Mite Cilkovski pochádza z macedónskeho Skopje, vyštudoval lingvistiku a desať rokov bol projektovým asistentom pre UNDP. Po vypuknutí utečeneckej krízy v roku 2015 pracoval v utečeneckých táboroch v Macedónsku. Od októbra minulého roka pôsobí v Bosne a Hercegovine, najprv v tábore Miral vo Velikej Kladuši a neskôr ako riaditeľ utečeneckých táborov Bira a Sedra.

Rozprávala sa s ním JANA ČAVOJSKÁ.

Ako ste sa stali riaditeľom utečeneckého tábora Bira v meste Bihač, ktorý je pravdepodobnej najväčším utečeneckým táborom v celom regióne?

Pracoval som v tábore Miral a jedného dňa mi zavolal šéf: Mite, stávaš sa riaditeľom tábora Bira. Bola to veľká výzva, pretože išlo o tábor pre veľký počet ľudí. Pôvodne bol projektovaný na 1 500 klientov. No migranti prichádzali a prichádzali. Vo februári 2019 sme boli na 2 600 ľuďoch. Biru považujem za svoje „bejby“, hoci tam už od mája nepôsobím, keďže ako riaditelia táborov musíme rotovať. Dala mi skúsenosti, za ktoré som veľmi vďačný. Aj keď som tam schudol dvanásť kíl.

Bolo to také náročné?

Je to tábor pre mužov. Viete si predstaviť 2 500 mužov rôznych národností, etník a náboženstiev pokope?

Jedni nemajú radi druhých a tretí sa neznesú so štvrtými. Rozdeľovali ste ich?

Nie. Vždy sa snažím nájsť spôsob, ako upokojiť napäté situácie. Mám nulovú toleranciu voči rasizmu a nepriateľstvu na základe národnosti alebo náboženstva. Ak k niečomu takému dôjde, dotyčného si zavolám na pohovor. Pravidlá v táboroch hovoria o rešpektovaní iných náboženstiev a národností. Ale hlúpi ľudia sa nájdu všade.

Sú medzi vašimi klientmi aj maloletí bez sprievodu?

Áno. Je to problematická kategória, lebo sú bez príbuzných a navyše vo veku, kedy začínajú blázniť a myslia si, že si môžu všetko dovoliť.

Bývajú spolu s ostatnými?

Tábor Bira je v bývalej továrni na chladničky. Je tam 250 kontajnerov, skutočné kontajnerové mesto, a niekoľko veľkých hál. V jednej z nich sú maloletí bez sprievodu. Od ostatných sú oddelení, lebo sú považovaní za zraniteľnú kategóriu migrantov. Centrum pre sociálnu ochranu im ustanovuje zákonných zástupcov, aby mali zabezpečenú právnu ochranu. Organizácia Save the Children sa zas stará o ich každodenné aktivity v tábore.

Akých najmladších utečencov bez sprievodu ste mali v tábore?

Jedenásťročných. Cestovali s kamarátmi, no niektorí mi povedali, že prišli sami. Bez akéhokoľvek príbuzného. Vždy sa pridali k nejakej skupine. Je to šialená predstava.

Malý utečenec z irackého Kurdistanu v Bosne.
Malý utečenec z irackého Kurdistanu v Bosne.
Zdroj: Jana Čavojská

Od mája ste riaditeľom tábora Sedra pre rodiny. Je to iné?

Bira je bývalá továreň, Sedra bývalý hotel. Keď sa ma pýtajú, ako sa cítim, tak odpovedám, že ako zamestnanec továrne, ktorého poslali do hotela, aby si odpočinul. Už som pribral desať kíl naspäť.

Ako to vyzerá v tábore Sedra?

Máme kapacitu 450 ľudí. Takmer 150 z toho sú deti. Majú školské tašky, knihy a zošity a každý deň chodia do klasickej bosnianskej školy. Učia sa s bosnianskymi deťmi v bosnianskom jazyku.

Rozumejú?

Niektoré sa učia veľmi rýchlo, čo je veľké plus. Jazyky sú dobré pre život. V tábore vyučujeme angličtinu a máme aj ďalšie aktivity. Herňu, tínedžerský kútik, šijacie stroje pre ženy, kadernícky salón, kde pracujú migranti a poskytujú služby ostatným. Je to dobré pre hygienu, ale aj pre socializáciu. Mnohí ľudia sú v tábore zúfalí, keď nemajú čo robiť. Iba pozerajú do mobilov. Keď im ponúkneme aktivity, cítia, že nie sú úplne stratení. Že môžu robiť niečo užitočné. Máme aj komunitnú radu. Každá národnosť má svojho reprezentanta, ktorého si volí. Je to niečo ako parlament. Veľmi dobrý mechanizmus, lebo dostávame spätnú väzbu. Reprezentanti sú aktívni, hovoria s ostatnými obyvateľmi tábora a vedia nám povedať, aké sú v tábore problémy a čo by ľudia chceli zmeniť alebo vylepšiť. Akurát voľby musíme mať veľmi často, pretože mnohí klienti sa vyberú na „game“ a už sa nevrátia.

Deti z bosnianskych utečeneckých táborov môžu navštevovať bosnianske školy.
Deti z bosnianskych utečeneckých táborov môžu navštevovať bosnianske školy.
Zdroj: Jana Čavojská

„Game“ nazývajú pokus o nelegálne prekročenie hranice do Chorvátska. Ako dlho treba ísť z mesta Bihač pešo, aby dosiahli hranicu?

Bihač je len dvanásť kilometrov od chorvátskej hranice. Ak je dobré počasie, ráno vyrazia a ešte v ten istý deň môžu prejsť hranicu. Poznám takých, ktorí to skúšali viac ako dvadsaťkrát a chorvátski pohraničiari ich vždy vrátili naspäť. Žartujem s nimi: Koľkokrát to ešte chceš skúsiť? Majú na to múdru odpoveď: Kým sa mi to nepodarí.

Darí sa im to?

Mnohým sa to podarilo. Ale je to náročné. Hlavne v zime. Niektorých vrátia a idú znova hneď na druhý deň. Aj rodiny s deťmi. Nemáme právo ich zastaviť, pretože naše tábory sú otvorené.

Utečenci a migranti, ale aj medzinárodné ľudskoprávne organizácie reportujú o prípadoch, kedy chorvátska hraničná polícia ľudí na hranici zbila, zobrala im peniaze, mobilné telefóny, dokonca aj teplé oblečenie a topánky. Stretli ste sa s takými prípadmi?

Počul som o nich. Videl som ľudí so zraneniami. Nemôžem potvrdiť, že sa to deje, lebo priamo pri takom prípade som nebol. Ale tie zranenia si očividne nespôsobili nejakým náhodným pádom. Klienti mi hovorili aj o tom, že im chorvátski policajti zobrali topánky. Je to ako odkaz pre ostatných: Nechoďte sem, lebo sa vám stane isté. Niektorých utečencov do Chorvátska vrátia zo Slovinska a Chorváti ich napriek tomu vyženú na hranicu s Bosnou bez toho, aby mohli požiadať o azyl. To je vážne porušenie medzinárodného práva. A Európska únia? Tvári sa, že tento problém neexistuje. To je pre ňu obrovská hanba.

10. decembra zatvorili bosnianske úrady neoficiálny tábor Vučjak, kde bývali stovky ľudí v otrasných podmienkach. Prečo vznikol práve na mieste bývalej skládky odpadu vedľa mínových polí?

Rozhodla o tom regionálna vláda. Existoval na to dôvod: blízkosť hranice s Chorvátskom. V istom zmysle regionálnej vláde rozumiem. Utečenci a migranti, väčšinou muži, prespávali kade – tade po meste Bihač. Ľudia z nich mali strach. Niektorí urobili naozaj zlé veci. Kradli, pokúsili sa o znásilnenie. Niektorí cudzinci prinášajú vážne ochorenia. Takže chápem, že ich úrady chceli dostať z mesta preč. Ale nerozumiem, prečo práve tam. Boli aj vhodnejšie lokality. Umiestniť ľudí na smetisko a mínové pole, na to neexistuje nijaké ospravedlnenie.

Zvyšky tábora Vučjak po jeho evakuácii.
Zvyšky tábora Vučjak po jeho evakuácii.
Zdroj: Jana Čavojská

Hoci úrady vedeli o tom, že bude nutné Vučjak zatvoriť, týždne dopredu, ľudí z tábora sťahovali do absolútne nepripravených bývalých vojenských zariadení Blažuj, kde spali na zemi a nemali tečúcu vodu.

Je to obraz fungovania tejto krajiny. Politická situácia v Bosne je veľmi komplikovaná. Lokálna a federálna vláda nespolupracujú tak, ako by mali. Zodpovednosť si prehadzujú medzi sebou navzájom. Utečenci a migranti sa stali ich rukojemníkmi a doplatili na to. Presne to isté zažívajú aj občania tejto krajiny v mnohých aspektoch svojho života.

Tisícky utečencov a migrantov sa ocitli v Bosne a Hercegovine, tá však nie je ich cieľovou krajinou.

Chcú ísť do Európy. Snívajú o Nemecku, Francúzsku, Holandsku. To znamená, že sú aj problémom Európskej únie. Ale keďže sú v Bosne, musí Bosna svoj problém riešiť. Nie zatvárať pred ním oči a tváriť sa, že neexistuje. Ako sem prišli? Tak, že táto krajina dôsledne nechráni svoje hranice. A teraz tu má dôsledky. Tisícky ľudí, ktorí mrznú, sú bez jedla, bez oblečenia, bez lekárskej pomoci. Jedna desatina bývalých obyvateľov Vučjaku má svrab. To znamená zdravotný problém pre celú krajinu. Ako nastal? Vo Vučjaku neboli sprchy, chýbala základná hygiena. Nikto to neriešil. Keď neriešiš jeden problém, spôsobí ďalšie.

Na území Republiky Srbskej, jednej z entít tvoriacej štát Bosna a Hercegovina, sa nenachádza žiadny utečenecký tábor.

A čo je najabsurdnejšie, Republika Srbská odmieta chrániť svoju hranicu so Srbskom. To je zároveň spôsob, ako vyprázdniť Srbsko od migrantov. Jednoducho sa dostávajú do Bosny. Kantón Una-Sana sa sťažuje, že najviac migrantov je práve tu. Ale to je logické. Tento kantón má spoločnú hranicu s Chorvátskom, kam migranti smerujú. Mesto Bihač je kúsok od chorvátskej hranice. Ak nechcete mať migrantov v Bihači, musíte presunúť Bihač. A to, samozrejme, nejde.

Čo bude ďalej? Chorvátsko dostalo pozvánku do Schengenu. Je možné, že tisíce ľudí na úteku zostanú v Bosne zaseknutí roky.

Presne tak to bude, kým bude v Turecku tri a pol milióna utečencov. Ak chceme vyriešiť problém, musíme nájsť jeho zdroj. Jednou z príčin sú vojny. Napríklad vojna v Sýrii stále vyháňa z domovov tisícky ľudí. Máme utečencov z Afganistanu, Pakistanu či Iránu, ktorí utekajú z rôznych dôvodov za lepším životom. Ale sú tu aj ľudia z Nepálu či Maroka. Čo tu robia? My do Maroka cestujeme na dovolenky a platíme za to veľké peniaze.

Utečenci z Afganistanu v utečeneckom tábore Boriči v meste Bihač.
Utečenci z Afganistanu v utečeneckom tábore Boriči v meste Bihač.
Zdroj: Jana Čavojská

Prechádzajú obyvatelia táborov hranicu sami alebo s pomocou pašerákov ľudí?

Väčšinou to minimálne na začiatku skúšajú sami. Len s pomocou máp v mobile. Ale 90 % z nich neuspeje. Prejdú až keď si zaplatia pašeráka. Tá sieť je rozvinutá veľmi dobre. Začína to ešte v krajinách pôvodu migrantov. Jedna rodina mi povedala, že za cestu do Nemecka zaplatili 30 000 eur. Za šesť ľudí. V Bire boli len pár dní, čakali na svojho pašeráka. Zrazu zmizli a o tri dni sa mi ozvali z Nemecka. V prevádzačskom biznise sa točia obrovské peniaze, viaže sa naň obchod s drogami. Kriminálne skupiny neskutočne bohatnú. Preto by to malo Európu zaujímať.

Čo sa stane s tými, ktorí nemajú peniaze pre pašerákov?

Niektorí platia za cestu prostitúciou alebo otrockou prácou. Jeden migrant mi dokonca povedal, že predal obličku, aby mal na cestu do Európy.