Jaroslav Slašťan: Keby bola na Západe situácia s medveďmi ako u nás, ľudia by tam vyšli do ulíc

Koľko medveďov sa do slovenských lesov zmestí? Podľa Jaroslava Slašťana by 1000 bohato stačilo

Mohli len plašiť: Ani smrť mladej turistky nebola dôvodom pre likvidáciu problémového predátora

Zameriava sa predovšetkým na domáce a zahraničné reportáže, sociálno-ekonomické témy, či problematiku pracovného trhu

Peter Galan

Desaťročia sme počúvali, že máme chodiť do prírody, vždy keď je to možné. Za zdravím, duševnou očistou, pokojom i&nbsp;nespútanou krásou. Dnes nás časť ochranárskeho spektra presviedča, že sme v&nbsp;lese nežiaduci, invazívny element, ktorý narúša jeho prirodzené procesy, obťažuje zver a&nbsp;robí len problémy. A&nbsp;že aj nedávne tragédie pri Liptovskej Kokave či v&nbsp;Demänovskej doline sa nemuseli stať, keby ľudia sedeli doma a&nbsp;netlačili sa tam, kde nie sú vítaní. „Dokonca som zachytil názor, že zviera patrí do hory a&nbsp;človek do krčmy,“ podotýka v&nbsp;rozhovore s&nbsp;PETROM GALANOM šéf južnej sekcie Zásahového tímu pre medveďa hnedého JAROSLAV SLAŠŤAN. Štátny ochranár, dokumentarista a&nbsp;odborník na našu najväčšiu šelmu pripomína, že človek je neodmysliteľnou súčasťou prírody a&nbsp;zaslúži si ochranu rovnako ako zviera. Aj keby to znamenalo elimináciu značného počtu premnožených predátorov.

V&nbsp;súvislosti so smrteľným útokom medveďa hnedého v&nbsp;hybskom lese zaznievajú hlasy nevládnych ochranárov, že keď ľudia „lezú medveďom do obývačky“ a&nbsp;pohybujú sa tam, kde nemajú, za zranenia či smrť si môžu v&nbsp;podstate sami... Nesúhlasím s&nbsp;tým. Za ostatné dve dekády sa na Slovensku areál medveďov rozrástol o vyše 40 percent. Pravidelne schádzajú do podhorských obcí a&nbsp;behajú aj po uliciach miest. Tristo metrov od hojne navštevovanej kokavskej koliby nie je „medvedia obývačka“. Je to vyhľadávaná hubárska oblasť, kde platí druhý stupeň ochrany prírody a&nbsp;je povolený voľný pohyb osôb. Obeť a&nbsp;jej rodina podľa mňa nič neporušili. Ekológ Erik Baláž prišiel s&nbsp;teóriou, že sa v&nbsp;lokalite vyskytovalo priveľa návštevníkov, medveď bol vystresovaný, a&nbsp;preto namiesto úteku človeka napadol. Je to jedna z&nbsp;možností. Stáva sa to však skôr pri spoločných poľovačkách, keď šelmu vyrušia psy a&nbsp;honci. Pravdepodobnejšie je, že hubár oddychujúceho medveďa prekvapil a&nbsp;on reagoval na potenciálnu hrozbu.

Išlo o&nbsp;toho istého jedinca, ktorý bol zodpovedný za marcovú smrť bieloruskej turistky v&nbsp;Demänovskej doline? To zatiaľ nevieme. Musíme si počkať na analýzy zozbieraného biologického materiálu, čo môže trvať týždne i&nbsp;mesiace. Až na základe porovnania DNA budeme mať istotu. Mimovládni aktivisti sa aj v&nbsp;tomto prípade zastávajú medveďa. Vraj na ženu priamo nezaútočil a&nbsp;príčinou jej smrti bol pád zo skaly... Ich snahe za každú cenu zo všetkého viniť človeka nerozumiem. Pripadá mi až obsedantná. Nemal by som odvahu robiť niekde od stola také jednoznačné závery. Nikto z&nbsp;nich tam v&nbsp;čase útoku nebol. Ani potom nie. My áno. Nepadla zo skaly, skĺz­la sa strmým skalnatým svahom, pravdepodobne po tom, čo ju zviera zrazilo k&nbsp;zemi. Fakty sú také, že medveď sledoval pár turistov z&nbsp;veľkej vzdialenosti a&nbsp;približoval sa k&nbsp;nim cielene. Nedokázal ho odradiť krik ani tlieskanie. A&nbsp;čo je hlavné, pred smrťou alebo bezprostredne po smrti Bielorusky sa jej zahryzol do nohy a&nbsp;ťahal ju desiatky metrov. Od tela nebohej sa ho nedarilo odohnať ani členom Horskej záchrannej služby. Som presvedčený, že išlo o&nbsp;predačný útok, táto šelma chcela zabíjať.

Pokiaľ viem, tohto konkrétneho medveďa ste už dlhšie mali na muške. Prečo? Pravidelne navštevoval rekreačnú oblasť na Táľoch, kde je golfové ihrisko, chatová oblasť, náučný chodník a&nbsp;škôlkari tam chodievajú na výlety. Vlani v&nbsp;júni pred našimi očami dokonca naháňal rodinu s&nbsp;deťmi. Zaháňali sme ho psami, pyrotechnikou, gumovými projektilmi. Nič nepomáhalo. Spísali sme niekoľkostranový posudok, kde sme opísali riziká, ktoré predstavuje, a&nbsp;žiadali jeho elimináciu. Dokonca sa nám ho podarilo imobilizovať, no vtedajšie vedenie Štátnej ochrany prírody Slovenskej republiky (ŠOP) usmrtenie nepovolilo. Nariadili nám ho naďalej len plašiť. Potom ho chceli premiestniť do inej lokality. Dokonca uvažovali o&nbsp;preložení viac ako sto mravenísk, pre ktoré lokalitu navštevoval. Kto vtedy viedol envirorezort? Milan Chrenko. Ale ten tam bol zhruba mesiac. Agendu v&nbsp;súvislosti s&nbsp;prácou zásahového tímu zabezpečoval úradník na ministerstve životného prostredia Marián Hletko. Ten vtedajšiemu riaditeľovi ŠOP Dušanovi Karaskovi odstránenie neodporučil a&nbsp;on ustúpil. Nechcel si to s&nbsp;ministerstvom rozhádzať. Nehraničí takéto konanie so zločinom všeobecného ohrozenia? Určite to bolo podcenenie situácie a&nbsp;manažérske zlyhanie. Záležitosť je v&nbsp;štádiu vyšetrovania, všetky podklady, ktoré som v&nbsp;tejto veci mal, som postúpil orgánom činným v&nbsp;trestnom konaní. Niekto by za to mal niesť zodpovednosť. Pochytili ste sa pre to s&nbsp;vtedajším vedením ŠOP? Neraz a&nbsp;nielen pre to. A&nbsp;keď kalich pretiekol, výhrady som prezentoval v&nbsp;médiách. Situ­ácia bola vážna, preto som diplomaciu či akúsi slušnosť odsunul bokom. Bezpečnosť ľudí bola a&nbsp;je pre mňa prvoradá. Potom som na dlhý čas dostal zákaz komunikovať s&nbsp;novinármi.

Čo vás štvalo najviac? Bezmocnosť. Keď sme obyvateľom exponovaných oblastí, ktorí prichádzali o&nbsp;úrodu, dobytok, hydinu a&nbsp;báli sa večer vyjsť na ulicu, museli vysvetľovať, prečo nemôžeme zasiahnuť účinnejšie. Prirodzene sa nás pýtali, načo medveďa plašíme, keď predchádzajúcich desať plašení nepomohlo. Na to sme nemali odpovede. Výsledkom bolo, že vás verejnosť nevnímala príliš pozitívne. Nazývali nás neschopnými darmožráčmi. V&nbsp;lepšom prípade. Invektív bolo toľko, že sa kolegovia hanbili priznať členstvo v&nbsp;zásahovom tíme. Málokto vedel, že máme zviazané ruky, a&nbsp;keď sme žiadali odstrániť aspoň dvadsať najproblémovejších jedincov, po dlhých prieťahoch nám povolili dvoch. Keďže išlo o&nbsp;politické rozhodnutia s&nbsp;podporou ministra, nemali sme na koho zatlačiť, aby sa niečo zmenilo. Chceli ste to niekedy zabaliť? Každý deň. Našťastie dnes je situácia iná, už nemusíme bojovať proti veterným mlynom a&nbsp;vidíme aj výsledky. V&nbsp;obciach, z&nbsp;ktorých ešte vlani prichádzali stovky hlásení o&nbsp;výskyte šelmy, je konečne pokoj.

Medvede stratili plachosť. Tvrdenia, že sa vždy snažia človeku vyhnúť, už nie sú pravdivé.

Členovia vášho tímu tvrdia, že aj keď už nemusia plašiť „do nemoty“, niekedy eliminácia problémového jedinca trvá aj týždne. To je pravda. Podstatné však je, že proces jej odsúhlasenia sa výrazne urýchlil, čo nám umožňuje efektívne zasiahnuť. Dnes máme väčšie kompetencie a&nbsp;dôvera v&nbsp;naše odborné stanoviská je celkom na inej úrovni. Na porovnanie – kým medzi rokmi 2014 a&nbsp;2023 bolo usmrtených 27 problémových jedincov, tento rok je to takmer 80. Máte predstavu, koľko medveďov sa do slovenských lesov zmestí? Momentálne s&nbsp;určitosťou nevieme ani, koľko ich je. Štúdia z&nbsp;roku 2014 hovorila o&nbsp;1 256 kusoch, analýza trusu, ktorú predvlani robila Karlova univerzita, stanovila počet na 1 056. Ja sa skôr prikláňam k&nbsp;dolnej hranici odborného odhadu Národného lesníckeho centra – teda okolo 2 500 jedincov. Ak by sme ich počet znížili na tisíc, populáciu by to neohrozilo, mala by dostatok priestoru i&nbsp;potravy v&nbsp;prirodzenom prostredí a&nbsp;je pravdepodobné, že väčšina by znovu získala plachosť. Medvede spolu s&nbsp;vlkmi patria medzi najinteligentnejšie cicavce. Rýchlo vedia pochopiť, kde a&nbsp;od koho im hrozí nebezpečenstvo. Dokazujú to poznatky z&nbsp;krajín, kde sa lovia. V&nbsp;Nemecku nemajú od 19. storočia žiadne... Tam si politici povedali, že budú viac chrániť ľudí a&nbsp;ich majetok. Podobne je to v&nbsp;Rakúsku a&nbsp;ďalších vyspelých demokraciách, kde si obyvatelia, poľnohospodári či chovatelia dokážu dupnúť. Ak by sa tam dialo to, čo u&nbsp;nás, vláda by sa otriasala v&nbsp;základoch a&nbsp;v&nbsp;uliciach by boli demonštrácie. K&nbsp;cielenej regulácii pristúpili aj krajiny, kde sú počty výrazne nižšie ako na Slovensku. Či už je to Estónsko, Chorvátsko, Slovinsko, alebo Švédsko.

<a rel="noopener" href="https://plus7dni.pluska.sk/rozhovory/jaroslav-slastan-nazyvali-nas-neschopnymi-darmozracmi-a-aj-nas-samych-ta-bezmocnost-hnevala/2" target="_self">POKRAČOVANIE NA ĎALŠEJ STRANE ►►►</a>

Ochranárske združenia vyhlasujú, že hlavnými dôvodmi výskytu medveďov v&nbsp;blízkosti ľudských obydlí sú poľovnícke vnadiská, nezabezpečené kontajnery či nevyužívanie elektrických ohradníkov... Náš monitoring ukázal, že takmer 90 percent vnadísk je neaktívnych. Nie je na nich nič, čo by mohlo tieto šelmy lákať. A&nbsp;ohradníky, prezentované ochranármi ako svätý grál? Opakovane sa presviedčame, že hladného medveďa nezastavia. Jeden príklad za všetky. Pred časom Poľnohospodárske družstvo v&nbsp;Hrochoti oplotilo 80 hektárov kukurice päťdrôtovým elektrickým ohradníkom vysokým dva metre. Šelmy ho podhrabali, ale po hodovaní sa už nevedeli vrátiť do lesa. Družstvo malo nakoniec väčšie škody, ako keby polia nezabezpečilo vôbec. Takéto bariéry zďaleka nefungujú univerzálne, nehovoriac o&nbsp;tom, že limitujú živočíchy vo voľnom pohybe a&nbsp;znižujú ekologickú konektivitu krajiny. V&nbsp;jednom však majú pravdu. Pri „stretoch“ s&nbsp;medveďmi zahynulo oveľa menej ľudí ako po bodnutí hmyzom, útokoch psov či zásahoch blesku. To ste pred pár rokmi tvrdili aj vy. Zmenili ste názor? Čiastočne, pretože stretov s&nbsp;vážnymi následkami badateľne pribúda. Len za tento rok evidujeme až devätnásť útokov, dva sa skončili tragicky. Ľudia prestali chodiť na ryby, na túry, na huby, ukončili chovy hospodárskych zvierat. Mám priateľa, s&nbsp;ktorým sme v&nbsp;detstve chodili stanovať. Hovoril mi, že kým vtedy sme riešili, ako sa do lesa obliecť, čo si vziať na jedenie, teraz sa zamýšľame, či bude stačiť jeden sprej proti medveďom alebo sa radšej ozbrojiť. Mnohí strácajú kontakt s&nbsp;prírodou, prestávajú jej rozumieť. To nie je normálne. Dnes si myslím, že so zvieratami treba chrániť aj ľudí. Pretože i&nbsp;my do prírody patríme.

Ako ste sa do zásahového tímu dostali? Bola to taká prirodzená postupnosť. Vyrastal som v&nbsp;prostredí Kremnických vrchov, starý otec ma pravidelne vodil do prírody, učil spoznávať jej zákutia i&nbsp;zákonitosti. Vtedy sa vo mne zrodila túžba chrániť ju. Aj s&nbsp;medveďmi. Keď som dospel, začal som šíriť osvetu, pretože si myslím, že chrániť môžete len to, čo poznáte a&nbsp;čomu rozumiete. Potom som sa stal dobrovoľným strážcom prírody, hovorcom v&nbsp;bojnickej zoo, a&nbsp;keď prišla ponuka zo ŠOP, rád som ju prijal. S&nbsp;cieľom nájsť ideálnu rovnováhu medzi rozumnou ochranou zvierat a&nbsp;bezpečnosťou ľudí. Čo je na vašej práci najťažšie? Na celé Slovensko je v&nbsp;piatich tímoch len 24 ľudí. To so sebou prináša množstvo pohotovostných výjazdov, nadčasov, nočných zmien, nie je výnimočné, že ťaháme v&nbsp;kuse osemnásť hodín. Sme extrémne vyťažení fyzicky i&nbsp;psychicky. Ale to nie je najhoršie. Vyčerpával nás hlavne boj proti arogancii „mocných“, ktorý sme donedávna zvádzali. Rád pracujem so zvieratami, ale už menej s&nbsp;niektorými ľuďmi. Čelili ste medveďovi? Neraz. Aj zblízka. Našťastie vždy z&nbsp;jeho strany došlo len k&nbsp;predstieranému útoku. Možno preto, že som neutekal a&nbsp;nerobil prudké pohyby, len som nemo stál. Neviem však, či by som sa držal odporúčaní a&nbsp;nebránil sa, ak by ma začal hrýzť a&nbsp;driapať. Ako sa poznám, bojoval by som o&nbsp;život. Aká je vzdialenosť, pri ktorej šelma ešte uvažuje, či sme pre ňu hrozbou? Hovorí sa o&nbsp;hranici 20 až 30&nbsp;metrov. Ale viem aj o&nbsp;útokoch zo 150 metrov. Každý jedinec je iný. Záleží aj na veku, pohlaví, jeho zdravotnom stave, skúsenostiach s&nbsp;ľuďmi a&nbsp;mnohých ďalších faktoroch.

Len za tento rok evidujeme až devätnásť útokov medveďov na ľudí. Dva sa skončili tragicky.

Čo býva najčastejšou príčinou? Ochrana mláďat alebo potravy, vyrušenie, nebezpečné priblíženie, psy pustené navoľno. Preto odporúčame držať ich na vôdzke. Kde sa však majú vybehať, ak nie práve v&nbsp;lese? To je dobrá pripomienka, ale v&nbsp;súčasnej situácii predstavujú v&nbsp;oblastiach exponovaných medveďmi vážne riziko. Agresie vyprovokované prítomnosťou psa obsadili tretiu priečku v&nbsp;príčinách napadnutia človeka. Ako útok medveďa vyzerá? Obvykle je veľmi rýchly. Pár sekúnd, maximálne minúta. Útočí úderom labou, hryzením, zrazením človeka na zem. Pazúry obvykle smerujú na hlavu a&nbsp;horné časti tela, zuby okrem spomínaných partií aj na ramená a&nbsp;nohy. Zhruba polovici napadnutých zostali trvalé následky – invalidita, atrofia svalstva, znetvorenie tváre, jazvy a&nbsp;psychické problémy. Platí stále, že väčšina medveďov ľudí aspoň rešpektuje? Posledné tri až štyri roky u&nbsp;nich sledujeme významnú zmenu správania a&nbsp;stratu plachosti. Už sa nás neboja a&nbsp;sú sebavedomejšie. Takže nie, tvrdenia, že sa vždy snažia človeku vyhnúť, nie sú pravdivé.

Je šanca sa im ubrániť? Existujú len odporúčania, ktoré nemusia fungovať. Dôležité je správne vyhodnotiť situáciu. Ľudia často mylne považujú postoj medveďa na zadných za prejav agresivity. Nie je to tak. Vtedy skúma okolie a&nbsp;rozhoduje sa, či ujde alebo nie. Skutočná hrozba nastáva, keď stojí pevne na štyroch, hlavu drží hore, uši má vztýčené a&nbsp;uprene hľadí na človeka. V&nbsp;oboch prípadoch je najvhodnejšie zostať k&nbsp;nemu čelom a&nbsp;pomaly ustupovať. Ak k&nbsp;útoku dôjde, pravidlá radia ľahnúť si na zem dolu tvárou, čím sa chránia životne dôležité orgány. A&nbsp;nerobiť nič. Je to veľmi silné zviera, ktoré málokedy od útoku upustí, ak sa človek bráni. Už 30-kilový medveď má silu ako stokilový pes. Ako je to s&nbsp;preferenciou rastlinnej stravy? To našťastie platí. Medveď síce patrí medzi mäsožravce, ale 90&nbsp;percent jeho potravy tvorí rastlinná zložka. To vieme na základe analýz jeho trusu. Poľovníci hovoria, že u&nbsp;nás nemá prirodzeného nepriateľa. Faktom je, že dospelého jedinca nedokáže ohroziť na Slovensku žiadna iná šelma. Preto nie je iné riešenie ako cielená regulácia. Asi najnebezpečnejší medveď hnedý je takzvaný šatun, ktorý šarapatí hlavne v&nbsp;Rusku. Zatiaľ. Nehrozí, že sa vyskytne aj u&nbsp;nás? Sú to jedince, ktoré nedokázali nabrať potrebné množstvo tuku a&nbsp;nemôžu hibernovať, pretože by počas zimného spánku neprežili. To ich stimuluje k&nbsp;neustálemu hľadaniu potravy. Úplne strácajú strach z&nbsp;človeka a&nbsp;vnímajú ho ako korisť. Stopujú ľudí, útočia na lovcov či rybárov, vnikajú do príbytkov s&nbsp;úmyslom zabíjať. Vyznačujú sa veľkou migráciou, agresivitou, dravosťou i&nbsp;kanibalizmom. A&nbsp;či sa môžu vyskytnúť u&nbsp;nás? Kladiem si otázku, čo by sa stalo, keby sa nám – podľa návodu mimovládnych ochranárskych združení – podarilo úplne zabrániť medveďom v&nbsp;prístupe k&nbsp;vysokokalorickým poľnohospodárskym plodinám. Pravdepodobne by hľadali potravu v&nbsp;mestách a&nbsp;dedinách, čo by znamenalo ešte vyšší počet ich útokov. A&nbsp;je dosť možné, že by sa fenomén šatunizmu objavil aj na Slovensku. A&nbsp;optimistický scenár? Už teraz vidíme zásadnú pozitívnu zmenu na územiach, kde sme problémové jedince odstránili. Takže cestou je rozumný manažment – eliminácia jedincov, ktoré spôsobujú škody a&nbsp;ohrozujú zdravie i&nbsp;životy ľudí. Proces návratu do normálu však nepotrvá rok ani dva.

Mohli len plašiť: Ani smrť mladej turistky nebola dôvodom pre likvidáciu problémového predátora

Peter Galan

Autor článku

Peter Galan

Plus TV

Oskar Rózsa nielen o hymne: Ako tvorí so Zdenkou a prečo nezabúda na Mareka Brezovského?

Relácia Dôverne: Je život hudobníka jeden veľký flám?

Krištof Kelíšek v úlohe malého nacistu Thomasa Raua prekonal aj Holubca

Výber pre vás

Mohli len plašiť: Ani smrť mladej turistky nebola dôvodom pre likvidáciu problémového predátora

Peter Galan

Súvisiace články

Ďalšia špeciálna operácia? Izraelu sa to začína kopiť. Po Gaze a Libanone je na rade Irán

Kuriozity: Polkilometrový mrakodrap, auto za štyri milióny eur i unikátny svetový šampionát

Šokujúce slová Maroša Molnára: Viem, že lieky na chudnutie berie veľké množstvo našich celebrít

Autor článku

Peter Galan

Plus TV

Oskar Rózsa nielen o hymne: Ako tvorí so Zdenkou a prečo nezabúda na Mareka Brezovského?

Relácia Dôverne: Je život hudobníka jeden veľký flám?

Krištof Kelíšek v úlohe malého nacistu Thomasa Raua prekonal aj Holubca

Výber pre vás