Neviem, čo je ešte nutné urobiť, aby sme našu predsedníčku presvedčili, že sa treba zísť na sneme, hovorí poslanec za stranu Za ľudí, ktorý bol v rezorte Veroniky Remišovej osem mesiacov štátnym tajomníkom. Prečo si myslí, že je jeho stranícka šéfka na smiech a má bližšie k Igorovi Matovičovi ako k Andrejovi Kiskovi? VLADIMÍR LEDECKÝ (55) v rozhovore s VERONIKOU COS­CULLUELA objasňuje, ako sa najmenšia koaličná strana dostala do patovej situácie.

Ako to teraz vo vašej strane vyzerá?

Je pokoj, lebo nikto nezvoláva žiadne stretnutie. Vyčkávame, čo sa bude diať. Trikrát bolo prerušené predsedníctvo. Dovtedy sa to nikdy nestalo, zvyčajne sa prebral celý program. Nevieme, ako to bude pokračovať, má to v rukách pani predsedníčka.

Bude snem či nie?

Verím, že Veronika Remišová má v sebe ešte nejaký étos, aby snem zvolala a dala príležitosť ľuďom, ktorí chcú stranu viesť. Je jasné, že viac ako päťdesiat percent členov vrátane poslancov v predsedníctve nie je spokojných s tým, ako ju vedie ona.

Zdá sa, že u vás chce byť predsedom každý. Najnovšie sa ohlásil Juraj Šeliga. Vy o tom zatiaľ neuvažujete?

(Smiech.) Našťastie nie. Funkcia predsedu strany mi nesedí, ani po nej netúžim.

Na miestnej či regionálnej úrovni sa riešia problémy, tu sa robí politika. Získať politické body je top priorita, urobiť to marketingovo tak, aby to médiá pozitívne prezentovali.
Vladimír Ledecký

Plačete ešte alebo skôr mávnete rukou, keď počujete vtip o strane Za ľudí bez ľudí?

To je taký smiech cez slzy. Bol som pri budovaní strany od zá­kladov. Ak sa pozriem na zábery z Banskej Bystrice, kde sme ohlásili vznik, a vidím, že z pôvodných ľudí okolo Andreja Kisku sú dnes vlastne všetci vytlačení Veronikou Remišovou, je mi z toho smutno. Stranu vedú ľudia, ktorí pri jej zrode ani neboli a nejako sa v nej ocitli. Beriemto tak, ako keby nám ju niekto ukradol.

Niekto?

Veronika Remišová a ľudia, ktorých si tam priviedla. Keď sme robili mítingy a v zime rozlievali punč po námestiach miest či dedín, ani sme netušili, že existujú.

Kto sú teda u vás kľúčoví ľudia?

Ak sa pozriete, kto sa prekrúžkoval do parlamentu so zaujímavým počtom hlasov, je to podľa mňa jednoznačné. Juraj Šeliga, Jana Žitňanská, Andrej Kiska, ja, Vladimíra Marcinková, Ján Benčík. Dostali stranu do parlamentu a sú teda kľúčoví. 

Veronika Remišová hovorí, že poslanci sú len elitou strany a že majú odlišný názor na jej vedenie ako stovky radových členov.

Keď sme povedali, že treba zvolať snem, lebo Veronika Remišová stratila našu dôveru, tak drvivá väčšina okresných predsedov návrh schválila. Samozrejme, okresní predsedovia sa len tak sami nerozhodli, ako budú hlasovať. Oni žijú priamo v regiónoch, na miestach s našou členskou základňou a prezentujú jej postoje. Veronika Remišová spochybňuje hlasovanie v Bratislavskom kraji. Tak nech sa zopakuje alebo nech rozhodne rozhodcovská komisia. To, že predsedníčka to ani neposunie orgánom, ktoré majú o rozkoloch rozhodovať, sa mi nezdá kóšer.

Takže stavanie problému tak, že parlamentná elita strany má iný názor ako stovky členov, je falošné?

Tými vyjadreniami je Veronika Remišová na smiech. Z regiónov mi prišiel list, podpísaných je na ňom asi 50 ľudí, väčšinou sú to okresní funkcionári strany. Hovoria jasne: treba zvolať snem. Ja neviem, čo je ešte nutné urobiť, aby sme o jeho potrebe našu predsedníčku  presvedčili. Ona si v celom konflikte namiesto demokratických nástrojov moci vyberá nedemokratické. Krútim nad tým hlavou. Stojí jej predsednícka stolička za to, že svojimi účelovými krokmi stráca povesť slušnej političky?

Je vôbec boj vo vašej strane o nejakých hodnotách? Spomína sa liberálne a konzervatívne krídlo. O čo iné ako o moc u vás ide?

Vôbec to nie je boj medzi liberálnymi alebo neliberálnymi hodnotami. Sme strana zložená z ľudí s názormi. Naše názory sú nemenné a na začiatku sme sa dohodli, že v hodnotových otázkach si ich každý môže slobodne hájiť. Skôr by som povedal, že je to boj o demokratické hodnoty. Založil nás Andrej Kiska. Ctil si demo­kraciu a slušnosť. Teraz mám pocit, že Veronika skôr vyznáva hodnoty šéfa OĽaNO, bývalého premiéra, než Kiskove.

Aké hodnoty blízke šéfovi OĽaNO máte na mysli?

Andrej Kiska dával dohromady ľudí z regiónov, osobnosti, ktoré niečo dokázali, mali nejaký osobný príbeh. Dával im priestor, spájal. Veronika Remišová ľudí rozdeľuje a odpisuje. Moja osobná skúsenosť s ňou je taká, že človek má pre ňu hodnotu len vtedy, ak jej prináša nejaký prospech. Ak má svoj názor, ktorý nie je ochotný ohýbať podľa nej, svoju hodnotu u nej stráca. 

Keď vás počúvam, zdá sa mi, akoby ste pôsobili ako štátny tajomník na jej ministerstve pred desiatimi rokmi. Pritom ste sa postu vzdali len koncom marca.

Čas beží rýchlo. Ani som si nemyslel, že to, čo budem pripravovať ako štátny tajomník, budem onedlho schvaľovať už ako poslanec v parlamente. Lebo už prichádzajú na rokovanie zákony, na ktorých som sa podieľal.

Prichádzajú bez zmien?

Zatiaľ všetko ide tak, ako sme to pripravili. Na júnovej schôdzi sme mali dve podstatné veci. Prvá je rozšírenie zákona o regionálnom rozvoji. Rozšíril sa okruh prijímateľov. Významné postavenie v tejto téme majú sociálne podniky. Keďže tie vznikli až v roku 2018, doplnilo sa to do zákona. Červený kríž nespadá ako nezisková organizácia pod žiadnu zložku, má samostatný zákon, preto aj jemu treba dať šancu žiadať o pomoc. Vývoj v poslednom období priniesol tiež to, že cirkvi založili organizácie, ktoré sa venujú cestovnému ruchu, sociálnemu rozvoju, ochrane kultúrnych pamiatok, pritom neboli oprávnenými žiadateľmi dotácií. Aj tie sme tam chceli doplniť. Druhá silná vec je rozdeľovanie peňazí v najmenej rozvinutých okresoch. V novelizácii sa zavádzajú jasné pravidlá, kde sa systém zefektívňuje.

Zamedzia tomu, aby sa z eurofondov kupovali predražené lavičky alebo fontánky?

Nemalo by sa stať, že sa za peniaze na rozvoj opraví múr na cintoríne alebo strecha na obecnom úrade. Teda aby sa využívali peniaze na veci, ktoré reálne k rozvoju neprispejú. Alebo aby sa platila výmena centrálneho kúrenia vo fungujúcom hoteli bez toho, aby niekto skontroloval, či sa kúrenie skutočne vymenilo. Je to nastavené tak, aby peniaze prinášali rozvoj a aby sa na rozvojové projekty nabaľovalo hlavne vytváranie pracovných miest.

Niektorí vaši kolegovia majú o regionálnom rozvoji zvláštne predstavy. Chcú kopať v parlamente len za miesto, odkiaľ sú oni. Vladimír Zajačik z OĽaNO napríklad vidí svoju misiu v tom, aby pomohol rožňavskému regiónu, Košickému kraju. 

Vôbec sa nestotožňujem s tým, že by si nejaký poslanec rozvíjal, budoval léno a na zvyšok kašľal. Zákon hovorí o dvadsiatke najmenej rozvinutých okresov. Samozrejme, regionálny rozvoj nezahŕňa len tieto znevýhodnené časti krajiny. Každý okres má svoje problémy. Aj Bratislava. Sú tu problémy s nedostatkom škôlok, s dopravou, s komármi. Veci treba nastaviť tak, aby sa tie, ktoré riešiť treba, riešili všade, jasne a transparentne. Obdobie, keď sa za prednostov okresných úradov vyberali ľudia, ktorí boli okresnými predsedami vládnej strany a potom zriaďovali komisiu, ktorá prideľovala peniaze svojim ľuďom, sa musí skončiť.

Myslím si, že ľudia, ktorí svoj celý život prežili v Bratislave, nechápu tých našich.
Vladimír Ledecký

Čo by ste povedali vášmu voličovi, ktorý bol rád, že ste pri moci, a po odchode z ministerstva nad vami mávol rukou, že ten Ledecký to vzdal? Že sa asi radšej chce venovať vnučke a nie bojovať s Remišovou za regióny?

Je pravda, že ako poslanec mám trochu viac času, ale vnučku mi do rúk dávajú len výnimočne. Je u nás bitka, kto ju popestuje, a jedna aj druhá babka ma vždy v konkurencii porazia. (Smiech.) V mojich politických ambíciách sa nič nemení. Venoval som sa regionálnemu rozvoju a rovnako sa mu venujem aj ako poslanec. Pre iné strany je to okrajová téma, pre mňa je to priorita.

Do regionálneho rozvoja ide menej peňazí ako za minulých vlád...

Určite áno. Tohto roku bolo schválených 9,6 milióna eur na najmenej rozvinuté okresy. Teraz sa to zvýšilo o 20 miliónov. Ale ak si spočítame minulé roky, tak na výjazdové rokovania vlády a najmenej rozvinuté okresy sa minulo ročne približne 45 miliónov. Bol som dosť sklamaný, keď sme mali rokovania na ministerstve financií s bývalým ministrom pánom Hegerom. Nepresvedčili sme ho. Argumentoval tým, že peniaze sa za vlád Smeru neprideľovali efektívne, a tak nedal. Teraz sme pravidlá zmenili a verím, že v rozpočte na budúci rok ich už bude viac, lebo je predpoklad, že sa budú využívať oveľa efektívnejšie.

 Poslednou kvapkou pri vašom rozhodnutí odísť z rezortu Veroniky Remišovej bol vraj konflikt v rómskej veci. O čo presne išlo?

Schvaľovala sa stratégia a jedným z jej bodov bola otázka, či sa byty financované z eurofondov budú môcť stavať v rómskych osadách. Všetci, ktorí sa na Slovensku tejto problematike venujeme, sme povedali nie. Osady sú zahustené. Ak tam postavíme ešte ďalšie byty, život sa tam ešte zhorší. Ľudí treba z osád skôr vytláčať. Na tom sa odborníci zhodli. No jeden náš euroúradník si povedal, že ak povolíme stavbu bytov v osadách, bude sa stavať rýchlejšie. V tom mal pravdu, lenže prinieslo by to zhoršenie kvality života a my predsa chceme pravý opak. Postavil som sa proti návrhu tohto euroúradníka. Pani ministerke som vysvetlil prečo. Súhlasila. O tri dni názor zmenila. Zas som išiel za ňou, hovorím jej, pre mňa je to otázka bytia či nebytia na ministerstve. Zmenila to. Nakoniec si to opäť rozmyslela. Keď pochopila, že vážne odídem, vyšla môjmu odbornému návrhu v ústrety. To som si však už povedal, že človek by mal mať určitú česť. Takto sa fungovať nedá.

Ideme teda Rómov segregovať alebo nie?

Zaujímavé je, že náš názor nakoniec prešiel a bol ten definitívny. Vláda to jednohlasne schválila. Úradník dal jednému nemenovanému denníku na druhý deň rozhovor, skritizoval rozhodnutie vlastnej ministerky. To je pre mňa nepochopiteľné.

Povedali ste, že osoh z eurofondov by mal byť takisto témou, nielen ich rýchle čerpanie. Veronike Remišovej však ide o rýchlosť, lebo podľa toho bude na konci mandátu posudzovaná a o tom bol aj jej spor s Luciou Nicholsonovou. Neupla sa na to príliš?

V niečom mala pani Nicholsonová pravdu. Ak s čerpaním máme problém, teraz sme eurofondy mohli vyčerpať na covid, lebo parametre boli zjednodušené. Bolo sa však treba dohodnúť vo vláde, aby ministri zo svojich rezortov eurofondy pustili a dovolili ich minúť. Neurobilo sa to. Nechali sa vo veľkej miere na pôvodné účely, budeme ich čerpať v zložitých parametroch a covid sme zaplatili zo štátnych peňazí. To nie je chyba len Veroniky Remišovej, ale celej vlády. Mala si však buchnúť, dupnúť, mala presvedčiť premiéra, ministrov, že tak by to bolo ľahšie,a vyhli by sme sa tikajúcim hodinkám, nebezpečenstvu, že na konci ani tak tie eurofondy nevyčerpáme.

Išli ste do veľkej politiky s kúskom naivity alebo vám už aj ako starostovi bolo jasné, že jedna vec je to, čo je na papieri, a druhá to, čo sa deje v realite?

Nemyslím si, že som išiel naivne. Neprekvapilo ma to tu. Veci sa podarilo presadiť, hoci to ide ťažšie ako v obci. Na miestnej či regionálnej úrovni sa riešia problémy, tu sa robí politika. Získať politické body je top priorita, urobiť to marketingovo tak, aby to médiá pozitívne prezentovali. Výsledok je menej dôležitý. Na nižších úrovniach je to naopak: výsledok je prvoradý, marketing a efekt sa k tomu len tak nejako pridružia.

Stojí Veronike Remišovej predsednícka stolička za to, že svojimi účelovými krokmi stráca povesť slušnej političky?
Vladimír Ledecký

Utekáte z Bratislavy domov na Spiš hneď, ako môžete?

Domov chodím rád, v lete častejšie ako v zime, lebo mám včely. Spoznávam však aj čaro Bratislavy, cyklistické chodníky, námestia s kaviarňami, kultúru. Ale lesu sa nič nevyrovná. Najlepšie sa cítim tam. Myslím si, že keď skončím svoje pôsobenie v parlamente, vrátim sa do rodiska, pod les, ku včelám.

Vidíte rozdiely v mentalite Bratislavčanov a východniarov? Alebo je to bájka, ktorou sa národ kŕmi?

Určite rozdiely vidím. Na vidieku, u nás v regióne, sú ľudia, ktorí sú kvalitní vo svojej oblasti, vieme ich nájsť, ponúkneme im prácu, oni ju prijmú a držia sa jej. V Bratislave je to ťažšie. Pozorujem tu vnímanie sveta spôsobom, že ak sa mi v robote nepáči, automaticky odídem do druhej. U nás je to nepredstaviteľné. Každý si svoje pracovné miesto chráni napriek tomu, že dostáva malý plat. Myslím si, že ľudia, ktorí celý život prežili v Bratislave, nechápu tých našich.

Cítite sa v parlamente ako muž na správnom mieste?

(Smiech.) Cíti sa vôbec niekto v parlamente ako na správnom mieste? Som však nadšencom pre všetko, tak v práci hľadám pozitíva. Hovorím, že aj keby mi dali čistiť toalety, tak sa do toho pustím s vervou a budem sa v tom zlepšovať.

Aj vaša dcéra je poslankyňou za stranu Za ľudí. Je ťažké nerozprávať sa doma o politike?

My sa o politike, chvalabohu, nerozprávame. Ani s manželkou, tú to vôbec neberie, ani s dcérou. Skôr riešime veci, ktoré robíme mimo politiky. Všetci máme hŕbu rozrobených projektov. Dcéra je napríklad nadšená z krajčírskej dielne, ktorú založila pred niekoľkými rokmi ako sociálny podnik, z toho, keď sa im podarí vytvoriť nové pracovné miesto, získať zákazku.

FOTO Ledeckého s dcérou v GALÉRII

Jedna z výčitiek, ktorá zaznieva na vašu adresu, je, že sa vám ľahko bojuje za slabších, keď ste boháč, máte penzión, pozemky.

Je pravda, že v Spišskom Hrhove mám pozemky. Celý môj rod išiel do Ameriky. Rok pracovali, aby si mohli kúpiť hektár pôdy. Jeden predok zomrel na lodi, iný v bani, takže pozemky zaplatili krvou aj mozoľmi. Na Slovensku ostal len môj dedo. Predkovia by sa v hrobe obracali, keby sme pozemky nezveľaďovali. Niečo som zdedil, niečo som kúpil od príbuzných, ktorí sa odsťahovali. Som na to hrdý. Jazdím na 12-ročnom aute, bývam v malom domčeku, nepokladám sa za chudobného človeka, no nič to nehovorí o tom, že by som sa nemal venovať ľuďom, ktorí to mali v živote ťažšie.