Plus 7 dní

Sú ako oheň a&nbsp;voda, ale dopĺňajú sa. Tridsať rokov si život užívali plnými dúškami, no pred dvomi rokmi ich zaskočila nečakaná diagnóza. Opernému spevákovi MARTINOVI MALACHOVSKÉMU (52) diagnostikovali sklerózu multiplex. Dva roky o&nbsp;tom s&nbsp;manželkou, moderátorkou IVETOU MALACHOVSKOU (55) mlčali, prehovoriť sa odhodlali až po&nbsp;Martinovom odchode zo Slovenského národného divadla. Bol to pre všetkých šok, keď sa po&nbsp;tridsiatich rokoch rozhodol opustiť svet opery, ktorý tak miluje. Na&nbsp;stretnutie s&nbsp;RENÁTOU GEŠVANTNEROVOU prišli držiac sa za&nbsp;ruky. Nebolo pre nich ani trochu jednoduché o&nbsp;spevákovej chorobe rozprávať, miestami sa neubránili slzám.

Stretli sme sa po&nbsp;vašom návrate z&nbsp;liečebného pobytu v&nbsp;Piešťanoch. Boli ste tam prvý raz alebo chodievate pravidelne?

Martin: Piešťany mám veľmi rád, bol som tam už veľakrát, ale ako pacient druhý raz. Liečil som sa tam aj po&nbsp;výmene bedrového kĺbu.

Iveta: Prečo nepovieš, kto ťa do&nbsp;Piešťan dotiahol a&nbsp;kto tam už chodí dlhé roky?

Martin: No ty. (Smiech.)

Iveta: V Piešťanoch som bola už v roku 1980, pred štyrid­siatimi rokmi ako pätnásťročná, keďže mi diagnostikovali koxartrózu. Keď sa nám narodila dcéra, chodievali sme tam na&nbsp;týždňové relaxačné pobyty. Stalo sa to pre nás zvykom. Teraz sa to preklopilo a&nbsp;nechodím ako pacient, ale ako sprievod svojho manžela.

Iveta, v&nbsp;Piešťanoch ste teraz oslávili aj 55. narodeniny. Boli niečím špeciálne?   

Bolo to milé stretnutie, pre mňa je to vždy lakmusový papierik stretnúť sa so svojimi divákmi a&nbsp;musím povedať, že mi zvýšili sebavedomie, mám ešte väčšiu chuť pracovať. Stretli sme tam aj Eduarda Kukana s&nbsp;manželkou Zdenkou, spolu sme prežili niekoľko večerov. Pána Kukana si nesmierne vážime a&nbsp;ďakujeme mu za&nbsp;to, kde naša krajina je.   

Spomenuli ste smutnejšie obdobie. Dá sa vôbec s&nbsp;takou informáciou zmieriť? Učíte sa s&nbsp;ňou žiť?

Martin: Korona mi dopriala veľa času, aby som o tom uvažoval a všetko zhodnotil. Myslím si, že ľudská prirodzenosť je taká, že časom sa snažíme nájsť aj nejaké pozitívum v každej ťažkej situácii. Povedal som si, že na tom ešte nie som úplne najhoršie, musím zaklopať, len aby to nebolo horšie. Keby sa to zastavilo, som spokojný. Mám veľký pohybový diskomfort, ťažšie sa mi chodí, mám narušené centrum rovnováhy... Ostatné sa dá zvládnuť. Učím sa s&nbsp;tým žiť.

Pýtali ste sa na&nbsp;začiatku - prečo? Prečo práve ja?

Áno, samozrejme. Vždy som rád chodil mestom pešo. Bývali sme s&nbsp;rodičmi na&nbsp;Obchodnej, do&nbsp;starej budovy Opery na&nbsp;Gorkého ulici som to nemal ďaleko. Mnohí sa mi smiali - Aha, ide Maťo, vystretý a&nbsp;rovný, chodí ako generál. Prechádzky som si vždy vychutnával. Teraz sú momenty, keď rozmýšľam, ktorú trasu si zvolím, aby som nechodil tak veľa, lebo ma to unavuje. Naučil som sa uvažovať a&nbsp;rozmýšľať nad triviálnymi vecami. Ktorou nohou vykročím, ako sa otočím, o&nbsp;všetkom, čo za&nbsp;iných okolností robíme automaticky.

Také situácie pomáha odľahčiť humor. Dokážete o&nbsp;svojom stave vtipkovať?

Iveta: Manželov humor sa, našťastie, nestratil, to je fantastická vec.

Martin: Musím povedať, že moja diagnóza mi prináša nekonečne veľa vtipných príhod. Najmä s&nbsp;Ivkou. Ona je pre mňa alfa a&nbsp;omega, je úžasný človek, stojí pri mne, veľmi ju ľúbim. Stále sa spolu smejeme. Predstavte si, že ideme na&nbsp;prechádzku, rozprávame sa a&nbsp;zrazu sa oddelím a&nbsp;ona sa hneď opýta: Kam ideš? Zmôžem sa len na: Ja neviem, ťahá ma to doľava. (Smiech.)

Iveta: A ja sa vždy smejem a hovorím - tento jarok ešte nie je náš, tam si ešte nespadol. Snažíme sa to prijať. Nikto z&nbsp;nás to nechápe do&nbsp;chvíle, kým sa ho to nedotkne. Niekedy sa v&nbsp;noci pozriem na&nbsp;manžela a&nbsp;hovorím si - čo keby som to bola ja. Zvládala by som to tak ako on? Mnohých vecí zo svojho životného štýlu sa musel vzdať, musel to nechať plávať. Nemôžeme už chodiť na&nbsp;bicykle, bojíme sa kvôli stabilite. Ale máme doma stacionárny a&nbsp;makáme, napriek tomu, že to na&nbsp;nás nevidieť. (Smiech.) Pre nás je humor to najpodstatnejšie. Martinovi občas vystrelí pravá noha a&nbsp;ja mu vždy hovorím, že to dáva na&nbsp;Hamšíka (Markova tajná kľučka - pozn. red.). Snažíme sa z&nbsp;ťažších, smutnejších chvíľ vyťažiť to pozitívne, ešte máme pár rokov pred sebou, chceme sa spolu tešiť.

Martin: Mám také celoživotné a&nbsp;teraz o&nbsp;to platnejšie heslo: Živých nás nedostanú. Aj Hemingway povedal zaujímavú myšlienku: „Človeka možno zničiť, ale nikdy nie poraziť.“ To je veľmi dôležité. Musíme bojovať a&nbsp;tešiť sa z&nbsp;toho, čo máme, ešte stále prevláda viac pozitívnych momentov. Tých pár negatívnych sa naučíme prekonávať. Vždy boli a&nbsp;budú...

Pamätáte sa na&nbsp;okamih, keď lekárka pred vami nahlas vyslovila nemilosrdnú diagnózu?

Pokračovanie na ďalšej strane.

Martin: Keď si na&nbsp;to teraz spätne spomínam - bol som ako vo sne, v&nbsp;čudnom opare. Mal som pocit, že to ide mimo mňa. Predtým som absolvoval rôzne neurologické vyšetrenia, všetko bolo v&nbsp;poriadku, niektorí lekári si mysleli, že som prekonal boreliózu, nevedeli to diagnostikovať.

Iveta: Prvý, kto nahlas vyslovil podozrenie, bol pán profesor Pavel Traubner. Boli sme u&nbsp;neho dávnejšie na&nbsp;úplne iných vyšetreniach a&nbsp;on mi vtedy povedal: Mne sa tá Maťova noha nezdá...

Martin: Celý život som nebol šteklivý a&nbsp;teraz mám mimoriadne citlivé chodidlá. Nedokážem prejsť po&nbsp;kamienkovej pláži. Vystreľujú mi nohy, mám veľmi citlivé nervové ukončenia, neviem to ovládnuť. Tŕpne mi pravé rameno, celá pravá strana. To sú sprievodné znaky.

Iveta, kedy ste spozorneli, že niečo nie je v&nbsp;poriadku?

Pred piatimi rokmi som oslavovala päťdesiatku a vtedy mal manžel väčší atak. Pri rozhovore sa úplne stratil. Zrazu som mala pocit, že ma nevníma. Bol vtedy aj v nemocnici na neurológii a tam vylúčili sklerózu multiplex. Potom sme odcestovali do Indie a Nepálu a tam sme zažili pár situácií, napríklad výškové rozdiely, ktoré Martin zvládol len silou vôle. Najväčší problém mu robila chôdza úzkymi chodníčkami a udržanie rovnováhy.

Poviem to teraz na&nbsp;rovinu, hoci som videla, že sa niečo deje, nepripúšťala som si to. Stále som to odďaľovala, že to nemôže byť Maťov prípad. A&nbsp;potom sme sa dostali k&nbsp;pani doktorke Darine Slezákovej, najväčšej odborníčke na&nbsp;sklerózu multiplex, ktorá za&nbsp;tridsať sekúnd vyslovila túto diagnózu s&nbsp;tým, aby sme to jednoducho prijali. Martina veľmi povzbudzovala, dokonca aj v&nbsp;tom, že sa nemusí vzdať toho, čo najviac miluje - svojej práce.

Málokto však tuší, čo to je stáť na&nbsp;javisku, čo to predstavuje, keď sa musíte rýchlo prezliecť, keď musíte z&nbsp;bodu A&nbsp;prejsť do&nbsp;bodu B bez zaváhania, aby si to nikto nevšimol, a&nbsp;popri tom spievať.

Martin: Medzi mojich blízkych priateľov patrí aj neurológ Martin Kuchárik, ktorého otec spieval v našom zbore. Aj on uznal, že ľudia, korí nikdy nestáli na pódiu, zvyknú zľahčovať, pretože si to nevedia predstaviť. Ale keďže on chodieval od malička s otcom do divadla a sledoval aj zákulisie, chápal moje rozhodnutie odísť. Dva roky som s&nbsp;tým bojoval, dúfal som, že to prekonám, ale dva roky som si postupne viac a&nbsp;viac uvedomoval, že negatíva už prevažujú nad pozitívami. Miloval som pocit vyjsť na&nbsp;javisko, na&nbsp;každé predstavenie som sa tešil. Stále to mám veľmi rád, ale keď vychádzate na&nbsp;scénu a&nbsp;nesústredíte sa na&nbsp;texty, spev, rekvizity a&nbsp;svetlá, ale riešite v&nbsp;hlave - bože, schody, len nepadnúť...

Iveta: Posledná inscenácia Barbiera zo Sevilly bola aj pre zdravého speváka náročná, schody sú tam sprava-zľava. Martin mal smrť v&nbsp;očiach pri pohľade na&nbsp;ne. Preplakala som celé dejstvo. Držala som mu palce, len aby sa nič nestalo. Radila som mu, nech skončí, že to nestojí za&nbsp;to. Všetkých nás to trápilo.

Martin: Postupne to všetko vo mne dozrievalo, až som si povedal, že je najvyšší čas skončiť, hoci mi je to nesmierne ľúto.

Váš odchod z&nbsp;SND mnohých prek­vapil... Naozaj nič netušili ani najbližší kolegovia?

Nie. Ako prvému som to oznámil riaditeľovi Opery SND Rastislavovi Štúrovi. Prišiel som za ním a povedal: Prosím ťa, nepresviedčaj ma, už som sa rozhodol. Je to definitívne. Nedávno mi volal známy, či by som nezaspieval na jednej akcii. Aj jemu som musel povedať: Nehnevaj sa, ja už nebudem spievať. Neviem to robiť polovičato. Operný spevák musí byť v kondícii. Je to dennodenné cvičenie dvoch malých svalov. Mnohí vaše problémy s&nbsp;chôdzou pripisovali operácii bedrového kĺbu.

Iveta: Zastavme už tých, ktorí hovoria: Maestro, vy máte zle operovaný ten kĺb. Alebo si mysleli, že sa potáca z&nbsp;iných dôvodov.

Viete, ja už sa zastavím pri každom človeku na ulici, ktorému je zle. Opýtam sa, či je v poriadku a nepotrebuje pomoc. Je dôležité, aby sme ľuďom odkázali: Neprekračujte ľudí, nebočte od tých, ktorí sú opretí o stenu, oni môžu byť len chorí. Naposledy som takto volala sanitku k žene v Liptovskom Hrádku.

Vašu diagnózu je o&nbsp;to ťažšie prijať, že pôsobíte veľmi mužne. Ivetka, pamätáte sa, ako na&nbsp;vás Martin zapôsobil, keď ste ho prvý raz zbadali?

Iveta: Zoznámili sme sa na&nbsp;ulici, pôsobil na&nbsp;mňa ako veľmi sympatický mládenec, len mal dve chyby. Prvá bola, že ma vôbec nepoznal z&nbsp;televíznej obrazovky, hoci som v&nbsp;tom čase robila štúdio Kontakt a&nbsp;bola som veľká „hviezda“. A&nbsp;druhá bola otázka, ktorú mi položil: Počuj, čo robíš v&nbsp;piatok večer, ideme na&nbsp;beániu architektov. A&nbsp;ja som si hovorila - to je aká úroveň? (Smiech.)

Potom sme sa stretli v&nbsp;obchode, chvíľu sme sa tam rozprávali. Priznám sa, ani ja som celkom netušila, kto je Martin, nebola som až taký fanúšik opery. Naše prvé skutočné rande bolo 30. mája na&nbsp;Hviezdoslavovom námestí, tam sme si dali prvý raz pusu. Maťo vtedy robil v&nbsp;komparze, halapartníka v&nbsp;Nabuccovi, išla som sa pozrieť, stál tam s&nbsp;kopijou a&nbsp;ja som na&nbsp;otázku, s&nbsp;kým máš rande, odpovedala: S&nbsp;tretím halapartníkom sprava. (Smiech.)

Martin: Tak som si zarábal ako študent.

Iveta: Mojím snom bolo nájsť muža, s&nbsp;ktorým budem mať deti (vždy sme chceli dve, ale vďaka aj za&nbsp;jedno) a&nbsp;ktorý bude mať kompletnú rodinu, veľmi mi chýbal otec. Maťo bol vždy môj obranár ochranár.

Iveta: Áno, Maťo je navyše veľmi rovný človek, som šťastná, že mi ho osud prihral do&nbsp;života.

Martin: Ja v&nbsp;nej cítim to isté. Sme ako voda a&nbsp;oheň. Keď som sa prvý raz zadíval do&nbsp;jej krásnych veľkých očí, vôbec som netušil, kto je, čo je, ale cítil som v&nbsp;nej oheň. Neviete si predstaviť, koľko kamarátov ma odrádzalo - ona ťa zničí, má toľko energie a&nbsp;ty si taký pokojný človek... Ale my sme si našli toľko spoločných záujmov, dopĺňame sa.

Iveta: Obdivujeme ľudí, ktorí robia umenie, šport, mnohé aj zahraničné osobnosti chodíme povzbudiť. Sú to pre nás ne­smierne silné emočné zážitky. Lebo čo je život? Ani handry, ani jedlo, ale zážitky. Pamätáš, keď prišiel Michael Jordan do&nbsp;Paríža? Také okamihy sú pre nás silné.

Martin: S&nbsp;Ivetkou sa dá zažiť naozaj veľa, ona je žena do&nbsp;voza aj do&nbsp;koča, úžasne varí a&nbsp;stmeľuje rodinu.

Určite boli situácie, keď ste boli aj vy pre ňu oporou...

Martin: To je život. Raz ste hore, inokedy dole.

Iveta: Keďže som na&nbsp;voľnej nohe, ťažké chvíle som zažívala, keď mi zrušili reláciu. Prídete vtedy domov a&nbsp;cítite oporu. Som tu pre teba, teraz budem chvíľočku ťahať ja, ale určite sa to zmení. Nemusela som plakať do&nbsp;vankúša, lebo prišiel manžel, ktorý mi dal pocítiť, že sme tu jeden pre druhého. Práve preto vieme, že aj toto zvládneme! Každý odtieň života je zaujímavý.

Spomenuli ste, čoho ste sa museli vzdať. Priniesla vám choroba do&nbsp;života aj nové poznanie? Zistili ste niečo viac o&nbsp;sebe?

Martin: Áno, zistil som, že človek má strašne veľa predsudkov. Aj ja som ich mal. Ale už som ich odbúral. Cez svoju chorobu som zistil, že niekedy si vytvoríte názor na&nbsp;človeka, ktorého nepoznáte, na&nbsp;základe prvého dojmu. A&nbsp;odsúdite ho, lebo vám je nesympatické, ako napríklad chodí. Veď ten ani chodiť nevie, ešte aj to robí lajdácky. A&nbsp;potom zistíte, že ten človek má sklerózu multiplex. Choroba ma naučila nemať predsudky, lebo nikdy neviete, čo je za&nbsp;tým.

Ako správu prijala vaša dcéra? Žila v&nbsp;zahraničí, nemala tendenciu okamžite nájsť účinnú liečbu či liek?

Iveta: V&nbsp;tom čase bola v&nbsp;Nemecku a, áno, okamžite hľadala a&nbsp;gúglila po&nbsp;internete. Hoci si to nechcela pripustiť, napadla jej aj otázka, či je to genetická záležitosť, či je to dedičné.

Martin: Našťastie nie je.

Iveta: Aj pre ňu by sa život celkom zmenil, keby vedela, že je na&nbsp;„čakačke“.

Martin: Veľa ľudí sa ma pýta: Po&nbsp;kom to máš? Po&nbsp;nikom, to je autoimunitné ochorenie.

Je to paradox, keď si vezmeme, že ste boli k&nbsp;svojmu telu ohľaduplný, pravidelne ste si dopriali relax v&nbsp;kúpeľoch, športovali ste, zdravo sa stravovali. Nedá sa tomu utiecť.

Martin: Len jediný prehrešok mi napadá. Naša profesia je náročná… Keď zomieral tenor Mário Del Monaco, povedal: „Toto, čo mám, sú všetky prechodené choroby, lebo ma agenti a&nbsp;celá tá mašinéria prinútili, že musím spievať…“ Tiež som išiel na&nbsp;javisko niekoľkokrát nie úplne zdravý, lebo som nemal alternáciu alebo rozhodli iné okolnosti.

Vnímali ste toto ochorenie v&nbsp;minulosti? Stretli ste sa s&nbsp;ľuďmi, ktorým zasiahlo do&nbsp;života?

Iveta: Určite, zástupcovia boli viackrát aj u&nbsp;nás v&nbsp;Dámskom klube. Každé také stretnutie je pre mňa obohacujúce. V&nbsp;apríli počas korony som zavolala psychológa Ľuda Dobšoviča do&nbsp;našej relácie a&nbsp;témou bolo - ako sa správať k&nbsp;ľuďom, ktorí trpia sklerózou multiplex. Mali by sme sa k&nbsp;nim správať normálne, opýtať sa, ako postupuje choroba, čo liečba. Čo ich trápi, či to majú pod kontrolou.

Dokážeme to? Vedia ľudia reagovať? Nevyhýbajú sa tejto téme?

Iveta: Včera som hovorila s&nbsp;Kamilou Magálovou, dala pozdravovať Maťka a&nbsp;mne povedala, aby som bola silná... Lebo vie. (Ticho.) Ozvalo sa veľa priateľov, kolegov, kamarátov, snažili sa nás podporiť. Viete, keby to takto bolo ešte pätnásť rokov, som najšťastnejší človek pod slnkom, s&nbsp;Maťkom je veľká zábava. Ale môže prísť náročnejšie obdobie, keď budem potrebovať pomoc...

Ozývajú sa ľudia s&nbsp;rovnakou diagnózou?

Iveta: Ostali sme zdesení, koľko mladých ľudí trpí týmto ochorením. A&nbsp;potom prišla druhá vlna, keď nám ľudia veľmi nezištne začali hovoriť svoje skúsenosti.

Martin: Volali mi stovky cudzích ľudí, ktorí mi chceli pomáhať, poradiť. Niekedy som zdvihol telefón a&nbsp;nechápal som, kto to je, takého človeka som nepoznal a&nbsp;on mi len chcel povedať osobnú skúsenosť. Len sa mi snažil pomôcť. Dojala ma tá spolupatričnosť a&nbsp;snaha niečo dať - zrejme preto, že nás majú celkom radi.

Musí to byť náročné byť zasypaný množstvom rád a&nbsp;vybrať si to najlepšie pre seba. Dá sa to vôbec?

Iveta: Dostanete sa do&nbsp;situácie, keď sa obávate, čo z&nbsp;toho je správne. Lebo keď vám niekto ponúkne alternatívy zo žihľavy, druhý Aloe vera, tretí z&nbsp;materského mlieka, štvrtý zo včely... Všetkým sme poďakovali, máme teraz veľa materiálov, ktoré si môžeme preštudovať, kým sa do&nbsp;niečoho pustíme. Je to hlavne na&nbsp;Martinovi. Musím povedať, že je veľmi statočný, ale niekedy má chvíle, keď má toho proste dosť. Je aj unavený a&nbsp;vtedy je mrzutý. Keby som vtedy prišla a&nbsp;povedala, že tento produkt by ťa mohol postaviť na&nbsp;nohy, asi by spustil ostrejšiu reakciu.

Martin: Musím to vysvetliť. Keď vám chce veľa ľudí dobre - jeden mi ponúka to a&nbsp;druhý iné, spôsobuje mi to zmätok v&nbsp;hlave a&nbsp;neviem to vyselektovať. Neviete, po&nbsp;čom máte siahnuť.

Iveta: Ani to nemôže brať naraz, lebo nebude vedieť, čo je pre neho efektívne. Je to dlhodobá cesta hľadania a&nbsp;nastavovania.

Martin: Najväčší paradox je, že hoci som nastavený na&nbsp;liečbu, ktorú určila moja ošetrujúca lekárka, necítim žiadny rozdiel, žiadnu zmenu. Už to nebude lepšie, ale aspoň sme to zastavili.

Martin: Aká je zákerná. Päťdesiat rokov mi nič nebolo, nebral som žiadne lieky.

Iveta: Ani žlčník si nemal vybratý.

Martin: Nič. A&nbsp;po&nbsp;päťdesiatke zrazu prišlo toto. Uvedomil som si, v&nbsp;koľkých veciach ma to vlastne obmedzuje. Tá choroba je zákerná najmä v&nbsp;tom, že občas máte pocit, že ste vyhrali,    že už je fajn... A&nbsp;zrazu vás sekne dole.

V&nbsp;čom všetkom vás ešte obmedzuje?

Martin: Podstatne sa mi zhoršil zrak, pocit rovnováhy, obmedzila sa mi pohyblivosť.

Iveta: Oveľa viac si unavený. Prídeme na&nbsp;podujatie, sú tam naši dobrí priatelia, radi by sme sa s&nbsp;nimi rozprávali, ale vidím v&nbsp;jeho očiach prosbu...

Martin: ... poďme už domov.

Iveta: Chápem ho, nevládze dlho stáť na&nbsp;jednom mieste, stráca aj sústredenie, niekto môže mať aj z&nbsp;toho zlý pocit.

Martin: Ale film vydržím. Aj dlhometrážny. (Smiech.) Vydržím všeličo, ale zároveň som si uvedomil, že podvedome selektujem. Moje vnútro a&nbsp;to, ako všetko znášam a&nbsp;prežívam, mi povie - Toto nerob. Načo? Budeš z&nbsp;toho len unavený. A&nbsp;niekedy je to aj nepríjemné, lebo som striktný, čo som nebýval. Je to moje východisko z&nbsp;núdze. Premietnem si, čo to všetko predstavuje, a&nbsp;nechcem to. Lebo viem, že ma to len unaví. Choroba ma v&nbsp;mnohom obmedzila, niekedy ani nemám chuť sa o&nbsp;tom rozprávať.

Robím to len preto, že môžem ľuďom vysvetliť, čo sa vlastne so mnou deje. Kamaráti z&nbsp;divadla sa ma pýtali. A&nbsp;to zabúdaš texty? Preto odchádzaš z&nbsp;divadla? Nie, to nie je v&nbsp;zabúdaní, je to v&nbsp;tom, že niekedy je pre mňa problém urobiť prvý krok. Točí sa mi hlava, musím chvíľu zostať a&nbsp;vydržať - to je jeden z&nbsp;príznakov. Snažím sa vysvetľovať ľuďom, že to nie je v&nbsp;hlave, aj keď je to choroba, ktorá vám v&nbsp;mozgu preruší určité väzby a&nbsp;reakcie buď nefungujú, alebo sa spomalia. Ale v&nbsp;prvom rade vás obmedzuje v&nbsp;pohybe.

Budete chodiť na&nbsp;operu? Nebude vám to ľúto?

Budem, no jasné, už nás pozývajú, kamaráti sa pýtajú, kedy už prídem medzi nich. Ľúto mi bude, samozrejme. Vedľajším príznakom choroby je aj to, že som ešte citlivejší, všetko ma dojíma. Keď počujem peknú skladbu, stále plačem. Sú to všetko spomienky, ktoré sa vynoria, a&nbsp;tie krásne okamihy sa mi premietnu ako film.

<a href="https://plus7dni.pluska.sk/gal/rozhovory/rozhovor-malachovski-aj-tom-ako-prvy-vyslovil-podozrenie-vaznu-chorobu-prof-traubner" target="_blank" rel="noopener">Aktuálne FOTO manželov aj s dcérou Kikou a zaťom Adamom v GALÉRII</a>

ROZHOVOR Malachovskí aj o tom, že ako prvý vyslovil podozrenie na vážnu chorobu prof. Traubner

Plus TV

Novinár nie je sudca. Nálepkovanie je forma extrémizmu

Peter je závislý na opiátoch a alkohole, bol vo väzbe. Čo odkázal ľuďom, ktorí chcú brať drogy?

Tomáš Demo z Highgate Group: Due diligence odhalí aj skryté riziká pri kúpe firmy

Výber pre vás