Pochádza podobne ako slovenský premiér Igor Matovič z Trnavy. Napriek tomu, že sa v posledných voľbách dostal do parlamentu za Kiskovu stranu Za ľudí, nie je na Slovensku veľmi známy. Vo svete však áno. Poslanec TOMÁŠ VALÁŠEK (48) v minulosti šéfoval pobočke Svetového bezpečnostného inštitútu v Bruseli, bol poradcom britskej Snemovne lordov, expertom NATO pri obrannom plánovaní a neskôr veľvyslancom Slovenska pri tomto obrannom pakte. Čestný občan štátu Georgia v USA má toho za sebou na niekoľko životov.

 

Rozprával sa s ním MATÚŠ NÉMET.

Ako sa rodák z Trnavy ocitne vo veľkom svete? Začalo sa to tak, že ste odišli študovať do Ameriky?

Do Ameriky som sa dostal trošku komplikovane cez Belgicko. Tam som šiel na študijný pobyt cez Tempus. To bola verzia dnešného Erasmu pre ľudí zo strednej Európy. Študijné pobyty na Západe boli vtedy niečo nové. Po polroku štúdia v Antverpách som sa prihlásil na štipendium do USA, konkrétne do štátu Georgia, kde sa mi podarilo dostať v roku 1993. Po absolvovaní štúdia žurnalistiky na miestnej univerzite moje kroky smerovali do Washingtonu, kde som začal pracovať v think thanku, v jednej výskumnej organizácii zameranej na bezpečnosť a obranu. Popritom som si spravil druhú školu na Univerzite Georgea Washingtona. Tam niekde sa zrodil môj záujem o bezpečnosť a európske záležitosti.

Ako ste si vyslúžili čestné občianstvo v štáte Georgia?

Dostal som ho za aktívne pôsobenie na univerzite v rokoch 1993 až 1996. Americká univerzitná skúsenosť bola fascinujúca. Chopil som sa jej, ako sa len dalo. Od poradcu zahraničným študentom, riaditeľa jednej časti internátu po vlastnú talkshow v miestnom rádiu o zahraničnopolitických témach. K tomu som učil jachting, windsurfing, lyžovanie. Vtedy sa začali o mňa zaujímať miestni politici. Dostal som sa do kontaktu s guvernérom a z toho vzniklo ocenenie.

Ako na vás tamojší ľudia pozerali? Bolo to pomerne čerstvo po rozpade východného bloku.

Áno, na druhej strane USA sú štátom imigrantov, čiže Georgia je v tomto heterogénna. Na tamojšej univerzite bola obrovská komunita ľudí z Latinskej Ameriky, ale aj celkom slušná komunita zo západnej Európy. Francúzi, Briti, Nemci či Španieli. Stredo­európanov bolo ako šafranu. Bol tam ešte jeden Slovák so mnou, dodnes sme kamaráti. Zo strednej Európy tam bolo asi dvadsať ľudí. Američania sa na nás pozerali vždy pozitívne. Je to krajina, ktorá má mnoho chýb, ale je naozaj otvorená cudzincom. Teda minimálne do prezidenta Trumpa to tak bolo.

Podarilo sa vám stretnúť počas života v Amerike aj s nejakými známymi osobnosťami?

Bolo ich viacero, od Muhammada Aliho, ktorého som stretol, keď som bol dobrovoľníkom na olympijských hrách v Atlante, cez Paula Newmana, dnes už tiež, žiaľ, nebohého, ktorý spolupracoval s washingtonskou organizáciou, kde som pôsobil. Počas pracovnej cesty na Kubu sa mi podarilo zažiť večeru v relatívne malej skupine s Fidelom Castrom. Dosť mi utkvel v pamäti veľmi neformálny a ľudský Ben Cohen, ktorého meno asi veľa ľuďom nič nehovorí, ale skôr budú čitatelia poznať značku zmrzliny, ktorú založil: Ben & Jerry’s. Všetkým známym rozdával kupóny na zmrzlinu so slovami: Tu je moja vizitka.

Radíte britskej Snemovni lordov, teda ste súčasťou jedného z najvýznamnejších parlamentov sveta. Ako si vás vybrali?

Už pri konci štúdií som vedel, že chcem pracovať na bezpečnostných témach. Takže od roku 1995 píšem o tom, aké je najlepšie bezpečnostné zriadenie pre Európu a podobne. Začal som s tým v Spojených štátoch. Neskôr ma poveril vtedy môj šéf vo Washingtone otvoriť európsku pobočku Svetového bezpečnostného inštitútu v Bruseli. Odtiaľ ma „zregrutoval“ na slovenské ministerstvo obrany vtedajší minister Martin Fedor podieľať sa na obrannom plánovaní. Po zmene vlád v roku 2007 moje kroky smerovali do Londýna do Centra pre európsku reformu ohľadne obranných otázok. Bolo to práve v čase, keď sa britská Snemovňa lordov rozhodla pozrieť trochu hlbšie, ako by mala vyzerať obranná úloha Európskej únie. Čo sú riziká a čo výhody pre Britov. Urobili normálne výberové konanie. Uchádzal som sa o toto miesto s viacerými uchádzačmi vrátane budúcich poradcov britských premiérov a som rád, že som vyhral. A tak som strávil desať mesiacov cestovaním po Európe práve s výborom pre obranu a bezpečnosť Snemovne lordov.

Aké vidíte rozdiely v rámci britského parlamentu oproti vášmu momentálnemu pôsobeniu?

Zdroje, aké má britský parlament alebo americký Kongres, sú jednoducho neporovnateľné s naším parlamentom. To nehovorím ani o poslaneckých platoch. Skôr o tom, koľko je expertov na danú tému, aké sú rozpočty jednotlivých výborov. V Spojených štátoch nie je nezvyčajné, že výbor má k dispozícii niekoľkomiliónový rozpočet a môže si zaplatiť najlepších expertov v daných oblastiach života. A tak vyzerá nakoniec aj legislatíva. Nie je to „chytanie psa za chvost“. V posudzovaní zákonov sú často v lepšej pozícii ako vláda. U nás je to naopak. Bohužiaľ, na Slovensku sa ujalo, že parlament je vo vnímaní ľudí mrhaním času a peňazí. A o to horšie sa presadzuje argument, že potrebujeme viac zdrojov na prípravu kvalitnejšej legislatívy.

Prechádzajú v britskom parlamente návrhy zákonov z dielne opozície alebo je to podobne ako na Slovensku skôr rarita?

Nie sme v tom sami. Už niekoľko desaťročí platí napríklad v USA, že drvivá väčšina zákonov sa schvaľuje po straníckych líniách. Musím však povedať za svoj výbor, že v európskych témach sa vieme stále zhodnúť aj u nás. Vo výbore si vieme sadnúť či s poslancami za Smer, či OĽaNO.

Možno menej si rozumiem s kotlebovcami, ale aj tam sa môžeme ľudsky baviť o veciach.

Pôsobili ste aj ako veľvyslanec Slovenska pri NATO a po posledných voľbách sa z vás stal poslanec za stranu Za ľudí. V čom vás oslovil Kiska, že ste sa vrátili domov?

Hoci som strávil veľkú časť života za hranicami, neznamená to, že som prestal byť vlastencom. Skôr naopak. Vždy mi bolo jasné, že hoci zahraničnú skúsenosť si užívam a zbieram kontakty, sú to vždy kontakty, ktoré chcem v konečnom dôsledku využiť na Slovensku. Čiže to bola otázka správnej príležitosti, kedy ich využijem. A vtom prichádza pán Kiska, s ktorým som mal možnosť spolupracovať ešte v čase pôsobenia ako veľvyslanec pri NATO. Videl som v ňom niekoho, kto vidí Slovensko ako jasnú súčasť Západu, kde sa my Slováci cítime doma.   

Ako predseda výboru pre európske záležitosti ste v jednom zo svojich prvých prejavov v parlamente hovorili o aktívnejšej úlohe Slovenska v rámci Európskej únie. Čo ste mali na mysli?

Našich prvých 16 rokov vstupu do EÚ bolo v tieni toho, že sme reagovali na rozhodnutia iných. Nie celkom nám po vstupe do Únie došlo, že už nie sme takpovediac „nájomníci“, ale spolumajitelia. Sme stále trochu pasívni a unikajú nám príležitosti. Poviem na príklade. V EÚ je fond, ktorý financuje cezhraničné spojenia, železnice, mosty a diaľnice. Keď sa ich podarí postaviť, pozdvihnú celý región. Je to fond, do ktorého prispievame aj my, ale keďže do diskusie vstupujeme neskoro a občas vôbec, tak sa stalo, že si tieto peniaze rozdelili iné krajiny bez nás. Príležitostí, ktoré nám unikajú, je viac. Stále sme v závoze mentality prístupového obdobia. Menšie krajiny ako Belgicko, Dánsko či Holandsko vedia byť úspešné napriek tomu, že majú rovnaký a dokonca menší počet obyvateľov ako my.

Ako sa usilujete proces čerpania eurofondov zefektívniť?

Problém s eurofondmi je takmer rýdzo slovenský. Sme medzi najhoršími krajinami v Európe v tom, ako nakladáme s peniazmi z Únie. Donedávna sme mali veľmi skorumpovaný spôsob, ako ich rozdeľovať. Prioritou nebolo minúť ich rozumne a efektívne. Prioritou bolo dať ich „našim“ ľuďom. Ako Slováka, ktorý tu platí dane, ma škrie, že sa naše peniaze rozhajdákajú na hlúpe zbytočné projekty pár vyvolených, a dvakrát ma to škrie, že by za iných okolností mohli ísť na vzdelávanie a vedu a znalostnú ekonomiku.

Ste bezpečnostný expert a ďalšou doménou v rámci európskeho priestoru sú utečenci. Tesne pred vypuknutím koronakrízy sme zaznamenali prílev utečencov na grécko-tureckej hranici. Hrozí nám ešte migrantská kríza?

Sme v oveľa lepšej pozícii ako v roku 2015. Odvtedy sa posilnili právomoci agentúry Frontex, ktorá hranice stráži. Krajiny, kde je situácia najviac exponovaná, či je to Grécko, Taliansko, alebo Španielsko, pochopili, že prijať pomoc nie je nijaké poníženie. Zlepšila sa výmena informácií. V Egejskom a v Stredozemnom mori navyše operujú vojnové lode. Sme v oveľa lepšej situácii. Je tu aj druhý faktor. To, čo sa udialo na turecko-bulharskej a turecko-gréckej hranici, bola účelová kríza vyvolaná Tureckom, ktoré utrpelo pár taktických porážok v boji so sýrskymi a s ruskými vojskami v Sýrii. Turecká vláda musela odviesť pozornosť. Podľa toho, čo vieme, tých pár tisíc ľudí tam doviezli. Čiže nijakú krízu nepredpokladám.

Kiska ešte ako prezident navštívil Ukrajinu a vyjadril sa, že si želá, aby vstúpila do NATO. Nie je to podľa vás bezpečnostné riziko pre Slovensko?

Prezident Kiska neurobil nič iné, ako potvrdil oficiálne stanovisko z Bukurešti, kde 28 členov Aliancie povedalo, že Ukrajina a Gruzínsko raz budú členmi NATO. V tomto duchu sa držal dohodnutých téz. Otázka je, kedy, ako a za akých okolností. Zdravý rozum káže, že unáhlené rozhodnutia by len zvýšili násilie na ukrajinsko-ruskej hranici. Potrebujeme, aby sa zlepšili vzťahy medzi Ruskom a Ukrajinou. Nikto v Aliancii si neželá zhoršenie bezpečnostnej situácie v Európe.

Hlavný veliteľ NATO Tod Wolters chce ísť v šľapajach svojho predchodcu, ktorý vyhlásil, že Rusko predstavuje hrozbu pre geopolitické záujmy USA. Prečo majú byť európske štáty nástrojom pre geopolitické ambície inej krajiny?

NATO je zoskupením slobodných demokratických štátov, ktoré sa rozhodnú samy za seba. Keď prišlo k vojne v Iraku, ktorú mnohé krajiny v Aliancii považovali za hlúposť, tak sa slobodne rozhodli nepodporiť ju. Keď prišlo na vojnu v Líbyi, tak sa rozhodlo slobodne Poľsko aj Nemecko nepridať sa k tejto misii. Takže teória, že členstvom v NATO sa stávame súčasťou akýchkoľvek amerických plánov, naráža na úplné nepochopenie. Rozumiem, že nie so všetkými názormi USA možno súhlasiť. Sám som sa vyhradil proti vojne v Iraku, ale je tu aj opačná strana mince. Ako relatívne malá krajina sa nachádzame na východných hraniciach Aliancie. Niekoľko sto kilometrov od nás prebieha vojna na Ukrajine, ktorá stála životy niekoľko tisíc ľudí. Preto potrebujeme pre svoju bezpečnosť spojencov. Kiežby existovali ideálni spojenci, s ktorými nemáme nijaký problém. Myslím si, že nateraz máme tých najlepších, s ktorými sa v prípade nezhody dá diskutovať.

Čo hovoríte na myšlienku vlastnej európskej armády?

Prezident Trump, s ktorým v tomto výnimočne súhlasím, povedal, že nie je dôvod, aby Spojené štáty museli natoľko podporovať európsku bezpečnosť, ako je to dnes. Ale platí to len odtiaľ potiaľ. Sú tu určité scenáre, z ktorých je najcitlivejší možný konflikt NATO a Ruska, kde si ako Európania nevieme sami poradiť. V týchto prípadoch je úloha USA nenahraditeľná. Navyše to vyhodnotili odborníci, že založiť možný obranný pakt plnohodnotný vo vzťahu k Aliancii potrvá približne tridsať rokov a bude stáť stovky miliárd eur. Za súčasných okolností to nie je prakticky možné.