Tip na článok
Pani Tamara Dudášová rodená Štefániková je posledným, priamym potomkom generála.

Praneter generála Štefánika: Chystal sa na Slovensko robiť poriadky

Matúš Német

Nebyť Štefánika, Československo by nikdy nevzniklo - myslí si Tamara Dudášová, rodená Štefániková pri príležitosti 100. výročia Česko - Slovenskej republiky.

Galéria k článku (6 fotografií )
Pani Tamara Dudášová rodená Štefániková je posledným, priamym potomkom generála.
Pani Tamara disponuje viacerými dobovými dokumentmi zo Štefánikovho života.
Napriek tomu, že sa nepodarilo priniesť na Slovensko pozostalosť, pani Tamare sa podarilo získať aspoň pár artefaktov po generálovi Štefánikovi.

Steny jej príbytku zdobia japonérie od japonského cisára, v rohu pri okne leží legendárny lodný kufor, s ktorým si generál Štefánik razil cestu Tichomorím. Napriek tomu, že Tamaru Dudášovú občas neposlúchajú nohy, ak príde reč na výstupy jej slávneho prastrýka na Mount Blanc, človek nadobudne pocit, že stopy vedca, dobrodruha a v neposlednom rade štátnika na najvyšší štít Európy zostávajú nepokryté snehom zabudnutia najmä vďaka Štefánikovmu poslednému, priamemu potomkovi. V rozhovore s MATÚŠOM NÉMETOM nám generálova praneter TAMARA DUDÁŠOVÁ ŠTEFÁNIKOVÁ (72) porozprávala o vzťahoch Štefánika s Masarykom a Benešom, tom, čo sa stalo s generálovou pozostalosťou aj o nahliadnutí do úmrtného protokolu M. R. Štefánika, pretože doteraz sa vedú dohady, čo stálo za tragickou haváriou lietadla v máji 1919.

V týchto dňoch sa veľa hovorí o 100. výročí Československa. Spomínal niekedy váš starý otec a otec, brat generála Štefánika, ako skrsla myšlienka angažovať sa pre túto vec?

Raz išli spolu vlakom, to si matne pamätám. A nejakým nie pekným spôsobom sa voči nim zachovali maďarskí žandári. Vtedy si jednoducho povedali - Budeme sa snažiť, aby sa nám žilo lepšie. Taký smer to bol. Aj pre môjho starého otca bolo typické neznášanie neprávosti. Ani ja neznášam ľudí, ktorí sú bez chrbtovej kosti. Moji rodičia hovorili - Buď čestná a pravdovravná. A tak 72 rokov dostávam po nose.

Ako je to vlastne s vaším a generálovým pokrvným príbuzenstvom?

Jediný žijúci Štefánik bol môj otec. Nikto nemal chlapca, všetci mali dievčatá, len môj starý otec mal môjho otca, teda vlastne po priamej línii som rodená Štefániková len ja. Potom nastupuje tretia a štvrtá línia, moje deti, moji vnuci a tak.

Čo hovoríte na vyhlásenie jednorazového štátneho sviatku pri príležitosti 100. výročia ČSR?

Trikrát som písala štátnym predstaviteľom, aby bol 28. október štátnym sviatkom tak, ako to majú Česi. Nepovažovali to za potrebné. Nedávno aj Štefánikova spoločnosť požiadala vládu, aby bol 28. október štátny sviatok. Zohnali podpisy sto osobností Slovenska pre túto vec. Pred dvoma týždňami som sa ich pýtala, ako to dopadlo, do dnešného dňa nedostali odpoveď. Som na nich veľmi nahnevaná. Štefánik stále nemá miesto v histórii. Veľmi veľa vecí, dá sa povedať na kolene, robia ľudia zo Štefánikovej spoločnosti v Brezovej pod Bradlom a Nadácia M. R. Štefánika, ktorí sú jeho myšlienkou povznesení. V návrhu Štefánikovej spoločnosti ide o určenie národnej nedele - pomenovania dňa a nie dátumu, ide teda o pohyblivý sviatok. „Posledná októbrová nedeľa podporuje pamätné dni a poskytuje koncept národnej nedele.“

Kedy sa stretol Masaryk so Štefánikom prvýkrát?

Bolo to v Paríži. Hoci predtým ešte počas jeho štúdia na Karlovej univerzite. Potom bol Masaryk v Amerike. Štefánik prezentoval svoje vedecké práce a Masaryk sa dopočul, že sa vždy hrdo hlásil k slovenskému národu. Zo začiatku veľmi dobre vychádzal aj s Benešom.

Aké boli medzi nimi vzťahy?

Masaryk sa stretol so Štefánikom osobne len trikrát. Bol to už taký deduško, mal vyše 65 rokov, keď bol prezidentom, ale veľkí rivali boli Beneš a Štefánik. Bola tam enormná žiarlivosť z Benešovej strany. Lebo sa hovorilo - Masaryk povedal, Beneš rozkázal a Štefánik vybavil. Rivalita bola možno zo začiatku zdravá. Neviem, ako to mali Masaryk a Beneš medzi sebou. Ale logicky sa musíte zamyslieť, že Masaryk a Beneš sa museli dohodnúť a odstavili Štefánika na vedľajšiu koľaj. Lebo nemôžu niekoho urobiť ministrom vojny po vojne. Keby mu dali nejakú časť diplomacie, ale nič také sa nestalo.

Plánoval Štefánik v roku 1919, keď sa chcel vrátiť do vlasti, verejne účinkovať?

Štefánik, a to viem od môjho starého otca, vlastne nechcel vtedy prísť. Neskôr ho povolali, aby prišiel urobiť poriadky. Preto vlastne letel toho 4. mája do Bratislavy. Mal krátko pred sobášom. Veď 8. júna sa chcel ženiť s Jullianou Benzoniovou. Neviem vám povedať, prečo a aké poriadky to mali byť, ale, čo vieme a potvrdila to aj jeho snúbenica, Štefánik nechcel žiadnu funkciu. Bol veľmi nahnevaný, že je minister vojny po vojne. Chcel žiť pol roka na Tahiti a pol roka v Taliansku. Chcel sa vrátiť k svojej vede, k svojim hviezdam, mesiačikom a tak. Nemal takú potrebu a bol znechutený.

Kým bol najviac znechutený, kto mu kládol taký najväčší odpor?

K tomu sa neviem vyjadriť, ale keď sa formovala Československá republika, niektorých reprezentantov vo vláde nechcel, lebo si to nezaslúžili. Viem len, že išiel robiť poriadky, čo konkrétne, to sa už nedozvieme. On sa chcel vrátiť k vede. Od roku 1905 po rok 1910 napísal desať vedeckých prác, ktoré prezentoval pred astronomickou spoločnosťou. Viac inklinoval k vede. My Štefánici sme však boli vždy Slováci. Môj pradedo hovorieval - Neopovážte sa odrodiť od Slovákov, lebo neprekročíte prah môjho domu. U nich doma sa stretával Hurban, Fajnor, proste velikáni v rámci Slovenska, a to zachoval aj Štefánik.

Jeho otec bol evanjelický farára národovec.

Boli chudobní, niekedy nemali ani na chlieb a na mlieko. Mali deväť žijúcich detí, ale všetci mali vzdelanie, niektorí aj vysokoškolské. A to niečo stojí. Môj starý otec končil právo na Karlovej univerzite. Mali smäd po vzdelaní. Ak žijete v takej rodine, presvedčenie o národnej myšlienke bolo prirodzené a to ich spájalo.

Ak by ste ešte mohli spomenúť, za aké zásluhy možno vďačiť vášmu predkovi pri vzniku prvej republiky?

Pôvodnú myšlienku československej zástavy mal Štefánik. Návrh zástavy dokončil 16. septembra 1918. Vlajka mala tvar štvoruholníka s rozmermi 100 krát 100 centimetrov. Toto vám prečítam z jeho návrhu - „Usporiadanie bielej a červenej farby do podoby klína malo symbolizovať nástroj na lámanie ľadov, nepochopenia, nenávisti a zloby. Biela symbolom nevinnosti a nepoškvrniteľnosti duše československého vojaka. Červená symbolom krvi, ktorá bola preliata za slobodu národov. Blankytne modrá obloha mala pripomínať nebo, z ktorého boli navždy zahnané mračná poroby.“

Vlajka mala vyzerať ako súčasná česká?

Bola trošku odlišná. Prvýkrát a zrejme aj naposledy ju použili 19. októbra 1918 v Japonsku, keď v nemocnici zomrel legionár. Bol pochovaný so zástavou na rakve. Alebo si zoberte - ako sa v 90. rokoch rozdeľovalo Československo a politici sa hádali o pomlčku. Ale veď to bola Štefánikova myšlienka: Česko pomlčka Slovensko. Viete, mnohí budú teraz mávať, lebo je sto rokov od vzniku republiky, ale na ďalších sto rokov na Štefánika zabudnú. Žiaľ, musia vymrieť dve generácie a potom sa možno nájde niekto, kto urobí sumár nielen o Štefánikovi. Kde je Hviezdoslav, Hurban, Fajnor, kde sú naši velikáni, ktorí bojovali, aby vzniklo Slovensko?

Bolo to tak aj v prvej republike, ešte z rozprávania vášho starého otca a vášho otca po Štefánikovej smrti? Mali štátne orgány záujem na šírení jeho mena?

Mali záujem len v tom prípade, keď prišli do Spišskej Novej Vsi, starý otec tam bol verejný notár. Napili sa, najedli a išli preč. Tak, ako hovoril môj otec. To, čo sľúbili môjmu starému otcovi, nikdy nikto nesplnil. Potom sa to začalo stupňovať - nevraživosť a zloba. Prečo to tak bolo, to som do dnešného dňa nepochopila a do smrti nepochopil môj otec. Jediné, čo hovoril starý otec a môj otec, že keď Štefánik bol na Sibíri v roku 1917 a vtedy vypukla Veľká októbrová socialistická revolúcia na čele s Leninom, on (Štefánik - pozn. red.) bol ukrutne proti, aby komunisti prišli sem. Možno aj to za tým bolo.

Takže bývalému režimu ste „ležali v žalúdku“?

Viete, môj otec, ktorý bojoval v 2. svetovej vojne so Svobodom od Buzuluku po Prahu, by sa bol mal fantasticky a my tiež, keby po vojne vstúpil do komunistickej strany. Mal ponuku študovať v Moskve. Ale povedal, že je hrdý na svoje meno a nikomu ho neprepožičia. Tak ho odstavili. Mohol len jazdiť sanitkou. Päťdesiate roky, to bola naozaj doba temna. Nemohla som študovať, kde som chcela, mala som zákaz. Pretože otec jazdil sanitkou, tak ma podmienečne zobrali na zdravotnícku školu. Posledný rok som mala zasa problémy, nechceli ma zobrať v Bratislave do maturitného ročníka. Hlásila som sa na medicínu, ale bola som kádrovo nespoľahlivý element. Samozrejme, neboli sme jediní koho perzekvovali.

Boli ste aj pod dozorom vtedajšej štátnej moci?

V 50. rokoch hľadali u nás veci po Štefánikovi eštebáci. My sme ich mali zašité v ušiaku. Bolo to také mohutné kreslo a tam všetko bolo. Keď prišli, moja babička sedela v kresle a ušiak neskontrolovali. Väčšina tých vecí je na Košariskách. Bolo tam kimono alebo uniforma, rôzne písomnosti s jeho poznámkami.

Keď spomínate tieto veci, možno vás považovať za strážkyňu Štefánikovej myšlienky a takisto jeho pozostalosti. Čo vám po generálovi Štefánikovi zostalo? Aké cennosti?

Ešte keď žil môj otec, ale už s ním bolo zdravotne zle, poprosil ma, aby som pokračovala v tom, čo on v 90. roku začal. Takže mi predal nejaké archívne veci. Je tam tabatierka Eugena Savojského, japonéria, ktorú si doniesol Štefánik z Japonska spolu s tým maličkým obrazom, to je japonská modlitba. A čo je, myslím, najcennejšie - je lodný kufor. Keby nám ten vedel rozprávať, veľa vecí by sme sa dozvedeli.

Mohli by ste povedať, ako sa dostal k vám?

Ten kufor sme našli, lebo môj starý otec bol vykonávateľ poslednej vôle môjho predka Štefánika. Bol likvidovať byt v Paríži. Vtedy sa urobil súpis všetkých vecí a bol medzi nimi. Keď prišlo na dedičské konanie, všetky veci išli do Prahy. Tak sa lodný kufor dostal k môjmu starému otcovi. Keď sa môj otec oženil, tak sa to dostalo k nemu. Keď som sa vydala, kufor zase prišiel ku mne. Takže cestoval po rodine. Vážim si, že mám takú pamiatku, lebo ostatné veci odniesli do Prahy.

To znamená, že Štefánikova pozostalosť neputovala k rodine, ale vtedajšiemu štátu?

Prečítam vám z kópie originálu, ktorý písala moja prababička - „Prinútení, nahnaní sme boli odpredať vláde republiky v januári roku 1923, teda po 42-mesačnom pohone, ktorý všetci členovia rodiny neboli v stave i naďalej vydržať. Pätoro vlád konečne zvíťazilo nad rodinou generála Štefánika. Ona voľky nevoľky bola nútená odpredať jeho pozostalosť vláde za milión 250-tisíc, čiastočne hradená našich veľkých trov a strát. Čin takéhoto zaobchodenia so Štefánikovou pamiatkou s jeho matkou a rodinou len preto, že sú rýdzi Slováci, bo inej príčiny nebolo ani niet. Nechže zostane tu zaznamenaný pre históriu a historikov.“

Takže v roku 1923 pozostalosť prešla pod štát.

Babuľka, my sme jej tak hovorili, chcela, aby vzniklo múzeum generála Štefánika. V tom období, keď zomrel, národ ho mal rád. Nie je pravda, že bol neznámy. Ale potom nastalo obdobie temna, ktoré pokračuje dodnes. Čakám, kedy už vyjde slniečko. Niečo z pozostalosti bolo na Slovensku, ale gro, čo priviezol môj starý otec, zostalo v Prahe. Keď sme sa rozdelili, v roku 1993 som požiadala vládu, konkrétne ministerstvo kultúry, aby sa časť pozostalosti z Česka dostala na Slovensko. Myslela som tým predovšetkým Gauguinove diela. Tie našiel Štefánik, keď bol na Tahiti. Išlo najmä o drevoryty, ktoré tam slúžili ako korýtka pre prasiatka. Tak ich odtiaľ vzal. Teraz sú niekde uložené v Prahe. Tak mi odkázali. Celá pozostalosť pritom zahŕňala okolo deväťsto položiek. Určite sa malo urobiť nejaké múzeum, stále však nie je ochota.

Tieto veci pochádzajú najmä zo Štefánikovho cestovania. To je viac typické pre nejakého dobrodruha než pre štátnika.

Dokedy nevypukla 1. svetová vojna, robil svoje aktivity. Predovšetkým sa zaoberal zatmením Slnka. Bol v Rusku, v Tunisku. S tým prešiel celý svet. Keď začal pracovať u profesora Janssena, urobil šesť výstupov na Mount Blanc. Ja som bola na Mount Blancu lanovkou a keď som si predstavila tých nosičov a ten výstup, môžem vám povedať, obdivovala som ich. Tí ľudia to museli mať v srdiečku. On podľa mňa nedokázal v pokoji sedieť. Veľmi veľa mu pomohla Juliana Benzoniová. V tej poslednej fáze to bolo veľmi dôležité.

V čom mu tak pomohla jeho snúbenica?

Ona ho dostala do určitých vysokých kruhov v Taliansku. A bola mu verná až do konca života. Keď tu bola v 60. rokoch, zahľadela sa na môjho otca a hovorí - Celý Milanko. Ona bola tiež národnostne angažovaná telom i dušou. Pomáhala počas 2. svetovej vojny. Nejako sa tieto dve duše stretli. Škoda, že to dopadlo tak, ako dopadlo.

Na rok si pripomenieme na revanš smutné 100. výročie od tragickej nehody generála Štefánika, ktorá sa odohrala neďaleko Bratislavy. Neustále sa špekuluje o jej príčinách. Prečo je táto skutočnosť stále zahalená rúškom tajomstva?

Neviem prečo. Mám informácie od bývalého ministra obrany pána Kanisa. Ten sa ešte vo funkcii dostal do rodiny Caproniovcov. Keď leteli z Talianska do Bratislavy, podľa jeho informácií drôt od rádiostanice praskol a namotal sa na výškomer. Preto bol ten pád taký prudký. On mi povedal, že to nemohli publikovať v tom období, lebo rodina Caproniovcov sa chcela po vojne etablovať do Európy a predávať lietadlá. Keby fakt o tejto poruche zverejnili, boli by mimo hry. Logicky to dáva zmysel. Ale zatiaľ s tým nikto neprišiel, takže nejaká chyba tam asi bude. Štefánikovci navyše nikdy nevideli protokol o úmrtí. Mne sa konečne podarilo k nemu dopátrať pred pár rokmi v českých archívoch.

Čo sa uvádza v protokole?

Zatiaľ nikto z rodiny Štefánikovcov nevidel originály o havárii a smrti, niekoľko rokov sa snažil môj starý otec Ladislav Štefánik, ale bez úspechu. Ja som si však zaobstarala kópiu. Obsah, ktorý sa tam uvádza, vám však povedať nemôžem.

Je to pomerne zaujímavé, pretože dodnes sa vedú o tejto veci len dohady. Nemohli by ste povedať pár faktov?

Ako som povedala, zatiaľ nie. Ide o správu lekára, ktorý vykonal obhliadku tiel.

Dalo by sa povedať, že ste zasvätili Štefánikovi celý svoj život. Bolo to prianie vášho otca?

Na záver mi dovoľte odcitovať z listu mojej prababičky, ktorý adresovala môjmu starému otcovi Ladislavovi. A hovorí v ňom aj o pozostalosti po Štefánikovi. Citujem: „Lacenko, synáček drahý! Píšem ti v záležitosti dôležitej, jedná sa včil o prevzatie pozostalosti po Milankovi… aby vždy národ jeho meno oslávil - bude to pre mojich potomkov pekná pamiatka… Budem rada, keď sa tá vec konečne skončí, ale čestne, Milanko žil a umrel pre národ.“

VIDEO Plus 7 Dní