Psychoanalytik doc. PhDr. Jiří Kocourek, Ph.D., je presvedčený, že sny hrajú v našom živote zásadnú úlohu. Aj pri práci s jeho klientmi predstavujú významnú výpovednú zložku. Psychoanalýze sa pritom venuje dobrých 50 rokov, neoficiálne už od obdobia, keď bol tento odbor v našej spoločnosti jedno veľké tabu, píše Život.sk.

Prečo si sny zväčša nepamätáme?

Dôvod je prostý. Ale dostávame sa ním k niečomu, čo je dnes nielen bagatelizované, ale niekedy aj odmietané. K takzvanému nevedomiu – stavu, ktorý existuje, odohráva sa v našej hlave, ale my si ho neuvedomujeme. Nevedomie je pritom determinujúca súčasť nášho života. Sny sú jedným z jeho prejavov, Freud v tomto prípade dokonca hovoril o „kráľovskej ceste k nevedomiu“.

Sen je teda akýmsi vyjadrením nášho nevedomia?

Áno. Preto si ho nepamätáme. Sen totiž ukazuje skutočnosti prítomné v nevedomí, ktoré bývajú často nepríjemné, bolestivé, úzkostné, skrátka predstavujú všetky negatívne psychické stavy, ktoré si vedome nechceme pripustiť, a tak ich blokujeme.

Menia sa sny vekom?

Menia sa v dôsledku nášho fungovania v živote, samotný vek takú dôležitú úlohu nehrá. Ale ak budem mať dnes nejaký problém, napríklad v partnerstve, táto skutočnosť sa môže v sne objaviť v nejakej variácii toho istého problému, ktorý ma ťažil napríklad pred 30 rokmi. Sen využije ako stavebné kamene pre svoju manifestnú podobu niektoré udalosti z prítomnosti.

Ale zobrazí sa mi ako školská lavica, v ktorej sedím a zažívam stres z písomky…

Áno. Alebo napríklad maturitná skúška. To je relatívne častý sen.

Prečo sa ľuďom tak často sníva práve o škole? Je to tým, že pre mnohých z nás predstavovala niečo, čoho sme sa obávali?

Je to trochu problematickejšie. Nemôžeme cieliť na ľudové snáre, dosť dobre nemôžeme povedať – vidieť sneh v sne znamená pohreb. Priama úmera dosť dobre nefunguje. A predovšetkým, to hlavné nespočíva ani v snári, ani v terapeutovi, ale v samotnom snívajúcom človeku. Pokiaľ nebude k jednotlivým snovým segmentom prinášať svoje asociácie a nápady, veľa sa s tým snom neurobí. Možno len vtedy, pokiaľ by to bol veľmi symbolický sen. Inak je úplne prirodzené, že sa mne, vám aj ďalším desiatim ľuďom bude snívať o škole, ale napríklad aj o autohavárii, alebo úplne niečom inom a u každého z nás bude význam a vplyv sna úplne iný – na základe našej osobnej histórie, kontextu, v ktorom fungujeme.

Predstavujem si správne, že ak pracujete so snami svojich klientov, je pre vás významnejším ukazovateľom to, čo vám dotyčný o sne rozpráva, než obsah samotného sna?

Freud kedysi povedal, že sen má takzvanú manifestnú snovú stránku, teda tú, ktorú si pamätáme, a potom latentnú, teda skrytú, ku ktorej môžeme dospieť pomocou asociácií. Pokiaľ ide o to, čo si pamätáme a čo nie, ide trochu o hru na slepú babu so sebou samým. Máme predstavu, že si izomorfne pamätáme to, čo si zo sna povieme počas dňa. Nefunguje to tak. Pamätáme si toho oveľa menej, navyše zdeformovane. Preto si niekedy dovolím klientovi povedať, ak si už sen ďalej nepamätá: „Tak si to tu dosnívajte, zamyslite sa, ako by sen ďalej vyzeral.“ Pretože stále je to rovnako ako ten sen prejav jeho psychiky a ladenia. A s tým pomocou mojich vstupov a hypotéz pracujeme, pričom často dospievame k porozumeniu a azda aj riešeniu.

Môžu sny skutočne vyjadrovať to, čo si predstavujeme na zá­klade snárov? Trhanie zubov = stane sa niečo zlé?

Aj to je zložitejšie. Pokiaľ neberieme do úvahy význam individuálneho kontextu u každého snívajúceho jedinca, má to ešte ďalšiu úroveň. Áno, sníva sa mi o trhaní zubov. Lenže ten sen je oveľa obsažnejší. Aj v tom malom množstve, čo si z neho pamätáme. Nie je tam iba vlastné vytrhnutie zuba, ale mnohé detaily, ďalšie reálie, ktoré pre dominantný obraz trhania zuba zabúdame. Pritom práve tie drobnosti bývajú často podstatnejšie než samotná téma, ktorá nám v hlave zostala. Pokojne sa nám môže 20-krát snívať o trhaní zuba, ale zakaždým má ten sen úplne iný význam.

Aký je vlastne význam sna v ľudskom živote?

Sen je svojím spôsobom ochranca spánku. Prebehol celý rad výskumov. Ak boli jedinci dlhšie budení počas snov, teda vo fáze REM, trvajúcej okolo pätnásť minút, títo ľudia sa psychicky rúcali. Pokiaľ to trvalo naozaj dlho, dospeli až do roviny ťažkej psychopatológie.

Deti si sny pamätajú celkom živo, rokmi sa naše možnosti oslabujú.
Zdroj: Shutterstock

Išlo skôr o absenciu tejto fázy spánku alebo o znemožnenie sna?

Skutočne o to, že ľudia nemali možnosť prežiť sen. Spánku mali dosť, po prebudení mohli spať ďalej. Boli iba čisto pripravení o sny. Snívanie ochraňuje nielen náš spánok, ale aj psychickú stabilitu. V oblasti psychológie je jeho význam mimoriadny. Mohli by sme ho nazvať napríklad „lepším porozumením sebe samému“. Tomu nevedomiu, postávajúcemu stále niekde bokom. Ale aj niektorým situáciám, ktoré som už reálne zažil. Ex post mi povie, že takto to bolo v poriadku alebo že som niečo mal, naopak, urobiť inak…

Takže sen ako spätná väzba?

Môžeme to tak povedať. Rovnako však sen môže fungovať v prorockej podobe, aj keď týchto prípadov je oveľa menej. Nemám na mysli oznámenie, že napríklad sused umrie, skôr reflektovanie niektorých vecí, napríklad telesného stavu. Bez toho, aby som ešte počul a uvedomoval si signály svojho tela, môže prísť sen, v ktorom budem umierať na tuberkulózu. Signály už sú totiž prítomné v nevedomí a začínajú sa mi vyjavovať.

Ako pozeráte na sny, ktoré niektorí opisujú? Napríklad v noci mi zomrel blízky človek a ešte predtým sa so mnou bol v sne rozlúčiť...

Je to ťažko pochopiteľná poloha, ale má svoj zmysel. Nikdy som tieto skutočnosti nepopieral, mám s nimi však iba drobné skúsenosti. Môžem vám opísať iné podobné zážitky. Také, ktoré sa približujú Jungovej praxi. Ten zaznamenal prípad človeka, ktorý u neho ležal a opisoval mu svoj sen o motýľoch. V tom okamihu vletel otvoreným oknom motýľ a sadol Jungovi na operadlo kresla. Môžete povedať – náhoda. On to však vysvetľuje ako zopnutie určitých súvislostí. Realita nie je jednoducho uchopiteľná a pragmaticky jednoducho spočítateľná. Má svoje ďalšie medze, ktoré mnohokrát nedokážeme uchopiť.

Mal by človek počúvať svoje sny a pracovať s nimi?

Určite. Mal by sa naučiť brať ich vážne a uvedomiť si, že majú význam. Už len z obyčajného kupeckého pohľadu. Preboha, prečo by sme tie sny mali, keby nemali význam?! Skutočne nám prinášajú o nás samých významné informácie. A my sme k nim hluchí. Respektíve pokiaľ nám oznámia niečo dôležité, čoho sa napríklad bojíme, ešte viac ich odmietame.

Ale ako v snoch čítať? Veď často ide o zmätočnú spleť nič nehovoriacich útržkov.

Ak nemáte nejakú literatúru, skúsenosti, čítanie v takých snoch je naozaj ťažké. Ale aj tak by mali nejaké zložky v nás aj tie takzvané zmätené sny aktivovať. Prečo mávam rukami a lietam vo vzduchu? Ono nás to na základe vnútornej práce môže skutočne niekam doviesť. Navyše popri zmätených snoch máme prijateľné sny, ktoré by nás mohli osloviť o to viac. Nemali by sme ich púšťať z hlavy. Niektorých ľudí dokonca sny dokážu podnietiť do toho, aby si ich namaľovali, vymodelovali z hliny. Veľa umelcov hovorí o tom, že iniciátorom určitej myšlienky bol práve sen.

Prečo sa môže vysoko morálnemu človeku snívať o tom, že masovo vraždí?

Kedysi ktosi vyhlásil: nič ľudské mi nie je cudzie! Tým chcem povedať, že v snoch, rovnako ako v našej fantázii, môže byť úplne všetko. Môžem mať fantázie nielen o tom, ako trhám muchám krídelká, ale aj ako vypichujem deťom oči. To sú naše možnosti, esencie toho, čo sme kedy videli, o čom sme počuli. Vezmite si milujúcu matku malého dieťaťa. Je úplne vyčerpaná, až jej prebleskne hlavou myšlienka, že dieťa roztrhne ako hada. Zdesí sa a nastúpi pocity viny: čo som to za matku? Pritom ide o úplne prirodzené prejavy. Rovnako odsúvame agresívne sny, odmietame ich, nepamätáme si ich.

Mali by sme si ich pamätať?

V psychoanalýze ide o to, že by sme mali sami sebe lepšie porozumieť a byť k sebe úprimní. Nebáť sa hĺbky a odvrátenej strany, pretože nás môžu pripraviť aj na nečakané extrémne situácie. Vezmite si len, koľko ľudí nemohlo vidieť film Pomaľované vtáča. Lenže v podstate je toto odmietanie iba akási forma, ktorou chceme chrániť sami seba. Za žiadnu cenu si nepripustiť, že takéto obrazy a nápady sme mali alebo máme tiež.

Občas je strach zo zlého sna sprevádzaný schopnosťou uvedomiť si v sne, že to škaredé, čo v ňom prežívam, je len sen, z ktorého sa môžem prebudiť, čím sa prípadné strachy zmierňujú. Je to dobre alebo nie?

Mechanizmy, ktorými sa nepríjemným veciam bránime, sú rôzne: vytlačenie, popretie, izolácia, zabudnutie sna, ale aj tento fenomén. Aktivujem zložku v mozgu, ktorá ma od toho sna odstrihne, a ja si v ňom zrazu logicky poviem – veď to sa mi iba sníva. Je to len prejav snahy vyvarovať sa všetkého nepríjemného. Lenže aj úzkosť, strach, bolesť, umieranie a smrť sú neoddeliteľnou súčasťou nášho života. A my okrádame seba i svoj život a niečím ho do istej miery znehodnocujeme, pokiaľ tieto skutočnosti vytláčame. Odsmútiť si niečo má obrovský zmysel. Očistný a oslobodzujúci, aj keď to v prvej fáze vyzerá hrozne a desivo. Prijímajme aj negatívne emocionálne zážitky, a to aj v sne.

Výskumy ukazujú, že snov máme každú noc niekoľko, hoci si ich väčšinou nepamätáme.
Zdroj: Shutterstock

Keď už sme sa dotkli uvedomenia si niečoho v sne – spolupracuje nevedomie s ratiom alebo je to naopak?

Hovoril som, že sny sú kráľovská cesta k nevedomiu. Ale nevedomie sa prejavuje ešte inak, takzvanými chybnými úkonmi. To je ďalšia významná kapitola v živote každého z nás. Sme zvyknutí, že existuje náhoda, smola, nešťastie. Lenže väčšinou ide o výtvory nás samotných. Vezmite si prípad rečníka, ktorý má mať večer prednášku. Z celého dňa je unavený. Hovorí si – už aby som to mal za sebou, vôbec sa mi tam nechce. Príde do sály, nachystá si papiere a namiesto „Dobrý večer!“ povie „Dovidenia“. Ospravedlní sa, ľudia to pochopia, ide sa ďalej. Hlúposť, maličkosť, ale ukazuje na naše fungovanie. Alebo iný príklad. Dostal som od partnerky krásne pero, po čase sme sa však rozišli. Perom som dovtedy písal, ale zrazu ho nemôžem nájsť. Uplynie týždeň, mesiac, rok, stále ho nemám, netuším, kde môže byť. Po roku sa s bývalou opäť stretnem, celkom si rozumieme, niečo sa vyjasní, možno vzťah obnovíme. Prídem domov, sadnem si k písaciemu stolu, otvorím zásuvku – a v nej to pero leží! A ležalo tam každý deň aj predtým. Ja som ho len nevidel. Takýchto chybných úkonov robíme denne niekoľko. Tie, o ktorých som rozprával, sú zábavné. Ale niektoré sú veľmi alarmujúce a ohrozujúce život. Môžem skočiť autu do cesty. Iste, možno vysvetliť, že som ho nevidel alebo ma nevidel jeho vodič, ale vždy je dobré sa zamyslieť, čo tomu predchádzalo v mojej mysli. Čím som sa zaoberal. Možno dospejeme k tomu, že som sa chcel nevedome potrestať za to, že som sa týždeň predtým nejako zle zachoval. Aj touto cestou sa prejavuje nevedomie, nech už ho akokoľvek bagatelizujeme.

Stojí nevedomie napríklad aj za dnes pribúdajúcimi psychickými problémami, neurózami?

Iste. Na prvý dojem máme pocit, že sú nezmyselné. Prečo sa musím päťkrát vrátiť po schodoch hore a overiť si, či som zamkol dvere? Prečo musím neustále kontrolovať plyn? To nie je len neu­róza. To je poukázanie na svoju neistotu, obavy, strach zo smrti či z desiatky iných skutočností. Vplyv toho všetkého je obrovský a je len na škodu, že ho prehliadame. Dokonca v posledných rokoch vnímam v tomto smere eskaláciu nielen bagatelizovania, ale aj zjednodušovania – všetko je spočítateľné a jasné. Lenže v živote nikdy nič jasné a spočítateľné nebolo a nie je.

AUTOR: Judita Bednářová, týždenník květy