Pre týždenník PLUS7DNÍ pracuje od roku 2012, venuje sa predovšetkým investigatívnym témam.

Karol Bustin

FRANTIŠEK BUDAVÁRY (80) bol jeden z&nbsp;bigbosov totalitnej tajnej služby. XII. správa Štátnej bezpečnosti (ŠtB), v&nbsp;ktorej pôsobil ako 1. vicenáčelník a&nbsp;roky mal pod palcom aj boj s&nbsp;vnútorným nepriateľom, naháňala strach. Prenasledovala a&nbsp;zastrašovala skutočných aj vymyslených odporcov komunistického režimu a&nbsp;ich príbuzných. Krajinu zahltila agentmi, udavačstvom a&nbsp;paranojou. Budaváry je dnes starý muž, ktorý si v&nbsp;Leviciach spokojne užíva tučný dôchodok a&nbsp;na&nbsp;krivdy minulosti si akosi nespomína. Popiera, že by ŠtB za&nbsp;jeho pôsobenia robila tvrdé výsluchy, ani nevie o&nbsp;nikom, kto by bol zatvorený pre proti­stranícky názor. Medzi dverami jeho bytu sa s&nbsp;ním hodinu a&nbsp;trištvrte rozprával KAROL BUSTIN.

Niektoré veci sú nenormálne. V&nbsp;minulosti sa úplatky a&nbsp;také veci ako v&nbsp;súčasnosti s&nbsp;niektorými funkcionármi nemohli stať. (V&nbsp;rámci kauzy Babinský po&nbsp;veľkej inšpekcii na&nbsp;XII. správe v&nbsp;roku 1986 odvolali všetkých náčelníkov operatívnych odborov a&nbsp;oddelení práve pre zneužívanie zvláštnych finančných prostriedkov určených na&nbsp;operatívnu činnosť. - pozn. ÚPN)

Ako ste sa dostali na&nbsp;XII. správu Štátnej bezpečnosti?

Mal som ísť robiť konzula na&nbsp;ambasádu do&nbsp;Maďarska alebo Rumunska. Počas prípravy ma dali na&nbsp;federálne ministerstvo vnútra ako poradcu ministra k&nbsp;bývalému Husákovmu tajomníkovi. Nakoniec z&nbsp;môjho miesta v&nbsp;zahraničí nič nebolo. Povedali mi: Tento súdruh je pred dôchodkom, pôjde on, potrebuje zarobiť.

Áno, pichli ma do&nbsp;Bratislavy za&nbsp;1. zástupcu šéfa Štefana Homolu. Mal som na&nbsp;starosti techniku. (Budaváry zodpovedal za&nbsp;činnosť odborov boja proti vonkajšiemu nepriateľovi a&nbsp;na&nbsp;ochranu socialistickej ekonomiky, techniku nemal. - pozn. ÚPN)

V&nbsp;čom vás školili v&nbsp;Moskve na&nbsp;kurzoch KGB?

V&nbsp;bezpečnostnej situácii orientačne, ochrane našej ambasády v&nbsp;zahraničí a&nbsp;takých veciach. (Absolvoval jeden rok na&nbsp;Vysokej škole Felixa Edmundoviča Dzeržinského KGB v&nbsp;Moskve (1975/1976) a&nbsp;v&nbsp;80. rokoch dva mesačné kurzy. Dostal školenie z&nbsp;celej šírky práce tajnej polície, určite nie ochranu nášho ZÚ. - pozn. ÚPN)

Pamätáte sa na&nbsp;disidentov Václava Havla či Jána Budaja? Ako sa s&nbsp;nimi zaobchádzalo?

Počul som o&nbsp;Jankovi Budajovi, keď robil v&nbsp;kotolni. Keď zistil, že po&nbsp;ňom idú, tak v&nbsp;noci vyhodil písací stroj a&nbsp;zlikvidoval materiály, ktoré mal namnožené. Ešte vylámal aj písmená na&nbsp;písacom stroji a&nbsp;hodil ho do&nbsp;Dunaja aj s&nbsp;vreckom s&nbsp;písmenami. Pamätám si veci, kde ma volali. Miklós Duray prišiel zo Spojených štátov, jeho žena učila na&nbsp;fakulte. Hovorilo sa, že bol u&nbsp;Sorosa na&nbsp;školení a&nbsp;začal podobne ako Budaj s&nbsp;rozmnožovaním letákov. Primitívne doniesol z&nbsp;Maďarska súčiastky, zostavil si to doma. Mali s&nbsp;ním také skúsenosti, že čušal, nechcel nič povedať. Tak ma zavolali: Mohli by ste nám prísť tlmočiť, lebo nechce s&nbsp;nami hovoriť po&nbsp;slovensky. Že chcú ísť k&nbsp;nemu domov, je nariadená domová prehliadka. Praha dala na&nbsp;to súhlas, tak som išiel. Našli tam nejakých 150 letákov, zobrali mu ten strojček. Potom už rozprával aj po&nbsp;slovensky. Neskôr na&nbsp;mňa zazeral ešte aj s&nbsp;Csákym, akoby som vyvraždil celú ich politickú stranu.

Podľa čoho ste vedeli, na&nbsp;koho sa zamerať, koho riešiť v&nbsp;rámci „vnútorného nepriateľa“?

Priamo túto vec som nemal na&nbsp;starosti napriek tomu, že som bol 1. námestník. Operatívnu oblasť mal na&nbsp;starosti druhý kolega.

Ale istý čas ste boli aj šéfom 2. odboru, ktorý mal na&nbsp;starosti práve tieto záležitosti.

Asi tri roky. Preradili ma tam z&nbsp;jedného dňa na&nbsp;druhý, keď tam zomrel šéf. Zobrali ma z&nbsp;kontrarozviedky.

Ako ste vnímali, že riešite sledovanie ľudí, odpočúvanie, prenasledovanie?

Mal som dvoch zástupcov, ktorí tam robili dlhšie. Poinformovali ma, čo sa deje, toto potrebujeme podpísať, niektoré veci vysvetlili, niečo robili narýchlo.

Nerozmýšľali ste nad tým, že sa ľuďom ubližuje?

Keď prišiel Svěchota a&nbsp;chcel zmapovať sídla niektorých politických strán, ktoré boli v&nbsp;tom čase ešte mimo parlamentu, tak som sa vzbúril a&nbsp;povedal: Nič. Budú sa mapovať všetky strany celoplošne, nielen novovznikajúce, ale aj tie v&nbsp;riadení. Išlo o&nbsp;ochranu objektov. Vtedy v&nbsp;Košiciach vyhorela úradovňa nejakej strany, kam niekto hodil fľašu s&nbsp;horľavinou.

Veď vtedy bola len komunistická strana a&nbsp;pár fingovaných strán ako Strana slobody.

To bolo už po&nbsp;Nežnej revolúcii. Veď ja som robil dlhšie, až v&nbsp;roku 1999 som odchádzal do&nbsp;dôchodku. Aj tam boli všelijaké pokyny.

Ale to už bola SIS. Chcete povedať, že z&nbsp;ŠtB ste prešli do&nbsp;SIS?!

Najskôr som robil riaditeľa v&nbsp;jednej esbéeske. Robili sme ochranu objektov, prepravu financií pre banky, do&nbsp;Rakúska a&nbsp;do&nbsp;Nemecka sme vozili valuty. A&nbsp;potom ma stiahli do&nbsp;SIS.

Šéf odboru. Boli tam rôzne úlohy. Človek si ich musí v&nbsp;hlave všetky vygumovať.

Aj za&nbsp;Lexu, aj pred ním. Ovládal som jazyky, a&nbsp;preto ma využívali aj na&nbsp;medzinárodné stretnutia. S&nbsp;Lexom som absolvoval cesty do&nbsp;zahraničia, do&nbsp;Maďarska, do&nbsp;Ruska, kde bolo treba tlmočiť.

Čakali sme v&nbsp;Moskve na&nbsp;odlet a&nbsp;vypytoval sa ma, ako to bolo v&nbsp;minulosti, ako sa verbovali agenti a&nbsp;či aj členovia strany. To sa nerobilo, lebo povinnosťou člena strany bolo informovať, keď na&nbsp;niečo protištátne alebo „závadové“ narazil. Jediný straník bol získaný z&nbsp;tej politickej Strany slobody. Nebol ani funkcionár strany, ale advokát alebo niečo také.

Svěchotu som poznal ešte zo šesťdesiateho ôsmeho roku. Vtedy vyletel z&nbsp;krajskej správy.

Mal problémy. Zverejnil nejaké články v&nbsp;Smene proti vstupu sovietskych vojsk. Po&nbsp;roku 1990 nastúpil do&nbsp;tajnej služby späť ako poškodený.

Jeden z&nbsp;mojich bývalých kolegov. Ale nakoniec som zistil, že v&nbsp;tom zohral hlavnú úlohu Svěchota. Ten to navrhol. Povedali, že aspoň na&nbsp;pár rokov, kým sa to dá trošku do&nbsp;poriadku, lebo tam pozbierali ľudí, ktorí vôbec nevedia, ako sa má robiť.

Veľa ľudí z&nbsp;ŠtB prešlo do&nbsp;SIS?

Ja som poznal nejakých desať ľudí v&nbsp;celej zložke vrátane Bystrice a&nbsp;Košíc.

Ako ste vnímali únos Kováča mladšieho?

Nastúpil som dva-tri mesiace po&nbsp;tom, ako sa to stalo. Stále som tomu nechcel veriť. Snažil som sa k&nbsp;tomu vrátiť, zistiť skutočnosti, ale nemal som dosah priamo do&nbsp;oblasti, ktorá to mala na&nbsp;starosti. Napriek tomu, že človek bol vo funkcii, platila určitá nedôvera medzi zložkami. Tam neboli spoločné porady ako kedysi na&nbsp;XII., že sa všetci zvolali do&nbsp;kinosály.

Ako ŠtB verbovala ľudí? Ako ste ich vytypovali?

Robil sa určitý výber hlavne v&nbsp;tom smere, kto mal blízko k&nbsp;záujmovej osobe, kto sa s&nbsp;tou osobou pozná či kamaráti.

To boli posedenia za&nbsp;nejakých 20-30 korún. K&nbsp;odmeňovaniu za&nbsp;výkon alebo informácie som sa už nedostal. Ale radoví pracovníci, ktorí chodili na&nbsp;kontakty, si účtovali za&nbsp;posedenie.

Niekedy aj podvádzali, vykazovali účty za&nbsp;ľudí, s&nbsp;ktorými neboli?

Nemám také informácie. Museli tam byť podkladové materiály, ktoré prerokúvali, museli mať z&nbsp;toho zápisnice. Niekedy to dotyční aj podpisovali. Tam až také veci a&nbsp;horibilné podplácanie ako v&nbsp;súčasnosti nemohli byť.

Len v&nbsp;rámci Bratislavy na&nbsp;stovky ľudí. Aj viac. Celoštátne sa už ani neodvážim počet povedať. Niektorí išli po&nbsp;výkazoch, po&nbsp;úspechu, toľko a&nbsp;toľko získal ľudí.

Niektorí sa predbiehali. Získavali ľudí len do&nbsp;počtu, hoci z&nbsp;nich nedostali žiadne informácie. Špekulanti boli aj v&nbsp;tom čase.

Občas ich pochválili, že sa im podarilo splniť kvótu.     

Aký bol priemerný plat na&nbsp;XII. správe ŠtB?

Ja som mal, tuším, 9&nbsp;500 korún. Keď som nastúpil k&nbsp;tej ďalšej zložke s&nbsp;tromi písmenami (SIS - pozn. red.), tam to bolo už pomaly raz toľko.

Mali ste aj svojho ochrankára, šoféra?

Nie, mal som pridelený referentský voz. Ani šéf nemal ochranku. Minister vnútra mal, tuším, hovorcu, ktorý bol zároveň ochranka. Ale bežne nikoho ni­kto nestrážil.

Však aj to. Z&nbsp;určitých úsekov išli návrhy, išlo to na&nbsp;schvaľovanie, sudca to musel podpísať. Ja som bol len uzrozumený, kde čo treba. Veci, ktoré sa odposluchmi získali, už nešli ku mne, ale k&nbsp;vyšetrovateľovi a&nbsp;tak.

Odpočúvali sa aj komunistickí funkcionári, vládni predstavitelia?

Nie. V&nbsp;minulosti to neexistovalo. Nedostalo sa nič také na&nbsp;povrch.

A&nbsp;keď bol v&nbsp;strane niekto „závadový“?

Oni si to riešili medzi sebou. Do&nbsp;toho sa polícia nehrabala. Ani jedna zložka.

Čiže bolo určené, že o&nbsp;funkcionárov sa nemáte starať?

Čiže na&nbsp;nich Trestný zákon neplatil?

Nie. Ani si nepamätám, že by bol niekto postihnutý z&nbsp;funkcionárov alebo ich rodinných prí­slušníkov. To bolo tabu. Vyskytli sa iba ojedinelé prípady. Pamätám si jedného straníckeho funkcionára z&nbsp;juhu Slovenska, z&nbsp;oblasti Komárna. Tomu pomaly zadarmo postavili barak. To bolo podplácanie a&nbsp;on si šiel posedieť.

A&nbsp;keď ste riešili cirkev alebo študentov?

Na&nbsp;krajoch boli cirkevní tajomníci a&nbsp;s&nbsp;niektorými sa dalo bez problémov rokovať. Oni presadzovali svoje zámery - cirkevné školy, študentov do&nbsp;cirkevných škôl, na&nbsp;vysokú školu za&nbsp;kňazov. Človek sa im snažil vysvetliť, že teraz je takáto kvóta. Poslali tam sedem ľudí na&nbsp;prijatie a&nbsp;biskupi súťažili medzi sebou, komu sa podarí dostať viac študentov na&nbsp;bohosloveckú fakultu. Pamätám sa, že som sa stretol s&nbsp;nitrianskym biskupom Jankom Pásztorom. To bol veľmi seriózny človek. Bol celý šťastný, že päť ľudí dostal na&nbsp;štúdium. Poukazoval mi celý kostol hore v&nbsp;Nitre. Na&nbsp;také veci ma väčšinou šupovali von, ale na&nbsp;konkrétne akcie som sa nedostal. Moja švagriná bola mníška tu v&nbsp;Trnave. Prehodili ju do&nbsp;Česka, krížom-krážom. O&nbsp;nič sa nestarala, len si kľaknúť, zložiť ruky. Nič nerobila. Stále ju premiestňovali, robila pomocnú silu na&nbsp;biskupských úradoch.

Nie. Ja som sa do&nbsp;toho nestaral. Koľko ráz kritizovala, keď aj pri­šla na&nbsp;návštevu svojej matky, teda svokry, raz za&nbsp;štyri-päť rokov. Prečo sa v&nbsp;kostole nesobáši. Ja som sa s&nbsp;ňou vôbec nebavil.

Ale vedeli ste, že rodiny tých, ktorí emigrovali, alebo tých, ktorí boli proti režimu, prenasledovali a&nbsp;diali sa kruté výsluchy.

Tie kruté výsluchy, o&nbsp;ktorých som počúval toľkokrát, sa nerobili v&nbsp;tom čase. Po&nbsp;osemdesiatom roku nič také neexistovalo. To boli praktiky päťdesiatych rokov, ale vtedy som neslúžil. Nastúpil som v&nbsp;šesťdesiatom treťom.

Ale aj za&nbsp;normalizácie sa vyhadzovalo zo škôl, mnohí nemohli študovať alebo ich vyhodili z&nbsp;práce a&nbsp;poslali robiť vrátnikov na&nbsp;družstvá.

Tak podrobne sa tie informácie nedostávali mne na&nbsp;stôl. Prišiel nejaký obežník, kde bolo niečo z&nbsp;tých skúseností uvedené, ale nič podstatné.

Dnes sa pomaly každý z&nbsp;bývalých agentov tvári, že s&nbsp;ŠtB nespolupracoval. Napríklad Andrej Babiš tvrdí, že na&nbsp;dokumente o&nbsp;spolupráci je jeho podpis sfalšovaný.

To neexistovalo, aby za&nbsp;niekoho niekto podpísal spoluprácu alebo sfalšoval podpisy. Išlo to toľkými evidenciami... Možno využili situáciu, keď niekoho zlomili, súhlasil s&nbsp;tým, ale ne­existovalo, aby sa vykazovala mŕtva duša.

Na&nbsp;čo bolo dobré, že v&nbsp;každom podniku, inštitúcii, mala ŠtB ľudí, aby špehovali svojich kolegov?

V&nbsp;ekonomickej oblasti to bolo skôr zamerané na&nbsp;všelijaké nekalé podrazy, nejaký ťah, predaj.

Ale donášalo sa napríklad aj to, kto čo povedal v&nbsp;Národnom divadle.

Zatváralo sa i&nbsp;za&nbsp;to, keď niekto povedal niečo na&nbsp;režim, na&nbsp;stranu.

Dosť sa hovorí o&nbsp;tom, že bývalí príslušníci ŠtB brali a&nbsp;berú vysoké výsluhové dôchodky.

Ja mám odrobených dokopy 38 rokov. Niektorí odišli do&nbsp;dôchodku už po&nbsp;25 rokoch.

Zamrzelo vás niekedy neskôr, že to, čo ste robili, nebolo správne? Báli ste sa, že vás budú po&nbsp;revolúcii trestne stíhať?

Nie, vždy som sa postavil, keď som videl nespravodlivosť. Nikdy som necítil nič také, že som niečo vyviedol. Neodvolával som sa ani na&nbsp;stranícky aparát, mal som svoju hlavu a&nbsp;robil som len to, o&nbsp;čom som bol presvedčený, že nie je „závadné“.

Žiadnu vinu ste nikdy nepociťovali za&nbsp;zničené životy mnohých prenasledovaných ľudí?

Zničené životy boli do&nbsp;roku 1955. Potom sa už nič také veľmi neobjavilo. Prestrelky na&nbsp;hraniciach, ostnatý drôt, úteky a&nbsp;ilegálne prechody, to nepatrilo nám.

Myslíte nevinných mŕtvych na&nbsp;hraniciach.

Pozerám sa na&nbsp;to tak, ako keby ste boli vy na&nbsp;vojenčine. Dostanete rozkaz: Nesmie nikto prejsť cez hranicu!