Desivá jazda ako na horskej dráhe, hovoria jedni. Nestabilita, chaos a tápanie, vravia druhí. Slovensko sa topí v mori nových infikovaných na koronavírus a štatistiky mŕtvych nás radia k najneúspešnejším krajinám v pandémii. Vláda si nevie rady s riešeniami, ale ani sama so sebou. O prvom roku ministerského kabinetu Igora Matoviča sa VERONIKA COSCULLUELA rozprávala s politológom z Ekonomickej univerzity v Bratislave RADOSLAVOM ŠTEFANČÍKOM.
Bolí vás hlava z toho, čo sa momentálne deje v koalícii?
Možno ma hlava ani tak nebolí zo súčasného diania, skôr z toho, že mám preň veľa práce. Novinári sa pýtajú odborníkov, ako vidia situáciu, na rôzne budúce scenáre, prípadne na dôvody napätia. Hlava ma bolí aj preto, lebo jediná odpoveď je, že príčinou súčasného stavu je mentálny svet nášho premiéra.
Čo presne tým myslíte?
To znamená, že dôvodom tejto krízy nie je ani Sputnik, ani geopolitické záujmy Slovenskej republiky, ale skôr komunikačný štýl, vystupovanie a neprofesionálny prístup premiéra Matoviča. Vyjadrené jedným výrazom - jeho mentálny svet.
Akú životnosť dávate vláde?
Prognózovať je v politike mimoriadne ťažké, ak máte pred sebou politika ako Igor Matovič. Matovič sa totiž správa ako neriadená strela. Keby išlo o Roberta Fica ako čisto pragmatického politika, tak uvedieme dve možnosti a jedna z nich určite vyjde. Podobný prístup pri Igorovi Matovičovi je vylúčený. Ako napokon skončí táto vládna zostava, je ťažké predvídať.
Nejaký vývoj však za posledný týždeň sledujeme. Mnohých prekvapuje, že snahu o ústupky líder OĽaNO a jeho najbližší nehlásia. Skôr hovoria o možnosti menšinovej vlády.
V politike netreba nikdy hovoriť nikdy. Súčasná situácia to potvrdzuje. To, čo platilo včera, už dnes neplatí. Ešte minulý týždeň totiž nik z dvoch nespokojných strán - teda ani pán Sulík, ani pani Remišová - jasne nepovedal, že chcú premiérovu hlavu. Na druhý deň sa však ich pozície vyostrili, povedali to jasne a nahlas. Keď vyjde tento rozhovor, situácia môže byť už v nejakom úplne inom bode.
Takže je to klasicky neprehľadná situácia, ktorá vás neprekvapuje?
Prekvapujú ma napríklad arogantné a sebavedomé vyjadrenia ministra obrany Jaroslava Naďa, ktorý odhodlane hovorí, že ak sa nebude dať inak, pôjdu do menšinovej vlády. Každá menšinová vláda však potrebuje väčšinu v parlamente. To znamená, že aj menšinovú vládu musí niekto podporovať a pri každom dôležitom zákone musí hľadať podporu. Pochybujem však, že Igor Matovič je nastavený na to, aby rokoval o každom dôležitom zákone, napríklad zákone o štátnom rozpočte, s Richardom Sulíkom alebo s Veronikou Remišovou. Vyhlásenia predstaviteľov OĽaNO, že sa neboja menšinovej vlády, vyzerajú dosť sebavedomo. Ale takýto formát dlho nevydrží.
Sme rodina s OĽaNO by potrebovali na podporu poslancov z iných strán, a teda Remišová so Sulíkom by ich držali v hrsti, nie?
Samozrejme, každá vláda v parlamentnej demokracii, ktorou je aj Slovensko, potrebuje na vládnutie väčšinu v parlamente. Sme rodina s OĽaNO by mali spolu 70 poslancov. Chýba im šesť na väčšinu, pritom nie všetci poslanci z týchto klubov sú spokojní. V OĽaNO vidíme minimálne troch kriticky naladených poslancov, v Sme rodina vieme minimálne o jednom. Spoliehal by som sa na menšinovú vládu len vtedy, ak by som mal sám poslanecký klub stabilný, čo v prípade OĽaNO nemožno povedať. Za týchto okolností by musel byť niekto permanentne v kontakte s SaS i so stranou Za ľudí a neustále hľadať podporu. A to nehovoríme ešte o tom, že Igor Matovič by sa v tejto pozícii cítil mimoriadne neisto. Viem si predstaviť, že Robert Fico aj Peter Pellegrini by túto situáciu využívali a každú chvíľu by žiadali hlavu nejakého ministra. Igor Matovič by sa teda musel neustále obávať hlasovania poslancov za strany Za ľudí a SaS.
To vyzerá, že ani menšinová vláda by veľmi nepomohla situácii.
Na jednej strane by to Igorovi Matovičovi pomohlo, lebo by sa zbavil vnútrokoaličnej kontroly. Sme rodina vlastne túto funkciu nevykonáva a premiérovi odsúhlasí prakticky všetko. Na druhej strane, pri dôležitých zákonoch by to bolo pre koalíciu dvoch strán nebezpečné.
Sociológ Michal Vašečka povedal, že pokles preferencií, aký vidíme pri aktuálnych vládnych stranách, je bezprecedentný. Vy si pamätáte, že by v našich dejinách iná vláda takto rýchlo skĺzla do vážnych problémov?
Skutočne si nespomeniem na situáciu, keď by politická strana rok po voľbách stratila polovicu svojich voličov. Je jasné, že za tento pád nemôžu viniť len pandémiu. Igor Matovič to isto nemá jednoduché a iste mu jeho pozíciu nezávidí ani jeden doterajší premiér, ani jeden opozičný politik. Možno si v duchu hovoria, že sú radi, že nie sú vo vláde. V opačnom prípade by pravdepodobne stratili preferencie aj oni. Ale poznáme aj krajiny, kde dôvera vládnym politikom cez pandémiu vzrástla. Napríklad percentá Angely Merkelovej stúpli najviac počas aktuálneho volebného obdobia. Pri strate obľúbenosti Obyčajných ľudí a nezávislých osobností ide teda hlavne o Igora Matoviča a jeho neschopnosť vládnuť.
Neschopnosť vládnuť sa teraz spomína často. Vy si myslíte, že Matovič skutočne nevie byť premiérom?
V prvom rade ho vnímam ako konfliktný typ politika. Ak náhodou žiadny konflikt neexistuje, snaží sa nejaký vyvolať. Lenže politika je často hľadanie konsenzu. V politike sa stretávajú záujmy viacerých politických strán, ktoré zastupujú iné typy voličov. Konflikty sú teda prirodzené a práve predseda vlády by mal byť tým integrujúcim prvkom, ktorý má hľadať riešenia pri názorových nezhodách. U Igora Matoviča vidíme opak. Videli sme to viackrát, napríklad pri verbálnom útoku na Richarda Sulíka. Nepoznám žiadneho premiéra, ktorý by svojho ministra nazval v priamom prenose rozhlasovej relácie idiotom. Ani si neviem predstaviť, ako sa musel Richard Sulík cítiť, keď ho Matovič nepriamo obvinil za smrť Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej. To je práve to, čo z Igora Matoviča nerobí dobrého vládneho politika. Možno je dobrým opozičným politikom, ktorý vie upozorniť na problémy, ale ak ich má riešiť, je stratený.
Je problémom koalície, okrem toľko spomínaného šéfa vlády to, že sú štyri koaličné strany na vládnutie veľa?
Nemyslím si, že štyri strany sú veľa. Ak si spomenieme, prvá vláda Mikuláša Dzurindu mala tiež štyri strany. Dokonca SDK bola na začiatku vlastne zoskupením piatich strán a SMK spojením troch strán. Prvá Dzurindova vláda pritom vydržala až do konca volebného obdobia. Z jednoduchého dôvodu. Mala víziu - členstvo Slovenska v EÚ a v NATO. Mala záujem vyrovnať sa s pozostatkami mečiarizmu. A mala kompetentného a príčetného predsedu vlády. Problémom súčasnej vlády je, že nemá jasnú víziu budúcnosti Slovenska.
Povedala by som, že vízia je v ich očiach očista Slovenska od korupcie a dostať krajinu z pandémie.
Samozrejme, majú cieľ dostať krajinu z krízy, ktorú, a to treba zdôrazniť, neriešila žiadna vláda pred nimi. Lenže toto nie je vízia, kde by chceli mať Slovensko po štyroch rokoch svojej vlády. Práve to mi na tejto vláde chýba. Navyše, keď súčasnosť porovnávam s obdobím vlády Mikuláša Dzurindu, musím podčiarknuť, že Dzurinda bol na rebríčku politického kumštu o niekoľko levelov vyššie, ako je súčasný premiér.
Keď vidíme problémy na osi Sulík - Matovič, tak mi napadá, či problém nie je okrem minulosti ich vzťahov a ich ega v tom, že je rozkol medzi tým, čo im dnes ukazujú prieskumy, a reálnym výsledkom volieb.
Reálny pomer síl vyplýva z výsledkov volieb. To, čo ukazujú prieskumy volebnej mienky, je len aktuálnym vyjadrením momentálnych nálad spoločnosti. Nie je to vyjadrenie reálneho rozloženia moci. Ak sa pozrieme do minulosti, SaS mala aj v predchádzajúcom volebnom období veľmi slušné preferencie. Richard Sulík sa vtedy možno každé ráno pozrel do zrkadla a povedal si: „Dobré ráno, pán premiér.“ Preferencie SaS boli skutočne vysoké, ale pred voľbami strana padla. Naopak, OĽaNO sa držalo okolo päť percent, dokonca sme nevylučovali scenár, že vo voľbách 2020 sa ani nedostanú do parlamentu, a nakoniec vyhrali. Takže pohybujúce sa volebné preferencie skúseného politika určite vyrušovať nemôžu.
Povedali by ste, že títo dvaja politici sú voči sebe ako kohúti? Prečo majú taký strašný vzťah? Minister Naď opísal situáciu, keď šéf SaS vulgárne nadával premiérovi. Je to normálne?
Príliš veľké ego v politike je prirodzené, hoci nie vždy dokáže človeku pomôcť. Radoslav Procházka by o tom dlho vedel rozprávať. Keď sa pozrieme napríklad na ministra Naďa, vidíme, že aj tento človek má ego neskutočne veľké. V diskusiách totiž pôsobí veľmi arogantne. Keď však hovoríme o Sulíkovi a Matovičovi, v ich vzťahu nejde výlučne o veľké ego jedného či druhého. Richard Sulík dlhé týždne pôsobil ako racionálnejší typ politika, ako človek, ktorý nemá záujem vyostrovať konflikt do extrému. Ale Sulík nemohol zo seba robiť špinavú handru, musel už raz konečne buchnúť rukou do stola a povedať, čo má na srdci. Skôr si myslím, že vina je viac na strane Igora Matoviča. Jeho politická trajektória je plná osobných konfliktov.
Je najmocnejším človekom koalície Boris Kollár? Na jeho postoj v kríze všetci vzhliadajú, na neho sa čakalo.
Spočiatku to tak aj mohlo vyzerať. Hnutie Sme rodina si vyrokovalo pozície, ktoré mu vzhľadom na výsledky volieb neprináležali. V poslednom čase je Boris Kollár v submisívnej pozícii. Pôsobí strateno, akoby sa nevedel nájsť. Preferencie klesajú a šéf strany netuší, čo urobiť, aby zvrátil klesajúci trend. Podčiarknuť však treba jeho pragmatický postoj k momentálnemu konfliktu. Snaží sa skôr pôsobiť v role mediátora, hľadá spôsoby riešenia, zbytočne neprilieva olej do ohňa.
Hovoríte, že Boris Kollár sa nevie nájsť. Aj on mal škandály, zdravotné problémy, videli sme odchody v okresoch. Aký silný zostáva?
Poslanecký klub Sme rodina je zatiaľ jeden z tých stabilnejších. Strana funguje podľa modelu, ktorý je dnes typický pre slovenskú politiku. Naše politické strany už totiž prestávajú fungovať podľa klasického modelu, ktorý je známy zo západoeurópskych krajín, ako organizácia s masovou členskou základňou, s vertikálnou i horizontálnou deľbou moci. Dnes sa strany podobajú na eseročky. Strany sú akoby majetkom svojich otcov zakladateľov. Kollárovi nemôžu uškodiť konflikty v regiónoch. Hnutie Sme rodina je závislé od popularity predsedu, nie od práce straníckych štruktúr.
Je Veronika Remišová ostrejšia, ráznejšia voči premiérovi preto, lebo je vo svojej strane pritlačená k múru?
Určite áno. Nemôže si dovoliť sedieť ticho v kúte. Neostáva jej nič iné, ako byť aktívna. Práve tu môžeme pozorovať, ako rýchlo môže strana korodovať. Poslanci Miroslav Kollár a Tomáš Valášek neboli poslední, kto zo strany či z poslaneckého klubu Za ľudí vystúpil. Remišová musí otvárať témy, vyvíjať aktivity. Jej strana je preferenčne ohrozená, dlhodobo má pod päť percent alebo tesne nad. Som presvedčený, že toto volebné obdobie strana Za ľudí neprežije.
Videli sme bilbordy, na ktorých sa Pellegrini a Fico objímajú, s textom: Hlasno Smerom k Našim ľuďom! Znie to ako alternatíva, ktorú spomína premiér: my alebo mafia. Znamená to, že sme vo volebnej kampani?
V prvom rade by ma zaujímalo, kto si tieto bilbordy objednal. Ide totiž o citové vydieranie voliča. Volič by nemal byť postavený pred alternatívu mafia a nemafia. Musí mať na výber medzi dobrou a zlou vládou. Matovičova vláda nie je dobrá, to však ešte neznamená, že ak vládu považujeme za zlú, sme za návrat mafie. Polícia má voľné ruky, lebo sa do jej práce nezasahuje, ale to je práve ten paradox. Vláde Igora Matoviča sa darí tam, kde premiér nestrká svoj nos. Občania by sa nemali nechať vlákať do pasce mafia-nemafia. Mali by byť kritickí tak ako doteraz.
Ako vidíte rolu prezidentky vo vládnej kríze, ale aj v celom vládnutí tejto koalície?
Dôležité je, že pani prezidentka nevyostruje situáciu. Nejde do otvoreného konfliktu. Napriek tomu, že informácie z rokovaní s jednotlivými stranami máme len čiastočné, z prezidentky mám pocit, že pôsobí pragmaticky a vystupuje zmierlivo. Jej kompetencie sú v tomto konflikte ústavne obmedzené, takže jej ostáva pôsobiť v prvom rade svojou autoritou.
Nespomínam si, že by sa v minulosti pri vládnych krízach lídri striedali u prezidenta Kisku, Gašparoviča, Schustera, že by sa k nim chodili radiť.
Zuzana Čaputová je najdôveryhodnejší politik na Slovensku, takže ak sa k nej ide niekto poradiť, vyvoláva to zdanie dôvery. Nemožno však vylúčiť, že sa politici pripravujú na ďalší krok, ktorým by bol pád vlády. V takejto situácii je dobré, ak poznajú pozíciu pani prezidentky. Tá je totiž dôležitá, ak by vláda padla a ona by musela poveriť nejakého človeka zostavením novej vlády.
Opozícia medzi parlamentnými stranami je aj ĽSNS. Je k. o.?
Určite áno. Pán Kotleba je jednou nohou vo väzení. Rozsudok ešte nie je síce právoplatný, ale zrejme sa len čaká na jeho potvrdenie Najvyšším súdom. Reálne si neviem predstaviť, ako by mohol niekto riadiť stranu spoza mreží. Na druhej strane, zo strany odišlo niekoľko výrazných tvárí, ktoré boli schopné viazať na seba značnú časť voličov. Vyzerá to tak, že ĽSNS je nateraz odpísaná.
Má strana, ktorú zakladá Mazurek s Uhríkom, nejakú šancu nahradiť ĽSNS?
Mazurek a Uhrík sú zdatní komunikátori, takže aj s novou stranou by mohli na seba viazať dostatok voličov. Pán Uhrík sa prekrúžkoval do europarlamentu, pán Mazurek mal vo voľbách druhý najvyšší počet preferenčných hlasov a z posledného miesta sa prekrúžkoval až do národnej rady. Posledné mesiace však ukazujú, že aj elektorát ĽSNS má svoje maximá. Dlhodobo je táto hranica na úrovni asi 10 percent. Ak si ich rozdelíme napoly, plus nejakých voličov im iste ukradne Fico a Pellegrini, je možné, že budúci parlament bude bez pravicových extrémistov.
Ešte poďme k zahraničnopolitickým dôsledkom vládnutia Igora Matoviča. On vidí nákup vakcín Sputnik ako svoju povinnosť. Rusi požiadali EÚ o jej schválenie. Nebol teda v tejto veci krok pred inými?
To nemožno úplne vylúčiť. Ak EMA dá tejto vakcíne zelenú, bude Igor Matovič opäť na koni. Konflikt však nevznikol pre vakcínu. Skôr išlo o to, ako premiér obišiel svojich partnerov, ako s nimi nekomunikoval, aké teátro urobil na tlačovke v Košiciach. Veď ani pani Remišová, ani pán Sulík sa nikdy proti vakcíne nevyjadrili, len sa chcú držať nastavených pravidiel. Napokon, Rusi už o registráciu požiadali, takže sa možno časom ukáže, že celé divadlo bolo úplne zbytočné.
Vystupovanie Igora Matoviča na medzinárodnej scéne bolo vždy úsmevné. Uplynulý týždeň však išlo o voľnú jazdu. Najskôr vtip na margo Ukrajiny, potom sa postavil za svojho poslanca, ktorý bez mandátu rokoval s maďarským ministrom zahraničných vecí o vnútornej záležitosti Slovenska. Spravil to na truc ministrovi Korčokovi, nominantovi SaS?
To je súčasť mentálnej výbavy premiéra. Keď si národ zvolí človeka, ktorému trčí slama z čižiem, nemôže od neho očakávať, že sa bude správať ako politická superstar. Podstatné však je, že na čele rezortu zahraničných vecí máme skúseného diplomata. Možno bude časom jeho úloha podobná ako u jeho predchodcu z čias Roberta Fica. Premiér bude vyvolávať škandály a minister zahraničných vecí ich bude žehliť. Dôležité je však naše celkové smerovanie. Členstvom v EÚ a NATO sme sa prihlásili k určitej rodine civilizovaných štátov. Prešľapy premiéra nám síce nerobia dobré meno, ale zároveň z nás nemusia robiť nedôveryhodného partnera.
Treba brať s rezervou obavy, že Slovensko si v Bruseli pokazilo imidž?
Ak Igor Matovič nakúpil vakcíny v Rusku, ide skôr o prejav beznádeje z toho, ako sa koronakríza u nás vyvíja a ako sa Únii darí alebo skôr nedarí nakupovať nové vakcíny od západných firiem. Myslím, že členské štáty budú mať pre Sputnik pochopenie.
Kde by ste zaradili v rebríčku premiérov Igora Matoviča po jeho prvom roku vlády?
To je otázne. Záleží na tom, aké kritérium by som si vybral. Igor Matovič nie je v rovnakej kategórii ako Robert Fico alebo Mikuláš Dzurinda. Obaja mali talent na zákulisné rokovania, mali pragmatický ťah na bránu, mocenský vykalkulovaný štýl politiky. Igor Matovič je pod vplyvom vlastných, často negatívnych emócií. Má typ iracionálneho uvažovania. Keby som povedal, že kritérium rebríčka expremiérov, premiérov Slovenska od roku 1993 je iracionalita, bol by Igor Matovič na prvom mieste. Ak by sme sa pohybovali v kategórii dobrý - zlý premiér, asi by som povedal, že je jedným z najhorších, akých sme mali.
Zmení naša skúsenosť s autentickým, emocionálnym premiérom rozhodovanie v najbližších voľbách?
Myslím, že hlavným kritériom rozhodovania veľkej skupiny ľudí v ďalších voľbách bude stabilita. Pozrime sa len na rok 2012, keď Smer po páde Radičovej vlády vyhral voľby s heslom „Ľudia si zaslúžia istoty“. Tou istotou bola stabilita. V budúcich voľbách bude stabilita dominantnou témou kampane. Ľudia nemajú radi, keď sa nedokážu spoľahnúť na vládu. Viacerí sú dnes v neľahkej situácii, mnohí sú frustrovaní z pandémie. Preto musí mať volič pocit, že štát riadi silný premiér. Účinným liekom na frustráciu je dobrý, silný a osvietený premiér.
Viac FOTO v GALÉRII >>
Potenciálne vidíte takého niekde v slovenských politických stranách?
Takého teraz nevidím. Ľudia často rýchlo zabúdajú a začínajú veriť práve tým politikom, ktorí boli v minulosti súčasťou niečoho veľmi zlého. Myslím, že túto chybu urobia Slováci znovu. Slováci sa totiž radi vracajú k priepasti. Našťastie majú pud sebazáchovy a vždy, hoci len na poslednú chvíľu, dokážu katastrofe zabrániť.
