Byť ticho, byť v tichu a počúvať svoj vnútorný hlas nikdy nie je jednoduché. Brnianska farárka Sandra Silná je čerstvá štyridsiatnička s netradičnou životnou cestou. Pred kresťanstvom študovala židovstvo aj budhizmus. Pokrstiť sa dala ako dospelá. Vydala sa, rozviedla a dnes sama na fare popri písaní kázní, chovaní včiel, študovaní pivovarníctva vychováva svoje dve malé deti. O humore a rúhaní, o Janovi Husovi, o viere, náboženstve a období sviatkov sa so sestrou farárkou SANDROU SILNOU rozprávala VERONIKA COSCULLUELA.
Dali ste sa pokrstiť v 25 rokoch. Povedali ste, že dovtedy ste „verili po svojom“, čo to znamená?
Kým som sa dala pokrstiť, hľadala som duchovný domov v rôznych cirkvách, študovala som aj princípy budhizmu a zenbudhizmu. Odjakživa ma zaujímal zmysel vecí a udalostí, zmysel sveta a života. Hľadala som odpovede na svoje otázky a z nich si vystavala aj určitý vnútorný duchovný svet. Bola to živelná viera, rituály, ktoré mi pomáhali, niečo, čo sa narodilo v mojom vnútri z doterajšieho poznania. Počas štúdia na Husitskej teologickej fakulte sa k tomu pridalo nejaké to poznanie teológie, dogmatiky, cirkevnej histórie a podobne, to však neznamená, že by som opustila to, čo som spoznala dovtedy.
To znamená, že vám zostalo blízke niečo z budhizmu? Čo má kresťanstvo s touto náukou spoločné?
Spoločnú majú bezpodmienečnú lásku, prijatie, stíšenie, koncentráciu na prítomný okamih a mnoho ďalšieho. Či mi zostalo niečo z budhizmu? Myslím, že áno, túžba po dialógu, pacifizmus. Nevyhýbam sa tomu, aby som sa naďalej venovala štúdiu rôznych duchovných prameňov. Nedávno som napríklad čítala veľmi zaujímavú knihu Ekológia, etika a zmena klímy, kde dalajláma hovorí s rôznymi odborníkmi, okrem iného s predstaviteľmi kresťanstva.
Milovať budeš blížneho svojho ako seba samého - je napísané a platí to na sto percent.
Aká je dnes vaša viera? Ako by ste ju opísali?
Autentická, opierajúca sa o skúsenosť. Spolieham sa na Boha a spoločne s tým verím aj sama sebe.
Aký dôležitý je pri viere prvok komunity, pocit, že niekam patríme, že máme rovnaké hodnoty, stretávame sa?
Je to dôležité pre kultiváciu viery. Keby sme si vieru strážili len pre seba, „zakopali ju“ ako pomyselnú hrivnu, nikdy sa nemôže rozvinúť. Komunita, rozhovory a prežívanie s druhými ľuďmi, to je niečo, čo môže nás a našu vieru posunúť ďalej. Viera je cesta, vyvíja sa, mení, to základné zostáva, ale pridáva sa mnohé ďalšie alebo, naopak, mnohé odpadá, až zostane len to naozaj rýdze. K tomu všetkému je potrebné, aby sme svoju vieru vystavili vplyvom okolia. Veď „čo je bez chvenia, nie je pevné“.
Ako rozumiete páru, ktorý nie je veriaci a chce mať svadbu v kostole, pred vami?
Práve sme to s jedným kolegom riešili na Facebooku. On sa posťažoval, že sa na neho obracajú páry, ktoré nie sú veriace, ale chcú svadbu v kostole alebo v prírode s duchovným, pretože je vraj „voľnejšie“ a „jednoduchšie“ nechať sa „oddať“ pred Bohom. Kolega je z toho nešťastný. Nechce byť plateným šašom, ktorý len vykoná prácu, aká sa od neho očakáva, a dotyčný pár sa už väčšinou nikdy viac neozve. Ja si svoj čas vážim tiež, ale asi predsa len nie som taká nekompromisná. Je zaujímavé, že asi 90 percent párov, ktoré sa na mňa obracajú, mi hneď na začiatku oznámi, ako to majú s vierou. Väčšinou o sebe povedia - „sme neveriaci, síce pokrstení, ale k žiadnej cirkvi nepatríme“. Ja si cením ich úprimnosť, nechcem, aby mi klamali, a potom sa bavíme o tom, čo si vlastne oni predstavujú pod tým „ne/veriaci“. Ide mi o to, aby snúbenci - aj tí takzvaní neveriaci - mali vnútornú túžbu sľúbiť si vzájomne bezpodmienečnú lásku v manželstve, vernosť a oddanosť a aby to povedali vlastnými slovami jeden druhému pri obrade v sľube, a to nielen predo mnou, ale hlavne pred Bohom. Väčšina párov k tomu počas predmanželských stretnutí dospeje, vezmú si to, čo sa povie, za svoje. Ich sľuby, ba aj celé obrady sú nakoniec nádherné, hlboké. A približne s polovicou párov som zostala aj ďalej v kontakte. Často krstím deti manželov, ktorých som sobášila.
Obrala vás o to pandémia?
O svadby? Nie, vôbec. Len sa skrátil čas, keď svadby mohli prebiehať, takže tento rok svadobná sezóna trvala iba šesť mesiacov, mnohí svadbu odkladali.
Aké klady priniesli posledné dva roky - máme šancu byť sami so sebou viac ako inokedy? Máte to tak aj vy?
Myslím, že posledné dva roky nás v istom zmysle vrátili nohami na zem. Predtým sme žili vo falošnom pocite istoty, pohodlia, možno miestami aj v ľahostajnosti. Pandémia nám ukazuje, že život je hlavne neustála zmena, veľa neistôt a že veľmi záleží na tom, čo si kto nesie v sebe, z čoho žijeme, čerpáme, aké je naše mentálne, psychické nastavenie. Šancu byť sami so sebou určite máme väčšiu než predtým, ale ono ide o to, že len čo sme tlačení do sebaspytovania, tak sa nám to väčšinou nepáči. Keď nám vláda naordinuje lockdown, chvíľu trvá, kým to dokážeme uchopiť ako „šancu“ a niečo z toho vyťažiť. A sú takí, ktorí to stále berú ako nutné zlo. Ja osobne som šancu využila, ale úplne inak, než sa asi pýtate - vlani vo februári tesne pred začiatkom prvého lockdownu sa mi narodil druhý syn a ako mamičku samoživiteľku ma dvojnásobné materstvo denne intenzívne vedie okrem iného k sebareflexii a kontaktu so sebou. (Smiech.)
Zaujalo ma, že vlastne pomerne malá progresívna cirkev má minimálne dve farárky populárne. Vy ste boli v Show Jana Krausa, na titulke ženského magazínu, vaša kolegyňa tancuje v televíznej šou. Týmto spôsobom udržujete odkaz Jana Husa? Je to akési rebelovanie?
Nie je to rebélia, rozhodne nie plánovaná alebo cielená. To je skôr práca médií, že nás takto prezentujú - ako rebelky. Ja aj Martina Viktória (Kopecká - pozn. red.) sme, myslím si, celkom dosť pokorné a oddané služobníčky Pána. Sme, trúfam si tvrdiť, autentické, tvorivé a máme pre svoje poslanie istú vášeň, ale to sú veci, ktoré si nespájam s rebelstvom. Hus bol podľa mňa človekom, ktorému išlo o autentickosť, o pravdu a jej uplatnenie v živote, o poznanie a nájdenie zmyslu. Ak to nie je len moja pomýlená interpretácia Husa, tak môžem povedať, že v tomto duchu sa snažím pôsobiť tiež.
V čom všetkom je husitská cirkev iná ako rímskokatolícka okrem toho, že môžu byť duchovnými ženy, a to už od roku 1947?
Naše kostoly sú väčšinou jednoduché, bez výzdoby, často funkcionalistické, niekde sú prerobené z bývalých synagóg. Cirkev československá husitská je cirkvou ľudovou, s veľkým podielom takzvaných laikov, ktorí pomáhajú s jej chodom. Ženy u nás bežne slúžia ako farárky, máme rodiny. Celibát nie je povinný, drží ho len ten, kto k tomu cíti povolanie. Pápeža rešpektujeme, hlavou cirkvi je pre nás Kristus a cirkev vedie biskup - patriarcha, ktorý je volený z farárov a farárok. Sme cirkvou, ktorá vzišla z túžby reformovať rímskokatolícku cirkev, preto na ňu nadväzujeme, máme mnohé spoločné, ale sú tu aj tieto rozdiely.
Husiti sa nám historicky spájajú s defenestráciou. Máte aj vy osobne občas chuť vyhodiť niekoho z okna?
To mi ani nenapadlo. (Smiech.) Mám niekedy zlosť, to áno, ale lietať z okna by u nás na fare mohol iba ak neporiadok zo synovej izby.
Existuje niečo také ako dobrý hnev? Dnes sme často pre koronu zatvorení s ľuďmi, ktorých milujeme, hnev je často súčasťou ponorky…
Hnev je emóciou, ktorá súvisí s pečeňou, s krvou. Kvalitná strava a životospráva sa rovná vyššia šanca na dobrú krv, zdravú pečeň a schopnosť dobre zvládať prípadný hnev. (Smiech.) Jednoduché, však? Japonci o tom vedia svoje. Treba pracovať na sebe, ak to robíme, môžeme pracovať aj s hnevom. Ak sa vieme naučiť rozumieť samému sebe, učíme sa prijať sa, máme sa radi zdravou sebaláskou, vidím to ako najlepšiu cestu mať nad svojimi negatívnymi emóciami kontrolu. Milovať budeš blížneho svojho ako seba samého - je napísané a platí to na sto percent.
Máte tetovanie, videla som vašu brošňu Božinku. Sú to všetko nejaké odkazy? Alebo je to jednoducho tak, že aj farárka môže mať štýl?
Prečo by farárka nemohla mať štýl?! Mňa vždy trochu zarazí taká otázka, hoci rozumiem tomu, že niekoho provokuje, keď duchovný dáva najavo svoju ženskosť, pretože to môže byť brané ako určité zvádzanie na hriech. Ale nemusí to tak predsa byť. Keď milujem Boha, prijímam aj seba a svoje telo ako dar, ako nástroj, cez ktorý môžem Božiu lásku dávať ďalej - slovami, činmi - do sveta, ľuďom. Moje telo si zaslúži láskyplnú starostlivosť, to znamená aj starať sa o seba, pekne sa obliecť, upraviť si nechty, vlasy, vyjadriť svoju osobitosť nejakým doplnkom alebo nakoniec aj tetovaním, to predsa nie je nič zlé, keď k tomu všetkému vaše vnútro, srdce volá: „Ďakujem Ti, Bože, za život, ďakujem, že môžem žiť a tvoriť, ďakujem, že som.“
Čo vás živí? Podarilo sa vám uskutočniť svoj plán s malou farskou pivárňou?
Živí ma práca rukami a súčasne aj hlavou. Ročne najazdím za ľuďmi tisíce kilometrov po celom Česku, starám sa o kostol v Brne a o ľudí, ktorí k nemu prináležia. Pivovarníctvu sa momentálne venujem viac teoreticky, dopĺňam si vzdelanie, ako je to len s dvoma malými deťmi možné. Je to beh na dlhú trať.
Čím ste chceli byť, čím by ste boli, keby ste neboli farárkou?
V detstve spisovateľkou a veterinárkou. Teraz občas ľutujem, že som nešla študovať medicínu a nestala sa lekárkou, pretože je to povolanie, ktoré by ma bavilo. Aj teraz o tom občas premýšľam. Lenže, bohužiaľ, nešla mi fyzika a nemala som odvahu robiť prijímacie skúšky na lekársku fakultu. Už som v živote skúsila viac zamestnaní a vlastne ma baví hocijaká práca, ak mi dáva zmysel a okolo seba mám dobrých ľudí.
Mali by mať cirkevní hodnostári, teda aspoň tí, ktorí pracujú medzi ľuďmi v mestách a na dedinách, nejaké remeslo? Zbližuje vás pivovarníctvo s veriacimi?
V minulosti som si myslela, že áno, treba mať remeslo, lebo to zbližuje a farára pred ľuďmi nejako tak ospravedlňuje. Myslím tým, že ak farár vie niečo robiť, dáva farníkom signál, že nie sme tí darmožráči, ktorí len sedia na farách, berú peniaze a nič nerobia. Aspoň takto nejako sa na nás často pozerajú ľudia v Česku, možno na Slovensku je ten pohľad na kňazov trochu iný.
Ale teraz som si už nie celkom istá, či som sa nemýlila. Možno je lepšie byť farárom či farárkou na sto percent, robiť to na maximum a kto chce, ten jednoducho vidí, čo tvorí našu prácu, čo obsahuje náš deň. Kto to vidieť nechce, toho nepresvedčíte, ani keď by ste vedľa práce farárky kydali hnoj alebo vymetali komíny. A to skutočne viem o farároch, ktorí robia aj také práce.
Patrí politika do kázní? Do kostolov? Je nejaká hranica, ktorú ste si v tejto veci stanovili?
Nie, myslím si, že politika do kostolov nepatrí. V súčasnosti prestala mať politika rovnaký ráz, ako mala, povedzme, napríklad pred 100 alebo 150 rokmi. Súčasná politika, tak ako ju uchopili mocní, a to, čo z nej urobili, nemá takú cenu, aby sme ju plietli do kázania. To totiž nie je politika, ale komédia a neraz tragédia, je to boj o korytá, teda aspoň v Česku je to tak. Na scéne vnímam len málo skutočných politikov.
Prečo by farárka nemohla mať štýl?!
Čo vám dáva viera? Ste vďaka nej iná ako predtým?
Viera je pre mňa ďalší rozmer života, ďalšia dimenzia možného spôsobu žitia času, ktorý je mi daný. Dáva mi možnosť nazerať na veci inou optikou. Či som vďaka viere iná než predtým, neviem, pretože si myslím, že som odjakživa veriaci tvor, len som dlho nebola organizovaná v žiadnej cirkvi.
Je humor niečo, čo v kázňach používate?
Nie nejako nasilu alebo cielene, ale občas, keď sa to ponúka samo a nejako sa to v kázni spolu zbehne, tak sa občas nejaký humor vyskytne.
Majú podľa vás duchovní zmysel pre humor?
U nás v Česku existujú bratia farári, ktorí si hovoria Pastoral Brothers. Tí zmysel pre humor rozhodne majú a vedia ho používať úplne skvele. Vo všeobecnej rovine sa na to podľa mňa nedá odpovedať. Ako vždy, záleží na publiku, a z pozorovaní by sa dalo konštatovať, že niektorí veriaci bývajú občas až príliš vážni, mrzutí a kŕčovití. Ale opäť, neplatí to pre všetkých a zovšeobecňujem veľmi nerada.
Veriaci majú u nás často povesť veľkých suchárov. Navyše sú úzkoprsí a nevedia si z Boha a z viery vystreliť. Nemajú radi, ak si z nich vystrelí niekto iný. Vás sa napríklad karikatúra dotkne?
Karikatúry mi neprekážajú, pretože si myslím, že živej viere v srdci človeka, takej, ktorá sa navonok prejavuje láskyplnými činmi, nemôže uškodiť žiadna karikatúra. Nepohoršuje ma symbolické divadlo, pre ktoré sa u nás jeden pán kardinál súdil. Ctím si židovskú mystiku a jej posvätnú úctu k Pánovmu menu, súčasne však mám na pamäti biblický verš, ktorý som tu už raz citovala. Bez chvenia nie je pevné. Humor je korenie, životobudič, ktorý s nami občas môže aj zatriasť.
Je to niečo spoločné pre náboženstvá, že štipľavý humor berú mnohé ako rúhanie?
To neviem, ale keď sa nad tým zamýšľame, mali by sme aj pouvažovať nad tým, aký by bol život bez humoru, bez smiechu, bez podnetov na zamyslenie.
Máte nejaký tip na čítanie, ak si chceme trochu nakŕmiť ducha?
Marcov Hamerov Od semienka v prach alebo jeho Kniha o pokore k životu a prírode. Satiš Kumár je autorom diela Krása jednoduchosti, ktoré odporúčam tiež. Sú to knihy na rozjímanie nad životom, môžu ukazovať cestu, kadiaľ ďalej zo súčasnej boľavej neistoty.
