Sú ako oheň a voda, ale dopĺňajú sa. Tridsať rokov si život užívali plnými dúškami, no pred dvomi rokmi ich zaskočila nečakaná diagnóza. Opernému spevákovi MARTINOVI MALACHOVSKÉMU (52) diagnostikovali sklerózu multiplex. Dva roky o tom s manželkou, moderátorkou IVETOU MALACHOVSKOU (55) mlčali, prehovoriť sa odhodlali až po Martinovom odchode zo Slovenského národného divadla. Bol to pre všetkých šok, keď sa po tridsiatich rokoch rozhodol opustiť svet opery, ktorý tak miluje. Na stretnutie s RENÁTOU GEŠVANTNEROVOU prišli držiac sa za ruky. Nebolo pre nich ani trochu jednoduché o spevákovej chorobe rozprávať, miestami sa neubránili slzám.

Stretli sme sa po vašom návrate z liečebného pobytu v Piešťanoch. Boli ste tam prvý raz alebo chodievate pravidelne?

Martin: Piešťany mám veľmi rád, bol som tam už veľakrát, ale ako pacient druhý raz. Liečil som sa tam aj po výmene bedrového kĺbu.

Iveta: Prečo nepovieš, kto ťa do Piešťan dotiahol a kto tam už chodí dlhé roky?

Martin: No ty. (Smiech.)

Iveta: V Piešťanoch som bola už v roku 1980, pred štyrid­siatimi rokmi ako pätnásťročná, keďže mi diagnostikovali koxartrózu. Keď sa nám narodila dcéra, chodievali sme tam na týždňové relaxačné pobyty. Stalo sa to pre nás zvykom. Teraz sa to preklopilo a nechodím ako pacient, ale ako sprievod svojho manžela.

Iveta, v Piešťanoch ste teraz oslávili aj 55. narodeniny. Boli niečím špeciálne?   

Bolo to milé stretnutie, pre mňa je to vždy lakmusový papierik stretnúť sa so svojimi divákmi a musím povedať, že mi zvýšili sebavedomie, mám ešte väčšiu chuť pracovať. Stretli sme tam aj Eduarda Kukana s manželkou Zdenkou, spolu sme prežili niekoľko večerov. Pána Kukana si nesmierne vážime a ďakujeme mu za to, kde naša krajina je.   

Spomenuli ste smutnejšie obdobie. Dá sa vôbec s takou informáciou zmieriť? Učíte sa s ňou žiť?

Martin: Korona mi dopriala veľa času, aby som o tom uvažoval a všetko zhodnotil. Myslím si, že ľudská prirodzenosť je taká, že časom sa snažíme nájsť aj nejaké pozitívum v každej ťažkej situácii. Povedal som si, že na tom ešte nie som úplne najhoršie, musím zaklopať, len aby to nebolo horšie. Keby sa to zastavilo, som spokojný. Mám veľký pohybový diskomfort, ťažšie sa mi chodí, mám narušené centrum rovnováhy... Ostatné sa dá zvládnuť. Učím sa s tým žiť.

Pýtali ste sa na začiatku - prečo? Prečo práve ja?

Áno, samozrejme. Vždy som rád chodil mestom pešo. Bývali sme s rodičmi na Obchodnej, do starej budovy Opery na Gorkého ulici som to nemal ďaleko. Mnohí sa mi smiali - Aha, ide Maťo, vystretý a rovný, chodí ako generál. Prechádzky som si vždy vychutnával. Teraz sú momenty, keď rozmýšľam, ktorú trasu si zvolím, aby som nechodil tak veľa, lebo ma to unavuje. Naučil som sa uvažovať a rozmýšľať nad triviálnymi vecami. Ktorou nohou vykročím, ako sa otočím, o všetkom, čo za iných okolností robíme automaticky.

Také situácie pomáha odľahčiť humor. Dokážete o svojom stave vtipkovať?

Iveta: Manželov humor sa, našťastie, nestratil, to je fantastická vec.

Martin: Musím povedať, že moja diagnóza mi prináša nekonečne veľa vtipných príhod. Najmä s Ivkou. Ona je pre mňa alfa a omega, je úžasný človek, stojí pri mne, veľmi ju ľúbim. Stále sa spolu smejeme. Predstavte si, že ideme na prechádzku, rozprávame sa a zrazu sa oddelím a ona sa hneď opýta: Kam ideš? Zmôžem sa len na: Ja neviem, ťahá ma to doľava. (Smiech.)

Iveta: A ja sa vždy smejem a hovorím - tento jarok ešte nie je náš, tam si ešte nespadol. Snažíme sa to prijať. Nikto z nás to nechápe do chvíle, kým sa ho to nedotkne. Niekedy sa v noci pozriem na manžela a hovorím si - čo keby som to bola ja. Zvládala by som to tak ako on? Mnohých vecí zo svojho životného štýlu sa musel vzdať, musel to nechať plávať. Nemôžeme už chodiť na bicykle, bojíme sa kvôli stabilite. Ale máme doma stacionárny a makáme, napriek tomu, že to na nás nevidieť. (Smiech.) Pre nás je humor to najpodstatnejšie. Martinovi občas vystrelí pravá noha a ja mu vždy hovorím, že to dáva na Hamšíka (Markova tajná kľučka - pozn. red.). Snažíme sa z ťažších, smutnejších chvíľ vyťažiť to pozitívne, ešte máme pár rokov pred sebou, chceme sa spolu tešiť.

Martin: Mám také celoživotné a teraz o to platnejšie heslo: Živých nás nedostanú. Aj Hemingway povedal zaujímavú myšlienku: „Človeka možno zničiť, ale nikdy nie poraziť.“ To je veľmi dôležité. Musíme bojovať a tešiť sa z toho, čo máme, ešte stále prevláda viac pozitívnych momentov. Tých pár negatívnych sa naučíme prekonávať. Vždy boli a budú...

Pamätáte sa na okamih, keď lekárka pred vami nahlas vyslovila nemilosrdnú diagnózu?

Pokračovanie na ďalšej strane.