Režisérka Solčanská o svojej najobľúbenejšej herečke: Toto je najväčší slovenský zázrak!

Po sérii filmov najmä z prostredia slovenskej politiky a mafie sa opäť pustila na tenký ľad. Príbeh filmu Slúžka z obdobia prvej svetovej vojny, nakrútenom podľa knihy Hany Lasicovej, postavila na lesbickom vzťahu. Spracovanie háklivej témy neprinieslo očakávaný škandál na konzervatívnom a kresťansky založenom Slovensku. „S producentkami a Hanou, s ktorou sme písali scenár, nás dojíma, že do kina chodia na náš film aj staršie ročníky,“ zhodnotila režisérka. S MARIANOU ČENGEL SOLČANSKOU (45), mimochodom študentkou nedávno zosnulého Stanislava Párnického, sa zhováral ERIK KOLLÁRIK.

Je výnimočné, ak film dosiahne rovnaký úspech u odborníkov aj bežných divákov. V prípade Slúžky dokonca panuje názor, že je to váš najlepší film. Aj vy to tak cítite?

Pre každého režiséra je ideálne, keď je jeho ostatná práca najlepšia. Myslím si, že je omnoho frustrujúcejšie, ak sa po vydarenom prvom alebo druhom filme celý zvyšok života márne usiluje prekročiť svoj tieň z mladosti.

Aké reakcie ste očakávali?

Proste reakcie. To najhoršie, čo vás môže stretnúť, je ľahostajnosť. Všetko ostatné, negatívne aj pozitívne vášne sú v podstate zadosťučinením. Film je totiž umenie, ktoré nemožno fyzicky uchopiť. Existuje iba v okamihu, keď sa naň niekto díva.

O slovenskom národe sa zvykne hovoriť, že je stále konzervatívny, čo sa týka rešpektovania lásky medzi rovnakými pohlaviami. Tá je zobrazená aj v Slúžke. Zaznamenali ste aj vyslovene zlé reakcie?

My o sebe radi tvrdíme všeličo, ale v konečnom dôsledku sme často tolerantnejší, než by sme predpokladali. Divácke reakcie na Slúžku boli krásne od všetkých vekových kategórií. Aj vďaka tejto skúsenosti verím, že máme nádej.

Interpret pre deti Miro Jaroš sa pred časom zdôveril, že niektorí rodičia mu píšu, ako ich sklamal. Pretože v jednom z videoklipov mal traky vo farbách dúhy, ktorá je symbolom LGBTI komunity. Odvtedy svojim deťom vraj zakazujú počúvať jeho tvorbu. Kde podľa vás nastala chyba?

Možno v rodičoch tých rodičov. Alebo sa tí neboráci iba boja vlastnej sexuality. Mirovi a komukoľvek, kto venuje aspoň časť svojej tvorby deťom s úmyslom morálne ich zorientovať a potešiť, sa v skutočnosti treba veľmi pekne poďakovať.

Má Slovensko šancu stať sa niekedy úplne liberálnym?

Netuším. Ale poviem vám, čo je podľa mňa prejavom zdravej občianskej spoločnosti. Nedávno som sa vrátila z festivalu na Islande. Cestu vedúcu k Hall­grímurovmu kostolu premenili na dúhu. Vnútri bol strom, na ktorom viseli tisíce farebných šnúrok, pričom každá predstavovala iné názorové spektrum, náboženstvo a kultúru. Ten strom bol nádherný, lebo bol farebný. A manželstvo definujú ako vzťah dvoch jednotlivcov.

Je naozaj utópia myslieť si, že tento stav bude u nás samozrejmý nielen vo filmoch, ale aj v spoločnosti?

Každý má hranice prudérnosti inak nastavené. Povedala by som to takto. Človek nemôže dosiahnuť viac, ako sa stať kultúrnou bytosťou, a spoločnosť nemôže dosiahnuť viac, ako sa stať kultúrnou krajinou. To by mal byť vyšší princíp nášho jestvovania. Ak si po skončení nášho filmu ľudia uvedomili, že držia palce dvom milujúcim sa ľuďom a že im je úplne jedno, aké majú pohlavie, tak potom vďaka za to. 

Slúžku ste prezentovali na niekoľkých festivaloch v zahraničí. Pýtali sa vás niekde na vraždu pred Teplárňou, kde vinou extrémistu skonali dvaja muži, a či ste svojím filmom chceli upozorniť na túto udalosť?

Na Islande sa v skutočnosti čudovali, prečo Slúžka vzbudzuje vášne tohto druhu. Oni lesbickú tematiku vôbec nepovažujú za niečo, nad čím treba zalamovať ruky. Tie treba zalamovať nad chrapúnskymi reakciami vybraných indivíduí po tej otrasnej udalosti.

Lesbický vzťah ste do Slúžky zakomponovali po rade od Milana Lasicu. Prekvapilo vás, keď s týmto nápadom vyrukoval?

Prekvapilo ma, ako ma to potešilo. Kniha Hany Lasicovej, ktorá bola predlohou tohto filmu, patrí k tomu najlepšiemu, čo si v súčasnej literatúre môžete prečítať. No film využíva iný spôsob narácie. Zatiaľ čo kniha opisuje, film ukazuje. Od Hany bolo nesmierne veľkorysé, že otcovu radu bez váhania prijala, opustila pôvodný knižný príbeh a spolu sme začali budovať inú slúžku Anku.

Boli ste hneď naklonená tejto myšlienke?

Nezaváhala som ani sekundu.

Myslíte si, že aj táto dejová línia pomohla k úspechu?

Keď začínate pracovať na filme, vôbec neviete odhadnúť, ako a či vôbec niekoho zasiahne. Je to niekoľkoročný proces, okrem iného závislý od objemu financií, ktoré producenti dokážu zabezpečiť. K úspechu Slúžky prispeli všetci, ktorí film so mnou nakrúcali. Každý jeden tvorca a každý herec.

Hana Lasicová písala scenár dlhé roky, potom ste jej ho ešte priamo počas filmovania menili. Neprotestovala?

Scenár sme písali spolu, trvalo to asi tri roky. Keď bol literárny scenár uzavretý, začali vznikať režisérske verzie, ktoré zohľadňovali konkrétne lokácie, rekvizity, kostýmy a najmä hercov.

Herci počas filmovania občas improvizovali. Máte to rada?

Riadenú improvizáciu veľmi. Opodstatnenie mala napríklad v davovej scéne alebo keď mal kočiš vliecť podnapitého Gustava do izby. To bola chvíľa, keď šiel Péter Nádasdi na voľnobeh, nadával, čo mu slina na jazyk priniesla.

Vraj sa vám počas filmovania na zámku v českých Slatiňanoch podarilo rozbiť vzácne okno z roku 1865. Dali vám ho nahradiť?

Podarilo sa to Lukášovi Pelčovi a on to aj vyriešil.

Ste známa tým, že postavy často obsadzujete bez kastingov. Ako to bolo tentoraz?

Presne takto. Kasting sme robili iba na postavu Resi. Nemala som totiž poňatia, kde nájsť mladučkú, krásnu a talentovanú českú herečku s kvalitnou nemčinou.

Je pravda, že na kasting prišla predstaviteľka titulnej postavy Dana Droppová, ktorá si napokon svoju pani Resi vybrala sama?

Radka Caldová sa nám našťastie obom najviac páčila. Ale nechala som Danu, aby to vyslovila nahlas. Vybrala presne tú, ktorú by som vybrala aj ja.

Ak máme správne informácie, Radku tesne pred tým, ako pri­šla na kasting, vyhodili zo štúdia herectva. Viete prečo?

Nevyhodili. Neprijali ju na magisterský stupeň, takže bola nútená ukončiť herectvo ako bakalárka. Neviem prečo. Asi preto, že človek je omylný.

Danu Droppovú ste obsadili už do filmu Sviňa. Vedeli ste od začiatku, že bude tá pravá aj pre Slúžku?

Dana je slovenský herecký zázrak. Chcela som ju od momentu, ako som ju prvýkrát videla.

Dôvodom bola aj jej kyprejšia postava?

Na začiatku 20. storočia vyzerala silueta ženy úplne inak než dnes. Na prvý pohľad sa dala rozoznať sedliačka od meštianskej slečny. Najmä podľa odevu, ktorý determinoval postavu, ale okamžite bol evidentný aj zdravotný stav. Napríklad vychudnuté dievča by podozrievali, že má suchoty, a neprijali by ju do služby.

Aňa Geislerová, ktorú ste obsadili do úlohy kuchárky, spomínala, že ste jej „zaťažkávali“ prsia, aby ich mala ovisnutejšie. Prečo?

Lebo žena vo veku a v postavení kuchárky Kristíny nenosila korzet a podprsenky neexistovali.

Po filme Únos sa živo diskutovalo, že sa zrušia Mečiarove amnestie a otvorí sa vyšetrovanie Remiášovej vraždy. Nie ste sklamaná, že všetko trvá tak dlho?

Dôležité je, že sa vražda Roberta Remiáša vyšetruje. Treba však povedať, že film Únos si tieto ambície nekládol. Ambíciou bolo priniesť divákovi silný žánrový príbeh, ktorý mu pomôže zorientovať sa pri nahliadaní na naše dejiny.

Skutočne smutný obraz našej politickej garnitúry ste zaznamenali aj filmom Sviňa. Nie je hanba ukazovať pred svetom, ako to na Slovensku funguje?

Zavraždili vám kolegu. Arpád Soltész o tom napísal knihu a ja s Rudom Biermannom sme ju adaptovali. Výsledkom bol film, ktorý hovorí o boji dobra a zla. Únos aj Sviňa sú filmy, ktoré boli občianskou povinnosťou. Neboli to filmy, ktoré by chcela nakrúcať nejaká žena ako prejav tvorivej slobody. Naopak, Slúžku som si maximálne užila. 

Nemyslíte si, že Slováci majú krátku pamäť a príliš rýchlo odpúšťajú?

Nemám rada tieto zovšeobecňovania.

Najnovšie sa chystáte nabúrať romantický imidž Ľudovíta Štúra. Už viete, ako ho v ďalšom filme vykreslíte?

To vám poviem, keď to bude aktuálne. Ale nepôjde o ľúbostnú romancu.

Mimochodom, prečo nevlastníte televízor?

Lebo je to prázdna a škaredá čierna plocha. V miestnosti by mi zaberala priestor, ktorý potrebujem na knihy.