Tip na článok
Iveta Radičová: „Zdá sa vám, že vidím opozíciu nekriticky, zaslepene a nevnímam, ako strieľa od pása?“

Radičová: „To vážne chceme uveriť, že za mieru korupcie či nedostavanú diaľnicu môže Soros?“

„Dôveru stratíte lusknutím prstov,“ vraví Iveta Radičová.

Galéria k článku (26 fotografií )
Iveta Radičová na výstave súťažila so svojím psom Oskarom, ktorého má z útulku.
Protesty: V uliciach  slovenských miest boli minulý týždeň desaťtisíce ľudí.
Iveta Radičová: Dovolenku v Chorvátsku jej vraj Úrad vlády uhradil z dispozičného fondu a ona peniaze do fondu vrátila.

Aká je sila plných námestí, keď politici nie sú prístupní na zmeny? Aj na toto sa snaží nájsť odpoveď expremiérka Iveta Radičová. Ako bývalá politička tvrdo kritizuje vládu aj opozíciu. Ako profesorka sociológie analyzuje, kde sa nachádza slovenská spoločnosť, prečo sa dostala do patovej situácie. Aké máme východisko? Sme rozdelená krajina? Vedie sa súčasná opozičná politika v rovnakom štýle ako tá, ktorú vidíme v podaní vládnych strán?

IVETY RADIČOVEJ (61) sa pýtala VERONIKA COSCULLUELA.

Už mnohokrát ste povedali, že sa do politiky nevrátite. Ani stav, v akom sa v súčasnosti krajina nachádza, váš názor nezmenil?

Ospravedlnila som sa verejne. Ospravedlnila som sa za to, že sa mi nepodarilo presvedčiť o nevyhnutnosti zmeny Generálnej prokuratúry, o nevyhnutnosti zmeny štýlu politiky. Nepodarilo sa mi presvedčiť ľudí o tom, že politika má spočívať v riešeniach a nie v udržaní moci. Ospravedlnila som sa aj za tých, ktorí nevedia povedať prepáčte. Štýl politiky, ktorého sme svedkami, ktorý vytvára nepriateľstvá, nenávisť, útoky a nevraživosť a polarizuje spoločnosť, nie je štýl politiky, v ktorom si viem predstaviť akékoľvek svoje aktívne pôsobenie.

Je pre politika ťažké uznať si chybu?

Ako pre ktorého a ako v ktorej krajine. Tam, kde politici odchádzajú pri najmenšom dôvodnom podozrení, tam odznievajú verejné priznania chyby. Dokonca sa ospravedlnenia neinterpretujú ako slabosť, ale ako prejav sily. Ale sú typy politickej kultúry, ktorá je postavená prevažne na sľuboch, hľadaní a vytváraní nepriateľa. Teda na známom „rozdeľuj a panuj“. Tam sa udržuje moc za každú cenu a v takejto krajine sa ospravedlnenie logicky nenosí.

Vyplýva z toho, že naša krajina je ten druhý typ štátu?

Súčasná slovenská politická scéna je poznačená otvorenou tvrdou vojnou politických subjektov. Je plná osobných útokov, nevraživosti a produkuje nenávisť, permanentné útoky a spochybňovanie základov demokratických spoločností.

Aké otázky dostávate od študentov ku kríze posledných týždňov?

Aké je východisko. Či je východisko. Dostávam tiež otázku, prečo to dospelo do tohto štádia. Čo sa to vlastne so slovenskou spoločnosťou deje.

Čo im na to hovoríte? Ako odpovedať napríklad na otázku, aké je východisko?

Aby sme poznali východisko, musíme správne pomenovať príčiny. Ak sa nemýlim, tie hlavné sú u nás vysoká miera korupcie, sociálne rozdiely, ktoré sa vnímajú ako nespravodlivé, veľká priepasť medzi makroekonomickými úspechmi a reálnou každodennou situáciou ľudí na Slovensku a tiež vysoká miera nedôvery v demokratické inštitúcie, ktoré majú garantovať spravodlivosť. Dodávam vždy aj piaty dôvod, a tým je aktuálna politická atmosféra, teda klíma v spoločnosti, napätie. Východisko je jedno jediné - obnovenie dôvery v demokratické inštitúcie.

To je pomerne náročné.

Áno, je. Dôveru stratíte lusknutím prstov. Podobne ako v partnerskom vzťahu. Presvedčiť, že to bolo len raz a že to chcete napraviť zmenou správania, je dlhá a zložitá cesta. Obnovenie dôvery znamená, že prestane fungovať tvrdenie „skutok sa nestal“. Obnovenie dôvery znamená, že vznikne všeobecný precedens viny a trestu. Znamená to tiež, že nebudeme svedkami nespravodlivého prerozdeľovania a rozkrádania verejných zdrojov. Obnovenie dôvery znamená, že reformy sa nastavia tak, aby makroekonomické výsledky krajiny vnímali občania v každodennom živote. No a nakoniec to znamená, že v politikoch prestaneme hľadať nepriateľov.

Už sme sa pohli aspoň v jednom vami definovanom kroku? Pôjde to?

Nevidím zmenu v správaní vrcholových politikov, ale dožadovanie zásadnej zmeny potvrdzujú plné námestia.

Nie je problém, že tie kroky musia prísť od politikov?

Na Slovensku klesá dôvera k politikom a politike dlhodobo. Opäť si môžeme vymenovať prečo. Ale poďme pracovať len s faktom, že klesá. Spomedzi všetkých inštitúcií má najnižšiu dôveru vôbec vláda. Politici dosahujú maximá čísiel dôvery jednej štvrtiny občanov. To je kritický stav. K tomu si priraďme, že spoločnosť je rozdelená zhruba jedna k jednej z hľadiska podpory súčasnej vládnej koalície verzus ostatní. To sa nerovná podpore súčasnej opozície.

Lebo tí, ktorí chcú zmenu, ju definujú rôzne?

Z eurobarometra minulého roka vyplýva, že zmenu by chcelo 53 percent ľudí. Ale akú? Existujú tri podskupiny. Z tých ľudí, ktorí sa už vlani dožadovali zmeny, 40 percent žiada ústavnú zmenu, teda vymeniť systém ako taký. Títo občania chcú úplne iný spôsob organizácie spoločnosti, 28 percent chce kompletnú výmenu politických lídrov. Všetkých. Do nohy. A 32 percent z tých 53 percent, ktorí sú za zmenu, by menilo vládne strany za opozičné. Minulý rok by teda vyzerala situácia tak, že len štvrtina ľudí by považovala výmenu súčasnej koalície súčasnou opozíciou za riešenie. Vždy podčiarkujem, že samotná výmena koalície za opozíciu neznamená automaticky obnovenie dôvery.

Kam sa vie pohnúť takáto spoločnosť, kde sú sily približne rovnako rozdelené?

Zrelá občianska spoločnosť vie vždy nájsť východisko. Máme tu príklad druhej polovice 90. rokov, teda obdobie mečiarizmu a pohyb občianskej spoločnosti v tomto období. Primárne išlo o iniciatívy občianskych združení, občanov, takzvaného tretieho sektora. A keďže z minulosti vieme, že občianska spoločnosť je silný činiteľ, logicky prišiel ďalší krok. Útok od vládnej koalície som očakávala. Spoločnosť sa totiž vie primárne posunúť vpred silnou zúčastnenou demokraciou, aktivitou občanov. Demokracia nie sú len voľby, ale najmä deľba moci a kontrola moci v medzivolebnom období.

A čo sa týka vyzretosti? Sme tam, kde na konci mečiarizmu, alebo ďalej?

Poviem to na príklade. Na zrušenie Mečiarových amnestií sa čakalo 20 rokov. Téma bola živá preto, že ju v podstate živilo zopár ľudí. Zopár ľudí, ktorí nemlčali, ale písali, publikovali, pripomínali vtedajšie udalosti. A popri tom sa opakovane predkladali návrhy na zrušenie amnestií, čo v danom okamihu nič neriešilo, lebo to neprešlo, no zakaždým to pomáhalo pripomenúť problém. Každá zmena je o tom, s akou ponukou predstúpite pred občanov. Možno desať ľudí, ktorí ponúknu spravovanie vecí verejných, ktoré bude uveriteľné a priechodné, príde. Nie som skeptická. Vyrástla tu nová generácia, ktorá je pripravená písať svoj demokratizačný príbeh.

Je táto generácia konkretizovaná v nejakej politickej strane?

Nemyslím si. Ale určite je konkretizovaná v množstve zmien, vďaka ktorým sa dnes ešte stále môžeme zaraďovať medzi liberálne demokracie.

Je tu nejaká strana, ktorú by ste teraz volili?

Opozícia je súčasťou pretrvávajúcej polarizovanej, znepriatelenej politiky a pre viacerých občanov je voľbou menšieho zla. Dnes má obrovskú šancu posilniť svoju legitimitu, prekročiť hranice straníckej politiky a ponúknuť priestor novej generácii politikov, odborníkom s nijako nespochybniteľným morálnym kreditom a minulosťou, nezašpinených, oprávnene či neoprávnene, doterajším štýlom politického boja.

Čo vám ako političke prekážalo viac: keď preberali vaše súkromie alebo keď prinášali kauzy?

Každý, kto vstupuje do politiky, musí vedieť, že sa zrieka svojho súkromia. Politik je vecou verejnou. Takže odpoveď budem formulovať vo dvoch líniách. Ak sa to týkalo môjho súkromia, tak sa ma to dotýkalo len vtedy, keď to ubližovalo mojim blízkym, a, samozrejme, keď sú to čisté klamstvá. Vecné otázky týkajúce sa robenia politiky či odhaľovania problémov sú na mieste. Neviem o tom, že by som na nejakú neodpovedala.

Nevraživosť politikov voči médiám majú krajiny V4 spoločnú?

Politika môže byť chápaná ako udržanie a používanie moci alebo ako politika realizácie riešení. Ak prevláda prvý model, opiera sa o nástroje ponúkania sľubov a hľadania nepriateľa. Svedkami takejto politiky sme nielen u nás. A tak sú raz nepriateľom štátnosti Maďari, Rómovia, mi­granti, potom prišli na rad spoločenskí vedci, novinári, bratislavská kaviareň. Nadáva sa na akýchsi slniečkarov, čo je snaha vytvoriť priepasť medzi intelektuálmi a zvyškom spoločnosti. Sústavne sme vťahovaní do bitiek s nepriateľom.

Iveta Radičová: „Zdá sa vám, že vidím opozíciu nekriticky, zaslepene a nevnímam, ako strieľa od pása?“
Iveta Radičová: „Zdá sa vám, že vidím opozíciu nekriticky, zaslepene a nevnímam, ako strieľa od pása?“
MATEJ KALINA

S tým hľadaním nepriateľa asi súvisí aj nebezpečenstvo manévra premiéra, ktorý za demonštráciami a prezidentom Kiskom vidí miliardára Georgea Sorosa.

Konšpirátori z jedného tábora dostali krídla a domáci oligarchovia tiež. Desať rokov spolupracovala vláda Roberta Fica s Nadáciou otvorenej spoločnosti (Georgeom Sorosom) na projekte Dekáda Rómov, pretože postavenie Rómov na Slovensku problém je. Rovnako ako je problém veľkých regionálnych rozdielov, chudoby, nízkej dôvery v naše súdnictvo, políciu či prokuratúru, nefunkčnosť štátnej správy. To vážne chceme uveriť, že za mieru korupcie či nedostavanú diaľnicu môže Soros? Problém je oveľa hlbší a vážnejší.

Pomenujete ho.

Konflikt globálnych finančných trhov, ku ktorým Soros patrí, a možnosťami národných politík, ktorého výsledkom sú nespravodlivé sociálne nerovnosti a sústredenie bohatstva v úzkej skupine spoločnosti. Prejavom tohto konfliktu bola ostatná finančná kríza. Riešenie tkvie v spoločnom postupe politikov a presadení nadnárodných regulatívov na kontrolu finančných trhov s cieľom zabrániť špekulovaniu a vzniku finančných bublín. Postupne sa tak na úrovni Európskej únie (EÚ) deje. Je to jediný účinný spôsob, ako zastaviť obavy z vplyvu rôznych nadačných aktivít finančníkov na výkonnú moc vrátane vplyvu našej domácej oligarchie na vrcholovú politiku.

Kedy vláda stráca legitimitu?

V roku 2003 sa Robert Fico domáhal predčasných volieb. Vyzýval na ne. V prípade politickej krízy nie je úvaha o predčasných voľbách ani scestná, ani nedemokratická. Predčasné voľby však nemusia priniesť riešenie. Pozrite sa na Nemecko, kde sa vláda skladala pol roka. Vidíme, ako ťažko bude teraz zostavovať kabinet Taliansko. Aby som však odpovedala na otázku, vláda stráca legitimitu vtedy, keď nevie presadzovať riešenia na pôde parlamentu. A tiež vtedy, keď v spoločnosti vyvoláva širokospektrálne napätie, keď zlyhávajú kontrolné mechanizmy moci.

Tá naša aktuálna teda legitimitu ešte má, hoci druhú „podmienku“ na to, aby ju stratila, zdá sa, spĺňa.

Zatiaľ nevieme, ako budú priechodné zákony v Národnej rade.

Tipujete to na predčasné voľby?

Pre Smer sú momentálne nevýhodné. Nepôjdete do predčasných volieb, v ktorých vám hrozí strata. Pokúsia sa najprv zmeniť atmosféru, upevniť pozície voči jadru svojich voličov, spochybniť protesty a zosilniť útok na opozíciu. Podstatné je, ako situáciu vyhodnotí Most-Híd, teda za zotrvanie a proti zotrvaniu v koalícii. Spochybňovanie sa deje rozprávaním o výrobe odznakov na protesty alebo o pripravených dlažobných kockách pred Úradom vlády, ktoré, ako sa ukázalo, sú tam už dávno, ešte od opravy okolia. Alebo sa deje aj obvinením prezidenta, že jeho prejav písali v zahraničí. Toto všetko už začalo odkláňať pozornosť od dominantnej témy prepojenia mafie, organizovaného zločinu na vrcholovú politiku.

Úspešne?

Áno. Nie náhodou diskutujú médiá o tom, do akej miery majú dávať priestor vyjadreniam, ktoré artikulujú konšpirácie.

Váš názor profesorky?

Ak o nich píšu, treba ísť po dátach, overovať, do akej miery sa tvrdenia, ktoré odzneli, zakladajú na pravde. Sme svedkami obrovského množstva klamstiev, čo posilňuje personifikáciu politiky, príklon k politikovi, ktorému apriori veríme a neoverujeme si jeho tvrdenia.

Napojenia ľudí blízkych premiérovi na kontroverzných podnikateľov či na mafiu, alebo jeho bývanie sú vážne kauzy. Na druhej strane v iných štátoch sa dajú nájsť tiež veľké aféry štátu. Vždy, keď sa u nás poukáže na možnú korupciu či klientelizmus, vznikne panika, že nepatríme do EÚ. Deje sa to však všade.

Naša miera korupcie nie je európsky štandard, ani náhodou. Sme na tom naozaj veľmi zle. Filozofka Hannah Arendtová to povedala výstižne: Druhou stranou mince demokracie je korupcia. Je. Umožňuje ju. Zásadný rozdiel je v tom, ako k nej pristúpite. Či platí „po vine príde trest“, alebo „skutok sa nestal“. Máme problém pri výsledkoch vyšetrovania korupčných káuz tak v práci polície, ako aj prokuratúry a súdnictva. Máme málo efektívne inštitúcie.

Môžeme mať nadhľad? Nemyslím, že máme problémy štátu zľahčovať, len sa na situáciu pozerať s menšou mierou emócií.

Nie, nemôžeme mať nadhľad. A nemala by mať nadhľad žiadna krajina. Na svete je demokracia len v polovici štátov. Len v polovici. Vo všetkých, okrem piatich percent, klesol index demokracie, a to tak z dôvodu slobody tlače, ako aj nedostatočného odpolitizovania, nezávislosti štátnej správy a zároveň zabránenia korupcie. Nik to nepovažuje za normálne. Považuje sa to za zlyhanie.

Prečo klesá index demokracie?

Pokles nastal z dvoch dôvodov. Prvý je, ako som spomenula, obrovský rozdiel medzi globálnymi trhmi a kompetenciami národných vlád. Národné vlády majú malé nástroje na to, aby postihovali konkrétny typ prelievania kapitálu. Navyše, stále existujú tak­zvané daňové raje. Bez nadnárodných spoluprác a spoločných pravidiel to ani nemožno vyriešiť. Hŕstka bohatých na jednej strane, množstvo chudobných na druhej vyvoláva oprávnený hnev. A tiež je tu frustrácia z ponuky tovarov a služieb a reálnych možností dopracovať sa k nim. Inými slovami, nerovnosť životných príležitostí.

Nie je to práve tento stav nerovnováhy, čo dáva priestor konšpiráciám? Ľudia majú pocit, že sa o nich rozhoduje v zahraničí.

Globalizmus vedie k antiglobalistickým reakciám. Je to prirodzené. Ale konšpirovanie problém ani nepomenúva, ani nerieši. Naopak. Zámerne zahmlieva, odvracia pozornosť od skutočných hráčov, ktorým istý typ konšpirácií nielen vyhovuje, ale ich sami vytvárajú. Denne sme súčasťou otvoreného sveta cez naše mobily a počítače. Máme prístup ku všetkým informáciám, často sa v nich strácame, nevieme, kto hovorí pravdu, komu máme veriť. Hľadáme pevný bod, niečo jednoduché, niečo, čo ukáže prstom na ľahko uchopiteľného vinníka. Konšpirácia takéto vlastnosti má.

Takmer všetci politici boli kritizovaní za svoje postoje v uplynulých týždňoch. Opozícia za to, že z nešťastia vybíja politický kapitál, prezident za to, že sa stavia do pozície záchrancu národa, Béla Bugár za oportunizmus. Vnímate vyjadrenia Roberta Fica o Sorosovi a jeho spochybňovanie organizátorov protestov za najnebezpečnejší akt, aký sme zo strany politických predstaviteľov videli?

Za nebezpečnú pokladám mocenskú politiku sprevádzanú aroganciou a šírením nenávisti. Premiér má najväčšie kompetencie, a teda zodpovednosť za Slovensko, nielen za „svojich ľudí“. Preto je jednoznačne najnebezpečnejší.

Komunikácia po vražde novinára, akú zvolila opozícia, sa vám páči?

Kam vedie táto politika negatívnych emócií, žlče a hnevu? Nie, nie je mi vlastný spôsob správania niektorých opozičných politikov. Predstavme si na sekundu, že sa toto deje a pán Fico je v opozícii. Tie hromy-blesky! Keď som bola premiérka, mal tlačovky trikrát za deň. Vtedy bežali protesty Gorila. To, že som nezvolila jeho spôsoby, mi však mnohí komentátori vyčítali ako slabosť. Verte mi, že ovládnuť sa znamenalo oveľa viac síl, ako rovnako štekať a nadávať. Takže pán premiér sa dožaduje správania, ktoré on sám nikdy nemal. Ak sa chcete dožadovať iného spôsobu správania voči sebe, predovšetkým vy sa musíte správať inak. Samozrejme, to nie je dostatočná podmienka, ale je nevyhnutná.

Ako nebezpečné a nezodpovedné niektorí hodnotia aj vyjadrenia Lucie Nicholsonovej, ktorá púšťa von neoverené informácie. Je to v poriadku?

Azda neočakávate, že poviem áno. Zdá sa vám, že vidím opozíciu nekriticky, zaslepene a nevnímam, ako strieľa od pása?

Určite vnímate. Ale otázka musí padnúť, aby sa pomenovalo aj ich správanie.

Jeden tábor verí slovám koalície. Dôveruje svojim protagonistom, ktorí rozprávajú, že z Talianska upozornenie na mafiu nedostali a podobné veci, ktoré nie sú pravdivé. Na druhej strane máte výroky opozície, kde tiež môžete vyrátať, čo všetko nie je pravda. To je súboj emócií, nie argumentov. Súboj prívržencov toho-ktorého politika. To len dokumentuje rozbitú, rozdelenú a znepriatelenú spoločnosť. Zopakujem však, že politika u nás už dlhodobo nie je postavená na spore riešení, ale na personifikácii a emóciách, a tak zaznieva len prefackávanie zo všetkých strán.

VIDEO Plus 7 Dní