Lenka Dale

Oči má doslova prilepené na displej mobilu, ťuká, zdá sa, že veľmi nevníma okolie, len automaticky ide za mnou s&nbsp;hlavou smerom nadol… Nevníma obrazy, ktoré máme v&nbsp;budove na stenách, ani ľudí, čo idú oproti. „Prepáčte, ešte riešim niečo iné, kým začneme,“ ospravedlní sa vo výťahu a&nbsp;ja si vydýchnem, že nebude problém s&nbsp;komunikáciou. Téma je vážna: násilie na školách. VIKTOR KRIŽO (40) je psychológ, pôsobí aj vo vedení Slovenskej komory učiteľov a&nbsp;šéfuje Inklucentru. S&nbsp;problémovými študentmi pracuje dlhé roky. Prípad študenta Samuela, ktorý nožom dobodal dve ženy, ho neprekvapil. Je však presvedčený, že k&nbsp;nemu nemuselo prísť. „Z&nbsp;môjho pohľadu nie sú zás­tupkyňa riaditeľa školy a&nbsp;študentka gymnázia zo Spišskej Starej Vsi obeťami Sama. Sú obeťami nastaveného systému. Rovnakými ako mnoho ďalších žiakov, o&nbsp;ktorých je ticho, pretože nezaútočili na nikoho druhého, ale pripravili o&nbsp;život seba,“ tvrdo hovorí v&nbsp;rozhovore s&nbsp;LENKOU DALE.

Usadili sme vás, ponúkli najnovšie vydanie nášho časopisu a&nbsp;ako tak na vás pozerám, je to, obrazne povedané, akoby sme pred býka dali červené súkno. Na titulke časopisu je práve študent Samuel s&nbsp;nadpisom Monštrum. Vás to dosť poburuje. Prečo? Dlhodobo riešime, teraz aj s&nbsp;ministerstvom školstva, aký pojem použiť, keď napríklad aj pri šikanovaní je agresor či obeť. Dlhodobo nesúhlasím s&nbsp;mnohými pomenovaniami. Akákoľvek nálepka – vrah, násilník, monštrum, vlastne vyťahuje len jednu časť toho človeka. Len čo sa nám to však s&nbsp;niekým spojí, tak vlastne strácame schopnosť vidieť za tým človeka. Keď poviem monštrum, tak si predstavím ako z&nbsp;nejakého filmu, z&nbsp;nejakej marvelovky monštrum, ktoré je od podstaty zlé. Ja s&nbsp;týmito „monštrami“ pracujem, mám veľmi rád tieto problémové deti a&nbsp;„prúserákov“, ale ja osobne som za nimi zatiaľ žiadne monštrum neobjavil. Čo teda vidíte v&nbsp;adolescentoch, ktorí reálne niekoho surovo dobodajú alebo niekoho zastrelia, ako naprí­k­lad na Zámockej ulici v&nbsp;Bratislave, prípadne sa vyhrážajú so zbraňou, ako bol prípad na priemyslovke v&nbsp;Trenčíne? Veľakrát som v&nbsp;podobných prípadoch videl nešťastných ľudí. Videl som ľudí s&nbsp;hlbokým, bohatým vnútorným svetom, ktorý je nepochopený. A&nbsp;áno, takéto dieťa&nbsp; pod vplyvom toho, že zažíva neporozumenie, nepochopenie, že naň ľudia opakovane reagujú nevhodne a&nbsp;nesprávne, že možno doma zažíva aj násilie, môže konať hrozivé veci. Čo tým chcete povedať? Nikto sa ako monštrum nenarodí, nie je ním ani v&nbsp;siedmich či desiatich rokoch, ale áno, postupne sa ním stáva. Prechádza totiž systémom od materskej cez základnú školu… Zaútočí, až keď má okolo pätnástich rokov a&nbsp;viac. V&nbsp;takýchto prípadoch sa vždy pýtam: Čo sa s&nbsp;ním robilo pred desiatimi rokmi? Ako školský systém sformoval osobnosť dieťaťa? Lebo konštatovať ochorenie a&nbsp;povedať „áno, on mal diagnózu, a&nbsp;tým je to vybavené“ nie je argument. Neexistuje diagnóza monštrum. To sú veľmi silné slová. Aj v&nbsp;prípade tohto chlapca Sa­muela môžeme podľa mňa veľmi ľahko rekonštruovať, ako systém nefunguje. Nejde o&nbsp;to, že systém urobil všetko a&nbsp;prejavilo sa jeho zločinecké správanie. Opakovane som vyzval kompetentné orgány, že som ochotný s&nbsp;ním terapeuticky pracovať. Zatiaľ mi neodpovedali. Keď sa s&nbsp;takýmito vysokorizikovými deťmi pracuje už v&nbsp;začiatkoch, od prvej triedy, tak je to celkom ľahká práca. To vie urobiť aj bežný psychológ. Ak sa k&nbsp;takýmto typom dostane odborník v&nbsp;šiestej, siedmej triede, už ideme do veľkého rizika… Lenže systém začne reagovať nie vtedy, keď vidí problém, ale až keď povedzme učitelia dostanú zo žiaka strach. Prečo ste si taký istý, že sa dalo nešťastiu zabrániť? Poznáte toho študenta? Čítal som jeho genézu. Som presvedčený, že tento chlapec bol riešiteľný. Som až ochotný spáliť na námestí v&nbsp;Bratislave všetky svoje diplomy, ak sa mýlim v&nbsp;tom, že ide o&nbsp;zranenú a&nbsp;nepochopenú ľudskú bytosť, ktorá sa rozhodne ako monštrum nenarodila. Nikoho teraz neobviňujem, ale doplatil na to, že ľudia okolo neho ho nevedeli odborne podporiť. My vo všeobecnosti vôbec nevieme reagovať na síce nadané, ale úzkostné deti. Slovom my myslíte teraz hlavne školy? Áno, dnešné deti vyžadujú už nové zručnosti od pedagógov a&nbsp;psychológov, ktoré nás neučili ani na fakultách, kde nás vzdelávali technicky, často to boli len teórie. Ale na školách nám chýbajú praktické zručnosti. Žiakov, ktorí majú problém, je veľa. Osvietených učiteľov a&nbsp;psychológov, ktorí sa vzdelávajú nad rámec toho, čo musia, prípadne majú aj talent, je však zúfalo málo. A&nbsp;prečo ste si u&nbsp;Samuela taký istý, že sa to nemuselo stať? Stále mi to vŕta v hlave. Nemôžem prezrádzať detaily. Ale svetoznámy psychológ Zimbardo robil v&nbsp;60. rokoch experiment, že aj keď vyberiete tých najlepších a&nbsp;najslušnejších jedincov a&nbsp;dáte im týždeň v&nbsp;podmienkach, ktoré budú veľmi rizikové, tak sa z&nbsp;nich stanú „monštrá“. Extrémne povedané: každé jedno dieťa v&nbsp;tejto spoločnosti je potenciálnym vrahom, keď u&nbsp;neho vyvoláme tie najhoršie vlastnosti v&nbsp;nejakej sociálnej situácii a&nbsp;v&nbsp;nejakých rizikových faktoroch. Otázka je, čo robíme preto a&nbsp;akým spôsobom dokážeme tým deťom, naopak, pomáhať, aby v&nbsp;tých krízach vedeli reagovať správne.

Nemajú zločinci inú štruktúru mozgu? U&nbsp;psychopatov je vraj menej aktívna časť mozgu zodpovedná za empatiu… Máme aj nejaké neurovýskumy. Veľmi známy americký neuropsychiater profesor Perry sa venuje práve výskumu detského mozgu. Aj od psychiatrických kapacít na Slovensku vieme, že dospelí vrahovia majú neuronálne zmeny na mozgu. Ale žiadne dieťa sa s&nbsp;nimi nenarodí, ony sa vytvárajú. Ako? Napríklad ak malinké dieťa zažije v&nbsp;prvom roku života niečo také strašidelné, ako je týranie vlastnou matkou, môže to mať vplyv na vývin jeho mozgu a&nbsp;spôsobiť neuronálne zmeny, čo má za následok, že sa zmenia zložky zodpovedné za empatiu, samovraždy… Nie je to z&nbsp;toho, že sa tak bábätko narodilo, je to vplyvom extrémnej úzkosti, ktorú dieťa zažívalo, a&nbsp;môže to mať fatálny dôsledok, že 15-ročný chalan dokáže s&nbsp;chladnou tvárou zabíjať, vraždiť a&nbsp;znásilňovať.

Ak má už malé dieťa mozog narušený trebárs traumou, ako predídete prípadnému zločinu, ktorý spácha? Ak vidíme už v&nbsp;ranom veku, že deti zažili veľmi veľké násilné činy, tak u&nbsp;týchto detí vieme ovplyvniť ich neurovývin. Nevieme ho ovplyvniť tak intenzívne už v&nbsp;pätnástich rokoch, lebo neuroplasticita mozgu je vtedy už nižšia. Keď vieme, že troj- či štvorročné dieťa hryzie, je agresívne, má ADHD, vieme aj vplyvom liečby, aj vplyvom veľmi dobrej terapeutickej starostlivosti tie neurónové spojenia ešte ovplyvniť. Ak také dieťa nie je podchytené včas, čo sa stane? Keď to malinké dieťa necháte opustené a&nbsp;nedodáte mu podporu, tak plače, aby prežilo, hľadá spôsoby disociácie vlastnej úzkosti, ktorú zažíva. A&nbsp;potom áno, v&nbsp;pätnástich už necíti úzkostné stavy, keď sa deje násilný čin. A&nbsp;u&nbsp;Samuela boli riziká odhalené už v&nbsp;materskej škole, no nenahlásili sa, nezachytili, nepracovalo sa s&nbsp;ním. Nikto nenasmeroval rodičov k&nbsp;liečbe syna. Preto sa pýtam: Haló, systém… Treba si pokorne priznať, že áno, ten systém nefungoval dobre. Už funguje lepšie? Snažíme sa o&nbsp;inklúziu na školách, pribudli psychológovia, no výsledky dnešných reforiem uvidíme až o&nbsp;desať rokov. Stále máme veľké riziká a&nbsp;potrebujeme dlhodobé riešenia. Školy musia byť lepšie pripravené reagovať na problémy a&nbsp;riziká. Je financovanie dostatočné? Peniaze sú, problém je ich využívanie. Slovensko dostalo sto mi­liónov eur na začlenenie ukrajinských detí, ktoré sú vysokorizikové. Boli vytrhnuté v&nbsp;malom veku z&nbsp;domáceho prostredia, utekali pred vojnou, často o&nbsp;niekoho blízkeho prišli… Sú časovanou bombou pre budúcnosť, čo sa týka psychiky, hrozí, že sa nám tu pre včasné nepodchytenie o&nbsp;päť až desať rokov zradikalizujú. Ale financie sa premrhali na opravy škôl a&nbsp;odmeny, nie na reálnu pomoc deťom.

My vo všeobecnosti vôbec nevieme reagovať na síce nadané, ale úzkostné deti.

Aké sú najväčšie výzvy v&nbsp;systéme? Chýba medzirezortná spolupráca. Psychológovia, lekári a&nbsp;učitelia nekomunikujú, lebo sa odvolávajú na GDPR, ktoré sme postavili ako zlaté teľa na piedestál, a&nbsp;to je chyba. Tento systém je nefunkčný, pretože v&nbsp;kritických prípadoch ni­kto nepreberá zodpovednosť. Potrebujeme, aby sa informácie šírili a&nbsp;aby jednotlivé zložky spolupracovali. Generácia Z, dnešní tínedžeri, sa často označuje za úzkostnejšiu a&nbsp;asociálnejšiu. Sú tieto obavy opodstatnené? Deti sú vo svojej podstate rovnaké ako pred sto rokmi. Menia sa len vonkajšie faktory. Potrebujeme pochopiť nové riziká, ako sú technológie a&nbsp;ich vplyv na duševné zdravie. Učitelia by sa mali naučiť regulovať svoje emócie, aby mohli lepšie pracovať s&nbsp;deťmi. Prípadov ako Samo tu máme stovky. Plus tu máme veľmi veľa detí, ktoré vôbec nie sú na predných stránkach, pretože zabili seba, nezabili nikoho druhého. Ale to nie je národná katastrofa. Chápete? Samov je tu veľa. Len jeden sa rozhodne, že zabíja iných, a&nbsp;ďalší zabije seba. Ako vyzerá realita z&nbsp;vášho pohľadu? Máme na každej škole vysokorizikové deti, ktoré nevidia zmysel života, nevidia podporu, záujem, cítia sa nemilované. A&nbsp;preto moja otázka znie: Kde je systém? Už nie som ochotný ospravedlňovať ho. Ešte nad Samom viem privrieť oči, lebo má svoje malé a&nbsp;slabé životné skúsenosti. Ale je to už systém, ktorý vie o&nbsp;tom, že toto sa nám tu deje a&nbsp;bude diať. Máme peniaze, máme nástroje, máme už aj zákony dobre nastavené, ale my nie sme schopní na Slovensku systémovo nič riadiť. Ani kurikulárnu reformu, ani deti v&nbsp;riziku, ani poradenský systém, nič. Prečo je to tak? Nemáte pocit, že aj dospelí sú nejakí agresívnejší? Aj medzi nimi je strašne veľa úzkostných jedincov. Dospelý si to však už musí vedieť priznať a&nbsp;pracovať s&nbsp;tým, zregulovať si program, život, nevybavovať za deň 200, ale len 50 vecí, naučiť sa nájsť pokoj pre seba a&nbsp;aktivity, ktoré ho bavia, pretože iné ako úzkosť a&nbsp;agresivita ho potom nečaká. Úzkostný človek nevie reagovať normálne na podnety zvonku. Takisto som prestal robiť osemnásť hodín denne, keď som zistil, že mi to vlastne ubližuje a&nbsp;je to kontraproduktívne. Ako môžeme systémovo podporiť duševné zdravie detí? Musíme zastaviť násilie a&nbsp;napätie v&nbsp;spoločnosti. Politici by mali prestať eskalovať situáciu a&nbsp;radšej podporovať pokojné riešenia. Iba tak môžeme znížiť riziká duševných problémov u&nbsp;detí a&nbsp;zabezpečiť lepšiu budúcnosť. Podpísali ste sa pod otvorený list psychiatrov a&nbsp;psychológov premiérovi? Áno. A&nbsp;nemáte pocit, že aj ten list prispieva k&nbsp;polarizovaniu spoločnosti? Ak niekto povie, že by si študent zaslúžil dve, tri facky, je to prosto v&nbsp;rozpore s&nbsp;celým školským zákonom, ktorý zakazuje fyzické tresty. Osobne som to však podpísal hlavne kvôli tým peniazom pre Ukrajincov, ktoré sa premrhali.

Psychológ o útočníkovi Samuelovi: On nie je monštrum, on je ...

Lenka Dale

Výber pre vás

Psychológ o útočníkovi Samuelovi: On nie je monštrum, on je ...

Lenka Dale

Súvisiace články

Miliardár Musk mieri do Európy. Vyhliadol si zámok v Toskánsku

Bojovníčky za mužov? Manželky a sestra policajtov zverejnili kompletné nahrávky Fica na chate

Kočner sa odmlčal. Darčeky z basy tento rok chýbali

Výber pre vás