Svet nemocníc, kliník a lekárov je pre pacientov niekedy veľkou neznámou. O tom, ako spoznať dobrého lekára, ale aj o komunikácii s ľuďmi, či už ide o pacientov, alebo o kolegov, od odborníkov veľa nepočuť. S primárkou NOROU MAJTÁNOVOU (37), očnou chirurgičkou z Univerzitnej nemocnice Cyrila a Metoda, ktorú Bratislavčania poznajú ako Antolská, sa aj o týchto témach rozprávala VERONIKA COSCULLUELA.

Niektorí ľudia sa boja o oko tak, že im robí problém založiť si šošovku. Oko je veľmi jemný orgán, nikdy ste sa ho nebáli?

Nikdy som sa nebála žiadnej časti ľudského tela. Oftalmológia pre mňa nie je nepríjemný odbor, ale rozumiem, ak sú niektoré vyšetrenia niekomu nepríjemné. Ak nejaké podstupujem sama, ani mňa veľmi neteší fúknutie vzduchu do oka, keď sa meria tlak.

Vraj vám očné odporučil váš známy s tým, že „očné je dobré pre ženu matku“?

Veľmi dobrý rodinný známy, takisto lekár, mi presne takto očné „predal“.

Myslel to tak, že keď budem žena a matka, môžem mať pokoj v ambulancii. Tam nie sú ťažké stavy, nikto vám v ambulancii nezomrie, predpíšete okuliare a idete domov venovať sa rodine, dieťaťu, manželovi.

Máme v medicíne stále mužské a ženské odbory?

Som celkom prekvapená, že v posledných rokoch je množstvo žien, ktoré chcú byť chirurgičkami. Sme univerzitná nemocnica, vždy na záver skúšame študentov. Tento rok bolo pre mňa zaujímavé sledovať, že množstvo žien, aj malých, útlych, vyjadrilo takú túžbu. V minulosti to nebolo celkom bežné. Aj ja som trochu zostala v minulosti, zdá sa, lebo si stále predstavujem veľkú chirurgickú kliniku plnú mužov. Rovnako traumatológia, tam si predstavíte sekanie veľkých kostí, čo je náročné. Ženy lekárky dnes majú túžbu robiť aj to, takže mám pocit, že delenie na mužské a ženské odbory už prestáva existovať.

Prečo je to tak ? Dnes si ženy viac veria?

Keď som študovala, ženy chceli byť pediatričky, internistky, robiť niečo pokojnejšie ako veľkú chirurgiu. Zmýšľanie ľudí aj pokroky v medicíne otvárajú ženám cestu aj k ťažším odborom. Sme trpezlivé, veľmi pracovité, ambiciózne, a ako pozorujem, aj v medicíne sa stávame dominantnejšími. Možno ženy aj kedysi túžili robiť chirurgiu, len sa k nej ťažko dostávali, a tak sa rozhodli pre iný smer. Oftalmológia bola zase kedysi doménou žien a dnes sa jej venuje čoraz viac mužov.

Stalo sa vám, že pacient povedal, že nechce, aby ho operovala žena?

Áno, stretla som sa s tým v nedávnej minulosti. Jeden pacient mi povedal, nehnevajte sa na mňa, ale ja dôverujem len mužom a chcem, aby ma operoval muž. Povedala som mu - to nie je problém, bude vás operovať muž.

Stáva sa to aj naopak? Že si pacient vyslovene želá, aby ho operovala žena?

Stáva sa to. Predsudky ľudí sú skutočne rôzne. Vtedy to vysvetlia, že ženy majú také malé šikovné rúčky a oko je také drobné. Myslia si, že vďaka tým našim rukám to bude šup-šup. (Smiech.)

Hovoríte, že nie všetci berú ako prirodzený fakt, že ste sa stali primárkou vo veku 36 rokov. Ako rýchlo vám trvalo, kým ste si vybudovali v nemocnici rešpekt?

Hoci ma mnoho ľudí poznalo, lebo tu pracujem od skončenia školy, nie každý vedel, aké mám schopnosti ako chirurgička či manažérka. Prišlo to pomaly, v rámci vyšetrení, ktoré prebiehali v konzíliách, teda vtedy, keď rozhodovali o pacientovi viacerí odborníci, lekári. Pomohlo tiež, keď ma kolega z iného oddelenia poprosil, aby som mu operovala mamu, tetu. Potom sa to spustilo a myslím, že dnes mám plný re­špekt každého v tejto nemocnici.

O chirurgoch sa traduje, že majú veľké ego. Vraj iba vysoká sebadôvera pomáha v operačnej sále, lebo keby sami neverili, že sú tí najlepší, ktorí majú držať skalpel, pacienta by zverili kolegom. Je to tak?

(Smiech.) Nemyslím si, že premrštené sebavedomie chirurgovi pomáha, aby si veril. Je dobré a potrebné mať zdravé sebavedomie, ale súčasne treba byť pokorný. Len čo stratíte pokoru, začnete mať komplikácie, pretože veci začnete robiť automaticky bez premýšľania nad nimi. Nik z nás nie je pánboh.

Našla som definíciu chirurga, v ktorej sa píše, že je to mocný človek, ktorému chce aj pacient uveriť, že je všemocný. Súhlasíte?

Áno, súhlasím s tým, že pacient chce uveriť, že dokážeme robiť zázraky. Ja sa však snažím k pacientovi pristupovať skôr tak, že mu vysvetlím, čo ideme robiť, prečo mu to ideme robiť a čo môžeme očakávať. V očnej chirurgii je pacient umŕtvený často len lokálne, ide teda z veľkej časti o spoluprácu. Pacientom hovorím, že medicína je ženského rodu. Nikdy neviete, čo sa môže stať, čo očakávať a čo sa môže skomplikovať. Život je nevyspytateľný.

Do akej miery hovorí lekár, čo všetko sa môže stať počas operácie. Je nejaké pravidlo alebo každý vycíti hranicu, za ktorú už nejde, aby pacienta nevystrašil príliš?

S pacientom sa vždy treba rozprávať aj o komplikáciách. Skutočne sa môžu vyskytnúť problémy a pacient vám potom povie: „Aha, ale vy ste ma na to neupozornili.“ Je dobré, ak o nich pacient vie. Samozrejme, ak vidíte, že je už vyplašený, treba ho upokojiť. Hovorím, že urobím všetko pre to, aby komplikácia nenastala. Ak ich takto pripravíme a komplikácia nastane, vedia sa s ňou oveľa lepšie zmieriť.

Pripravuje lekárov škola na oznamovanie zlých správ alebo sa to učíte až v praxi?

Mali sme predmet etická výchova, ale neverte, že vás jeden predmet pripraví na realitu v nemocnici. Určite ma to nenaučilo, ako komunikovať s pacientom, a už vôbec nie, ako oznamovať zlé správy.

Zlá správa, ktorá je navyše zle oznámená, môže zanechať v živote pacienta či jeho rodiny traumu. V zahraničí preto uvažujú, že by študentom medicíny pridali výučbu komunikácie, empatie. Dá sa to vôbec naučiť?

Každý lekár musí byť trochu psychológ. Mám pacientov, na ktorých idem okľukou, na iných priamo. Musíte človeka vedieť odhadnúť. To potom pomáha v komunikácii s ním. Nemyslím si, že je to niečo, čo sa dá naučiť. Buď ten cit máte, alebo nie. Ak by sa však do osnov tieto predmety zaviedli, myslím, že by to bolo len na prospech.

Na očnej klinike zrejme až také smutné veci ako smrť ľuďom neoznamujete.

Aj my sa stretávame s komplikovanými vecami. Mala som napríklad pacientku, ktorá mala nádor v oku. Bola mladá, išla sa vydávať. Povedali sme jej, že oko musí von. Ona mala obavy, ako bude vyzerať na svadobných fotografiách. Premýšľala, či je možné operáciu odložiť až po svadbe. Nebolo to možné, nádor bol veľký. Iný pacient mal karcinóm spojovky, ktorý prerástol na rohovku. Nevedel sa zmieriť s tým, že oko musí ísť von. Jemu som tvrdo na rovinu povedala, že buď ho vyberieme, alebo môže zomrieť. Vtedy ma pochopil. Bolo to drsné, ale súčasne išlo o premyslenú stratégiu, ako na neho.

Sú v tom nejaké pravidlá? Napríklad že zlé správy oznamuje lekár, ktorý zistí problém, alebo ten, ktorý je pacientovi najbližší?

Myslím, že je to tak, že hovorí lekár, ktorý diagnózu zistí. Väčšinou oznamujem zlé správy ja alebo prednosta. Informáciu majú od najvyššie postaveného lekára na pracovisku, vtedy vedia, že je to vážne, že sa tomu venuje množstvo ľudí a že ho zobrali do rúk tí najpovolanejší.

Môže byť doktor dobrý a pritom chladný k pacientom?

Áno. Sú lekári, ktorí sú odborne veľmi zdatní, ale pritom nemajú osobnostnú výbavu takú, aby sa k pacientovi priblížili a získali si jeho dôveru. Pacient z nich má zlý pocit. Radšej si hľadajú lekára, ktorý je možno komunikatívny, ale nemusí byť taký odborník. Pacient vidí kvality lekára ako človeka, ale nemusí vedieť, že je menej chirurgicky či vedomostne zdatný.

Ako spoznám, či je môj lekár dobrý odborník?

Dnes existuje množstvo portálov, kde máte hodnotenia na doktorov.

Tie, ktoré poznám ja, nie sú veľavravné. Na jedného lekára sú zväčša tri recenzie, jedna otrasná, dve veľmi pozitívne alebo naopak.

Podľa mojich skúseností ľudia hľadajú na internete odborné články, videá, skúsenosti a podľa toho sa rozhodujú. Nevedomosť lekára sa dnes dá ťažko zamaskovať. Aj mňa často zaskočia pacienti tým, čo všetko vedia. Robím aj konzultantku pre Úrad nad zdravotnou starostlivosťou (ÚDZS). Všímam si, že čím ďalej, tým viac ľudí sa sťažuje tam namiesto písania negatívnych recenzií.

Kritizujete sa medzi kolegami lekármi navzájom?

Lekárska komunita na Slovensku je veľmi malá. Každý každého pozná. Berú to tak, že ak sa vyjadrím o niekom negatívne, zajtra môže prísť sťažnosť na mňa a on urobí to isté. Preto sa neradi vyjadrujú. Je tu aj ďalší moment - kolegialita. Ak nepoznáte prípad kolegu detailne, nechcete sa vyjadriť. Pre ÚDZS som napísala už aj posudky, že lekári pochybili. Možno ma nebudú mať radi kolegovia, ale, bohužiaľ. Ak sa stane chyba, beriem to tak, že ak je ten človek múdry, poučí sa. Alebo sa z jeho chyby poučia iní.

Zmenila pandémia pre vás niečo?

Profesionálne pre mňa zmenila veľmi veľa. Z ľudí cítiť strach. Všetci, ktorí vstúpia do ambulancie či operačnej sály, sa boja, aby u nás niečo nechytili. Pacienti sú vystresovaní, sledujú, či dezinfikujete, majú strach aj z toho, že im v sále kážeme, nech si svoje rúško odložia, že im dáme jednorazové. Ľudia sú nervóznejší, vystresovanejší.

Ľudia sú viac doma, mali ste nejaké kuriózne úrazové prípady?

Samozrejme. Klince v oku, kov z kosačky, operujeme veľa úrazov. Na jar to boli hlavne zranenia zo záhradných prác. Spomínam si na dedka, ktorý bol na jedno oko úplne slepý. Počas korony mu ešte na druhé oko padol kvetináč, tak došiel úplne slepý. Urgentne sme ho operovali a oko sme zachránili.

Zhoršuje sa kvalita našich očí? Patria očné choroby medzi civilizačné?

Stav našich očí sa skutočne zhoršuje. Aj psychiatrické lieky majú negatívny vplyv na oči. Ich vedľajšie účinky sú suché oči, negatívne pôsobia aj na makulu a ďalšie ochorenia. Očiam škodí i fajčenie, nezdravá životospráva.

Viac FOTO chirurgičky Nory Majtánovej  v GALÉRII>>

Máte nejaké tipy, ako si oči udržiavať fit?

Najdôležitejšie je robiť si prestávky, ak sa pozeráte celý deň na monitor počítača. Choďte von, na čerstvý vzduch, aby oči neboli celý deň v prekúrenej miestnosti. Volá sa to syndróm nezdravej budovy. Vetrajte, jedzte veľa listovej zeleniny, v zdravej miere si dajte červené víno, čokoládu. Aj kurkuma vplýva na oči pozitívne. Noste slnečné okuliare s UV filtrom minimálne 400. Nezabúdajte ani na prevenciu, návšteva očného lekára je potrebná každé dva-tri roky po štyridsiatke.