Niektoré policajné zákroky voči podozrivým z korupcie sa mu zdajú teatrálne. Na tvrdé podmienky väzby upozorňuje s kolegami už dlhšie. Ako totiž pripomína, dostať sa tam môže hocikto. O tom, prečo treba ukladanie trestov na Slovensku zmeniť, o strastiach, o ktorých mu píšu príbuzní obvinených, ale aj o tom, či má polícia naozaj rozviazané ruky a či robí tak, ako má, sa s predsedom Slovenskej advokátskej komory VILIAMOM KARASOM (44) rozprávala JULIÁNA BIELIKOVÁ.

Čo si myslíte o zadržaniach tak­zvaných prominentných podozrivých z korupcie, ku ktorým nabehnú kukláči skoro ráno? Naposledy vyrazili dvere šéfovi SIS Pčolinskému. Nestačilo mu poslať predvolanie?   

Chcem veriť, že sú na to relevantné dôvody. Nie je dobré, ak sa robia mediálne procesy. Niektoré zákroky sa zdajú teatrálne. Ani úniky smerom k novinárom nie sú v súlade so zásadami trestného procesu. Namietali sme, že by sa to nemalo diať. K niektorým inštitútom trestného práva a ich používaniu treba pristupovať opatrne. Akokoľvek sa nám môžu zdať naše ciele významné, nedá sa k nim prísť nezákonnou cestou. Je to v záujme každého z nás.

Myslíte si, že polícia má naozaj rozviazané ruky?

Za posledné mesiace sa objavili veľmi znepokojujúce indície, že sme tu mali rovných a rovnejších. Hoci ešte nie sú v týchto prípadoch právoplatné rozsudky, treba privítať uvoľnené ruky polície. Všetky zákroky však musia byť striktne podľa pravidiel. Musíme byť opatrní, netešiť sa z teatrálnych krátkodobých zásahov. Úspech to bude vtedy, keď dôjde k právoplatnému rozsudku.

Je podľa vás v poriadku, keď premiér nazve zadržanie podozrivého svojím prvým skalpom, ako sa to stalo v prípade Kajetána Kičuru?

Vyjadrenia tohto typu sú nešťastné. Je tu stále prezumpcia neviny a nezávislosť orgánov činných v trestnom konaní. Verejne činné osoby by sa mali takýchto vyjadrení zdržať.

Niekedy pošlú odsúdeného do  väzenia na jeden mesiac. To je nezmysel, ktorý stojí veľa peňazí. Oveľa užitočnejšie by bolo, keby natieral stĺpy verejného osvetlenia.
Viliam Karas

Objavili sa úvahy o tom, či sa sudcovia pre hroziaci mediálny lynč neboja rozhodnúť o nevzatí obvineného do väzby. Obzvlášť v prípade prominentov.

Chcem veriť, že to tak nie je. Na druhej strane, upozorňovali sme na to, že sa väzba používa príliš často, je neprimeranej dĺžky a že sú prípady, kde by sa kolúzna väzba mohla nahradiť či už náramkom, alebo kauciou. A najmä čo sa týka dĺžky väzby, podľa nás často dochádza k jej prieťahom.

Malo by to byť ako v Česku, kde je kolúzna väzba obmedzená na tri mesiace?

Ono je to čiastočne tak aj u nás, že ak zaniknú dôvody väzby, musia obvineného prepustiť. To je však len teória. V praxi sa to nie vždy deje. A preto sme navrhli, aby bola do zákona pridaná lehota na kolúznu väzbu.

Na koľko ju navrhujete obmedziť?

Na tri mesiace, s možnosťou predĺženia, ak by sa dokázalo, že obvinený ovplyvňuje svedkov a marí vyšetrovanie.

Stretli ste sa s pozitívnou reakciou na tento návrh?

Budete prekvapená, ale pozitívne reagovali mnohí, či už z koaličných strán, alebo na ministerstve spravodlivosti. Tam pani ministerka Kolíková zriadila dve komisie, ktoré sa majú venovať zmenám pri ukladaní väzby a podmienkam vo väzbe a vo výkone trestu.

Generálny prokurátor nedávno zrušil celé obvinenie sudcovi Jozefovi Kolcunovi a čiastočne aj jeho kolegyniam v kauze Víchrica. Polícii a dozorujúcemu prokurátorovi vyčíta, že boli založené len na výpovedi jediného kajúcnika a neurčité.

Veľmi vítam tieto rozhodnutia, lebo potvrdzujú to, na čo sme dlho upozorňovali. Polícia by sa mala držať zákonnosti a nerobiť rýchle závery. Rozhodnutie generálneho prokurátora teraz nastavuje polícii mantinely, lebo tieto obvinenia boli exces v tom, aké boli neurčité. Obvinený vlastne ani nevie, proti čomu sa má brániť.

Stávali sa tieto veci v minulosti bežne? Lebo keď bol nezákonným spôsobom obvinený sudca, čo sa deje pri ľuďoch, ktorí nemajú právne vzdelanie?

Rozprával som sa s kolegami, ktorí majú oveľa dlhšiu prax. Hovorili, že v minulosti sa nestretávali s takýmito obvineniami. Akoby ich polícia kedysi lepšie pripravovala. Kládol sa väčší dôraz na dôkazy.

Inštitút kajúcnikov sa používa aj v zahraničí pri boji s mafiou. U nás kajúcnici, ktorí sa priznali k trestným činom, behajú po slobode a nemajú ani zákaz nakladať s majetkom, často získaným nelegálne. Je to správne?

Inštitút spolupracujúceho obvineného existuje aj v Taliansku a u nás bol inšpirovaný americkým modelom. Treba vziať do úvahy, že aby bol obvinený ochotný spolupracovať, musí dostať nejaký status či výhody. Potom posúdi prokurátor a súd, aký má skutočný význam pre odhaľovanie zločinov. Výpovede spolupracujúceho obvineného treba preverovať, aby sa neublížilo nevinným, a myslieť na to, že priznanie k spáchaniu trestného činu je poľahčujúca okolnosť.

Máme prípad, keď povolenie na stretnutie s rodičmi obvineného prišlo až po tom, čo sa stretnutie malo konať. Ak sú to len náhody a nie úmysel, je to nešťastné. Ak je to úmysel, ide o psychický nátlak.
Viliam Karas

Do väzby posiela obvinených súd. Z väzby však môže ísť človek von na základe pokynu prokurátora. Je to tak správne a vyvážené?

Myslím si, že to je správne. Podľa mňa by mali prokurátori prísnejšie pristupovať k návrhom na väzbu. Nemusia sa s nimi vždy iba stotožniť. Prokurátor nemá skúšať, či súd väzbu schváli, ak s ňou nie je stotožnený. Čo sa týka prepustenia, prokurátor najlepšie vie, že už sa vykonali všetky úkony a väzba nie je potrebná. Načo čakať na rozhodnutie súdu?

Komora upozorňuje na to, že sa u nás väzba využíva priveľmi často. Sú ústavy na výkon väzby preplnené?

Ja by som to neviazal len na počty ľudí, ale aj dôvodnosť. Je naozaj potrebné tak veľmi obmedziť slobodu človeka? Nie je možné dosiahnuť to, na čo slúži väzba, aj inak? Sú názory, najmä v akademickej obci, že 20 až 30 percent prípadov kolúznych vecí sa dá riešiť alternatívne.

Čo by sa dalo používať? Náramky?

Áno. Aj tie. Keď nejde o nejakého recidivistu, tak si totiž človek dvakrát rozmyslí, či poruší stanovené podmienky. Môžu ho sledovať a po porušení by išiel do väzby.

Advokátska komora poukazuje aj na nevyhovujúce podmienky vo väzbe. Zaznieva výčitka, prečo až teraz, keď je vo väzbe mnoho kedysi vplyvných osôb.

To nie je pravda. My sme dali aj pri tvorbe nových zákonníkov mnohé návrhy, ktoré však neboli akceptované. Nie sú to len naše názory. Na nedobré podmienky vo väzbe v prípade Slovenska upozorňuje aj Monitorovací výbor Rady Európy. Ozývame sa preto, lebo sa o to konečne zaujíma aj verejnosť. Úprimne, mňa až tak veľmi nezaujímajú mediálne známe tváre, ale skôr marginalizované skupiny. Ak je to zlé pre týchto známych ľudí, aké to je pre tých, ktorí nemajú hlas? A to sú stovky ľudí. Je čas na zmenu.

Ako sa zmení život človeka, ktorý sa dostane do dlhej väzby a neskôr súd rozhodne, že bol nevinný? Stratí prácu, nedokáže z väzby napríklad platiť hypotéku... Ako to štát napraví?

Väzba je veľký zásah do života človeka. S človekom, jeho psychikou, ale aj rodinou veľmi zamáva a štát vám neskôr, ak sa ukáže, že ste nevinný, nahradí ujmu len zanedbateľne. Veľkú úlohu zohráva aj to, že ľudia nevnímajú rozdiel medzi väzbou a trestom. Človek vo väzbe je pritom nevinný. Pre ľudí je však každý, koho vezmú do väzby, pošpinený. Ťažko potom naprávajú svoju povesť.

Vo väzbe je aj váš kolega, advokát Martin Ribár, ktorý opisuje, aké sú tam podmienky - 23 hodín je zavretý v malej cele, von môže ísť na jednu hodinu.

Výbor Rady Európy presne na toto poukazoval. Na malý životný priestor a nútenú nečinnosť, čo je typ psychického týrania. A takisto na obmedzený kontakt s rodinou. Pošta im prichádza neskoro alebo nepríde vôbec. Máme prípad, keď povolenie na stretnutie s rodičmi obvineného prišlo až po tom, čo sa stretnutie malo konať. Ak sú to len náhody a nie úmysel, je to nešťastné. Ak je to úmysel, ide o psychický nátlak. Obvinený je ľudská bytosť a my sa k nemu tak musíme správať. Svedčí to aj o kultúre spoločnosti. Všetci vám povedia, že by sa to malo zmeniť, ale nič sa pre to nerobí.

Ako to?

Je málo peňazí, máme preplnené väznice. Sú v nich ľudia aj za činy, za ktoré by nemuseli ísť sedieť. Je to problém trestnej politiky. Treba ju z gruntu prekopať. Zmeniť, za čo trestáme, ako trestáme. Prečo nedávame alternatívne tresty, napríklad verejnoprospešné práce? Matky zo sociálne slabších komunít sú väznené za to, že dieťa nešlo do školy. Kto sa potom postará o to, aby dieťa do školy išlo? Niekedy pošlú odsúdeného do väzenia na jeden mesiac. To je nezmysel, ktorý stojí veľa peňazí. Oveľa užitočnejšie by bolo, keby natieral stĺpy verejného osvetlenia.

Zmenila sa nejako situácia pre covid? Predsa len, každý nový človek, ktorý do väzby alebo väzenia príde, je potenciálne nebezpečný.

Na to sme sa pýtali a dostali sme odpoveď, že sa dodržiava prísna karanténa, je zabezpečená zdravotná starostlivosť. Nemáme inú možnosť, ako to preveriť, len sa na to pýtať. Bohužiaľ, máme prípad kolegu, ktorý zomrel vo výkone väzby na covid. Prešetruje to generálny prokurátor. Chceme veriť, že mu bolo poskytnuté všetko, čo malo byť. Vo vzťahu k právu na zdravotnú starostlivosť neexistuje rozdiel medzi ľuďmi na slobode a vo väzbe.

Manželka nebohého advokáta Krivčenka chcela svojmu mužovi zabezpečiť vitamíny, keďže patril podľa veku do ohrozenej skupiny. Odpoveďou bolo, že mu starostlivosť zabezpečuje ústav. Krátko nato vo väzbe zomrel.

Štát má plnú zodpovednosť za osoby vo väzbe, lebo ich prevzal. A starostlivosť o ne by mala byť presne taká ako na slobode. Problém je, že vo väzbe nemáte napríklad právo na výber lekára. Pýtame sa na to, ale uvidíme, či aj vyšetrovanie prinesie odpovede. Otázka je aj to, či by v momentálnej situácii nemali niektorí ľudia, ktorých by za iných okolností do väzby vzali, radšej dostať napríklad náramok.

Sama ministerka Mária Kolíková priznala, že advokátovi Krivočenkovi zháňali ventilátor, ale nezohnali. Je to nejako zložitejšie, keď ide o obvinenú osobu?

Nie, ak to nevie zabezpečiť väzenská nemocnica, musia sa obrátiť na štandardné nemocnice. Máme poznatky od kolegov. Ak sa potvrdia, znamenajú zlyhanie štátu.

Je už viac ako rok po voľbách. Zmenilo sa podľa vás niečo k lepšiemu z pohľadu práva? Je ľahšie vymáhateľné?

Každý krok, ktorý vedie k objektívnejšej justícii a nezávislejším súdom, je dobrý. Vítame snahy o skvalitnenie právnických povolaní, ale aj záujem verejnosti o justíciu, keďže to v minulosti nebolo. Pri tej snahe však nemôžeme vyliať s vaničkou aj dieťa. Chceme, aby sme počas očisty nepokrivili právo. Účel totiž nesvätí prostriedky. Postupy musia byť zákonné. Aj za cenu, že sa niekoho nepodarí odsúdiť. To totiž nie je cieľom, tým je, aby platil zákon pre každého rovnako. Z pohľadu prevencie sa urobilo teraz viac ako za celých 30 rokov. Mnohí sa totiž budú správať rozumnejšie z obavy, že veci aj tak vždy vyjdú na svetlo.