

T. G. Masaryk: Bol zástancom rovnoprávnosti žien a mužov.
T. G. Masaryk: Bol zástancom rovnoprávnosti žien a mužov.
Hulton Archive

Ako vnímali zmeny, ktorými spoločnosť prechádzala, bežní ľudia?

To je skôr otázka na sociálnych historikov, ale určite najciteľnejšou zmenou bolo postavenie slovenčiny, ktorá sa stala úradným jazykom, a odrazu sa ňou mohlo rozprávať na úradoch, v školách, všade. No tak, že za Uhorska boli zrušené všetky slovenské gymnáziá aj väčšina ľudových škôl, sa stalo, že dokonca i tam, kde sa vyučovalo po slovensky, prevládali skôr nárečia a ľudia nepoznali spisovnú slovenčinu. Keď prišiel učiteľ zo Záhoria učiť na východ, považovali ho za Čecha, a ten mal, naopak, pocit, že tam počuje ruštinu. Veľký problém bol s chýbajúcou slovenskou odbornou terminológiou, napríklad v práve. Spočiatku musel Vavro Šrobár ako minister pre správu Slovenska vydať príkaz prevziať chýbajúce termíny z češtiny, aby sa zákony vôbec dali po slovensky napísať. Mnohé z tých výrazov sa vžili a používajú sa doteraz.

Ktoré napríklad?

Prevratnou zmenou bol prístup úradníctva a polície k občanom. Počuli ste už, že niekto „píše ako český žandár“? To bolo veľké prekvapenie, keď po uhorských policajtoch a vojakoch, ktorí boli známi svojou surovosťou, a úradníctvo neochotou a povýšenosťou, prišiel policajt, ktorý namiesto bitia naozaj vyšetroval, písal zápisnice a správal sa slušne aj k bežným občanom. Na iné štáty aj na Československo mala obrovský negatívny vplyv svetová hospodárska kríza, ktorá sa začala roku 1929. O živobytie pripravila po celom svete milióny ľudí. Pri hľadaní vinníka mnohí začali podliehať nacionalistickým a antisemitským heslám. Úplný rozvrat demokracie nastal v Nemecku, ale i v Poľsku, Rakúsku či Taliansku. Šťastím pre Československo bolo, že demokracia bola predsa len už v štáte zakotvená tak, že fungovalo nezávislé súdnictvo a štátna správa.

Bolo napríklad postavenie žien - predsa len mohli voliť, čo sa v takom Švajčiarsku povolilo až o desiatky rokov - lepšie než za Rakúsko-Uhorska alebo v iných európskych štátoch?

Prezident Masaryk bol dlhoročným veľkým zástancom rovnoprávnosti mužov a žien. Do veľkej miery na to mala vplyv jeho manželka Charlotta. Vôbec nepochyboval, že im patrí aj volebné právo. Slovenskí politici tým najprv boli zaskočení. Napríklad keď sa v Martine 30. októbra 1918 prijímala deklarácia, tak ženy - zaslúžilé národovkyne - na to zasadanie nepustili, hoci sa domáhali vstupu. Museli stáť vonku pred dverami. Ani do Dočasného Národného zhromaždenia neposlali Slováci žiadnu ženu. Pritom aj ochotných mužov mali málo, lebo stále panovali obavy, čo ak sa vráti Uhorsko. Vyhradený počet mandátov nakoniec museli doplniť Čechmi. Tak bola poslankyňou Slovákov istý čas Alica Masaryková. Problém bol aj so zamestnávaním vzdelaných žien. Napríklad medzi právnikmi sa to lámalo až koncom 20. rokov. Na Slovensku pritom máme jedno veľké prvenstvo. Na Univerzite Komenského v Bratislave v roku 1928 bola promovaná právnička JUDr. Božena Němčická sub auspiciis, teda s najvyššími poctami. Jej slávnostná promočná prednáška na tému O poměru mezinárodního a vnitrostátního právního řádu v theorii a judikatuře československých soudů bola uverejnená v Ročenke Univerzity Komenského.

ČSR mala tendenciu presadzovať ideu jedného národa, čo slovenskí národovci či nacionalisti vnímali negatívne. Boli tie tlaky aj v bežnej spoločnosti podobné?

Pojem jedného národa sa uvádzal aj vo Washingtonskej deklarácii ako czechoslovak nation, čo však znamenalo ľud, politický národ, ktorý má nejakú politickú vôľu, napríklad vytvoriť si štát aj jeho konkrétnu formu. Veď odčlenenie Slovenska od Uhorského kráľovstva bolo treba na medzinárodných fórach a na mierovej konferencii v Paríži zdôvodniť tak, aby to bolo akceptovateľné podľa medzinárodného práva. To, že sa potom v politike táto argumentácia „jednotného národa“ zneužívala, je isté. Ale štát Slovákov nijako neodnárodňoval. Naopak. Veď ešte v roku 1919 Maďarsko sebavedome požadovalo plebiscit na Slovensku, lebo podľa výsledkov výskumu verejnej mienky obyvatelia síce na otázku, ako doma hovoria, odpovedali, že po slovensky, ale na otázku, za koho sa považujú, odpovedali naučení zo školy - Uhor. A o pár rokov už boli Slováci.

Vnímali ľudia zle, keď z Čiech prišli úradníci alebo učitelia?

Treba povedať, že po vzniku Československa sa Slováci nehrnuli nielen do parlamentu, ale ani do štátnej služby. Dlho sa báli návratu Maďarov. Minister pre správu Slovenska Vavro Šrobár mal problém obsadiť dokonca aj posty županov, až musel viacerým slovenským národovcom pohroziť, že ich zbabelosť vykričí. Druhá vec bola, že Slováci s právnickým vzdelaním sa stávali zväčša advokátmi, lebo tam sa na národnosť tak nehľadelo. A po prevrate nechceli ísť do štátnej služby, lebo nechceli prísť o klientov. Pritom boli veľmi potrební práve pre znalosti uhorského práva.

Učiteľov v štátnom školstve bolo na Slovensku veľmi málo.

Áno, samozrejme, a cirkevné, teda najmä katolícke školstvo bolo veľmi zmaďarizované. Riešilo sa to vysielaním učiteľov z Čiech, ktorí sa rýchlo doučovali spisovnú slovenčinu. Lenže, ako sme už vraveli, prichádzali do prostredia, kde bola žiakom spisovná forma ich materinského jazyka cudzia.

Situácia sa postupne menila, keď dorástla a zmaturovala prvá slovenská „republiková“ generácia. Vtedy začalo byť v štátnej správe tesno. Tu sa však musel dodržiavať zákon o služobnej pragmatike z roku 1914, teda obsadzovanie a uvoľňovanie miest sa riadilo inými kvalifikačnými kritériami než príslušnosť k národnosti. Navyše, podobne ako dnes niektoré politické strany využívali, či skôr zneužívali, svoje postavenie v parlamente a vo vláde na to, aby svojim priaznivcom „zabezpečovali“ zamestnanie aj na najnižších miestach v štátnej správe. Vtedy tým vynikali najmä takzvaní stříbrňáci, spolustraníci Jiřího Stříbrného, predáka národnosocialistickej strany.

Ako sa obyvatelia správali k Rakúšanom alebo Maďarom, ktorí ostali v ČSR?

Každý človek, teda nielen občan, bol chránený ústavou a právnym poriadkom. To nebolo heslo, to bol fakt. Fungovali tu menšinové školy, spolkový život, športové organizácie, celé spektrum menšinových strán. Pochopiteľne, vyskytovali sa aj prejavy nespokojnosti. Ale boli predmetom regulárnej politickej diskusie.

Bola v prvej republike sloboda tlače?

Áno. Taká, aká bola štandardná pre demokratické štáty. Teda, ak sa na verejnom zhromaždení publikovalo alebo aj povedalo niečo, čo porušovalo zákon (napríklad výzvy na násilie, na násilné zvrhnutie režimu), tak mohol štátny orgán zastaviť distribúciu alebo rozpustiť zhromaždenie. S tým mávali problém najmä komunisti. Prípadne, ak sa na taký škodlivý text prišlo v tlačiarni, vybral sa daný článok a noviny vyšli s bielym miestom. Každý videl, že tam niečo chýba, a dalo sa proti tomu protestovať aj súdiť. Tento typ cenzúry sa nazýva represívna. Na rozdiel od preventívnej cenzúry, o ktorej verejnosť nevie a nemôže sa brániť. Taká fungovala za ľudáckeho aj komunistického režimu, keď sa články schvaľovali vopred a novinári dokonca dostávali úradné pokyny, čo a ako majú písať.

Ktorí politici z toho obdobia by boli podľa vás nasledovaniahodní aj dnes?

V prvom rade T. G. Masaryk, E. Beneš a M. R. Štefánik. Ďalej by som určite uviedla mená ako Ivan Dérer, Alica Masaryková, Jan Masaryk, Štefan Osuský, Ján Papánek a dalo by sa dlho pokračovať.

Prečo by si mali Slováci prvú ČSR vážiť, za čo jej vďačíme?

Medzivojnová Československá republika vytvorila unikátne podmienky, aby sa v nej Slováci dotvorili na moderný európsky národ, s vlastnou inteligenciou, s kultúrnymi inštitúciami a so školstvom, otvoril sa im celý svet. Treba si uvedomiť, že bez nej by nebola ani šanca vyviazať toto územie z Uhorského kráľovstva. Veď to bolo prvý raz, čo sa vytvorila medzinárodne uznaná slovensko-maďarská hranica. Navyše, Československo bolo taký štát, kde hľadali azyl prenasledovaní ľudia z okolitých krajín, lebo zaručovalo slobodu všetkým svojim obyvateľom, aj tým, ktorí nemali občianstvo.

Čo si myslíte o jednorazovom štátnom sviatku, ktorý navyše poslanci odhlasovali až na výročie Martinskej deklarácie?

Ten nápad odráža myslenie jeho predkladateľov. Deň 28. október je pripomienkou tých, ktorí roky pracovali na presadení demokratickej myšlienky, doma aj v zahraničí, v spolkoch, v diplomacii aj na bojiskách a po vytvorení nového štátu pokračovali v budovaní funkčných demokratických inštitúcií. Aj signatári Martinskej deklarácie považovali za svoj štátny sviatok deň 28. októbra. Ale sú ľudia, ktorí si ani nevedia predstaviť dlhodobú poctivú prácu na budovaní funkčného štátu. Nemôžu takéto zásluhy oceniť. Veď sa pozrite, ako vyzerá teraz štát pod ich vedením. Navyše si chybne predstavujú 30. október ako deň, keď stačilo kdesi sa zísť a k niečomu sa „pridať“, keď to bolo hotové, a to im je evidentne tiež blízke.      

VIDEO Plus 7 Dní