Rád o sebe tvrdí, že ak niečo v živote dosiahol, tak len preto, že sa vždy spájal s tými najlepšími. Asi aj preto je redaktorom PLUS 7 DNÍ po rôznych prestávkach už tretíkrát. Pri príprave článkov a komunikáciach s respondentmi sa riadi heslom českého herca Vlastimila Brodského, s ktorým sa kedysi práve vďaka PLUS 7 DNÍ spriatelil. Na svojej chalupe mu raz povedal: "Veľkosť človeka sa nedá merať len na centimetre. Je totiž trojrozmerná. Určuje ju hĺbka duše, šírka srdca a výška intelektu. Je lepšie hovoriť s inteligentným človekom o niečom hlúpom ako s hlupákom o niečom múdrom."

Erik Kollárik

<a target="_blank" rel="noopener" href="https://plus7dni.pluska.sk/gal/rozhovory/preboha-to-co-robite-sef-studia-l-prvykrat-zasahu-doktorky-pri-ozivovani-milana-lasicu">Pozrite si aj FOTO GALÉRIU: Na Milana Lasicu nám ostanú už len spomienky. A takto býval</a>

Riaditeľ Štúdia L + S&nbsp;Pavol Danišovič a&nbsp;najbližší spolupracovník Milana Lasicu stál pri najzásadnejších momentoch novodobých dejín nášho šoubiznisu. Už ako vysokoškolák spolupracoval v&nbsp;televízii s&nbsp;režisérom Jánom Roháčom a&nbsp;v&nbsp;rozhlase so zakladateľom Bratislavskej lýry Pavlom Zelenayom. Objavil speváčku Beátu Dubasovú, ktorej písal prvé hity, založil legendárne Rock FM rádio a&nbsp;v&nbsp;porevolučných podmienkach vybudoval značku Miss a&nbsp;Slávik. Dnes dianie šoubiz­nisu sleduje len z&nbsp;diaľky. „Pravidlá a&nbsp;kritériá na&nbsp;profesijnú i&nbsp;ľudskú kvalitu už veľmi neplatia,“ povedal PAVOL DANIŠOVIČ (68) počas rozhovoru, ktorý poskytol ERIKOVI KOLLÁRIKOVI.

Už ako študent ste v&nbsp;televízii spolupracovali s&nbsp;režisérom Jankom Roháčom. Uvedomovali ste si, že ide o&nbsp;privilégium?

Pravdupovediac, až po&nbsp;mnohých rokoch mi „docvaklo“, s&nbsp;kým som to mal možnosť robiť a&nbsp;čo všetko som sa pri pánovi Roháčovi naučil a&nbsp;dozvedel. Dostal som sa k&nbsp;nemu ako začínajúci dramaturg Hlavnej redakcie zábavných programov. Približne raz do&nbsp;mesiaca som za&nbsp;ním lietal do&nbsp;Prahy na&nbsp;konzultácie. Sedeli sme v&nbsp;obývačke jeho elegantnej vily a&nbsp;popíjali vínko. Mal spôsoby grófa. V&nbsp;štábe vyžadoval tvrdú disciplínu, no po&nbsp;skončení výroby pozval všetkých do&nbsp;vinárne na&nbsp;Vysokej ulici. To bol človek, ktorý ma naštartoval.

Zažili ste s&nbsp;ním aj niektorý z&nbsp;povestných žúrov v&nbsp;jeho vile?

Žiaľ, nie. Keď mal štyridsaťpäť rokov, vystrojil obrovskú párty, kde boli všetci, čo vtedy niečo znamenali. Ako keby tušil, že sa päťdesiatky nedožije. Bol to skvelý človek, ktorý okrem iného celý život pomáhal dvojici Lasica a&nbsp;Satinský a&nbsp;presadzoval ju. Namiesto pozdravu každému hovoril: A&nbsp;vy čo ste spravili pre Lasicu a&nbsp;Satinského? Počas ich neustálych zákazov sa im snažil všemožne pomáhať. Po&nbsp;jeho smrti to v&nbsp;televízii pre mňa stratilo význam. Takže keď som dostal ponuku zo Slovenského rozhlasu, prijal som ju.

Janko Roháč namiesto pozdravu každému hovoril: A&nbsp;vy čo ste spravili pre Lasicu a&nbsp;Satinského?

Tam ste zas mali šťastie na&nbsp;dvorného autora Karola Duchoňa Pavla Zelenaya. Bol to váš ďalší veľký učiteľ?

Zo všetkých stránok. Paľo ma ako vedúci redakcie populárnej hudby prijímal do&nbsp;zamestnania a&nbsp;keď odchádzal do&nbsp;dôchodku, prepúšťal som ho z&nbsp;pozície tejto funkcie ja. Doteraz sme veľkí priatelia. Keď mal nedávno deväťdesiatpäť rokov, dali sme si parádny obed v&nbsp;kruhu priateľov. V&nbsp;rozhlase to bolo tiež veľmi intenzívne obdobie. S&nbsp;Petrom Dorůžkom sme robili napríklad seriál o&nbsp;svetovej alternatívnej hudbe. Prešlo nám to, pretože sme to vyargumentovali tým, že alternatívci nenávidia kapitalizmus.

Mali ste pri Zelenayovi možnosť vidieť pri práci aj Karola Duchoňa?

Do&nbsp;kontaktu s&nbsp;Karolom som prišiel ešte pri Roháčovi. On bol ozajstný „geroj“. Keď niekde prišiel a&nbsp;bol pri peniazoch, uvedomila si to celá krčma. Keď nebol, nikto si ho ani nevšimol. Raz dostal z&nbsp;európskej pobočky vydavateľstva RCA mimoriadne výhodnú ponuku na&nbsp;úrovni Karla Gotta. No chceli od&nbsp;neho, aby popracoval na&nbsp;hlase, lepšie intonoval a&nbsp;schudol. Lenže to sa mu celkom nechcelo a&nbsp;bolo vybavené.

Pri vás zas profesijne rástla Beáta Dubasová, ktorú ste objavili v&nbsp;súťaži Košický zlatý poklad. Čím vás zaujala?

Striedali sa tam rôzni speváci, no keď prišla ona, všetci stíchli ešte skôr, ako začala spievať. To ma zaujalo. Okrem toho mala zaujímavú farbu hlasu, celkom ladila a&nbsp;ešte aj dobre vyzerala. Po&nbsp;skončení sme jej s&nbsp;Ľubošom Zemanom ponúkli spoluprácu. Získala si ma aj tým, že kvôli spievaniu bola ochotná presťahovať sa z&nbsp;východu do&nbsp;Bratislavy. Aby mala na&nbsp;nájom, zamestnala sa a&nbsp;vo voľnom čase sme korepetovali. Čoskoro sme nahrali skladbu Oriešky lásky a&nbsp;keď prišiel Maznáčik, mali sme prvý veľký hit. Zrazu začal byť záujem o&nbsp;jej koncerty, tak sme zostavili skupinu Kamene. Treba povedať, že dovtedy boli Kamene iba štúdiová dvojica ja a&nbsp;Pavol Zelenay. Samozrejme, veľkú úlohu už vtedy hral textár Roman Spišiak aj ako manažér. Paľo, hoci je o&nbsp;generáciu starší ako ja, bol jeden z&nbsp;prvých, ktorí mali na&nbsp;Slovensku syn­ťáky. U&nbsp;Beáty v&nbsp;kapele začínal Mišo Kovalčík aj Kamil Grebeň. S&nbsp;nahrávaním prvého albumu nám úžasne pomohol Vašo Patejdl, nielen ako skladateľ, ale aj ako producent.

V&nbsp;rovnakom období ako Beáta začínala Júlia Hečková, Mirka Brezovská, Oľga Záblacká či Ingrid Kalmanová. Všetky postupne odpadli. Dá sa vysvetliť, vďaka čomu je dnes legendou práve Dubasová?

Keď sa Beáta stala hviezdou, nedá sa povedať, že by sa jej zatočila hlava, skôr ju to vyrušovalo. Postupne si našla svoje „kariérne“ tempo a&nbsp;má tiež veľký cit pre výber repertoáru. Myslím, že nikdy nenahrala niečo, za&nbsp;čo by sa mala hanbiť. Raz som jej do&nbsp;programu Miss ponúkol skladbu, ktorú mala spievať vo dvojici, no ona ju odmietla. Argumentoval som tým, že ide o&nbsp;hlavný vysielací čas, no trvala na&nbsp;svojom. Nepáčila sa jej a&nbsp;tým to uzavrela. A&nbsp;ja som to rešpektoval. Úspech dosiahla určite aj preto, že netlačí na&nbsp;pílu.

Keď ste zastávali v&nbsp;rozhlase vysokú funkciu, nevyčítali vám, že vo vysielaní uprednostňujete jej skladby?

A&nbsp;čo som mal dať výpoveď? Ale vážne, takto to nikdy nefungovalo. V&nbsp;redakcii bola partia profesionálov, ktorí sa špecializovali na&nbsp;rôzne žánre. Snažili sme sa dať priestor každému, kto prišiel s&nbsp;autentickým nápadom a&nbsp;evidentne to myslel vážne. Petrovi Nagyovi, Richardovi Müllerovi a&nbsp;mnohým iným. Ako perličku môžem uviesť, že som urobil hit zo skladby Mama, kúp mi röntgen. Skupina YPS ju nahrala pre potreby zábavného programu ako jednorazový fór. Keď som ju počul, hneď som volal Jožkovi Šebovi, ktorý im robil manažéra, aby ju oficiálne vydali. Spýtal sa ma, či som sa zbláznil, no urobili to. Zaradili sme ju do&nbsp;relácie To je náš rytmus a&nbsp;chytila sa.

Rozprávame sa o&nbsp;osemdesiatych rokoch, keď nastala veľká generačná výmena umelcov. Ako sa v&nbsp;dobových rozhovoroch priznal Duchoň, veľmi ťažko prežíval, že sa pri skupinách Modus či Prúdy dostal na&nbsp;vedľajšiu koľaj. Bol takýto radikálny rez nevyhnutný?

V&nbsp;hudbe dlho fungoval model sólista a&nbsp;orchester. Po&nbsp;tom, čo v&nbsp;šesťdesiatych rokoch prišli Beatles, k&nbsp;slovu sa dostali kapely. Tá výmena bola prirodzená. Pred generáciou spevákov, do&nbsp;ktorej patril Duchoň, tu bola zas Melánia Olláryová alebo Gabriela Hermélyová. Aj ony sa mohli cítiť ukrivdené. Modus, Taktici či Elán tu všetko zvalcovali, a&nbsp;keď prišiel Peter Nagy, Robo Grigorov alebo Vidiek, tak sa museli zas oni vyrovnať s&nbsp;tým, že už nie sú jediní. Populárna hudba je veľmi úzko spojená s&nbsp;generačnou výpoveďou. Preto každá generácia má tú „svoju“ hudbu. A&nbsp;keď niečo prežije všetky generácie, je na&nbsp;svete evergreen.

Dnešní muzikanti hlásajú, že mnohí ich predchodcovia spravili kariéru len preto, že v&nbsp;čase socializmu sa nesmeli hrať konkurenčné zahraničné kapely.

Treba priznať, že my sme z&nbsp;tej Aurory naozaj nevystrelili. Karty rozdal niekto iný. Žili sme vo svojej bubline, kde Elán bol alternatívou zahraničnej kapely, ktorú sme nemali šancu u&nbsp;nás vidieť. Niekdajší režim bol v&nbsp;tomto naozaj odporný. Železná opona nás odstrihla od&nbsp;sveta. No predovšetkým mladí ľudia sa potrebovali identifikovať s&nbsp;niekým, kto by za&nbsp;ich generáciu prehovoril. A&nbsp;tak sme mali našich rockerov, pankáčov, novoromantikov aj metalistov. Problém bol, že nevznikali v&nbsp;priamej konfrontácii s&nbsp;originálmi. Keď sme po&nbsp;prevrate zrazu mohli počúvať celú zahraničnú scénu, našich kompletne zvalcovali. Ale keď hviezdny prach sadol, jedni spomínajú, iní objavujú, čo všetko v&nbsp;našej populárnej hudbe stálo za&nbsp;to.

Dnes situáciu na&nbsp;hudobnom trhu nikto nereguluje. Mnohé z&nbsp;piesní, ktoré sa stali hitmi, interpreti nahrali možno aj v&nbsp;kuchyni. Registrujete to?

Teraz žijeme v&nbsp;ozajstnom virtuálnom svete, kde sa stráca reálny obraz toho, kto je ozajstný spevák, textár či skladateľ. Niekedy ma z&nbsp;toho čerti berú. Ale treba rešpektovať realitu. Je mi jasné, že to takto bude fungovať ešte dlho. Iba čas ukáže, čo z&nbsp;toho prežije. „Hudobní“ youtuberi sú tu a&nbsp;teraz, ale nie som si istý, čo po&nbsp;nich zostane.

Myslíte si, že Slováci sú hudobne uvedomelí? Dokážu rozpoznať kvalitu od&nbsp;plebsu?

Pozrite, Marek Brezovský bol geniálny hudobník. Pokojne mohol byť pokračovateľom Mariána Vargu. Okolo roku 2000 jeho najbližší kolega a&nbsp;kamarát Oskar Ró­zsa nahral na&nbsp;album prvú verziu Hrany. Vydal to z&nbsp;úcty k&nbsp;Marekovi v&nbsp;náklade asi tisíc kusov. V&nbsp;podstate všetko porozdával priateľom. O&nbsp;pár rokov neskôr prišiel Matej Drlička s&nbsp;nápadom na&nbsp;turné Hrany. Oskar dal dokopy kapelu a&nbsp;urobil osem koncertov po&nbsp;Slovensku. Všetky boli vypredané a&nbsp;ľudia si spievali Marekove pesničky. No odkiaľ ich poznali? Fanúšikovia si ich museli šíriť medzi sebou. To mi dáva nádej, že na&nbsp;tom nie sme až tak zle. Piesne Mareka Brezovského sú dodnes veľmi silnou výpoveďou, ktorá už presahuje jednu generáciu.

Nepovedal by som, že ste fanúšikom Hrany.

Ale veď ja som pankáč, ktorý začínal ako bigbiťák.

Som celoživotný „bítlsák“, šesťdesiate roky mám „zmáknuté“. Dovolím si tvrdiť, že dodnes sa nimi všetci inšpirujú.

Čo si Milan Lasica myslel o&nbsp;Beatles?

On bol skôr na&nbsp;swing, ale, samozrejme, vedel oceniť všetko dobré.

Bol som presvedčený, že to prežije. Zo smrti Milana Lasicu som sa nevedel spamätať dlhé mesiace.

Vo svete je bežné spájanie hudobných štýlov aj rôznych generácií umelcov. Tak vznikol napríklad spoločný album Lady Gaga a&nbsp;Tonyho Bennetta. Myslíte, že z&nbsp;našich mladých spevákov je niekto, kto by si chcel zaspievať trebárs s&nbsp;Dušanom Grúňom?

Táto generačná nevraživosť mi veľmi prekáža. Asi sme ešte mladý národ. Nemáme úctu k&nbsp;tradíciám, osobnostiam ani elitám. Ťažko si predstaviť, že by niekto mladý dnes spieval piesne Gejzu Dusíka. Pritom je to najväčší hitmaker, akého sme kedy mali. Ale padla mi sánka, keď Teri Čikoš naspievala Pálkovu pieseň So slzami v&nbsp;očiach. Výborný nápad.

V&nbsp;roku 1991 ste stáli aj pri vzniku vtedy nekonvenčného rádia Rock FM. Moderátori, ktorých ste angažovali, popularitou dokonca zatienili spevákov.

To je pravda. Julo Viršík, Rasťo Očenáš, Juro Čurný, Fero Hora, Paľo Chovanec, Jarka Hargašová, Ľuboš Černák, Gajo Kuruc, Miro Čief… Bez zbytočnej skromnosti môžem povedať, že programovú štruktúru a&nbsp;personálne obsadenie som zostavil ja. Každý deň popoludní, keď sa skončila relácia In Medias Res, pred budovou rozhlasu čakali desiatky fanúšikov na&nbsp;svojich moderátorov. Nikdy predtým ani potom som nič také nezažil. Asi tri mesiace sme vysielali aj na&nbsp;stredných vlnách, čím sa nám podarilo zvalcovať celé Česko. To sa českej strane čoskoro prestalo páčiť, tak nás radšej vypli. Rádio som opustil v&nbsp;roku 1998, keď ho začali obchádzať tiene mečiarizmu. Neskôr sa to tam vyjasnilo, ale už som bol preč.

Uplatnenie ste našli v&nbsp;produkčnom dome Forza, kde ste pripravovali veľké projekty Slávik či Miss. S&nbsp;odstupom času to vyzerá, že súťaže krásy fungovali aj ako zoznamka krásnych dievčat s&nbsp;bohatými finančníkmi. Nebolo to tak?

Od&nbsp;momentu, keď sme vybrali finalistky, existovali len vo svojej komunite, do&nbsp;ktorej nemali prístup ani ich priatelia, ani potenciálni partneri či sponzori. Komunikovala s&nbsp;nimi len produkcia a&nbsp;choreograf. Po&nbsp;finále a&nbsp;recepcii sme sa rozlúčili s&nbsp;prianím, aby skúsili v&nbsp;živote zhodnotiť všetko pozitívne, čo sa v&nbsp;rámci súťaže naučili. Už to bol len ich život. Samozrejme, nastúpili rôzne typy lovcov a&nbsp;bolo len na&nbsp;nich, ako to spracovali. Napríklad víťazku Lucku Povrazníkovú veľmi rýchlo omrzelo byť Miss. Chcela pracovať vo Forze. Začínala ako asistentka a&nbsp;postupne sa vypracovala na&nbsp;šéfku produkcie.

A ako to bolo s Milanom Lasicom? Pokračovanie na ďalšej strane

Dnes ste riaditeľom Štúdia L&nbsp;+&nbsp;S, kde ste strávili mnoho rokov v&nbsp;spoločnosti Milana Lasicu a&nbsp;Júliusa Satinského. Ako ste sa pri nich cítili?

Ako v&nbsp;raji, ale zároveň som mal pred nimi veľký rešpekt. Rovnako ako mi naštartoval kariéru pán Roháč, ďakujem osudu, že som mohol s&nbsp;Milanom a&nbsp;Julkom stráviť taký dlhý čas. Bolo to veľmi inšpirujúce a&nbsp;dodnes mi to relativizuje život. Neraz som mal pocit, že sa trápim nad niečím veľmi dôležitým, no pri nich som zistil, že ide o&nbsp;úplnú hlúposť. Špeciálne na&nbsp;komunikáciu s&nbsp;Milanom Lasicom som si musel zvykať. Napríklad sme si dali pracovné stretnutie v&nbsp;kaviarni. Keď sme si povedali všetko potrebné, naraz vstal, povedal dovidenia a&nbsp;už ho nebolo. Celé hodiny som premýšľal, čo zlé som povedal, že tak náhle odišiel. Popritom išlo len o&nbsp;to, že debata sa pre neho skončila a&nbsp;hotovo. Špeciálne neznášal telefonovanie. Vždy som si musel pripraviť dych a&nbsp;povedať mu všetko jednou vetou. Reakcia bola áno alebo nie. Július bol zas extrovert. Človek si u&nbsp;neho nikdy nebol istý, či to, čo vyslovil, myslí vážne alebo mystifikuje.

Do&nbsp;akej miery vás zasiahla smrť Milana Lasicu? Nebudilo vás to zo sna?

Budilo a&nbsp;dlho. Keď na&nbsp;javisku skolaboval, bol som hore v&nbsp;réžii. Medzi divákmi bol lekár, ktorý sa mu snažil dať prvú pomoc. Sanitka prišla rýchlo, pretože bola práve pri Prezidentskom paláci. Hneď mu nasadili defibrilátor. Z&nbsp;filmov máme zafixované, že tresk, plesk a&nbsp;srdce naskočí. Oživovali ho asi štyridsať minút. Keď doktorka prístroj zrazu dávala preč, hovorím jej: Preboha, to čo robíte? A&nbsp;ona, že je koniec. Aký koniec? To predsa nemôže mať takýto koniec. Bol som presvedčený, že to prežije. Bolo to strašné.

Čo sa dialo, keď divadlo všetci opustili?

Prišiel koroner, policajti… Keď ho funebráci po&nbsp;troch hodinách odviezli v&nbsp;zazipsovanom vreci preč, bol definitívny koniec. Hotovo. Hrôza. Poviem vám, miesto, kde sa to stalo, som hodnú chvíľu oblúkom obchádzal. Nevedel som sa z&nbsp;toho spamätať dlhé mesiace. Niekedy, keď som v&nbsp;divadle neskoro večer už len sám, prepadne ma občas pocit, že odniekiaľ nakukne. Reči o&nbsp;tom, že je každý nahraditeľný, sú hlúposti. Každý je originál a&nbsp;vždy bude niekomu strašne chýbať.

Ste rád, že dnes už ako riaditeľ divadla nie ste aktívnou súčasťou šoubiznisu?

Prišiel som sem v&nbsp;roku 2011 a&nbsp;je mi tu fajn, hoci držať nad vodou súkromné divadlo je riadna výzva. To, čomu hovoríte šoubiz­nis, je už pre mňa dosť divoká aréna. Pravidlá, ktoré boli kedysi samozrejmosťou, veľmi neplatia. Svet sa vymkol z&nbsp;kĺbov, tak prečo by šoubiznis mal byť iný? Vytratila sa profesionalita, režisér, kameraman, dramaturg, scenárista, produkčný, to sú všetko profesie, ktoré sa študujú na&nbsp;vysokej škole. Ale s&nbsp;masívnym nástupom televíznych seriálov a&nbsp;filmovej produkcie sa postupne vracajú aj profesionáli. Takže hádam nie je nič stratené.