Pochvaly padnú dobre, ale nemôžu byť hlavnou pracovnou motiváciou. Režisér PETER BEBJAK (50), ktorého vyzdvihujú najmä pre nekonvenčnú tvorbu prístupnú aj pre väčšinových divákov, ťaží hlavne z pocitu naplnenia. Zároveň si vyberá témy z okraja spoločnosti, aby sa o nich konečne začalo rozprávať. Taká je napríklad Správa, dlhoočakávaný slovenský kandidát na Oscara. V rozhovore sa MAREK MAJZON spýtal aj na pripravovaný seriál Slovania a na porovnávanie so svetovým fenoménom Hra o tróny.

Aký bol pre vás rok 2020?

Súkromne som ho mal asi ako každý. Nejakým spôsobom som si musel zvykať na všetko, čo je nové a iné. Povedal by som, že som mal veľa času na seba a svojho priateľa. Niekedy som mal až priveľa času premýšľať. Pracovne zasiahol do takej miery, že v období od marca do júna sa prerušili všetky práce, ale, našťastie, sa nakrúcanie rozbehlo nanovo, len sa stalo, že sa niektoré projekty vzájomne prekrývali. Bol to rok, aký by ste neočakávali, že niekedy môže prísť.

Keď práve nezúri vo svete pandémia, ste celkom vyťažený človek. Máte pocit, že vám ubudlo z práce?

To bolo na začiatku karantény, keď sa zastavili všetky výroby a zostal som bez práce. Ale  všetci sme očakávali, že sa to postupne vráti do starých koľají. Mňa sa to obdobie prvého lockdownu, našťastie, až tak finančne nedotklo, že by som bol odkázaný na hľadanie inej práce. Mal som našetrené, takže som dokázal zaplatiť účty. Na rozdiel od tých, ktorí boli odkázaní na publikum. Pre nich sú takéto obmedzenia úplne likvidačné.

 

Pre mňa bolo toto obdobie výnimočné v tom, že som začal robiť aj to, čo som dovtedy nikdy nerobil. Mal som voľno, čas, pokoj a odišiel som bývať na vidiek. Vrátil som sa tak do detstva a akejsi pravidelnosti, ktorú vidiek má. Mesto v čase pandémie stratilo výhody. To, prečo je zaujímavé, je socializácia, existovanie s ľuďmi a trávenie času s nimi - divadlá, kiná, reštaurácie. Keď má človek dom so záhradou, čo Andrej má (režisérov partner výtvarník Andrej Dúbravský - pozn. red.), môže chodiť von na prechádzky alebo starať sa o záhradu. Vrátilo mi to detstvo.

Záhradkárčili ste?

Áno. Rýľoval som, sadil priesady. Robili sme fóliovník aj vyvýšený záhon. Starali sme sa o záhradu. Bolo to veľmi dobré!

Po akom dlhom čase ste sa venovali takejto činnosti?

Bol som naozaj dieťa, keď som bol „nútený“ robiť v záhrade u nás v Chynoranoch. Keď bolo treba, dali mi rýľ a musel som rýľovať. Strihal som stromčeky. Do tohto obdobia som sa vrátil asi po tridsiatich piatich rokoch. Teraz to bolo treba, lebo mi to vypĺňalo deň. Robil som niečo zmysluplné a hneď videl výsledok.

Keď staviate fóliovník, hneď vidíte, že tam stojí. Pri filmovaní trvá rok alebo dva, kým vidieť výsledok, aj tak to všetci ešte skritizujú.

Nad čím ste toľko premýšľali? Filozofia alebo skôr poľnohospodárstvo?

(Smiech.) Filozofia… Ocitol som sa v situácii, keď som nevedel, čo bude nasledovať. Potom som mal zrazu viac času čítať knihy, pozerať filmy a seriály, rozmýšľal som aj nad tým, čo by som chcel robiť, akú látku by som chcel ďalej spracovávať. Rozmýšľal som aj nad vecami, ktoré som priamo prežíval, ktoré som odpozoroval.

Obchody boli zatvorené, ale išiel som do potravín v obchodnom centre. Vtedy sme o víruse vôbec nič nevedeli. Bolo zopár nakazených a mŕtvych, mysleli sme si, že to je to najhoršie, a to sme ešte nevedeli, že príde takáto jeseň a zima. Nakupoval som a zrazu sa ozvala siréna, aby všetci okamžite opustili priestory obchodného centra. Bolo to úplne dystopické. Ľudia nevedia reagovať. Niektorí sa rozbehli, iní nechali nákupné vozíky a odišli preč a ostatní čakali, kým ich pokladnica zoberie. Každý fungoval úplne inak. Sú to situácie, ktoré sa zaryjú do hlavy a človek si ich zapamätá. Potom ich možno v nejakej tvorbe využije.

Cítite tlak, keď vás médiá pasujú za jedného z najúspešnejších slovenských režisérov?

To sú také prívlastky… Potom to môže byť jeden z najneúspešnejších, jeden z najnádejnejších… Nezáleží na tom. Je dôležité, aby ma to, čo robím, bavilo. Len čo nadobudnem pocit, že už sa len trápim či robím to nasilu, radšej budem robiť niečo iné. Zatiaľ sa tak necítim.

Pred Čiarou som urobil tri filmy, na ktoré dokopy prišlo asi 25- až 30-tisíc ľudí. Potom pri­šla Čiara, ktorá to zmenila, a som vnímaný úplne iným okom. Dovtedy som pracoval tiež. Robil som filmy a televízne seriály, ale stačí jeden moment a hneď ste pre médiá zaujímavejší. Do toho prišla Trhlina, ktorá to v rámci diváckeho záujmu akoby ešte potvrdila. Zrazu je zo mňa režisér, ktorý robí kasové trháky. (Smiech.) Nebola to moja vízia alebo cesta, ktorou som sa chcel uberať. Jednoducho to tak vyšlo.

Vy nie ste tak často na obraze. Spoznávajú vás ľudia na ulici?

Jasné. Čiara mala veľký mediálny aj divácky ohlas. Veľa ľudí stálo v radoch amfiteátrov, aby si kúpili lístky. Dobré PR, kampaň, titulná skladba. Bola uhorková sezóna, tak sa viac písalo o mojej homosexualite a mojom partnerovi. Celý čas sa to živilo. Prišli Karlove Vary. Záujem stúpol. Prišla premiéra, divácky záujem a začalo sa to valiť.

Zmenilo sa niečo na vašom každodennom živote, odkedy pri­šla Čiara?

Nie. Týka sa to skôr profesijného života. Keď urobíte viac úspešných vecí a medzitým aj kvalitné televízne projekty, ktoré zarezonujú medzi profesionálmi alebo divákmi, začne sa meniť pohľad na vás. Dáva vám to vyšší kredit.

Pochvala teda okolo vás iba presviští?

Nebláznite. Pochvala vždy urobí dobre, ale nemôžete robiť niečo len preto, aby ste boli chválený. Neurobíte vec, ktorá je univerzálna pre všetkých. Sú herci a herečky, pri ktorých je prekvapivé, že nie sú ľuďom sympatickí, pritom sú moji najobľúbenejší. Pochvala je dobrá, ale záleží aj na tom, od koho ju dostanete.

Keď ste spomínali, že chcete, aby vaša tvorba mala ohlas, mysleli ste reakcie ľudí, na ktorých vám záleží, alebo ohlas v spoločnosti?

Sú to dve rozdielne veci. Ak chcete hovoriť o dôležitej téme, musí zarezonovať aj v spoločnosti. Musíme tomu podriadiť všetko. Aj reklamu. Je to pre mňa niečo, čo napríklad robíme v rámci Správy (film Petra Bebjaka, ktorý čaká na premiéru - pozn. red.).

My chceme o tej téme rozprávať aj v rámci kampane. Aby zarezonovala, divákov oslovilaa  informovala, iritovala. Je dôležité tému dostať medzi ľudí. Záleží aj na tom, aby po pozretí filmu pochopili, o čom hrdinstvo Alfréda Wetzlera a Rudolfa Vrbu, hlavných hrdinov Správy, bolo.

Zámerne si vyberáte tieto „podpultové“ témy, lebo dostávajú malý priestor?

(Smiech.) Podpultovka. Áno, lebo sú výnimočné tým, o čom rozprávajú. Trochu ma hnevá, ako a kam v súčasnosti spoločnosť smeruje. Keď existuje ekonomická, hospodárska alebo morálna kríza celej spoločnosti, dostávajú sa do popredia extrémne názory a skupiny ľudí. Zrazu je to tlak práve na najnižšie pudy v ľuďoch. To je presne to, čo sa udialo v tridsiatych rokoch v Nemecku a neskôr v celej Európe nástupom fašizmu. Využili nepokoj a krízu, čím sa dostali k moci. To sa nám môže stať kedykoľvek a akokoľvek.

Žijeme v takej hlúpej dobe, že je jednoduchšie ovládať masy. Princíp sociálnych sietí je silný a je ťažké s ním pracovať. Žijeme to teraz. Je tam tak veľa hoaxov a nezmyslov, ale najhoršie je, koľko ľudí im verí. Riešiť v roku 2021 otázku, či je Zem guľatá, je úplná hlúposť. Preto sú pre mňa tieto témy dôležité. V poslednom čase hlavne totality - nacistická alebo komunistická. Obe ubíjali a zabíjali ľudí za názor, vieru, sexuálnu orientáciu…

Možno povedať, že dávate komerčným filmom hodnotu?

Som rád, keď si témy, o ktorých vo svojich filmoch rozprávam, pozrie veľa ľudí a môžem ich cez ne do istej miery ovplyvniť. Ukázať im niečo iné, než dovtedy doba priniesla. Ukázať osudy iných hrdinov. Wetzler a Vrba boli naši slovenskí hrdinovia, o ktorých sa nikdy nejako veľa nevedelo. Boli to Židia a aj komunizmus sa nie veľmi pozitívne staval k otázke holokaustu či k židovskej menšine. Vôbec sa nerozprávalo o tom, čo spravili. V rámci života v koncentračnom tábore Osvienčim, kde ich v roku 1942 priviezli, mali celkom dobré postavenie, mali totiž zaradenie, prácu.

Možno by prežili aj bez toho, aby utiekli. Tým, že boli pisári, mali funkciu, a teda boli dôležití, lebo ju museli vykonávať. Zrazu boli vybraní, aby utiekli z Osvienčimu a zachránili si život. Na rozdiel od iných, ktorým sa to podarilo, mali však poslanie. To je ten rozdiel. A je dôležité o takýchto našich hrdinoch, z ktorých sa jeden narodil v Topoľčanoch a druhý v Trnave, rozprávať. Dáva nám to pocit byť na niekoho hrdý. Na niekoho, kto svojím činom ovplyvnil a zachránil státisíce ľudí odsúdených na transport do Osvienčimu.

Ako ste sa dostali k tomuto príbehu?

Dávnejšie mi knihu Čo Dante nevidel priniesol herec Ivan Šandor, na titulke bol ako autor uvedený Jozef Lánik. Pod týmto pseudonymom napísal knihu Alfréd Wetzler. Je netypická, nemá lineárny dej. Vyberá si situácie - príchod do tábora, ako v ňom žije po roku, práca v Osvienčime, útek… Páčil sa mi ten dokumentárny charakter, ako opisoval fungovanie tábora, ako tam žili väzni, ako sa smrť stala súčasťou každej sekundy. Ráno sa zobudili a v baraku, kde žilo tisíc-dvetisíc ľudí, bol vždy niekto mŕtvy.

Kedy sa z tejto knihy stal film?

Túto knihu som dostal, keď ešte nefungoval audiovizuálny fond a na Slovensku sa nakrúcal jeden alebo dva filmy ročne.

Ale boli už farebné, predpokladám.

Už boli konečne farebné. Ale neexistovalo, aby niekto podporil takýto náročný projekt. Bolo treba naň mať čas aj meno. Trvalo to niekoľko rokov.

Nemali ste nočné mory počas nakrúcania?

Pristupujete k tomu inak, lebo je to práca. Mal som také precitnutie, že to, čo nakrúcam, sa len v nejakom malom percente približuje k tomu, čo naozaj prežívali ľudia v tábore.

Preto som sa spýtal.

Ale nebola to nočná mora. Bolo to niečo, čo som si uvedomoval priamo na nakrúcaní. Keď som zrazu videl niektoré sekvencie s komparzom, ako sa museli podvoliť nátlaku a sile, je to desivé a smutné. Ako sa pracovalo s ľudským životom.

Keď sme počas príprav chodili do Osvienčimu, odfotil som si jednu fotku zo sekcie fotografií, keď prichádzali maďarskí Židia a hneď po príchode ich odviedli do plynovej komory. Je na nej malý chlapec, ktorý má absolútny výraz strachu. Človek si uvedomí, že chlapec od tohto okamihu do hodiny zomrie. Fotku som si nastavil ako tapetu na telefón, aby som nikdy nezabudol na to, čo je dôležité a prečo sa ten film robí.

Poďme do časov ešte minulejších, projekt Slovania. Kde ste dospeli k nápadu nakrútiť tento seriál?

Prišla s tým Wanda Adamik Hrycová. Zdá sa mi, že tento projekt jej ukazoval v JOJ-ke  Rolo Kubina a dohodli sa, že sa ho pokúsi zrealizovať. Vytrvalosťou sa jej podarilo zohnať koproducentov a granty, ktorými to financovala.

Je to medzinárodný seriál?

Áno. Slováci, Ukrajinci a hrá tam aj Čech. Nakrúcalo sa na Ukrajine.

Je to medzinárodná koprodukcia kvôli peniazom?

Áno. Tento projekt sa môže zdať drahší na slovenské pomery, lebo ide predsa len o historickú tému, ale je finančne porovnateľný so seriálom zo súčasnosti, ktoré vyrába Česká televízia. Porovnávať to s produkciou Netflixu či HBO, to sa ani nepribližujeme.

Prečo potom všetky médiá prirovnávajú Slovanov k Hre o tróny?

To je problém PR. Niekto, kto na začiatku chcel, aby sa o seriáli rozprávalo, vyhodil takéto nezmyselné prirovnávanie. To sa nedá. Jasné, aj Slovania majú fantasy prvky, lásku a nenávisť, násilie, sexualitu…

Majú draka?

Nemajú draka, to nám nevyšlo. (Smiech.) Máme však Morenu. Vychádzame zo slovanskej mytológie, ale nemôžeme si dovoliť rozprávať tak výpravne, veľkoryso a epicky ako Hra o tróny. My sa pohybujeme vo dvoch hlavných priestoroch, na hradiskách, a na tom je postavený celý príbeh. Ale nuda to nebude.

Je to uzavretá séria?

Vždy sa to robí tak, aby bolo možné pokračovať. No neviem. Už veľa času ubehlo od nakrúcania a znovu to stavať… Je to nákladnejší projekt než denné seriály, muselo by to mať veľmi veľký ohlas, aby sa televízii oplatilo do toho znovu investovať, ale nechajme sa prekvapiť.

Na druhej strane, keď hovoríte, že rád robíte veci, ktoré ste ešte nerobili, ponúka sa vám možnosť urobiť film o karanténe. S jedným hercom by to bolo celkom úsporné.

Finančne áno. Dôležité je, o čom by bol príbeh. Musel by byť veľmi dobre a umne napísaný. Ak by bol taký, rád by som to urobil. Páči sa mi, že kreativita nedovolí ľuďom ani v časoch lock­downu zhasnúť a núti nás ďalej robiť a vymýšľať.

Plánujete byť len režisérom alebo sa ešte niekedy vrátite aj pred kameru ako herec. V rámci karantény som si pozrel Učiteľku a bol som z vás veľmi sklamaný.

(Smiech.) To mi je veľmi ľúto. Už sa to nestane.

Mal som na mysli vašu postavu. Bola príliš servilná.

To je presne ako pri Hercovi (najnovšia miniséria z dielne Petra Bebjaka - pozn. red.). Je ťažké posudzovať ľudí, ktorí vtedy žili, či kolaborovali alebo nekolaborovali so systémom. Ja som si to dával do optiky šesťdesiateho ôsmeho roku. Keby som sa narodil v roku 1950, mal by som osemnásť rokov a stane sa to, čo sa stalo - vstup vojsk Varšavskej zmluvy na územie Československa -, neviem, čo by som robil. Určite by som bol veľmi nahnevaný. Ako by ma tá invázia zlomila? Je ťažké posudzovať ľudí, ktorí sa zlomili a prispôsobili. Je rozdiel, keď ľudia pomáhajú systému, aby sa stal silnejším, a keď sa niekto proti nemu postaví s vlastným názorom. Tí, ktorí sa dokázali postaviť a riskovať, si zaslúžia absolútny obdiv a uznanie.

Z pohľadu laika je režisér šéfom hercov, ktorí vo filme hrajú. Aké to bolo, keď „jednému z najúspešnejších slovenských režisérov“ šéfoval niekto iný?

Režíroval ma jeden z najúspešnejších českých režisérov (Jan Hřebejk - pozn. red.). Bol to jediný moment, keď sa človek môže dostať k inému režisérovi a sledovať ho pri práci.

Z toho sa učíte?

To nie je učenie. Nejde o kopírovanie. Vidíte, ako ten človek rozmýšľa a funguje. Keby som mal osemnásť alebo dvadsať rokov, je to pre mňa veľká škola, ale už ako štyridsiatnik som vedel, čo a ako robím. Bolo to zaujímavé, lebo to bola intímna zóna, ktorú pozorujete. Herec to vníma inak. Ako režisér viete, nad čím musí premýšľať, čo asi zvažuje. Mne sa páčilo celé to nakrúcanie. Užíval som si to aj preto, že som nemusel dokazovať, či som alebo nie som dobrý herec, lebo sa tým neživím. Herectvo je pre mňa hoby.

Začiatkom septembra ste oslávili päťdesiaty rok života. Mali ste oslavu?

(Povzdych.) Áno, neboli ešte také obmedzenia ako dnes. Prvého septembra som oslavoval priamo v Prahe s ľuďmi, s ktorými som spolupracoval. Mali sme menšie posedenie v jednej reštaurácii. O týždeň som robil oslavu doma. Pôvodne som chcel veľkú oslavu, kde príde 80 až 100 ľudí. Vzhľadom na pandémiu som si povedal, že je to veľká hlúposť. Vymyslel som, že si niektorých zavolám k sebe domov, ale to bola ešte väčšia hlúposť dávať ich do uzavretého priestoru. Celý čas som strávil hľadaním vhodného podniku. Ale bolo to fajn. Podarilo sa.

GALÉRIU k článku si pozrite TU>>>

Prečo ten povzdych na začiatku, máte problém so starnutím?

Nie. Myseľ nestarne tak rýchlo ako telo. Už cítite, že telo nie je ako predtým. Od určitého veku si človek zrazu uvedomí, že ho isté časti zatiaľ neboleli a zrazu bolia. A že už je to nezvratné.