Súčasný šéf vnútra ROMAN MIKULEC (48) osemnásť rokov pôsobil vo Vojenskom spravodajstve. Verejnosť sa o ňom prvýkrát dozvedela v roku 2013 po zadržaní policajnou hliadkou. Obvinili ho pre tajné dokumenty, ktoré údajne ukrýval v aute. Súd ho minulý rok zbavil viny a potvrdil, že išlo o vykonštruovanú kauzu, o pomstu za Mikulcovo odkrývanie tunelovania Vojenskej spravodajskej služby. S outsiderom, z ktorého sa stal minister, sa rozprával MATÚŠ NÉMET.

Ste prvý minister vnútra, ktorého zavreli do cely predbežného zadržania. Aký to bol pocit?

Nie je to nič príjemné a neviem, či je to v súčasnosti výhoda alebo nevýhoda, že má minister takúto skúsenosť. Nebol to dobrý pocit hlavne preto, že som vedel, že som nič zlé neurobil. Celé moje zadržanie bolo od začiatku zmanipulované s cieľom kriminalizácie a dehonestácie mojej osoby. O to horšie to bolo.

Vtedy sa vo vašom aute našla SD karta s tajnými dokumentmi. Ako si spomínate na ten deň?

V tom období som pôsobil v rámci ozbrojených síl už 21 rokov a 16 rokov v rámci spravodajskej služby. Nebolo pre nás bežné, aby sa o Vojenskej spravodajskej službe hovorilo. My sme boli ešte z garnitúry, ktorá si ctila určité zásady spravodajskej činnosti a to, že o tajnej službe by verejnosť vedieť nemala. Napriek tomu ako riaditeľ spravodajskej služby som bol do určitej miery známa osoba pre istý okruh ľudí, ako sú ústavní činitelia a poslanci. Ale verejnosť o nás príliš nevedela. A čo sa týka toho dňa? Vedel som, že ma sledujú. Niekoľkokrát sa mi podarilo ich odhaliť, dokonca večer predtým aj nafotiť, ale fotky zostali v telefóne, ktorý mi zobrala polícia. Keď mi ho po roku vrátili, už tam neboli.

Takže tvrdíte, že vás niekto sledoval.

Áno. Nebol som v tejto oblasti nováčik. Ale nijako ma to neznepokojovalo, pretože som vedel, že nerobím nič zlé. Navyše, niekto si robil svoju prácu, čo rešpektujem. Išli sme ráno na chalupu k mojim rodičom, práve som im volal, že prídeme, a v tom momente zastavili vozidlo a zadržali ma. Pre mňa to bol normálny sobotný deň, ktorý sa nevyvinul celkom tak, ako som predpokladal ráno. Od toho momentu sa kauza ťahala sedem rokov.

Kauza bola podľa vás spojená s vašimi zisteniami o tunelovaní majetku Vojenskej spravodajskej služby. Čo si pod tým môžeme predstaviť? Ako sa dá vytunelovať spravodajská služba?

Fungovalo to tak, že boli nejaké nehnuteľnosti, byty, autá, ktoré si jedným podpisom, jednou vetou medzi Vojenskou spravodajskou službou a Vojenským obranným spravodajstvom vtedajší riaditelia odstupovali ako prebytočné, dekonšpirované. Všetko malo byť pod rúškom utajenia. Nepredpokladali, že sa tým niekto bude zaoberať. A tak si tie byty, chaty a autá predávali. Sebe alebo svojim blízkym osobám.

V akom finančnom vyjadrení to tunelovanie prebehlo?

Bolo to v hodnote niekoľko miliónov eur.

Slúžili  spomínané byty či objekty na nejakú operatívnu činnosť?

Ako príklad môžem uviesť chatu, ktorá dodnes stojí a stále je v pôvodnom stave. Prišla informácia, že na ňu padol strom a treba opraviť strechu. To znamená, že z prostriedkov verejných financií spravodajskej služby boli vyčlenené peniaze na opravu. V skutočnosti na tú chatu žiadny strom nespadol, žiadna havária sa neudiala, financie na opravu však boli vyčlenené. A keď bola opravená, zrazu niekto prišiel s tým, že danú chatu nemožno využiť na účel, na ktorý bola určená, a treba ju odpredať. Odpredali ju za pôvodnú tretinovú cenu, ale predtým ešte vymenili strechu.

Ako minister zvažujete vrátiť sa k podozreniam, ktoré ste vtedy objavili?

Priznám sa, že za obdobie, odkedy som nastúpil do úradu, to nebola pre mňa priorita, pretože som riešil mnoho iných vecí. Ale ak príde priestor a bude nejaká možnosť sa tomu venovať, nevylučujem to.

ROMAN MIKULEC Pilotoval lietadlá L-29 Delfín a L-39 Albatros.
ROMAN MIKULEC Pilotoval lietadlá L-29 Delfín a L-39 Albatros.
Zdroj: MIROSLAV MIKLAS

Kariérne ste postupovali až k šéfovi tejto inštitúcie. Možno povedať, že ste boli agentom tajnej služby?

Na začiatku môjho pôsobenia existovala Vojenská spravodajská služba a Vojenské obranné spravodajstvo. Dnes sú tieto inštitúcie zlúčené. Ja som bol príslušníkom Vojenskej spravodajskej služby a napĺňa ma to patričnou hrdosťou, lebo to je rozviedka. Historicky sa vždy rozdeľovali tajné služby na rozviedku a kontrarozviedku a rozviedka bola aj v rámci zahraničných kruhov považovaná za džentlmenskú službu. Ľudia si často idealizujú, že to vyzerá ako z filmov o Jamesovi Bondovi, ale, samozrejme, realita je niekde inde. Ale áno, rozviedka sú ľudia, ktorí pôsobia viac-menej v zahraničí. A kontrarozviedka sú ľudia, ktorí by mali pôsobiť na domácom území. Ja som niekoľko rokov pôsobil aj v zahraničí na rôznych misiách.

Pohybuje sa takýto človek agent v zahraničí ako súkromná osoba?

O niektorých veciach nemôžem detailne hovoriť ani dnes, ale v zahraničí som pôsobil aj na oficiálnych miestach. Niekoľko rokov v Amerike, štyri roky vo vojenskom štábe Európskej únie v Bruseli, kde som fungoval oficiálne v rámci situačného centra. Čiže bolo to aj v pozícii súk­romnej osoby, aj oficiálne.

Vaša kariéra je väčšinou spätá s armádou. Teda absolvovali ste vysokú školu leteckú v Košiciach. Lákalo vás to od detstva stať sa letcom, pilotom?

Ako každý chlapec som chcel byť hasičom a, samozrejme, aj pilotom. Mám vyštudovanú strednú školu odbor letecký mechanik a potom som si povedal, že radšej budem na lietadlách lietať, ako ich opravovať, a tak prišla vysoká škola.

Na akých strojoch ste lietali?

V rámci výcviku na škole to boli napríklad L-29 Delfín a potom L-39 Albatros. Po škole som prešiel na útvar taktické krídlo v Malackách. Tam som sa preškolil na MiG 21 a SU-22, ale ni­kdy som na nich nelietal, lebo v tom čase chýbali peniaze na výcvik a to bol aj dôvod, pre ktorý ma viac oslovila ponuka ísť k spravodajskej službe.

Takto jednoducho sa začala vaša špecializácia na spravodajstvo?

Malo to svoj postup. Do rozviedky sa vyberali ľudia veľmi seriózne. Priznám sa, že ja ako pilot som skoro rok netušil, že ľudia, ktorí sa o mňa zaujímajú, sú z vojenskej rozviedky. Musím povedať, že to bolo naozaj veľmi profesionálne. Asi sa to nedá porovnať s tým, čo máme dnes. Môj výber trval skoro dva roky a obsahoval veľa rôznych aktivít. Po dvoch rokoch, keď som prešiel výberom, som sa rozhodol, že do toho pôjdem.

Čo zahŕňa taký výber? Je založený na fyzických testoch, musí byť človek zdatný?

Ako príslušník ozbrojených síl som zá­kladný výcvik spĺňal, navyše u mňa ako u pilota bola dobrá kondícia nutná. Takže to nebolo prioritné. Išlo skôr o psychickú pripravenosť, jazyky, intelektuálne danosti. Na to, aby človek mohol fungovať v rámci vojenskej rozviedky, musí mať isté zručnosti a schopnosti, či už ide o jazykové znalosti, prehľad v rámci spoločenského diania, komunikačné schopnosti. Dôležité je aj to, ako sa človek prejaví v rôznych situáciách. Ľudia, ktorí vás vyberajú, sledujú, ako v takýchto momentoch reagujete. Ale opakujem, vtedy to bol kvalitný výber a ja som hrdý, že sa to tak dialo.

Takže podľa vás momentálne úroveň výberu kandidátov klesla?

To sa dá vidieť na mojej kauze, ale aj na tom, akí ľudia boli v posledných rokoch medializovaní v súvislosti s Vojenským spravodajstvom.

V roku 2003 ste absolvovali orientačný kurz NATO v Nemecku v Bad Emse. O čo v tom kurze išlo?

Kurz organizovalo NATO pre všetky členské alebo pristupujúce krajiny. Bolo to zamerané na rôzne špecifiká práce ako analýza, narábanie s informáciami, otvorenými zdrojmi.

V rovnakom čase ste pôsobili na leteckej zá­kladni McDill v USA na Floride ako styčný dô­stojník. Čo bolo náplňou vašej práce?

V tom čase sa začínala operácia Enduring Freedom v Afganistane a ja som tam bol vyslaný ako prvý príslušník vojenského spravodajstva. Pôsobil som v rámci koaličnej skupiny Coalition Village, kde nás bolo viac z rôznych krajín. Išlo o možnosť výmeny určitých informácií, keďže sme ako krajina vtedy uvažovali o tom, že budeme participovať na tejto operácii, a takisto sme vyslali svojich vojakov.

V roku 2013, teda zrejme v čase po spomínanej kauze, bola vaša profesijná kariéra spojená so Slovnaftom. Aké bezpečnostné záležitosti sa riešia v takom strategickom podniku?

Je to o niečom inom ako v štátnej správe. Práca zahŕňala bezpečnosť celej infra­štruktúry podniku. Je to strategická firma, objekt kritickej infraštruktúry, preto jednotlivé veci musia byť zabezpečené, či už hovoríme o ochrane objektov, alebo osôb. Zahŕňa to čerpacie stanice, sklady. Človek by si na prvý pohľad povedal, čo už v takej firme treba robiť z bezpečnostnej stránky, ale bolo toho naozaj dosť.

V Rusku rôzne rafinérie disponujú súkromnými armádami. Funguje to podobne aj v Slovnafte?

Áno, ale závisí to od rôznych okolností. V rámci našej práce bola veľmi dôležitá analýza bezpečnostného prostredia, kde samotná infraštruktúra pôsobí. Takáto firma nepôsobí len na Slovensku, ide o multinárodnú spoločnosť, ktorá má svoju infraštruktúru v rôznych krajinách sveta. Prístup je, samozrejme, iný na Slovensku a iný v Pakistane, kde je situácia odlišná a kde treba chrániť infraštruktúru aj ozbrojenými zložkami.

Vy ste v rámci koncernu MOL pôsobili aj pre iné krajiny?

Mal som na starosti Rakúsko, časť Českej republiky, samozrejme, aj Maďarsko, ale do skupiny MOL patrí aj Chorvátsko alebo spomínaný Pakistan či iné krajiny, kde je to trochu širší záber.

Bezpečnosť v Slovnafte má na starosti Jaroslav Spišiak, ktorého ste si vybrali za poradcu.

S pánom Spišiakom sa poznám ešte z obdobia, keď som bol riaditeľom Vojenskej spravodajskej služby a on policajný prezident. Neskôr sme sa stretli práve v Slovnafte a to, že dnes pôsobí ako môj poradca, bolo logickým vyústením našej dlhoročnej spolupráce.

Skôr ako sa začneme baviť o vašom súčasnom pôsobení, by som sa chcel spýtať na vaše rozhodnutie vstúpiť do politiky. Bola to ponuka od Igora Matoviča alebo ste mali takéto ambície aj v minulosti?

Úprimne, nemal. Po sedemročných ťahaniciach po súdoch som si skôr hovoril, že nechcem mať so štátnym sektorom nič spoločné. Pred voľbami ma oslovili niektorí ľudia v súvislosti s mojím príbehom. Ponúkli mi zvážiť svoju účasť v rámci kampane. Tesne pred uzavretím kandidátky som sa prvýkrát stretol s Igorom Matovičom. Bolo to veľmi konštruktívne stretnutie a výsledok je tu.

ABSOLVOVAL KURZ NATO Učil sa analýze, narábaniu  s informáciami a otvorenými zdrojmi.
ABSOLVOVAL KURZ NATO Učil sa analýze, narábaniu s informáciami a otvorenými zdrojmi.
Zdroj: MIROSLAV MIKLAS

Matovič bol počas svojho pôsobenia v opozícii hlasným kritikom vlád Roberta Fica a často upozorňoval na rôzne kauzy a rodinkárstvo. Vy ste ako minister hneď na úvod čelili kritike, že vašou hovorkyňou sa stala priateľka ministra obrany. Prečo práve hovorkyňa blízka kolegovi zo strany, za ktorú ste kandidovali?

Vôbec to nevnímam ako rodinkárstvo. Keby som si vybral niekoho z rodiny, nejakú mne blízku osobu, tak to chápem, ale v tomto prípade mi to nedáva žiadnu logiku. Za hovorkyňu som si ju vybral preto, že som ju dlhší čas vnímal z pôsobenia v televízii TA3. Po nástupe do funkcie sa začalo veľmi hektické obdobie z pohľadu korony. Na ministerstve bola hovorkyňa, ale vedel som, že to chcem nejakým spôsobom vymeniť. Na základe oslovenia niekoľkých ľudí aj z mediálneho priestoru, ktorým dôverujem, som dostal niekoľko tipov. Úplne úprimne, aj človek, v ktorého som mal najväčšiu dôveru v tejto oblasti, mi odporučil moju súčasnú hovorkyňu. Čiže vôbec nehralo úlohu, že je partnerkou ministra obrany.

Prekvapila vás nominácia na ministra alebo sa dala čakať?

Vôbec sa o tom nehovorilo ani ja som nemal takéto ciele. Mojou ambíciou bolo, že sa stanem poslancom, ak voľby dopadnú dobre. Situácia sa vyvinula inak a dva dni pred zverejnením kandidátov na jednotlivých ministrov ma oslovil Igor Matovič, či do toho idem. Nie som človek, ktorý takéto výzvy odmieta.

Váš nástup do funkcie prišiel asi v ten najnevhodnejší čas - v koronakríze.

Bolo to veľmi hektické obdobie. Naskočili sme nie do rýchlika, ale do Šinkansenu. Na ministerstve fungoval miestny krízový štáb a rovnako Ústredný krízový štáb, do ktorého som skočil rovnými nohami ako predseda. Musím úprimne povedať, že zo začiatku to bolo veľmi náročné. Procesy ústredného štábu neboli také, ako by som si predstavoval. Bolo tam veľmi veľa ľudí, neplatili žiadne pravidlá, každý sa rozprával s každým a zasadanie trvalo aj dvanásť hodín. Neexistovali z toho nijaké relevantné zápisy, na ktorých by sa dalo stavať. Až postupne sa nám podarilo veci skoordinovať tak, že posledné zasadania trvali len dve hodiny. Vytvorili sme permanentný krízový štáb, čo bola obrovská vec. Sedeli v ňom odborníci 24 hodín denne a to nám uľahčovalo prácu.

Momentálne máme na Slovensku relatívne pokoj, čo sa týka ochorenia COVID-19. Ozývajú sa však hlasy o druhej vlne. Monitoruje polícia, akí ľudia k nám prichádzajú?

To bola dilema počas celého obdobia, keď sa navrhovali jednotlivé opatrenia. Mali sme zavedenú vnútornú ochranu hraníc. Dodnes máme kontroly vonkajších hraníc s Ukrajinou, no vnútorné hranice sme postupne pootvárali. V súčasnosti sa de facto 90 percent života vrátilo do obdobia pred koronou. Začína však opäť rásť počet nakazených a drvivá väčšina z nich prichádza práve zo zahraničia. Stále platí nariadenie hlavného hygienika, že ľudia, ktorí prichádzajú zo zahraničia, sa majú hlásiť na regionálnych úradoch verejného zdravotníctva. Zaviedli sme síce určité opatrenia, aby sme kontrolovali, či si ľudia plnia túto povinnosť, no otvorením hraníc sme odovzdali štafetu samotným ľuďom. Teraz je zodpovednosť na nich. Ak nebudú chrániť svoje rodiny, najmä ak prichádzajú z krajín, kde je situácia horšia ako u nás, je to nezodpovedné voči nám všetkým a môže sa nám to vypomstiť.   

Posledné týždne rezonuje otázka obsadenia postu prezidenta Policajného zboru. Viete si predstaviť, že by Milan Lučanský pokračoval vo svojej funkcii?

My sme sa s pánom Lučanským rozprávali niekoľkokrát. Máme spolu dohodu a jej súčasťou je, že podmienky našej dohody nebudeme zatiaľ komunikovať. Ja slovo držím a zatiaľ nebudem tieto veci komentovať.

Vo Vrútkach vstúpil šialenec s nožom do zá­kladnej školy. Aké otázniky vo vás vyvolal tento útok a následný zákrok policajtov?

Nikdy nie je všetko ideálne. Za mojej profesionálnej kariéry som veľa cestoval. Bol som aj v Kosove, kde som videl dôsledky vojnového konfliktu, a môžem povedať, že veci sa dajú vždy urobiť aj inak. Ale po vojne je každý generál. Z môjho pohľadu som rád, že policajti urobili všetko pre to, aby eliminovali páchateľa. Bohužiaľ, uniklo video, ktoré zachytáva poslednú fázu zásahu. Z tohto úniku videozáznamu nemám veľkú radosť. Ale v poriadku. Verejnosť má možnosť vidieť, ako vyzeral záver akcie. Nebola tam iná možnosť a je dobré, že daný policajt tak konal. Samozrejme, výcvik by mohol byť kvalitnejší a my sa tým už zaoberáme. Chcem však zdôrazniť, že na Slovensku sme dlho žili s pocitom, že veci, ktoré sa diali vo svete, napríklad útoky na amerických školách, sa u nás stať nemôžu. A tu zohrávajú veľkú úlohu občania tejto republiky. Panuje akási nevšímavosť v rámci celospoločenského vnímania, ľudia žijú svojím životom, každý sa zavrie doma a nič ho nezaujíma. Možno aj to je oblasť, kde sa musíme pohnúť dopredu a začať si viac všímať jeden druhého.

Uvažuje ministerstvo o bezpečnostných opatreniach škôl, škôlok a podobne?

Po tejto tragickej udalosti sme o tom prioritne hovorili s ministrom školstva. Momentálne zisťujeme, aké máme možnosti aj vzhľadom na to, že existuje niekoľko zriaďovateľov škôl. Túto debatu treba viesť v rámci odbornej verejnosti. Nie je možné, aby pri každej škole stála hliadka. Nedá sa to z kapacitných dôvodov. Debata však už prebieha a minister školstva na tom veľmi intenzívne pracuje.

Vedeli by ste to aj konkretizovať. Bude na školách pôsobiť esbéeskár, strážnik?

Závisí to aj od finančných možností jedno­tlivých škôl, pretože takého človeka treba zaplatiť. Scenárov je viac, ale musíme ich trochu rozdebatovať, aby sme neprišli s nejakým riešením ad hoc, ktoré nebude mať zmysel.   

Na záver odľahčená otázka. Všimol som si na vašom Facebooku, že ste sa na Deň otcov pochválili svojimi dvomi dospelými synmi. Ako uvádzate, radia vám v mnohých veciach a vy si rád necháte od nich poradiť. V čom vám radia?

Sú to moji veľkí kritici, ale konštruktívni. Prejavovalo sa to najmä počas rôznych opatrení pre koronu. Často mi radili, že sme mali niektoré veci spraviť inak. Ale beriem ich ako parťákov.    Idú svojou cestou, a to je finančná sféra a sféra diplomacie, medzinárodné vzťahy a jazyky. Momentálne sú na Slovensku, ale väčšinou pôsobia v zahraničí, tak som rád, že sú teraz tu a môžeme čas tráviť spolu.