Slovensko stále považuje trochu za „svoje“, a preto k nám prišiel osláviť 17. november. Do kín uviedol tento týždeň celovečerný dokument Michael Kocáb – rocker verzus politik, ktorý s ním nakrútila popredná režisérka Olga Sommerová. Snímka chce ukázať, že „o histórii nerozhodujú len šťastné alebo nešťastné náhody, ale aj to, čo sa nazýva úlohou osobnosti v dejinách“. S českým muzikantom, občianskym aktivistom a politikom MICHAELOM KOCÁBOM (68) sa nielen o tom, ako film vznikal, zhovárala KRISTÍNA DUGOVIČOVÁ.
Dokážete sa na seba pozerať na veľkom plátne?
No to je najsprávnejšia otázka. Naozaj nie som schopný sedieť v kine, žmoliť si palce a pozerať sa, ako pekne vystupujem. (Smiech.) Na vlastnom dokumente som v kine nebol ani raz, naposledy som ho videl v stave pred dokončením.
Čo ste potom robili počas pražskej premiéry?
Pretože sme Česi, prejavilo sa u nás klasické kocúrkovo. V rovnaký večer mi dali koncert Pražského výběru. Ale keďže oba sa konali v Lucerne, čo bola neuveriteľná náhoda, najskôr som vybehol na prvé poschodie, kde je kino, na úvodnú ceremóniu. A keď pustili film, bežal som hrať do podzemia s Pražským výběrom.
V Bratislave na slovenskej premiére hádam svoj film už uvidíte.
Budem tam, ale pôjdem asi na kávu. Musím však zdôrazniť, že kameramanka Olga Malířová-Špátová ma nakrúcala spôsobom, proti ktorému som nemusel protestovať. Čo by som možno za iných okolností robil. Ona skutočne vie točiť filmy, hľadať skvelé uhly, komponovať obraz. Požiadal som o vyhodenie iba jediného záberu, kde som sa sebe zdal už naozaj šialene tučný. Práca kameramanky bola na jednotku s hviezdičkou, aj vzhľadom na to, akú poéziu celému filmu dala.
Ako dlho sa poznáte s jej mamou, režisérkou Olgou Sommerovou?
Stretával som sa s Olgou od zamatovej revolúcie, ale bližší kontakt sme získali až neskôr, keď sa stala popredsedníčkou českej Strany zelených. Najväčšie zblíženie nastalo, keď sme obaja svedčili na svadbe Martina Bursíka s Kateřinou Jacques.
Keď prišla s nápadom nakrútiť o mne celovečerný film, prekvapilo ma to. Samému by mi to nikdy nenapadlo, ale keď si to človek premyslí, cíti sa polichotený. Olga je renomovaná filmová režisérka, tak som bol rád, ponuku som prijal a zapojil sa intenzívne do práce, lebo tá bola spoločná.
Povedali ste režisérke - rob si so mnou, čo chceš?
Už nie som malý chlapec, aby som niečo také hovoril. Navyše by to znamenalo - hlavne nech nejaký film o mne vznikne. Rob si so mnou, čo chceš? To nie. Na druhej strane, Olga je natoľko skúsená, že mi ani neponúkala neprístojné scény, proti ktorým by som musel protestovať. Možno keby bola mladé dievča, vymýšľala by si, aby som sa niekde postavil na hlavu a podobne. To u Olgy nehrozilo.
Chodila za vami všade s kamerou?
Takto sa točia rýchlodokumenty, keď sa vám štáb zavesí na päty a potom to nejako zostrihá. S Olgou sme nakrúcali normálny celovečerný film. Naplánovali sme lokácie, natáčacie dni a obsah toho, čo by sa v každom malo natočiť. Mali sme klasický pracovný plán, ktorý sa plnil. Nakrúcalo sa asi štyridsať dní v priebehu jedného roka.
Takže vám to až tak nezasiahlo do súkromia.
To zase áno. Sommerová, Třeštíková, všetci sa chcú dostať do najväčšieho súkromia. Ale z tejto stránky sa so mnou nakrúca ľahko. Nemám až tak čo skrývať ani neexistuje otázka, na ktorú by som nebol ochotný odpovedať. Išlo o to, aby to neprekážalo mojim blízkym. Mne to bolo jedno.
Nemáte žiadne tabu, tému, o ktorej sa vám nechce verejne rozprávať?
Ja by som aj nejaké tabu chcel, ale všetko som už vytáral. (Úsmev.) Takže nič mi nezostalo. Nemám čo skrývať a musím povedať, že je to celkom výhodná pozícia.
Olga Sommerová povedala, že najviac ste ju prekvapili tým, aký ste „zaťatý“. Ako sa to prejavovalo?
Zabudla dodať, že ona je zaťatá tiež. Narazili na seba dve umelecky zaťaté osobnosti, ale dokázali sme to prekonať. Vznikla celkom zaujímavá debata, či je to skôr Olgin film alebo môj život. Ak to druhé, musím konštatovať, že niektoré zásadné momenty tam jednoducho nie sú. Nie je tam nič o tom, že som bol ministrom pre ľudská práva, pričom sám si to cením veľmi vysoko. Nie preto, že som bol členom vlády, ale pretože ľudskoprávnou problematikou sa zaoberám na prvom mieste. Ale Olga povedala: Je to môj film a všetko sa tam nevojde.
Čo ešte vystrihla?
Trebárs som namietal, že môj život vo filme sa končí v tridsaťpäťke, keď bol dokončený odsun sovietskej armády. Nie je tam, ako som vystúpil na Majdane v Kyjeve, kde som hovoril za obe naše krajiny, čo si veľmi cením. Alebo moje vystúpenie v Najvyššom soviete ZSSR, čo bolo, ako keby niekto za nacizmu rečnil v hlavnom Hitlerovom stane. Opäť to má zaujímavú väzbu na Slovensko. Alexander Dubček sa stratil, tak som miesto neho narýchlo improvizoval. A predo mnou tam nehovoril azda ani Gottwald alebo Husák. Vystúpil som v hniezde zmijí, čo by som do filmu v každom prípade dal.
Dobré je, že sa tam dostal môj najbližší priateľ z detstva Jenda Nedvěd, točili sme aj s textárom Michalom Horáčkom, ale chýbajú mi tam mnohí ďalší priatelia vrátane mojej dlhodobej spolupráce s Václavom Havlom. Napokon som prijal fakt, že film nakrúca Olga a má právo si z môjho života „vyzobať“ to, čo chce.
Čo teda „vyzobala“?
Perfektne nakrútila moju rodinu, Nežnú revolúciu aj odsun sovietskych vojsk, najdôležitejšie veci tam, samozrejme, sú. A stala sa iná vec - Olga svojím prístupom docielila, že film sa divákom páči, po českej premiére sme mali dvakrát potlesk v stoji a, zdá sa, že ľudia boli nadšení. A ja by som diváka faktmi možno zahltil a film uťahal.
Ako čestný občan mesta Sliač by som sa do referenda rád zapojil.
Nakrúcali ste aj na Slovensku?
Na viacerých miestach. Z Bratislavy máme nádhernú sekvenciu s prezidentkou Zuzanou Čaputovou, na to som hrdý, lebo ju do špiku kosti obdivujem a fandím jej. Hovorím jej „z ruže kvet“. S kadejakým iným kandidátom, ktorý vyhrá voľby, to môže pohnúť zlým smerom, môže spyšnieť, ale jej sa to rozhodne nestalo. Zostala priateľskou a dobrou bytosťou.
V Košiciach sme nakrúcali s mojím celoživotným priateľom Ondrom Šothom, ktorý je dnes riaditeľom košického divadla. Natočili sme kúsok Milady Horákovej, čo je krásny balet, do ktorého som robil časť hudby a ktorý odporúčam vidieť. Potom tam máme mesto Sliač, ktorého som čestným občanom. Takže teraz hovoríte so svojím slovenským kolegom. (Smiech.)
Boli ste na vojenskom letisku Sliač, kde bola posádka sovietskej armády?
Nakrúcali sme ešte pred ruskou inváziou na Ukrajinu, teraz by sme sa tam už nedostali. Hovorili sme s generálom Svetozárom Naďovičom, čo je veľmi významná osobnosť, po roku 1989 pomohol rýchlo a bezproblémovo odsunúť sovietske vojsko z územia vtedajšieho Československa.
V Česku sme točili s Oskarom Krejčím, poradcom komunistického federálneho premiéra Adamca. Počas Nežnej revolúcie stál na druhej strane, zároveň nám zvláštnym spôsobom pomáhal. Nie preto, aby sme porazili socializmus, ten oni chceli udržať, ale aby zmeny neprebehli radikálne, aby nemali za následok potoky krvi. Prst na červenom tlačidle zásah držal generál Zachariáš, ktorý mal pod sebou osemdesiat percent pozemných síl. Ak by ho stlačil, ako chcel Ústredný výbor Komunistickej strany Československa, Nežnú revolúciu by rozdrvil. Ale on vyhlásil, že pokiaľ bude vo funkcii, armádu proti demonštrantom nepošle. Bol to úžasný postoj.
Vrátim sa k Sliaču, odkiaľ ste pred tridsiatimi rokmi vyháňali sovietske vojská. Teraz tam organizovali referendum proti americkým vojakom. Ako sa pozeráte na túto hystériu?
V poslednom čase som toho mal dosť, robil som dva celovečerné filmy a dvadsaťhodinovú audioknihu Vabank, takže som to referendum nezachytil. Celkom ma to mrzí, lebo ako čestný občan mesta Sliač by som sa rád zapojil.
Názor mám jednoznačný. Slovensko beriem stále tak trošku ako naše, sme jeden spoločný civilizačný a kultúrny okruh, ktorý jasne hovorí, že sa musíme brániť proti východnému nepriateľovi. Ešte pred rokom by sme slovo nepriateľ nepoužili, ale dnes vieme, že Rusko je agresívna a zabíjajúca krajina. Preto by sme nemali váhať, ak nám ktokoľvek zo západných, vyspelých mocností, ktoré vládnu vysokou vojenskou technológiou, ponúkne nejaké prvky obrany, zvlášť protivzdušnej a protiraketovej. Radil by som, aby Slováci túto možnosť kvitovali, lebo Čechom ju nikto neponúka.
Lebo nemáte spoločné hranice s Ukrajinou.
Áno, ale interkontinentálne balistické rakety dlhého a stredného doletu z Ruska stačia na to, aby zasiahli akúkoľvek krajinu v Európe. Na Českú republiku a Slovensko by stačila i raketa krátkého doletu. Môžeme si hovoriť, že v prípade Slovenska, Poľska, pobaltských krajín bude Putin váhať, ale on sa jasne vyjadril, že rozpad Sovietskeho zväzu bola najväčšia geopolitická katastrofa 20. storočia a medzi vyjadreniami ruských vrcholových politikov sme mohli zachytiť, že pohyb ruských vojakov by sa na ukrajinských hraniciach nezastavil.
Nejde o to, čo si myslíme, ale čo bolo povedané. Medvedev vravel, že za určitých podmienok Európu zmaže zo svetovej mapy. Každá krajina sa vždy musí zabezpečiť proti horšiemu variantu. Keby ste pred rokom niekomu povedali, poďme sa energeticky odrezať od Ruska, poklepe si po čele. A vidíte, ako to dopadlo.
Prečo prehrávame hybridnú vojnu s Ruskom?
Pretože sa nám vyhrážajú zbraňami hromadného ničenia, medzi ktoré radím aj závislosť od plynu a ropy. To odstrihnutie od ruských dodávok znamená, že Európu dostávajú blízko k ekonomickému rozvratu. Dúfam, že to prežije, lebo zima je pred nami a situácia nie je dobrá.
Podstatná časť našincov by Rusov, keby sa zjavili na hraniciach, vítala s karafiátmi. Nerozčuľuje vás to?
Samozrejme, ale nie som schopný posúdiť slovenskú náladu. Či prídem do Bratislavy alebo Košíc, všade sa stýkam s ľuďmi, od ktorých takéto názory nikdy nepočujem. Intelektuáli, ktorých som spoznal počas Nežnej revolúcie aj v rokoch potom, vyjadrujú názory veľmi podobné mojim. Viem len o jednej výnimke - myslím, že Ján Čarnogurský prejavuje sympatie k Putinovi, a to som sa veľmi čudoval.
Nechcem sa miešať do záležitosti vášho štátu, myslím, že mi to ani neprislúcha, ale keď budem hovoriť o Čechoch a Slovákoch, ktorí inklinujú k Rusku, môžem vyjadriť len počudovanie. Lebo Rusi rozpútali na Ukrajine vyloženú mäsiarčinu, ktorá nie je holokaustom, ale k niektorým jeho črtám nemá ďaleko. Najmä teraz, keď Rusi útočia na energetickú štruktúru s cieľom, aby Ukrajinci cez zimu zamrzli. Môžu tam umrieť státisíce ľudí.
Ešte na jar ste chceli kandidovať na post českého prezidenta, zrazu vás medzi kandidátmi nevidíme. Čo sa stalo?
Zrazu som videl zástup ľudí, ktorí sa derú na Hrad. Na ich čele sú dvaja komunisti, jeden je Babiš, čo rozvádzať nemusím, a druhý generál, bývalý rozviedčik, komunista, šéf straníckej bunky a tak ďalej. Naraz sa mi medzi nich nechcelo. Áno, ponúkal sa argument, že práve to je dôvod, prečo kandidovať. Usúdil som, že by som sa vyčerpal neľútostným bojom, ktorý by nemal žiadny efekt. Oni do toho vrážajú desiatky miliónov a možno by som sa nedostal ani do druhého kola. Bude to špinavý boj.
Nečakali ste ho aj predtým?
Áno, ale za posledné obdobie som zistil, že som skôr relativista, ktorý ponúka služby národu, ale nemyslí si, že je jediný povolaný. I keď si myslím, že by som mal čo ponúknuť, dostatočná túžba po prezidentskom poste sa u mňa nedostavila.
Mal byť film súčasťou vašej prezidentskej kampane?
Ako vidíte, tak nie. Aby som ho zužitkoval vo svoj politický prospech, taký pokrytecký až nie som. Samozrejme, podozrenia sa objavili a neboli mi príjemné. Mimochodom, malý argument, prečo som nekandidoval, bol aj tento.
Povedali ste, že ďalšieho komunistu na Pražskom hrade nevydýchate. Už ste s ním zmierený?
Nie som, preto urobím všetko pre to, aby som podporil Pavla Fischera. Ešte by mohla bodovať Danuša Nerudová. Čo sa mňa týka, nie je nutné ísť do vopred prehratého boja, môžete si svoje sily ušetriť na nejakú inú, príhodnejšiu situáciu.
Akú?
O prezidentskej kandidatúre som začal uvažovať až v okamihu, keď som videl, ako sa naša zahraničná politika beznádejne stáča k východu. Miloš Zeman ju presmerovával smerom k Rusku i Číne. Bolo proti čomu bojovať, ale dnes všetci relevantní kandidáti tvrdia to, čo by som v kampani rozprával aj ja. Pred nami však stojí etapa po vojne na Ukrajine, keď sa bude hľadať nový vzťah k Rusku.
Niektoré krajiny môžu prepadnúť „orbánovčine“, čo sa pokojne môže stať v Česku aj na Slovensku. Ak by k tomu došlo, rozpolí to republiky, lebo určitá časť obyvateľstva vrátane mňa by to nerozdýchala. A potom ešte môže prísť moj čas.
V Prahe sa Slováci vždy vedeli presadiť. Za socializmu Dubček a Husák, teraz Babiš. Prečo to tak je?
Hmm... Nepovedal by som ani slovo, ak by sme v Prahe mali Zuzanu Čaputovú, neriešil by som, či je Slovenka alebo nie, bol by som rád. Ale tých, čo ste menovali? Husák, Biľak, Babiš, katastrofa. Na druhej strane to svedčí o dobrom, tolerantnom a priateľskom vzťahu Čechov k Slovákom, to sa mi zase páči.
Prečo máte pocit, že Slovensko je aj trochu vaše?
Stále sa u vás cítim ako doma a často hovorím, že so Slovenskom sme ako dvojčatá, ktoré sa narodili v roku 1918. Rozumieme si bez problémov, keď dočítam knihu, nespomeniem si, či bola v češtine alebo slovenčine, vôbec to nevnímam. Ani mentálny a kultúrny rozdiel medzi národmi nie je veľký.
FOTO z filmu o Michaelovi Kocábovi v GALÉRII
Čo si myslíte o súčasných kontrolách na slovensko-českých hraniciach?
Keď máte dvoch partnerov, ktorí sa dostanú do problémov, horí im trebárs barak, tak sa chytia za ruku a spoločne požiar zahasia. Nie že jeden stojí v kuchyni, kde horí viac, a druhý utečie do spálne, lebo tam horí menej. Musíme tomu čeliť spoločne, azda dôjde k dohode.
