Pribudne kandidát na prezidenta? Čo na to hovorí Vladimír Palko

Slovenský prezident by mal upozorniť na to, ako dopadli doterajšie vojny, nielen poslúchať a vymýšľať nepravdivé vysvetlenia toho, čo sa stalo. O tom je presvedčený bývalý minister vnútra VLADIMÍR PALKO (66). Čo mu nesedí na stíhaniach súčasných politikov? Prečo sa zastal Roberta Fica? Aj o tom, či by chcel kandidovať na budúci rok za hlavu štátu, sa s ním rozprávala LÍVIA ČERNICKÁ.

Vraví sa, že by ste sa na budúci rok mohli uchádzať o kreslo prezidenta.

Niet dymu bez ohňa, nejaké zrnko pravdy na tom je. Píšem pre denník Štandard a v poslednom čase sa mi stávalo, že ma čitatelia začali vyzývať, aby som kandidoval za prezidenta. Ne­urobil som však žiadne zásadné rozhodnutie.

Ale uvažujete o tom.

Ani som to neodmietol, to je pravda. No viac sa asi nedá povedať. Zatiaľ sa kandidovať nezberám.

Nie je to škoda? Veď zasa toľko skúsených politikov nemáme.

Celé desaťročia som riešil záhadu, ktorá sa volá Slovensko alebo slovenský volič. Keby som tak vedel, čo vlastne ľudia chcú… Niekedy vedia prekvapiť.

Prekvapila vás situácia na ministerstve vnútra, keď musel odísť Ivan Šimko?

To bol škandál. V banánových republikách príde armáda a povie, že je nespokojná s vládou, a vláda musí ísť preč. Tu stačilo, aby vedenie Policajného zboru povedalo, že sa mu nepáči, čo povedal minister, a musel ísť preč. Polícia sa tak stala politickým hráčom.

Bývalý poslanec a bývalý minister vnútra.

Tým sa však stala oveľa skôr.

Prebieha tu veľký boj. Na jednej strane je Robert Fico, ktorý už niekoľko rokov vedie frontálny útok proti polícii a tvrdí, že všetky stíhania sú politicky motivované a vyfabrikované. Nie je to pravda, je veľa vecí, ktoré treba stíhať. Osobne ma však prekvapilo, že ja, ktorý som vždy patril do opačného tábora, ako bol Robert Fico alebo Štefan Harabin, som si uvedomil, že ich stíhania sú nezmyselné. Napísal som o tom a zastal som sa ich. Pamätám si, ako vznikal para­graf o zločineckej skupine, zákonodarcovia tým mysleli krvavú mafiu. To nejde nasilu napasovať na Fica. Preto považujem jeho stíhanie, ktoré už je zastavené, za nezmyselné. Budúci prezident by mal vedieť povedať celú pravdu. Sú tu dva tábory, ktoré idú proti sebe, a polícia sa stala obeťou. A musím povedať, že obidva tábory narábajú s pravdou nezodpovedne.

Je to tým, že rezort viedol slabý minister vnútra Roman Mikulec?

Čiastočne. Spomínam si, že keď som bol ministrom, o takýchto kauzách som hovoril veľmi chladne, s odstupom a vecne. Tam treba byť veľmi opatrný. Ale keď tu máme vládu, ktorá stále opakuje slovo mafia, keď sa do všelijakých úvah zapájajú médiá, nie je z toho dobrá atmosféra. Polícii to škodí.

Ale ani vyjadrenia policajného prezidenta Štefana Hamrana neboli vždy korektné, niektoré boli až politické.

Minister bol slabý, a tak ho policajný prezident suploval. Keď niekto útočí na Policajný zbor, mal by ho obhajovať minister. Druhá vec je, že pri ministrovi Šimkovi policajný prezident išiel ďalej. Verejnosti podsúval, že je tam veľký problém, pričom tam žiaden nebol. Podsunul, že je ohrozená nezávislosť vyšetrovania, a to je falošná hra. To je metóda, ktorú používajú nepoctiví politici.

Ak nepomenujeme korene vojny, ako chceme nájsť riešenie?

Spomenuli ste atmosféru, ktorá škodí polícii. Ako sa prejavuje?

Je tu taká atmosféra, že polícia, ktorá vyšetruje Ficovu éru, je akoby neomylná. Ale dajú sa nájsť príklady, keď sa mýlila. Pozrime sa na zápas o paragraf 363 trestného poriadku. Nepoznám generálneho prokurátora a nemôžem ho teda celkovo hodnotiť, ale študoval som si niektoré jeho rozhodnutia, kde ho použil.

Čo ste zistili?

Že veľakrát stíhanie zrušil oprávnene. Ale politická aj mediálna atmosféra a kritika generálneho prokurátora neboli vecné. Nešlo o polemiku s jeho rozhodnutiami, ale o paušálne odmietnutie. Prepukla tiež vojna policajtov. Zdá sa mi, že vyšetrovatelia, takzvaní čurillovci, by nemuseli byť priamo trestne stíhaní, ale nemorálnych vecí sa dopúšťali, to z tých nahrávok vidno. Človek by očakával, že vedenie polície prizná, že takto sa správať nemôžu, a vyrieši to disciplinárne. To sa nestalo a tak­isto to znižuje dôveru v políciu. K atmosfére neomylnosti, neschopnosti priznať si aspoň čiastočne chyby sa pridáva ďalší vážny problém – premotivovanosť. Myslia si, že oni sú prvá garnitúra policajtov, ktorá urobí poriadok v štáte. Trápi ma aj nadmerné využívanie inštitútu kajúcnika.

Prvú časť rozhovoru s Vladimírom Palkom si môžete prečítať tu: https://plus7dni.pluska.sk/rozhovory/expolitik-palko-ked-pomenujete-korene-vojny-odsudia-vas.

Ako to myslíte?

Vnímam paradox. Ak niekto chcel poukázať na Ficovu politickú zodpovednosť za stav vecí, stačilo mu pripomínať mená niektorých policajtov, ako sú Ľudovít Makó, Bernard Slobodník a ďalší. Boli to ľudia jeho éry. Ale urobili z nich kajúcnikov a svedkov. Mne to však vychádza tak, že sa porušuje nepísaný princíp kajúcnictva. Ten, komu dovolíme byť kajúcnikom, by mal byť menší grázel, ktorý pomôže usvedčiť väčšieho grázla. Teraz však nemáme istotu, či sa väčší grázel nezbavuje svojej viny tým, že potápa tých menších. A takýchto ľudí si vládny tábor akoby adoptoval. Napriek tomu však držím palce policajtom a Úradu špeciálnej prokuratúry, aby sa im darilo. Ale bez chýb.

Zmenil sa vzťah medzi politikom a jeho voličom za tie roky, čo už nie ste v aktívnej politike?

Na tom vzťahu sa až tak veľa nezmenilo. Zmenila sa skladba politiky z personálnej stránky, pribúdajú exotickí ľudia.

Je to globálny trend či platí len pre Slovensko?

Je to taký všeobecný fenomén. Napríklad v roku 2016 sa v Amerike stal prezidentom Donald Trump. To, že človek s jeho osobnostným vybavením a prezentačnými spôsobmi sa stal kandidátom za Republikánsku stranu, považujem za určitý prejav úpadku politiky. Čím nijako nespochybňujem jeho politické schopnosti alebo správnosť jeho názorov, ale prostriedky volí niekedy úplne nevídané. A jeho osobný život je dosť veľká katastrofa. Keď to je v Amerike, tak sa nečudujme, že to je aj u nás.

Ako sa to prejavuje na slovenskej politickej scéne?

Rozmaznávanie voličov znamená príchod populistov, ktorí sú schopní sľúbiť čokoľvek. Zahlcujú vnímanie voliča, v kuse sa snažia upútať jeho pozornosť. Politický priestor sa často plní nezmyslami, niekedy nechutnosťami a politici sa čoraz viac snažia voličov určitým spôsobom zabávať. Je to taký špecifický úpadkový typ marketingu. Nejde o serióznu politiku. Ide o upútanie voliča, získanie hlasov. A vládnutie, to už nejako bude. Veľa sa o tom dopredu nepremýšľa.

Chýba vizionár?

Viete, možno ani nejaké veľké vízie potrebné nie sú. Nám chýbajú v politike také veci, ktoré sú ešte nevyhnutnejšie ako nejaké vizionárstvo.

Čo to je?

Niekedy taká základná schopnosť zvýšiť dôstojnosť svojej krajiny. Prežívam teraz dosť emotívne časy okolo vojny. A vidím, že politici – nielen slovenskí, ale aj európski – v podstate nie sú schopní nazvať veci pravdivo. Máme tu situáciu, keď je problematické pomenovať korene tejto vojny. Kto sa na to odváži, tak je obviňovaný, že je proruský, prokremeľský a tak ďalej. Politici nie sú schopní hovoriť slobodne niečo iné, ako hovoria súčasné mocenské centrá v našom priestore, to znamená Washington, Brusel. Niekedy je to úplne tristné.

Ako sa svet dostal do takéhoto stavu?

V západnom priestore sa dostáva do popredia istý typ politikov, ktorí až tak veľmi nepremýšľajú nad tým, aký čin nás k čomu dovedie. Napríklad keď hovoríme o vojne. Samozrejme, že Rusi sú vinní, začali strieľať a preliali krv. Pred vojnou je však vždy predohra. Vtedy sa ešte nestrieľa a netečie krv, ale robia sa činy, ktoré k vojne vedú. Keď dnes poviete, že rozhodnutie západných elít dostať Ukrajinu pod svoj vplyv spôsobilo túto vojnu, lebo zapríčinilo ruskú reakciu, tak vás hneď obvinia.

Kedysi držal palce pri prezidentských voľbách Františkovi Mikloškovi. Bude sa o úrad prezidentka uchádzať aj Vladimír Palko?

Ako vidíte ďalší vývoj na Ukrajine?

Sme obeťami konfliktu veľmocí. Ešte v roku 2014, po udalostiach na Majdane, som hovoril, že prebieha zástupná vojna medzi USA a Ruskom. Veď to hovoria aj samotní Ukrajinci. Minister obrany Oleksij Reznikov pred niekoľkými mesiacmi povedal, že Západ dodáva zbrane a Ukrajinci dodávajú krv. Veľmoci sú spupné, bezohľadné a nikdy nepriznávajú chyby, to citujem známeho amerického politológa Johna Mearsheimera. Platí to aj pre Ameriku, aj pre Rusko. Veď koľkokrát bola Amerika varovaná, aby nerobila politiku rozširovania NATO až na Ukrajinu? Varovali ju samotní Rusi, varovali ju západní politici aj politológovia. Nemecká kancelárka Angela Merkelová sa snažila to prijatie aspoň oddialiť. Teraz si musíme uvedomiť, že ak nepomenujeme korene vojny, ako chceme nájsť riešenie? A na tomto našom malom Slovensku sme ešte pápežskejší ako pápež.

Niekedy chýba našim politikom základná schopnosť zvýšiť dôstojnosť svojej krajiny.

Ako to myslíte?

V západných médiách, aj amerických, sa už bežne píše, že to nevyzerá na splnenie stratégie, že jediné riešenie je vytlačiť Rusov z Ukrajiny. Mocensky ani vojensky to tak nevychádza. Nehovorím, že Rusi víťazia, ale určite neprehrávajú. A mŕtvoly sa hromadia. Niektorí ľudia naznačujú, že ten konflikt sa nejako zamrazí.

A bude pokračovať roky?

Pred dvadsiatimi rokmi, keď bolo Slovensko vtiahnuté do iného konfliktu, som si všimol taký paradox. Do Iraku sme išli aj my, neskôr sa ukázalo, že dôvody, pre ktoré sa tam išlo, boli nezmyselné. Ale bolo to ďaleko. Netrápilo nás to. Teraz je konflikt bližšie, trošku nás to znepokojuje, ale berieme to, akoby sa nič nedialo. No ten konflikt stále eskaluje. Pred rokom nebolo mysliteľné, aby na Ukrajinu išli americké stíhačky alebo kazetová munícia. A teraz sa to deje. Rusi rozmiestnili jadrové zbrane v Bielorusku a vyšla správa, že aj Poliaci si pýtajú jadrové zbrane. Preto sa pýtam, kde sa to skončí? Moje presvedčenie je, že ak by hrozilo, že sa staneme účastníkmi otvorenej vojny, tak sa tu musia nájsť politici, ktorí povedia otvorene: Nie. Musia sa nájsť politici, ktorí ochránia Slovensko, lebo v takom prípade treba konať jednoznačne.

Eskaluje vojna na Ukrajine aj vnútorné problémy Slovenska? Mám pocit, že práve na konflikt u susedov sa zvaľuje nemohúcnosť niektorých politikov.

Vo všeobecnosti asi platí, že vojna obnaží niektoré veci a do popredia vystúpia niektoré spory. Na jednej strane tu vládne veľká nedôvera k politikom. Pamätám si, ako tie prieskumy vyzerali pred dvadsiatimi, dva­dsiatimi piatimi rokmi. Nebolo to bohviečo ani vtedy, ale dôvera bola vyššia. Dnes, keď politikovi dôveruje tridsať percent a sedemdesiat percent nie, je to obrovský úspech. Pred rokmi by sa to považovalo za katastrofu. Všeobecne dôvera k politikom je za tých tridsať rokov na dne. Napriek tomu, kto správne uchopí otázku vojny a mieru, tak mu to môže veľmi pomôcť.

Ako?

Ukazuje sa, že slovenskí občania v zásade rešpektujú, že sme súčasťou širšieho západného bloku. Súhlasia, že sme v Európskej únii, v zásade súhlasia s členstvom v NATO. Ukazuje sa rozpor, že viac dôverujú európskym členom NATO, ale treba brať do úvahy, že Spojené štáty riadia NATO. Slováci však cítia nedôveru k západnej politike voči Rusku, tušia, že nebola vždy dobrá. Ale v tomto prípade sa správajú rozumnejšie ako elity, ktoré nás stále ženú do nejakej slepej uličky.

Do slepej uličky?

Elity totiž predstierajú principiálnosť. Poukazujú, že Ukrajina bola napadnutá a treba jej pomáhať. To je pravda a treba odsúdiť to, čo urobilo Rusko. Ešte koncom minulého roka som verejne písal, že sa schyľuje k vojne a treba to odsúdiť, lebo potenciálne ohrozenie Ruska tam je, ale nie je také, aby boli Rusi oprávnení útočiť. Nejde o ospravedlňovanie Ruska, ale naše elity sa tvária, že vesmír vznikol 24. februára 2022. Ako sa máme cítiť, keď sme čoraz viac hnaní do vojny, keď nás stále vedú tie isté elity, ktoré nás do tejto situácie doviedli? Veď vojna nebola nevyhnutná.

Vráťme sa na Slovensko. Ak by vyhral Smer, zmení sa naša zahraničná politika?

Smer nás nebude ťahať k Rusku, Robert Fico je pragmatický politik. Zo súčasných politikov má jediný odvahu načrtávať niečo iné, než je opakovanie po Washingtone a Bruseli. Hovorím to s veľkým smútkom, lebo toto mali robiť slovenskí konzervatívci. Chcel by som mierovú koexistenciu a viem, že je možná, lebo som ju zažil. Západ, žiaľ, robil takú politiku, že tú koexistenciu znemožnil. Ale to nijako neospravedlňuje ruskú inváziu.

Ako to dosiahnuť?

Našli sme svoje integračné zakotvenie a v zásade sa ho nechystáme opustiť. Ale je čas, aby sme vzdorovali. Z Európskej únie nechceme odísť, ale musíme vzdorovať a odmietať rôzne choré ideológie. Musíme byť schopní to povedať aj na medzinárodnom fóre. Slovenský prezident by mal upozorniť, ako dopadli doterajšie vojny, a nielen poslúchať a vymýšľať nepravdivé vysvetlenia toho, čo sa stalo.

Mala by slovenská hlava štátu vôbec takú silu, aby si ju niekto vypočul?

Je nevyhnutné, aby toto začali slovenskí politici hovoriť. Keď to dokáže povedať Viktor Orbán, chorvátsky prezident, bulharský prezident, tak prečo nie aj slovenský?

Je to slabosť osoby prezidenta alebo neskúsenosť, nevzdelanosť?

To sa týka samej slovenskej politiky. Politik je určený na zápas a niekedy treba zápasiť s presilou. A niekedy treba aj padnúť. Ale veď nás nevešajú! Nanajvýš to niekoho vyhodí mimo politickej scény.