Viac nám o priemyselnom robotníckom družstve Interhelpo porozprával historik DUŠAN HALAJ.

Kedy a prečo Interhelpo vzniklo?

Pôvodná myšlienka založiť Interhelpo vznikla medzi robotníkmi a remeselníkmi vo vtedajšom Turčianskom Svätom Martine, ktorí boli združení v krúžku medzinárodného jazyka ido, to je niečo podobné ako esperanto.

Toto družstvo - jeho názov znamená medzinárodná pomoc - malo zorganizovať skupiny ľudí, ktorí by sa vysťahovali do zaostalých, neobývaných oblastí vtedajšieho Zväzu sovietskych socialistických republík, konkrétne na území strednej Ázie, a tam pomáhali pri ich spriemyselňovaní. To bola hlavná myšlienka, ktorá viedla k založeniu družstva.

Kto bol iniciátor tejto myšlienky?

Volal sa Rudolf Mareček a on získaval členov pre túto medzinárodnú pomoc. Povolaním bol účtovník žilinského tesárskeho družstva, ktorý predtým navštívil spomínanú oblasť v Sovietskom zväze, urobil tam fotodokumentáciu a po návrate do Československa uskutočnil nábor členov do družstva po celej krajine.

Zameriaval sa najmä na majstrov z jednotlivých odborov potrebných na výstavbu textilky, ale tiež závodu na spracovanie kože a ďalších prevádzok.

S akým ohlasom sa stretol?

Listy prichádzali z celého Československa. Často sa prišli ľudia len osobne pýtať, o čo ide. Prví členovia utvorili akési organizačné jadro družstva na informatívnej schôdzke v Martine 1. mája 1923. Vtedy ich ešte veľa nebolo.

Išlo o pätnásť delegátov, ktorí založili výrobné družstvo Interhelpo. V tom istom roku v lete prešla celá organizácia družstva do Žiliny a tu sa už jeho členovia zaoberali konkrétnymi prípravami svojho odchodu do Sovietskeho zväzu, spolu s nimi mali ísť aj ich rodinní príslušníci.

Mali nejakú dohodu so sovietskou stranou?

Uzatvorená bola zmluva v Moskve. Na jej základe mali členovia družstva vybudovať v kirgizskom mestečku Pišpek, neskôr Frunze, textilku, závod na spracovanie kože aj ďalšie prevádzky.

Kto celý projekt financoval?

No to je veľmi zaujímavé, na všetko sa skladali členovia družstva. V stanovách mali totiž zakotvené, že každý z nich musí zložiť tritisíc korún na nákup strojov a zariadení a dvetisíc korún na cestovné výdavky do Kirgizska.

Ako záležitosť okolo pomoci Sovietskemu zväzu vnímali vtedajšie československé štátne orgány?

Odmietli túto aktivitu finančne podporiť a všemožne sa snažili zabrániť tomu, aby sa organizoval odchod členov družstva do Sovietskeho zväzu. Na jeho vedúcich činiteľov podali trestné oznámenie a členom odmietli vydať vysťahovalecké pasy.

Napriek tomu sa podarilo zorganizovať prvý transport.

Áno, zo žilinskej železničnej stanice odišlo 29. marca 1925 spolu 303 osôb, z toho 117 členov družstva a 186 ich rodinných príslušníkov. Medzi nimi aj rodina tesára Štefana Dubčeka z Uhrovca a jeho synov Júliusa a Alexandra.

Boli natlačení v desiatich osobných vozňoch. V štrnástich nákladných vagónoch viezli so sebou okrem iného naftový motor, nákladné auto, traktor a poľnohospodárske obrábacie stroje, zariadenie pre debnársku, kováčsku, zámočnícku, garbiarsku, stolársku, obuvnícku, krajčírsku i tehliarsku dielňu, ale i pre pekáreň a mliekareň. Do Pišpeku dorazili 24. apríla 1925.

Koľko transportov bolo z Československa vypravených?

Dokopy odišli do Kirgizska štyri transporty, posledný vyšiel zo žilinskej železničnej stanice 20. marca 1932 a do cieľa prišiel 12. apríla 1932. Celkovo sa s družstvom Interhelpo vysťahovalo do ZSSR 1 078 osôb. Hodnota výrobných prostriedkov, ktoré interhelpisti priviezli, bola 400-tisíc zlatých rubľov, čo bolo asi 2,5 milióna vtedajších korún.

Čo sa podarilo interhelpistom v Kirgizsku dosiahnuť?

Vystavali tam viacero podnikov, ktoré boli základom rozvoja priemyslu v tejto krajine. Medzi nimi textilnú továreň s 18 tkáčskymi stavmi, pílu, elektráreň, strojovú garbiareň, továreň na výrobu nábytku pre školy a nemocnice, úrady a ostatné zariadenia. Poľnohospodári Interhelpa začali v Kirgizsku pestovať cukrovú repu.

Ako dlho družstvo v Kirgizsku fungovalo?

Po napadnutí ZSSR hitlerovským Nemeckom, teda v roku 1941, už nemohli členovia Interhelpa svoje zámery plne realizovať. Napokon 7. decembra 1943 štátne orgány Kirgizskej sovietskej republiky rozhodli, že na území obhospodarovanom družstvom sa má vybudovať závod na opravu motorov. Vedenie Interhelpa muselo následne pod štátnu správu odovzdať celý svoj majetok v hodnote viac ako päť miliónov rubľov.