Naši starí rodičia detských psychológov neriešili. Moderná doba však priniesla príliš veľa zmien. „Už si neporadíme takými prostriedkami ako kedysi. Ešte nemáme výskumom podchytené, ako ovplyvní technológia a rýchle tempo emocionálne prežívanie súčasných detí,“ priznáva detská psychologička DAGMAR KOPČANOVÁ z Ústavu psychológie a patopsychológie.

Myslíte si, že sú dnes deti vystavené väčšiemu tlaku, ako boli predošlé generácie?

Určite. Počas pandémie stúpol počet mladých ľudí trpiacich depresívnymi symptómami. Lockdown a zákazy na niektorých ľudí psychicky veľmi silno pôsobia. Isteže, nájdu sa aj typy, ktorým samota až tak neprekáža. Ale zväčša sa mládež potrebuje navzájom stretávať, vymieňať si svoje pocity z toho, čo sa s nimi deje, ako túto dobu prežívajú. Najmä u dievčat to tak funguje. Chlapci zase potrebujú vydávať energiu, napríklad pri športe.

Stretli ste sa vo svojej praxi so sebadeštrukčnými prejavmi?

Áno, a nie raz. Niektoré deti sa rezali do zápästia, iné si vytrhávali vlasy a podobne.

Aké sú najčastejšie príčiny takého správania?

Často vyjadruje nejakú inú bolesť, s ktorou sa musí jedinec vyrovnať. Niekedy sa mladí ľudia poškodzujú preto, že majú pocit viny, a keď si ubližujú, dosiahnu istý pocit katarzie, očistenia, uvoľnenia. Takto si kompenzujú vlastnú vnútornú vinu. Sebapoškodzovanie môže byť aj určitým obranným mechanizmom ako reakcia na frustráciu.

Môže vyplývať aj zo vzťahu s rodičmi?

Áno, ak nemajú dobrý vzťah s dospievajúcim. Dieťa sa dostane do veku, keď sa chce osamostatniť, dokázať si niečo, ale rodičia sa mu napríklad vysmievajú, ironizujú ho a neakceptujú. Skrátka, majú postoj, aký si ten mladý človek nezaslúži. A on ich sebadeštrukčným správaním chce provokovať v štýle: keď mi neveríte, ja vám ukážem! Je to však skôr pokus volania o pomoc: aj sa autority bojí, chce však upozorniť na to, že má nejaký problém.

Môže byť za poškodzovaním aj vplyv rôznych internetových hier?

Stáva sa to často. Zainteresovaní tam môžu dostávať rôzne pokyny, do akej miery sú schopní znášať bolesť, kam sú až ochotní zájsť. No pri včasnej intervencii tento typ mladých, vzhľadom na ich sugestibilitu, možno odborne podchytiť.

Aká je najťažšia forma sebadeštruktívneho správania?

Keď uvažujú o tom najhoršom - samovražde.

Ako pracujete s detskými klientmi, ktorí si ubližujú?

Treba spoznať celý systém, v ktorom dieťa žije, a pozrieť sa na to, čo nefunguje - či vzťahy k súrodencom, rodičom, ku kamarátom, aké má väzby s inými príbuznými, či nebolo dieťa zneužité. Tých faktorov môže byť viac a môžu byť prepojené. V niektorých krajinách odborníci pomerne skoro siahajú po farmakologických prípravkoch, ale s tým veľmi nesúhlasím. Predovšetkým sa treba s tými mladými ľuďmi stretávať, pracovať s nimi, aby lepšie ovládali sebareguláciu, aby si uvedomili svoje hodnoty, ciele a našli svoju vnútornú silu.

FOTO V GALÉRII

Zohnať vyhovujúceho odborníka je však veľmi ťažké. Vnímate to aj vy tak?

Áno, je to pravda. Je málo detských psychológov a ešte menej pedopsychiatrov. Nájsť dobrého psychiatra je takmer rarita, nemáme tento systém personálne dostatočne vybavený.

Momentálne však pracujeme na skvalitnení fungovania Centier pedagogicko-psychologického poradenstva a prevencie, kde rodič pod jednou strechou nájde psychológov, špeciálnych pedagógov a ďalších špecialistov, skrátka rôzne multidisciplinárne služby pre svoje dieťa. Chceme, aby sa ten systém nastavil rovnako na celom Slovensku a deti dostali, čo potrebujú, či v Bratislave, v Trebišove, alebo vo Svidníku.