Ako advokátka osemnásť rokov bránila práva našich i zahraničných podnikateľov, občanov v núdzi, obetí domáceho násilia, pomáhala uneseným deťom vrátiť sa k ich rodinám. Stála na strane ľudí, ktorých nezdravý exekučný moloch dostal do existenčných problémov, a popri práci študovala európsky i francúzsky právny systém. Sudcovský talár si obliekla, keď sa vodami našej justície prehnala Búrka a Víchrica - policajné akcie, ktoré tento sektor personálne značne prevetrali. Dnes verejne prezentuje nesúhlas s reformnými plánmi ministerstva spravodlivosti, poukazuje na porušovanie ľudských práv a tvrdí, že nová súdna mapa je nekoncepčný paškvil vyrobený od stola, ktorý chudobnejším sťaží prístup k spravodlivosti a môže spôsobiť kolaps celého justičného systému. So sudkyňou najvyťaženejšieho okresného súdu Bratislava I JUDr. DANOU JELINKOVOU-DUDZÍKOVOU sa porozprával PETER GALAN.

Vo svojich blogoch súčasnú ministerku spravodlivosti Máriu Kolíkovú veľmi nešetríte. Máte s ňou problém?

Nie je to nič osobné. Ale vzhľadom na stav, v akom sa justícia nachádza, nepovažujem jej prístup za zodpovedný. Na poste ministra potrebujeme človeka, ktorý bude schopný stopercentne komunikovať o problémoch a bude v kontakte s realitou. Veľa vecí sa rieši len medzi múrmi ministerstva a informácie zvnútra vychádzajú selektívne. Ministerka ignoruje návrhy a pripomienky ľudí, ktorých sa zmeny týkajú, namiesto toho plánuje naliať 280 miliónov eur z covidového fondu obnovy do súdnej mapy, ktorá v navrhovanej podobe prinesie viac škody než úžitku. Robiť závažné úradnícke rozhodnutia bez diskusie s odborníkmi je v tomto turbulentnom období hazard. Naším prvoradým záujmom by malo byť prelomenie mantry o súdnictve prelezenom korupciou.

To nebude jednoduché, keďže dôvera verejnosti v justíciu je dlhodobo na veľmi nízkej úrovni.

Nemám rada zovšeobecňovanie a princíp kolektívnej viny. Osobné zlyhania či porušenia zákona treba stíhať, ale odmietam názor, že na súdoch namiesto práva a zákonov vládnu peniaze. Osobne sa ma to dotýka. Logickým dôsledkom súdnych sporov je, že obvykle vyhrá len jedna strana, a tak polovica účastníkov odchádza z pojednávaní nespokojná. Nehovoriac o tom, že na Slovensku je dôvera v štátne inštitúcie celkovo nízka.

Reforma justície je potrebná, ale má sa robiť zodpovedne. Aj Európska komisia nám odporučila najprv zozbierať dáta a až na ich základe vytvoriť novú koncepciu. My tieto dáta stále zbierame, napriek tomu je už súdna mapa na stole a ministerstvo sa tvári, že sa na ňu európske právo nevzťahuje. Áno, je to naša vnútroštátna vec, ale to neznamená, že nemusíme rešpektovať štandardy EÚ. Ak budeme takto pokračovať, staneme sa spolu s Poľskom a Maďarskom ďalšou čiernou ovcou.

K súdnej mape sa dostaneme, vráťme sa však do minulosti, kde nedôvera pramení. Prispeli k nej aj takzvaní elitní advokáti, ktorí namiesto ochrany práv obvinených riešili, ako zločincov uchrániť pred väzením. A neraz boli úspešní.

Pretože som spolupracovala s francúzskym justičným systémom, chápala som pozíciu advokátky ako pomocníčky spravodlivosti. Nepotrebovala som sa predvádzať pred klientom. Sudca ani prokurátor neboli moji nepriatelia a pojednávaciu miestnosť som nevnímala ako zápasnícky ring. Pravda je, že niektorí advokáti volia takzvanú procesnú taktiku, robia obštrukcie, preťahujú procesy, vytvárajú tlak na protistranu, podávajú šikanózne návrhy, vytvárajú dymovú clonu. Často je čitateľné, či sú platení od hodiny alebo od počtu úkonov. Právnici istej nadnárodnej spoločnosti s pobočkami v trid­siatich krajinách, ktorí na Slovensku čelili návrhu na konkurz, sa vyjadrili, že podobné praktiky nikde vo svete nezažili. Ak sa však vrátim k otázke, mnohí obvinení sa dostali na slobodu pre procesné chyby, na ktoré je advokát povinný upozorniť.

Pri termíne procesná chyba Slováci škrípu zubami. Tragikomicky vyznel napríklad prípad Karola Mella, ktorého nám Poliaci chytili, vrátili a my sme mu po pár týždňoch zamávali na rozlúčku od brán väznice.

Žiaľ, taký je štandardný postup pri porušení práv obvinených. Nebudem polemizovať o tom, či je správny, fakt je, že štátna moc by si mala dávať pozor, aby sa takéto chyby nediali.

Možno by sa nediali, keby sa tresty pre sudcov nekončili pri disciplinárnom konaní a percentách z platu.

Niekedy ich vyzlečú z talára alebo čelia trestnému stíhaniu.

Obštrukcie a nezmyselné požiadavky advokátov sú asi jednou z príčin 10-20-ročných sporov a preťaženosti súdov. Ale určite nie jedinou.

Hlavným dôvodom je personálna poddimenzovanosť. Len na našom súde chýba desať sudcov, vyšší súdni úradníci, kvalifikovaná administratíva. K tomu treba prirátať zlé technické vybavenie. Keď som vlani nastupovala, akoby som sa preniesla v čase. Počítač mohol mať pätnásť rokov, podobne na tom boli ďalšie elektronické zariadenia.

Kde chcete sudcov a kvalifikovaných administratívnych pracovníkov vziať?

Nemyslím, že by na trhu práce neboli. Problémom je nastavenie výberových konaní. Ja som napríklad čakala na vstup do justície vyše roka a keby neprebehla Búrka a Víchrica, bolo by to ešte viac. Ako sudkyňa pre Bratislavský samosprávny kraj som netušila, či skončím v hlavnom meste alebo v Malackách, či dostanem agendu, ktorej rozumiem, alebo takú, ktorú som nerobila osemnásť rokov. Je to lotéria, a ak má kandidát záväzky, rodinu, dobre si rozmyslí, či do toho pôjde.

Niekoľko rokov ste pomáhali ľuďom s exekúciami. Neštvali vás zákony nahrávajúce exekútorom do takej miery, že aj z dlžníkov relatívne nízkych súm sa stávali bezdomovci?

Ten systém bol nespravodlivý, hraničiaci so šikanovaním a pociťovala som krivdu spolu so svojimi klientmi. Našťastie, už je vo veľkej miere minulosťou. Exekučné súdy boli preťažené, preto prišlo ministerstvo v roku 2017 s možnosťou osobného bankrotu.

Takže to nemala byť pomoc občanom, ale spôsob, ako odľahčiť štátnu správu?

Bol to jeden z hlavných argumentov.

V prípade osobného bankrotu ma vyrušuje podmienka aspoň jednej exekúcie. Chápem to tak, že občan, ktorý sa dostal do bezvýchodiskovej situácie, ale za cenu života na hranici chudoby svoje pohľadávky spláca, naň nárok nemá, ale pre tých, ktorí neplatia nič a nechajú situáciu dospieť do vymáhania, sú dvere otvorené.

Máte pravdu. Ľudia, ktorí majú nejakú platobnú disciplínu, sa k tomu inštitútu nemôžu dopracovať a z tohto uhla pohľadu je to skutočne nespravodlivé.

Svojho času si istá skupina občanov riadne prilepšila. Nabrali úvery, neplatili ich, počkali na exekúcie a potom požiadali o osobný bankrot. Stretli ste sa s tým?

Určite. V počiatkoch sme zaznamenali skutočný boom, centrum právnej pomoci zahltilo množstvo žiadostí, vznikali webstránky núkajúce za nemalý poplatok sprostredkovanie. Často bolo celkom zrejmé, kto sa do zlej situácie dostal bez zlého úmyslu a kto na oddlžení profitoval. Vtedy to mnohým špekulantom prešlo. Situácia sa však obracia. Veritelia totiž môžu až do šiestich rokov spochybniť poctivosť úmyslov dlžníkov. Stačí, ak preukážu, že zatajili príjmy, previedli majetok na blízkych. Ale stále je dôkazné bremeno na veriteľoch.

Zjavne nie je veľkou motiváciou byť v tejto krajine čestným občanom. Poznáte podobné zákonné nezmysly aj v iných oblastiach?

Napriek výzve zo strany EÚ Slovensko dodnes nedokáže zabrániť špekulatívnemu cezhraničnému premiestňovaniu sídiel firiem. Spoločnosti, ktoré dlhujú obrovské sumy na daniach, odvodoch, výplatách zamestnancom i dodávateľom sa môžu bez problémov presťahovať do ktorejkoľvek krajiny EÚ. Väčšinou mieria do Luxemburska. Až potom sa zistí, že po nich zostala potopa, a keď sa aj vyhlási pátranie, sídla sú dávno zrušené. Keby aj neboli, veritelia by museli využiť luxemburských právnikov, čo je neraz extrémna finančná záťaž a v konečnom dôsledku to nikto nerieši. Takto náš štát nechráni občanov ani verejné peniaze. Ako sa potom majú cítiť poctiví majitelia firiem, ktorí aj pri vysokých stratách počas koronakrízy svoje záväzky plnia?

Patríte k autorom otvoreného listu sudcov, kde je lajtmotívom kritika návrhu novej súdnej mapy. Teda hlavne redukcie existujúcich súdov. V čom je problém?

Niektoré body som spomenula v úvode - zlá komunikácia, absencia diskusie, odmietanie protinávrhov. V súčasnej podobe povedie reforma k tomu, že spravodlivosť bude len pre bohatých. Slabšie sociálne vrstvy si nebudú môcť dovoliť opakovane cestovať 60 či 70 kilometrov na pojednávania, hradiť dopravu advokátom, svedkom, nehovoriac o časovej strate, ktorá bude prekážať zamestnaným či matkám súdiacim sa o výživné. Obávam sa, že ľudia si začnú vymáhať spravodlivosť „svojpomocne“. Na tento projekt, šitý horúcou ihlou, pôjdu stovky miliónov, ktoré by sa určite dali využiť zmysluplnejšie a občan naň doplatí dvojnásobne. Raz, keď sa mu zvýšia náklady súdnych konaní, druhýkrát na daniach, ktorými si štát tento výdavok bude kompenzovať.

Keďže ministerstvo sa pokúša pripomienky zľahčovať tvrdením, že sudcom sa nechce dochádzať na pojednávania, azda treba pripomenúť, že výhrady k súdnej mape nemáme len my, ale aj samosprávy, polícia, úrady práce, advokáti, prokurátori.

Ale argumenty, že rozdrobené súdy sú menej efektívne, menej odolné proti miestnym väzbám, obmedzujú možnosť špecializácie a niekedy neumožňujú náhodný výber sudcov, sa mi zdajú celkom legitímne.

Nevychádzajú z reality. Na väčšine súdov je špecializácia plnohodnotná a rovnako je funkčný náhodný výber sudcov. Miestne väzby? Ja mám v súčasnosti 1 500 spisov a tie mi zostanú aj po reforme. Takže aké miestne väzby by sa pretrhali, ak by aj nejaké boli?

Ďalšia vec je nelogický výber súdov, ktoré majú byť zrušené. Napríklad v Topoľčanoch. Tamojší súd so 150-ročnou tradíciou je jediný v Nitrianskom kraji zameraný na pracovné právo a k tomu ponúka špecializáciu v trestnej, obchodnej i občianskej agende. Pri normálnej komunikácii s rezortom spravodlivosti by sme isto našli vhodnejších kandidátov.

Hovorí sa tiež, že v súčasnom stave sudcovia nie sú vyťažení rovnomerne.

To je pravda, ale vytvorením megaobvodov a premiestňovaním ľudí ako na šachovnici ničomu nepomôžeme. Bez personálneho posilnenia sa nepohneme.

Zaradili ste sa aj medzi signatárov výzvy Právnici spolu za právny štát. O čo ide?

Ja tam viacero tém. Upozorňujeme, že v pandemickom období Slovensko dostatočne nezabezpečuje, aby zásahy do ľudských práv boli len nevyhnutné a v primeranom rozsahu, oslabuje sa nezávislý výkon súdnictva či advokácie, porušujú sa princípy právneho štátu. Dospeli sme tiež k názoru, že treba stanoviť časový limit pre kolúznu väzbu, podobne ako v Českej republike. Teda maximálne tri mesiace. Tá má totiž zabrániť ovplyvňovaniu svedkov a nie zlomiť obvinených, aby spolupracovali.

Ako by to malo vyzerať?

Normálne by bolo, keby vyšetrovací tím svedkov identifikoval a stanovil lehotu, počas ktorej podajú výpoveď. Prečo by mal obvinený doplácať na nečinnosť orgánov činných v trestnom konaní? Predstavte si, že človek je rok zatvorený v cele s veľkosťou 3,5 štvorcového metra len preto, že vyšetrovateľ urobil minimum úkonov na to, aby sprísnená väzba pominula.

Predpokladám, že tento bod je reakciou na udalosti v súvislosti s generálom Lučanským. Ale on bol predsa zatvorený len pár týždňov.

Neviem, či mali autori výzvy na mysli práve prípad Milana Lučanského. Ja som ju podpísala preto, lebo nesúhlasím, aby bola kolúzna väzba prostriedkom na odstránenie dôkaznej núdze a vynútenie priznania. Je to zásah do práv obvineného.

Na Slovensku sú rozbehnuté závažné trestné procesy, kde sú obvinení z radov NAKA, SIS, sudcov, prokurátorov. Budú ďalšie kolúzne väzby, a preto o probléme hovoríme teraz. Skôr vnímam ako chybu, že sa mu doteraz nevenovala pozornosť.