Poľnohospodári na Slovensku to nikdy nemali ľahké. Všadeprítomná korupcia, byrokracia a nedostatočná podpora zo strany štátu ich často dostávali do úzkych. Nová vláda to sľúbila zmeniť. Minister Ján Mičovský bol však často terčom kritiky najmä za nedostatočné manažérske schopnosti. Jeho turbulentný koniec sprevádzali diskusie o jeho nástupcovi. Tým sa nakoniec stal skúsený manažér z bankového sektora Samuel Vlčan. O dedičstve ministra Mičovského, problémoch v rezorte a vízii budúcnosti slovenského vidieka sa s predsedom pôdohospodarského výboru JAROSLAVOM KARAHUTOM (Sme rodina) rozprával HUBERT KOWAL.
Minister Ján Mičovský je už minulosť. Čo môžeme očakávať od nového ministra Samuela Vlčana?
Od nového ministra by sme mali v prvom rade očakávať naštartovanie samotného rezortu pôdohospodárstva. Za posledných 15 mesiacov, keď rezort viedol Ján Mičovský, došlo k odchodu a výmene mnohých ľudí v súvislosti s početnými korupčnými kauzami. Minister sa viac venoval minulosti ako budúcnosti a nevšimol si, že život ide veľmi rýchlo a termíny, ktoré sú pred nami, nás nepustia.
Máme pred sebou pomerne hektické obdobie. Za štyri mesiace musíme dokončiť všetky strategické dokumenty. Hlavne do 15. októbra musíme urobiť všetko pre to, aby sme získali späť trvalú akreditáciu pre Pôdohospodársku platobnú agentúru (PPA). Nový minister je v podstatne náročnejšej situácii, ako bol pred rokom Mičovský. Vlčan má na dokončenie všetkého len štyri mesiace. Verím však, že to zvládne.
Ján Mičovský bol často označovaný za človeka, ktorý má síce srdce na správnom mieste, no nemá dostatočné manažérske schopnosti. Súhlasíte s týmto výrokom?
V podstate áno. Tu sa presne ukázalo, že byť len dobrým a čestným, čo som mimochodom nikdy nespochybňoval, je na vedenie rezortu málo. Aj pri iných rezortoch je viditeľné, že manažérsky prístup je kľúčový. Minister musí svoj rezort riadiť na základe nejakých pravidiel, či už európskych, alebo podľa programového vyhlásenia vlády (PVV). Mne je trošku divné, že my sme tvorbe PVV venovali veľa času a rezort sa ním očividne neriadil. Možno sa stačilo držať krok po kroku PVV a mohli sme byť trošku inde.
Nebola Mičovského demisia, oficiálne zdôvodnená zatknutím jeho nominantky Gabriely Bartošovej, len dobrou zámienkou pre jeho evakuáciu z rezortu?
Pán Mičovský mal hneď niekoľko vyhlásení, keď avizoval svoj odchod z vedenia rezortu. Po neúspechu spojenom s implementáciou pôdohospodárskej agendy do plánu obnovy vyhlásil, že ak tam nebude miliarda pre pôdohospodárstvo, tak odstúpi. Nakoniec to nebolo ani tých pár stoviek miliónov, vo finálnom dokumente sa nachádza nula a on neodstúpil. Odôvodňoval to svojou zodpovednosťou a záväzkami k rezortu, vláde a spoločnosti. Vysvetlenie sme vtedy akceptovali. Jeho neskorší prejav vyššej politickej kultúry, ktorý sa ukázal v prípade nesprávnej nominácie Gabriely Bartošovej do funkcie generálnej riaditeľky Slovenského pozemkového fondu (SPF), bol vyústením viacerých predchádzajúcich krokov.
Ako hodnotíte nedávne stiahnutie jeho vlastnej demisie? Bolo to namieste?
Späťvzatie demisie bolo v rozpore s ústavou a pozitívum, ktoré ešte pred niekoľkými dňami šíril okolo seba, bolo úplne vymazané.
Aké dedičstvo za sebou zanechal minister Mičovský?
V prvom rade zanechal za sebou pozitívny odkaz v oblasti boja proti korupcii a nekalým praktikám, ktoré dlhé roky vládli v slovenskom pôdohospodárstve. Pôdohospodárstvo bolo pre rôzne korupčné aféry v médiách často označované za symbol megakorupcie. Mičovský v tejto oblasti má jednoznačne byť na čo hrdý. Potom je tu aj druhá, temnejšia stránka. Tu môžeme narážať na jeho nedostatočné manažérske skúsenosti, ale aj na otázku prípravy budúcnosti slovenského poľnohospodárstva a potravinárstva a predovšetkým vidieka.
Kľúčovou výzvou pre nového ministra bude otázka zabezpečenia trvalej akreditácie pre PPA. Existuje vôbec nejaké východisko z tejto situácie?
PPA dostala v rámci dočasnej akreditácie za úlohu vyriešiť 77 pripomienok. Najzásadnejšou z nich je digitalizácia procesov. Už v roku 2019 dostala PPA z Bruselu pokutu vo výške 800-tisíc eur za to, že naše systémy nie sú kompatibilné s európskymi štandardmi. Napriek tomu za každej situácie pri múdrom vedení existuje východisko. Máme štátny program ITMS akreditovanýBruselom, ktorý je momentálne v správe ministerstva regionálneho rozvoja. Aj po rokovaní s vicepremiérkou Remišovou som bol uistený, že tento program bude poskytnutý PPA. Je potrebné obdobie dvoch-troch mesiacov, aby sa celý systém „nakŕmil“ dátami a spustil. Na 95 percent si myslím, že do 15. októbra to zvládneme. V inom prípade výsledok môže byť iba jeden - kolaps celého vidieka.
Sám ste priznali, že rezort pôdohospodárstva má obrovský problém s korupciou. Možno v tomto štádiu vôbec preťať rôzne korupčné väzby?
Za všetky dobré aj zlé veci môžu ľudia. Ja si myslím, že v rezorte sa urobilo málo z hľadiska personálnych zmien. Aj keď niektorí ľudia boli stíhaní, určite sú tam stále pracovníci, ktorí boli súčasťou korupčného systému.
Ako môžeme tieto väzby odhaliť a vyhodnotiť?
Celú schému mal odhaliť forenzný audit. Jeho iniciátorom bol vtedajší štátny tajomník a dnešný minister Samuel Vlčan. Sme pomaly pol roka od ukončenia auditu a neexistujú z neho žiadne výstupy. Nehovorím, že by sa na druhý deň mali hneď zatvárať ľudia, ale ak bol uvedený forenzný audit spracovaný dôsledne, malo tam byť jasne preukázané prepojenie medzi konkrétnymi ľuďmi a korupčnými procesmi v rezorte. Neviem, prečo sa tak neudialo. Audit stál takmer milión eur, preto by jeho výsledok mal byť prínosom a nielen nákladom pre ministerstvo.
Veríte, že nový minister prinesie väčšiu profesionalitu do vedenia rezortu?
V situácii, keď sme výrazne zameškali isté povinnosti, iný človek ako zdatný ekonóm a tvrdý nekompromisný manažér so znalosťou poľnohospodárskej produkcie tam ani nemohol nastúpiť. Nejaký ľudomil tam už nemôže ísť. Druhá vec je tá, do akej miery bude fungovať spolupráca medzi ministerstvom a národnou radou. V minulosti komunikácia nebola dobrá a my sme sa doslova museli prostredníctvom uznesení pýtať, čo sa na ministerstve robí. Dôležité bude aj zloženie jeho tímu.
Dá sa ešte vôbec spojazdniť ministerstvo do požadovaného stavu?
Máme šancu chod rezortu zachrániť, respektíve správne nastaviť. Obávam sa, že už nie na sto percent. Nemáme napríklad analýzy dôsledkov. Zoberte si také Česko. Keď sa miestny rezort pripravoval na novú spoločnú poľnohospodársku politiku, tak napríklad sektorové intervencie mali 400-500 strán. Ide o obrovské balíky materiálov. My dnes nemáme ani koncepciu, ktorá mala byť schválená vo vláde, pretože ide o vyhliadky ministerstva pôdohospodárstva do roku 2035. Tam sa predsa bavíme o miliardách a nie o miliónoch.
V susedných krajinách hrajú veľkú úlohu nielen európske peniaze, ale aj národné zdroje. Má Slovensko šancu konkurovať susedom?
My na rozdiel od Poľska a Česka máme jednu obrovskú výhodu, ktorá sa nedá finančne vyčísliť. A tou je ideálna klíma na produkciu potravín z mierneho klimatického pásma. Slovensko má podmienky na to, aby sme boli nielen sebestační, čo je samo osebe politická téma, ale aby sme boli celkovo produkčne schopní. Nemôžeme sa na financovanie vidieka pozerať tak, že niečo nám dá Brusel, niečo vláda a teraz pôjdeme helikoptérou rozhadzovať peniaze.
Na akých základoch by sme mali stavať investície do pôdo- hospodárstva?
Zdrojovanie momentálne môže pochádzať z troch hlavných prameňov. Prvým je plán obnovy, kde Poliaci majú dve a pol miliardy a Slováci nulu. To by som zas nepovažoval za katastrofu, lebo máme druhú formu, ktorou je Program rozvoja vidieka. Tam možno financovať projekty od 20 do 80 percent ich hodnoty. Maďari idú na maximum, Poliaci plánujú financovanie na úrovni 60 percent. V otázke štátnej podpory výrazne zaostávame za ostatnými štátmi. Pretože aj keď teraz hovoríme, že tento rok máme vynikajúci výsledok 83 miliónov eur, tak sa pozrime na Rakúsko, ktoré má 400 miliónov. Česi sú na tom podobne. Ale potom máme ešte jednu formu financovania, a to sú finančné nástroje. Tie sme doteraz nevyužívali. Jednoducho v spolupráci s bankovým sektorom naliať do systému toľko peňazí, koľko potrebujeme.
Koľko by nás to stálo?
Štát to nebude stáť takmer nič, úvery nám vrátia samotní poľnohospodári. Vrátia ich veľmi radi, pretože tým, že tieto peniaze nepôjdu cez štandardné dotačné modely, nebudú musieť robiť verejné obstarávania a venovať sa byrokracii. Nebudú pod tlakom inštitúcií. Som presvedčený, že minister Vlčan veľmi rád zavedie tento inštrument a pri dnešnom prebytku finančných prostriedkov za 100 miliónov garantovaných eur nám môžu banky poskytnúť 500-600 miliónov eur pre poľnohospodárov.
Neukazuje aktuálna politická situácia na slabú politickú reprezentáciu poľnohospodárov?
V tom máte absolútnu pravdu. Minulosť je tým výrazne poznačená. Keď som si pred voľbami prechádzal volebné programy, boli plné rečí o potravinovej sebestačnosti a o podpore malého a stredného podnikania. Potom to však zhaslo. Odkedy som v roku 2015 vstúpil do hnutia Sme rodina, intenzívne cestujem po celom Slovensku. A naše ciele, ktoré sú premietnuté aj do programového vyhlásenia vlády, sa snažíme napĺňať hneď po voľbách. Nechceme, aby sa to podobalo na komunálne voľby - keď idú voľby, tak sa robia cesty.
GALÉRIU k článku si pozrite TU >>>
Prirodzenou predĺženou rukou farmárov by mal byť samotný šéf rezortu.
Sila rezortu je priamoúmerná politickému výtlaku ministra. Strana, ktorá má premiéra, ministra financií a ministra pôdohospodárstva, by mala mať najjednoduchšiu cestu k podpore poľnohospodárov. Bol som prekvapený, keď na koaličnej rade strany Sme rodina, SaS a Za ľudí hlasovali za 45-percentné kofinancovanie projektov rozvoja vidieka a OĽaNO to posunulo na ďalšiu schôdzu. Vraj je to neskutočne komplikované. Takže je to len otázka sily a politického výtlaku šéfa rezortu. Každý minister jednoducho bojuje za záujmy svojho rezortu. Toto presne mal robiť aj Ján Mičovský. Asi málo argumentoval a bol málo výrazný.
