Dnes ste riaditeľom Štúdia L + S, kde ste strávili mnoho rokov v spoločnosti Milana Lasicu a Júliusa Satinského. Ako ste sa pri nich cítili?

Ako v raji, ale zároveň som mal pred nimi veľký rešpekt. Rovnako ako mi naštartoval kariéru pán Roháč, ďakujem osudu, že som mohol s Milanom a Julkom stráviť taký dlhý čas. Bolo to veľmi inšpirujúce a dodnes mi to relativizuje život. Neraz som mal pocit, že sa trápim nad niečím veľmi dôležitým, no pri nich som zistil, že ide o úplnú hlúposť.
Špeciálne na komunikáciu s Milanom Lasicom som si musel zvykať. Napríklad sme si dali pracovné stretnutie v kaviarni. Keď sme si povedali všetko potrebné, naraz vstal, povedal dovidenia a už ho nebolo. Celé hodiny som premýšľal, čo zlé som povedal, že tak náhle odišiel. Popritom išlo len o to, že debata sa pre neho skončila a hotovo. Špeciálne neznášal telefonovanie. Vždy som si musel pripraviť dych a povedať mu všetko jednou vetou. Reakcia bola áno alebo nie. Július bol zas extrovert. Človek si u neho nikdy nebol istý, či to, čo vyslovil, myslí vážne alebo mystifikuje.

Do akej miery vás zasiahla smrť Milana Lasicu? Nebudilo vás to zo sna?

Budilo a dlho. Keď na javisku skolaboval, bol som hore v réžii. Medzi divákmi bol lekár, ktorý sa mu snažil dať prvú pomoc. Sanitka prišla rýchlo, pretože bola práve pri Prezidentskom paláci. Hneď mu nasadili defibrilátor. Z filmov máme zafixované, že tresk, plesk a srdce naskočí. Oživovali ho asi štyridsať minút. Keď doktorka prístroj zrazu dávala preč, hovorím jej: Preboha, to čo robíte? A ona, že je koniec. Aký koniec? To predsa nemôže mať takýto koniec. Bol som presvedčený, že to prežije. Bolo to strašné.

Čo sa dialo, keď divadlo všetci opustili?

Prišiel koroner, policajti… Keď ho funebráci po troch hodinách odviezli v zazipsovanom vreci preč, bol definitívny koniec. Hotovo. Hrôza. Poviem vám, miesto, kde sa to stalo, som hodnú chvíľu oblúkom obchádzal. Nevedel som sa z toho spamätať dlhé mesiace. Niekedy, keď som v divadle neskoro večer už len sám, prepadne ma občas pocit, že odniekiaľ nakukne. Reči o tom, že je každý nahraditeľný, sú hlúposti. Každý je originál a vždy bude niekomu strašne chýbať.

Ste rád, že dnes už ako riaditeľ divadla nie ste aktívnou súčasťou šoubiznisu?

Pozrite si aj FOTO GALÉRIU: Na Milana Lasicu nám ostanú už len spomienky. A takto býval

Prišiel som sem v roku 2011 a je mi tu fajn, hoci držať nad vodou súkromné divadlo je riadna výzva. To, čomu hovoríte šoubiz­nis, je už pre mňa dosť divoká aréna. Pravidlá, ktoré boli kedysi samozrejmosťou, veľmi neplatia. Svet sa vymkol z kĺbov, tak prečo by šoubiznis mal byť iný? Vytratila sa profesionalita, režisér, kameraman, dramaturg, scenárista, produkčný, to sú všetko profesie, ktoré sa študujú na vysokej škole. Ale s masívnym nástupom televíznych seriálov a filmovej produkcie sa postupne vracajú aj profesionáli. Takže hádam nie je nič stratené.

Prečítajte si tiež: