Takmer každý si o sebe myslí, že je tolerantný. Zlatica Maarová precestovala vďaka manželovej práci v medzinárodných firmách celý svet, zažila všeličo. A predsa. Keď jej dcéra Anna oznámila, že jej nový objav je ženského rodu, zostala v šoku. Keďže vie, čoho sa rodičia slovenských dúhových detí boja, sama pozná ten strach a tlak spoločnosti. O tradičnej aj netradičnej rodine, o rodičoch a deťoch, o slovách a ich významoch sa so ZLATICOU MAAROVOU rozprávala VERONIKA COSCULLUELA.

Čo si predstavíte pod pojmom rodina?

Lásku medzi ľuďmi, ktorí ju tvoria. Rodina by mala byť bezpečným miestom, kde sa môžete uvoľniť a vyjadriť svoje pocity. Nie vždy sa to darí bez konfliktov, každý je iný, čo si budeme hovoriť. Ak máte partnera, tri deti, rodičov, svokrovcov, súrodencov, neskôr nevesty či zaťov, máte pestrú mozaiku rôznych osobností.

Čo pociťujete, keď počujete spojenie tradičná rodina?

Demagógiu. Sú to slová, ktoré sa často zneužívajú, v cirkvi aj v politike. Využívajú sa na roznecovanie nenávisti k iným typom rodín, tie pritom nijako neohrozujú žiadne rodiny. Takže s týmto pojmom sa narába veľmi zle a nebezpečne. Tak tu vzniká paradox, keď napríklad politik, ktorý má 11 detí s 10 ženami, hlasuje proti úradnému zväzku párov rovnakého pohlavia, pritom mnohé z nich žijú spolu v dlhoročných vzťahoch.

V súvislosti s homosexuálmi sa často používajú pomerne hanlivé výrazy - teploš, teplá, „na mužov“, „na baby“… Existuje vôbec nejaký výraz, ktorý je korektný?

To je ťažká otázka. Aspoň ja ju tak vnímam. Nastavenie odbornej terminológie je pre mňa problematické. Medzinárodne sa vytvorili slová pôvodne medicínske ako homosexuál, bisexuál, teda s príponou sexuál, a ľudia sa sústreďujú na slovo sex. Neriešia, že je to vzťah, zväzok dvoch svojprávnych ľudí, ktorí spolu normálne žijú, ktorí spolu raňajkujú, idú do práce, riešia tie isté problémy, situácie ako ostatné páry. Keď čítam reakcie ľudí, tak veľa z nich rieši, čo sa deje v spálni. Ako keby bol život od rána do večera len o tom. Som však rada, že aspoň pre transrodových ľudí sa termín upravil, teraz je správny.

Aké slová vyberáte vy, keď sa vás ľudia opýtajú na dcéru?

Väčšinou poviem, že je z dúhovej komunity alebo že sa vydala za ženu, alebo že náš vnuk má dve mamy. Slová lesba a gej sú v poriadku, ale kým gej je fajn slovo, lesba mi znie drsne. Keď to chce niekto zjemniť a povie lesbička, je to pre mňa divné, až hanlivé slovo. Bisexuál nemá korektný ekvivalent. LGBT+ je terminus technicus, suchá skratka. Žiaľ, nič lepšie tu na pomenovanie celej skupiny ľudí nemáme. Mnoho mojich kamarátov ani nevie, čo jednotlivé písmená znamenajú. Ale za každým písmenkom aj za tým + je konkrétny človek: možno naše dieťa, súrodenec, kamarát, sused, kolega. Keď teda chcem hovoriť o rozmanitosti ľudí, skratka LGBT+ je tým, po čom siahnem najčastejšie, a zahŕňa všetkých. Takže termíny sú oblasťou, v ktorej sa v slovenčine necítim dobre. Je to dosť veľký diskomfort.

Ako vám dcéra oznámila, že má priateľku, s ktorou sa neskôr v Anglicku zosobášila?

Vedeli sme, že má nový vzťah, ale nechcela o ňom hovoriť. Predtým mala niekoľkoročný vzťah s mužom. Keď to skrátim, tak nám telefonovala z Anglicka do Kolumbie, kde sme vtedy žili. Povedala, že ide na výlet so svojím novým objavom. Vravím - ááá, tak teda ideš s priateľom na výlet. Ona nato, že ide s kamarátkou. Ja som nechápala a pýtam sa - ideš teda s ním aj s kamarátkou? Ona že nie, idem len s kamarátkou. Tak som zas odpovedala, že fajn, tak ste si vymenili garde, ideš s ňou a s ním pôjdeš inokedy? A ona nato, že nie, idem s tým svojím novým objavom. Vtedy nám to začalo nejako dochádzať. Sedeli sme na terase, jedli. Okolo nás ľudia. Bolo to trochu dramatické. Rýchlo sme teda telefonát ukončili, že si zavoláme večer. S manželom sme na seba pozerali, množstvo otázok v očiach, nechápali sme.

Sme v roku 2021 a stále počujeme reči o tom, že by to pre rodičov bola katastrofa, keby ich dcéru alebo syna priťahovalo rovnaké pohlavie. Aj vy ste sa báli? Riešili ste to dopredu, kým to bolo niečo teoretické?

Nie nejako veľmi. Vtedy sa o tejto téme veľa nepísalo, nehovorilo, ale predsa len trochu áno. Pamätám si, že keď išli naše deti do pu­berty, sledovala som ich správanie aj v tomto smere. Keď som nevidela náznaky, poľavila som. S manželom sme však viedli rozhovory o tom, čo by bolo keby.

A na čo ste prišli?

Už vtedy sme si mysleli, že keby niečo také prišlo, asi by sme to ťažko spracovávali, ale že by sme to prijali a snažili by sme sa svoje deti pochopiť. Svoj život sa snažíme žiť tak, aby sme boli tolerantní a neubližovali ľuďom, ktorí sú rôznym spôsobom rôzni.

Keď to prišlo, boli ste príkladom tolerancie?

Nezvládali sme to hravo, neboli sme žiadni supermani. Ako prvé nám naskočil strach o naše dieťa. Čo s ním bude v tomto svete, ktorý k menšinám nie je vždy láskavý? Myslím si však, že ak rodič premýšľa a rozpráva o svojom strachu, je to na dobrej ceste. Je v poriadku na začiatku sa cítiť frustrovane, beznádejne. Ale potom sa treba posunúť. Snažiť sa pochopiť situáciu, pochopiť svoje dieťa. Horšie je, ak to rodič hneď odmieta a hovorí, že by svoje dieťa najradšej vyhodil z domu. S takými rodičmi je ťažké hovoriť, ale ešte ťažšie je ich postoj zmeniť.

Bola dlhá cesta od šoku k prijatiu?

My sme mali s manželom rovnaký názor, to pomáhalo. Navyše sme sa veľa rozprávali aj s dcérou, veľmi nám pomohla, že hovorila s nami otvorene. To bolo veľmi dôležité. Takže prijatie u nás nakoniec bolo pomerne rýchle, aj keď stále nie sme voči okoliu úplne otvorení za každ

ých okolností. Uvedomili sme si, že naše dieťa nerobí nič zlé. Oznamuje nám, že niekoho ľúbi. Veď je to krásna vec.

Čo sa vám prehĺtalo ťažko?

Napríklad absentujúce právo. Je smutné, že páry rovnakého pohlavia nemajú tie isté práva ako ostatné páry, napriek tomu, že sú to svojprávni, plnohodnotní občania tohto štátu platiaci dane. Tak sú aj ich deti postavené mimo práva, a to je už vážna vec. Prečo by môj vnuk, ktorý má dve mamy, mal mať menšie práva ako moja vnučka vychovávaná otcom a mamou? Ľudia si neuvedomujú, prečo by mali také páry mať uznané právo ako manželia. Napríklad v čase pandémie nemali právo na ošetrovné obaja rodičia, pri rozchode dieťa nemá nárok na výživné od jedného z rodičov, pri úmrtí na dedičstvo, nehovoriac, že môže skončiť v ústave...

Ďalší strach bol z častej nenávisti na sociálnych sieťach. Ale aj strach vyplývajúci z našej vlastnej sebeckosti. Pýtali sme sa, čo naša ďalšia rodina, ako to vezme, čo budú hovoriť naši kamaráti? Povieme, nepovieme? Takisto sme sa sebecky zamysleli nad tým, že asi nebudeme mať vnúčatá. Pri­šlo nám to ľúto. Ak však svoje dieťa ľúbite, musíte prekonať vlastnú sebeckosť a svoje nepríjemné pocity, napríklad aj ten coming out, otvorenie, ktorý čaká aj nás, rodičov voči svojmu okoliu. Každý rodič by si mal často opakovať vetu: Kto iný by sa mal postaviť za práva mojich detí, ak nie ja?

Preto o svojej osobnej skúsenosti hovoríte nahlas?

Aj preto. A nie som jediná. Dali sme sa dokopy tí rodičia, ktorí to máme už ako-tak spracované, aby sme pomohli aj iným rodičom či starým rodičom. V našom Združení rodičov a priateľov LGBT+ ľudí sa podporujeme aj navzájom. Veríme, že zverejňovanie našich osobných príbehov je najschodnejšia cesta k prijatiu našich detí spoločnosťou. My ani naše deti nie sme od vás ostatných vzdialení na svetelné roky. Sme tu, medzi vami.

Je tolerancia niečo, čo má rôznu podobu u jednotlivcov, závisí od rodiny, od hĺbky vzťahov v nich, alebo je to niečo generačné. Povedali by ste, že tridsiatnik je, povedzme vo všeobecnosti, tolerantnejší ako sedemdesiatnik?

Kedysi by som povedala, že je to generačné. Dnes viem, že starí rodičia často prijímajú veci ľahšie ako rodičia. Väčšinou má starý rodič odžitých v živote už toľko rôznych situácií, že táto jedna navyše je len novým kúskom do mozaiky pestrosti. A takisto tam môže hrať rolu všeobecná zhovievavosť k vnúčaťu. Veľký podiel na miere tolerancie má však bezpochyby aj výchova v rodine a tu vidíte, že aj mnoho mladých ľudí je veľmi netolerantných.

Vaši rodičia a svokrovci spracovali novú lásku vašej dcéry rýchlejšie ako vy?

Moja mama to zobrala výborne, rozhodne rýchlejšie a ľahšie ako my. Povedala, že je to predsa stále tá istá milovaná vnučka. Ocko sa viac obával, mal strach o ňu, ale prijal to pomerne rýchlo. Svokra mala pocit, že sa moja dcéra hľadá, že si asi nerozumie. Chvíľu to trvalo, ale odkedy to pochopila, je úžasná. Vo svojom okolí som mala rôzne reakcie. Jedni reagovali so záujmom a s otázkami, ďalší povedali, že aj oni po­znajú lesbu, bisexuála či transrodového človeka, iní boli prekvapení alebo až zaskočení. Keď však vyjadrím znepokojenie nad postavením LGBT+ ľudí na Slovensku, často narážam na názorovú stenu aj u kamarátov. Vraj nemôžem hodnotiť našu spoločnosť, lebo som tu 20 rokov nebývala. Je to škoda, lebo pohľad zvonka a výmena informácií nás predsa posúvajú dopredu.

Čo od nich počúvate?

Vravia - vy ste zažili všetko možné, preto to tak vnímate, ale my to tu na našom Slovensku tak nechceme. Veľa ľudí si myslí, že keďže sme bývali na štyroch kontinentoch, v šiestich krajinách, museli sme sa stretávať asi na každom kroku s gejmi, bisexuálmi, transrodovými ľuďmi. Opak je pravda. Napriek tomu, že sme boli v Belgicku, vo Francúzsku, v Českej republike, v Singapure, v Kolumbii aj Južnej Afrike, vôbec som sa - až na jeden prípad - s tým nestretla. A priznám sa, že kým za nami neprišla dcéra s „novinkou“, ani nás táto téma veľmi nezaujímala. Ale život v iných kultúrach nám pomohol k väčšej tolerancii.

O práva LGBT ste sa teda začali zaujímať až na Slovensku?

Nie, už v Kolumbii, lebo tam sme žili, keď nám to dcéra oznámila. Bála som sa, či nás vôbec môžu obe prísť navštíviť. Čo ak by im niečo hrozilo. Kolumbia je veľmi katolícka krajina. Hneď sme začali študovať zákony.

Čo ste o zákonoch Kolumbie ohľadom práv LGBT zistili?

Paradoxne krajina, ktorá je na 95 percent katolícka, má už 10 rokov registrované partnerstvá, od roku 2016 povolené aj manželstvá párov rovnakého pohlavia. Napríklad aj starostka Bogoty sa vydala za svoju priateľku. Z krajín, kde sme bývali, je na tom s ľudskými právami LGBT+ menšiny horšie ako Slovensko len jedna krajina. Vyzerá to ako paradox, lebo ide o moderný Singapur, ktorý má pomerne konzervatívne obyvateľstvo. Na príklade Kolumbie však vidíme, že neobstojí argument, že nemôžeme mať manželstvá rovnakého pohlavia, lebo sme silno veriaca krajina. Úžasným príkladom je aj katolícke Írsko. Ide teda aj o to, ako sa k téme stavia cirkev v tej-ktorej krajine, aké má postavenie a čo cirkev a politici hovoria.

Ako vnímate postoj slovenských politikov k tejto téme?

Často vôbec nevedia, čo majú na stole a o čom hlasujú. Ani sa za svoje zdvihnuté ruky a za to, čo povedia, nehanbia. Veď v marci napríklad pripravili kotlebovci návrh zmeny ústavy plný nenávisti k LGBT+ menšine, za ktorý hlasovali aj koaliční poslanci a to nás, rodičov v združení, vyprovokovalo napísať otvorený list, ktorý podpísalo vyše 9-tisíc občanov. Niektorí poslanci sa priznali, že ani nečítali dôvodovú správu, kde boli naše rodiny označené za zvrátené a naše deti za deviantov! A z 26 koaličných poslancov len jedna poslankyňa reagovala na náš list a ospravedlnila sa nám za to. To sú veľmi nebezpečné kroky, ktoré doslova ovplyvňujú život ľudí. Našťastie, návrh neprešiel, ale keby áno, mnoho ľudí by skončilo v depresiách. Ak je v politike také diletantstvo, potom sa krajina uberá zlým smerom.

Okrem dcéry, ktorá si vzala Angličanku a vychovávajú spolu na Slovensku dieťa, vám otvárajú okná vnímania iných kultúr aj vaše ďalšie deti. Váš syn v Londýne má anglickú manželku a dcéru, vaša ďalšia dcéra žije v Bruseli, kde sa vydala za amerického Žida. Je u vás nejaká téma, ktorá je tabu?

Neviem si spomenúť, ale isto by sa niečo našlo. (Smiech.) Židovského zaťa sme prijali s otvorenou náručou. Židovská kultúra je veľmi zaujímavá, obohacuje nás. A zať sa zaujíma o našu kultúru. K tomu máme ďalší kultúrny bonus, lebo zať je z New Yorku. A nevesty máme obidve z Anglicka. Jedna dcéra aj s manželkou sú na Slovensku, dve ďalšie deti žijú v zahraničí, a tak je konverzácia s nimi hlavne na diaľku. To nie je ľahké. Nevidieť naživo vnučku je bolestné.

Viac FOTO v GALÉRII >>

Napadlo vám niekedy, že budete o svojom premýšľaní, o „vnútornostiach“ svojej rodiny rozprávať verejne?

Nikdy, nie je mi to vlastné a vôbec to nie je jednoduché. Ale verím, že tým spoločnosť posuniem, že budeme viac citliví. Vidím, že na jednej strane si ľudia medzi sebou vyjadrujú veľké city, na druhej strane vedia pozitívne vášne veľmi rýchlo premeniť na negatívne a sociálne siete v tom, žiaľ, vôbec nepomáhajú. No a mám ešte ďalší, sebeckejší dôvod: zlepšiť život dcére Anne, našej neveste a hlavne ich synovi, ktorý tu vyrastá. Podotýkam, že syn je ich, pretože ho vychovávajú spolu a bez ich lásky a ich rozhodnutia by sa nikdy nenarodil. Je smutné, že tieto rodiny zákon nielenže ignoruje, ale sú tu aj poslanci, ktorí im chcú doslova zakázať ich spolužitie. Tie zväzky zákazom nezmiznú. Ich deti sú tu tiež a nie je ich málo. Potrebujú byť zákonmi ochránené.