FRANTIŠEK BUDAVÁRY (80) bol jeden z bigbosov totalitnej tajnej služby. XII. správa Štátnej bezpečnosti (ŠtB), v ktorej pôsobil ako 1. vicenáčelník a roky mal pod palcom aj boj s vnútorným nepriateľom, naháňala strach. Prenasledovala a zastrašovala skutočných aj vymyslených odporcov komunistického režimu a ich príbuzných. Krajinu zahltila agentmi, udavačstvom a paranojou. Budaváry je dnes starý muž, ktorý si v Leviciach spokojne užíva tučný dôchodok a na krivdy minulosti si akosi nespomína. Popiera, že by ŠtB za jeho pôsobenia robila tvrdé výsluchy, ani nevie o nikom, kto by bol zatvorený pre protistranícky názor. Medzi dverami jeho bytu sa s ním hodinu a trištvrte rozprával KAROL BUSTIN.
Čo si myslíte o novej dobe?
Niektoré veci sú nenormálne. V minulosti sa úplatky a také veci ako v súčasnosti s niektorými funkcionármi nemohli stať. (V rámci kauzy Babinský po veľkej inšpekcii na XII. správe v roku 1986 odvolali všetkých náčelníkov operatívnych odborov a oddelení práve pre zneužívanie zvláštnych finančných prostriedkov určených na operatívnu činnosť. - pozn. ÚPN)
Ako ste sa dostali na XII. správu Štátnej bezpečnosti?
Mal som ísť robiť konzula na ambasádu do Maďarska alebo Rumunska. Počas prípravy ma dali na federálne ministerstvo vnútra ako poradcu ministra k bývalému Husákovmu tajomníkovi. Nakoniec z môjho miesta v zahraničí nič nebolo. Povedali mi: Tento súdruh je pred dôchodkom, pôjde on, potrebuje zarobiť.
Tak ste išli na XII. správu.
Áno, pichli ma do Bratislavy za 1. zástupcu šéfa Štefana Homolu. Mal som na starosti techniku. (Budaváry zodpovedal za činnosť odborov boja proti vonkajšiemu nepriateľovi a na ochranu socialistickej ekonomiky, techniku nemal. - pozn. ÚPN)
V čom vás školili v Moskve na kurzoch KGB?
V bezpečnostnej situácii orientačne, ochrane našej ambasády v zahraničí a takých veciach. (Absolvoval jeden rok na Vysokej škole Felixa Edmundoviča Dzeržinského KGB v Moskve (1975/1976) a v 80. rokoch dva mesačné kurzy. Dostal školenie z celej šírky práce tajnej polície, určite nie ochranu nášho ZÚ. - pozn. ÚPN)
Pamätáte sa na disidentov Václava Havla či Jána Budaja? Ako sa s nimi zaobchádzalo?
Počul som o Jankovi Budajovi, keď robil v kotolni. Keď zistil, že po ňom idú, tak v noci vyhodil písací stroj a zlikvidoval materiály, ktoré mal namnožené. Ešte vylámal aj písmená na písacom stroji a hodil ho do Dunaja aj s vreckom s písmenami. Pamätám si veci, kde ma volali. Miklós Duray prišiel zo Spojených štátov, jeho žena učila na fakulte. Hovorilo sa, že bol u Sorosa na školení a začal podobne ako Budaj s rozmnožovaním letákov. Primitívne doniesol z Maďarska súčiastky, zostavil si to doma. Mali s ním také skúsenosti, že čušal, nechcel nič povedať. Tak ma zavolali: Mohli by ste nám prísť tlmočiť, lebo nechce s nami hovoriť po slovensky. Že chcú ísť k nemu domov, je nariadená domová prehliadka. Praha dala na to súhlas, tak som išiel. Našli tam nejakých 150 letákov, zobrali mu ten strojček. Potom už rozprával aj po slovensky. Neskôr na mňa zazeral ešte aj s Csákym, akoby som vyvraždil celú ich politickú stranu.
Podľa čoho ste vedeli, na koho sa zamerať, koho riešiť v rámci „vnútorného nepriateľa“?
Priamo túto vec som nemal na starosti napriek tomu, že som bol 1. námestník. Operatívnu oblasť mal na starosti druhý kolega.
Ale istý čas ste boli aj šéfom 2. odboru, ktorý mal na starosti práve tieto záležitosti.
Asi tri roky. Preradili ma tam z jedného dňa na druhý, keď tam zomrel šéf. Zobrali ma z kontrarozviedky.
Ako ste vnímali, že riešite sledovanie ľudí, odpočúvanie, prenasledovanie?
Mal som dvoch zástupcov, ktorí tam robili dlhšie. Poinformovali ma, čo sa deje, toto potrebujeme podpísať, niektoré veci vysvetlili, niečo robili narýchlo.
Nerozmýšľali ste nad tým, že sa ľuďom ubližuje?
Keď prišiel Svěchota a chcel zmapovať sídla niektorých politických strán, ktoré boli v tom čase ešte mimo parlamentu, tak som sa vzbúril a povedal: Nič. Budú sa mapovať všetky strany celoplošne, nielen novovznikajúce, ale aj tie v riadení. Išlo o ochranu objektov. Vtedy v Košiciach vyhorela úradovňa nejakej strany, kam niekto hodil fľašu s horľavinou.
Veď vtedy bola len komunistická strana a pár fingovaných strán ako Strana slobody.
To bolo už po Nežnej revolúcii. Veď ja som robil dlhšie, až v roku 1999 som odchádzal do dôchodku. Aj tam boli všelijaké pokyny.
Ale to už bola SIS. Chcete povedať, že z ŠtB ste prešli do SIS?!
Najskôr som robil riaditeľa v jednej esbéeske. Robili sme ochranu objektov, prepravu financií pre banky, do Rakúska a do Nemecka sme vozili valuty. A potom ma stiahli do SIS.
Akú funkciu ste tam mali?
Šéf odboru. Boli tam rôzne úlohy. Človek si ich musí v hlave všetky vygumovať.
Čiže ste tam boli aj za Lexu.
Aj za Lexu, aj pred ním. Ovládal som jazyky, a preto ma využívali aj na medzinárodné stretnutia. S Lexom som absolvoval cesty do zahraničia, do Maďarska, do Ruska, kde bolo treba tlmočiť.
Ako na vás pôsobil?
Čakali sme v Moskve na odlet a vypytoval sa ma, ako to bolo v minulosti, ako sa verbovali agenti a či aj členovia strany. To sa nerobilo, lebo povinnosťou člena strany bolo informovať, keď na niečo protištátne alebo „závadové“ narazil. Jediný straník bol získaný z tej politickej Strany slobody. Nebol ani funkcionár strany, ale advokát alebo niečo také.
Aj Svěchota tam vtedy bol.
Svěchotu som poznal ešte zo šesťdesiateho ôsmeho roku. Vtedy vyletel z krajskej správy.
Vyhodili ho?
Mal problémy. Zverejnil nejaké články v Smene proti vstupu sovietskych vojsk. Po roku 1990 nastúpil do tajnej služby späť ako poškodený.
Kto vás zavolal robiť do SIS?
Jeden z mojich bývalých kolegov. Ale nakoniec som zistil, že v tom zohral hlavnú úlohu Svěchota. Ten to navrhol. Povedali, že aspoň na pár rokov, kým sa to dá trošku do poriadku, lebo tam pozbierali ľudí, ktorí vôbec nevedia, ako sa má robiť.
Veľa ľudí z ŠtB prešlo do SIS?
Ja som poznal nejakých desať ľudí v celej zložke vrátane Bystrice a Košíc.
Ako ste vnímali únos Kováča mladšieho?
Nastúpil som dva-tri mesiace po tom, ako sa to stalo. Stále som tomu nechcel veriť. Snažil som sa k tomu vrátiť, zistiť skutočnosti, ale nemal som dosah priamo do oblasti, ktorá to mala na starosti. Napriek tomu, že človek bol vo funkcii, platila určitá nedôvera medzi zložkami. Tam neboli spoločné porady ako kedysi na XII., že sa všetci zvolali do kinosály.
Ako ŠtB verbovala ľudí? Ako ste ich vytypovali?
Robil sa určitý výber hlavne v tom smere, kto mal blízko k záujmovej osobe, kto sa s tou osobou pozná či kamaráti.
Lákali ste ich aj finančne, nie?
To boli posedenia za nejakých 20-30 korún. K odmeňovaniu za výkon alebo informácie som sa už nedostal. Ale radoví pracovníci, ktorí chodili na kontakty, si účtovali za posedenie.
Niekedy aj podvádzali, vykazovali účty za ľudí, s ktorými neboli?
Nemám také informácie. Museli tam byť podkladové materiály, ktoré prerokúvali, museli mať z toho zápisnice. Niekedy to dotyční aj podpisovali. Tam až také veci a horibilné podplácanie ako v súčasnosti nemohli byť.
Ako sa pohybovali odmeny pre agentov?
Päťsto alebo tisíc korún.
Koľko ľudí spolupracovalo?
Len v rámci Bratislavy na stovky ľudí. Aj viac. Celoštátne sa už ani neodvážim počet povedať. Niektorí išli po výkazoch, po úspechu, toľko a toľko získal ľudí.
Predbiehali sa?
Niektorí sa predbiehali. Získavali ľudí len do počtu, hoci z nich nedostali žiadne informácie. Špekulanti boli aj v tom čase.
Mali príplatky, keď zverbovali viac?
Občas ich pochválili, že sa im podarilo splniť kvótu.
Aký bol priemerný plat na XII. správe ŠtB?
Ja som mal, tuším, 9 500 korún. Keď som nastúpil k tej ďalšej zložke s tromi písmenami (SIS - pozn. red.), tam to bolo už pomaly raz toľko.
Mali ste aj svojho ochrankára, šoféra?
Nie, mal som pridelený referentský voz. Ani šéf nemal ochranku. Minister vnútra mal, tuším, hovorcu, ktorý bol zároveň ochranka. Ale bežne nikoho nikto nestrážil.
Na starosti ste mali aj odposluchy.
Však aj to. Z určitých úsekov išli návrhy, išlo to na schvaľovanie, sudca to musel podpísať. Ja som bol len uzrozumený, kde čo treba. Veci, ktoré sa odposluchmi získali, už nešli ku mne, ale k vyšetrovateľovi a tak.
Odpočúvali sa aj komunistickí funkcionári, vládni predstavitelia?
Nie. V minulosti to neexistovalo. Nedostalo sa nič také na povrch.
A keď bol v strane niekto „závadový“?
Oni si to riešili medzi sebou. Do toho sa polícia nehrabala. Ani jedna zložka.
Ani Štátna bezpečnosť?
Ani Štátna bezpečnosť.
Čiže bolo určené, že o funkcionárov sa nemáte starať?
Oni si to mali vyriešiť sami.
Čiže na nich Trestný zákon neplatil?
Nie. Ani si nepamätám, že by bol niekto postihnutý z funkcionárov alebo ich rodinných príslušníkov. To bolo tabu. Vyskytli sa iba ojedinelé prípady. Pamätám si jedného straníckeho funkcionára z juhu Slovenska, z oblasti Komárna. Tomu pomaly zadarmo postavili barak. To bolo podplácanie a on si šiel posedieť.
A keď ste riešili cirkev alebo študentov?
Na krajoch boli cirkevní tajomníci a s niektorými sa dalo bez problémov rokovať. Oni presadzovali svoje zámery - cirkevné školy, študentov do cirkevných škôl, na vysokú školu za kňazov. Človek sa im snažil vysvetliť, že teraz je takáto kvóta. Poslali tam sedem ľudí na prijatie a biskupi súťažili medzi sebou, komu sa podarí dostať viac študentov na bohosloveckú fakultu. Pamätám sa, že som sa stretol s nitrianskym biskupom Jankom Pásztorom. To bol veľmi seriózny človek. Bol celý šťastný, že päť ľudí dostal na štúdium. Poukazoval mi celý kostol hore v Nitre. Na také veci ma väčšinou šupovali von, ale na konkrétne akcie som sa nedostal. Moja švagriná bola mníška tu v Trnave. Prehodili ju do Česka, krížom-krážom. O nič sa nestarala, len si kľaknúť, zložiť ruky. Nič nerobila. Stále ju premiestňovali, robila pomocnú silu na biskupských úradoch.
Nechceli ste jej pomôcť?
Nie. Ja som sa do toho nestaral. Koľko ráz kritizovala, keď aj prišla na návštevu svojej matky, teda svokry, raz za štyri-päť rokov. Prečo sa v kostole nesobáši. Ja som sa s ňou vôbec nebavil.
Ale vedeli ste, že rodiny tých, ktorí emigrovali, alebo tých, ktorí boli proti režimu, prenasledovali a diali sa kruté výsluchy.
Tie kruté výsluchy, o ktorých som počúval toľkokrát, sa nerobili v tom čase. Po osemdesiatom roku nič také neexistovalo. To boli praktiky päťdesiatych rokov, ale vtedy som neslúžil. Nastúpil som v šesťdesiatom treťom.
Ale aj za normalizácie sa vyhadzovalo zo škôl, mnohí nemohli študovať alebo ich vyhodili z práce a poslali robiť vrátnikov na družstvá.
Tak podrobne sa tie informácie nedostávali mne na stôl. Prišiel nejaký obežník, kde bolo niečo z tých skúseností uvedené, ale nič podstatné.
Dnes sa pomaly každý z bývalých agentov tvári, že s ŠtB nespolupracoval. Napríklad Andrej Babiš tvrdí, že na dokumente o spolupráci je jeho podpis sfalšovaný.
To neexistovalo, aby za niekoho niekto podpísal spoluprácu alebo sfalšoval podpisy. Išlo to toľkými evidenciami... Možno využili situáciu, keď niekoho zlomili, súhlasil s tým, ale neexistovalo, aby sa vykazovala mŕtva duša.
Na čo bolo dobré, že v každom podniku, inštitúcii, mala ŠtB ľudí, aby špehovali svojich kolegov?
V ekonomickej oblasti to bolo skôr zamerané na všelijaké nekalé podrazy, nejaký ťah, predaj.
Ale donášalo sa napríklad aj to, kto čo povedal v Národnom divadle.
Na reči sa veľmi nedalo.
Zatváralo sa i za to, keď niekto povedal niečo na režim, na stranu.
Nepamätám si nikoho takého.
Dosť sa hovorí o tom, že bývalí príslušníci ŠtB brali a berú vysoké výsluhové dôchodky.
Ja mám odrobených dokopy 38 rokov. Niektorí odišli do dôchodku už po 25 rokoch.
Zamrzelo vás niekedy neskôr, že to, čo ste robili, nebolo správne? Báli ste sa, že vás budú po revolúcii trestne stíhať?
Nie, vždy som sa postavil, keď som videl nespravodlivosť. Nikdy som necítil nič také, že som niečo vyviedol. Neodvolával som sa ani na stranícky aparát, mal som svoju hlavu a robil som len to, o čom som bol presvedčený, že nie je „závadné“.
Žiadnu vinu ste nikdy nepociťovali za zničené životy mnohých prenasledovaných ľudí?
Zničené životy boli do roku 1955. Potom sa už nič také veľmi neobjavilo. Prestrelky na hraniciach, ostnatý drôt, úteky a ilegálne prechody, to nepatrilo nám.
Myslíte nevinných mŕtvych na hraniciach.
Pozerám sa na to tak, ako keby ste boli vy na vojenčine. Dostanete rozkaz: Nesmie nikto prejsť cez hranicu!
Bolo správne, že to režim nakázal?
To záviselo od iniciatívy jednotlivých veliteľov, ako dostávali „čiarky“. Hodnotilo sa, koľko mali zachytených ľudí. Za úteky bez toho, že by zachytili prechod hraníc, mohli vyfasovať vojaci alebo aj velitelia. Išlo o to, že sa každý bál o svoje miesto.
Čiže velitelia na to tlačili.
Tlačili na to, že nesmú vzniknúť také problémy na hraniciach. Boli tam prelety balónom, klzákom a neviem čím cez hranicu do Rakúska. Tie pokusy boli, ale nie v takom rozsahu ako po šesťdesiatom ôsmom.
Fungovali u nás aj ruskí poradcovia z KGB?
Fungovali. Ten, ktorý chodil k nám, bol už starší pán, bývalý diplomat. Objavil sa tak raz za mesiac alebo pri rôznych výročiach, zagratuloval, otvorila sa fľaša sektu. Vždy sa poinformoval, neviem, či to riešil ešte so slovenským ministrom, to som nikdy neskúmal. Ale nejaké inštrukcie som od neho nikdy nepočul. (Kanceláriu mal priamo na XII. správe. Javil záujem o informácie súvisiace s občanmi ZSSR pri ich pobytoch v ČSSR. V tom čase už aj vysvetľoval zmeny v ZSSR. - pozn. ÚPN)
Vidíte nejaké negatíva na komunistickom režime?
Párkrát som si ponadával, že som mal tu v Leviciach rodinu, a z kolegu, ktorý býval podo mnou, spravili okresného náčelníka. On to tu dotiahol až do dôchodku a ja som musel chodiť na týždňovky, cestovať, pendlovať do Prahy. Našťastie lietal z Bratislavy ten špeciál.
Niečo zásadné vám na režime prekážalo?
Neprekážalo mi z toho hľadiska, že tam nebolo toľko „prúserov“ ako teraz. V tom čase boli ľudia bližšie k sebe, neboli milionári a miliardári, možno jeden-dvaja v rámci celej republiky.
A čo 50. roky, monsterprocesy, vraždy, tresty smrti?
Režim sa chcel udržať, snažili sa robiť všetko kalé aj nekalé. Jednoznačne to obdobie odsudzujem. Ale už to nemôžeme pasovať do tých 70. či 80. rokov.
Februárka bola dosť známa.
Vyšetrovačka bola úplne v inej budove. Čo sa tam robilo, to sa k nám už nedostalo.
Viac FOTO Františka Budaváryho v GALÉRII
Pohľad historika
Pomery v Štátnej bezpečnosti a jej XII. správe priblížil riaditeľ kancelárie Ústavu pamäti národa Jerguš Sivoš.
Čomu sa venovala XII. správa ŠtB? Dá sa hovoriť o zločinoch?
XII. správa ZNB (Zboru národnej bezpečnosti - pozn. red.) zabezpečovala celú šírku práce kontrarozviedky - boj proti vonkajšiemu a vnútornému nepriateľovi a kontrarozviednu ochranu socialistickej ekonomiky. Súčasne sledovala, odpočúvala a kontrolovala korešpondenciu nepriateľským osobám. Prehľad politických trestných činov je uvedený v zákone o súdnej rehabilitácii, ide napríklad o hanobenie republiky, opustenie republiky alebo marenie dozoru nad cirkvami.
Prebiehali v ŠtB kruté výsluchy a používali násilné metódy aj po 50. rokoch, teda počas normalizácie v 70. a neskôr v 80. rokoch?
Od 60. rokov prevládal pri výsluchoch skôr psychologický teror, respektíve fyzické násilie sa používalo v menšej intenzite než v 50. rokoch. Jednotlivé zložky ŠtB vrátane XII. správy mohli osobám nepohodlným pre režim znemožniť cestovanie do zahraničia, zničiť profesijnú kariéru alebo štúdium na škole. Navštevovali rodičov, známych, šli do školy, ničili sociálne zázemie a tak ich izolovali od najbližšieho okolia. Takto k samovražde doviedli napríklad umelca Tomáša Petřivého, ktorého vyhodili z vysokej školy v Prahe, povolali ho na vojnu, trestne stíhali, predvolávali na výsluchy, navštevovali jeho známych a priateľov. Od konca 70. rokov sa režim zbavoval politických odporcov v rámci akcie Asanácia aj tak, že im umožnil, ba až ich prinútil odísť do zahraničia. Naopak, vo všetkých uvedených oblastiach mohli príslušníci ŠtB pomôcť osobám, ktoré s nimi spolupracovali.
Ako vyzerali perzekúcie? Boli aj v 70. a 80. rokoch väznení ľudia, ktorí sa dostali do sporu s režimom?
Za politické trestné činy ľudí prenasledovali, vyšetrovali a väznili až do konca komunistického režimu. Známym príkladom toho je takzvaná bratislavská päťka.
Existovali za komunizmu majetkové rozdiely? Boli veľmi bohatí aj veľmi chudobní?
Medzi robotníckymi na jednej strane a riadiacimi i straníckymi pracovnými pozíciami na druhej strane boli veľké platové rozdiely. V mnohých prípadoch straníckym predstaviteľom dávali do užívania nehnuteľnosti zhabané osobám nepohodlným pre režim vrátane luxusných víl. Dokázali si vybaviť kvalitný tovar z kapitalistického zahraničia a podobne.
Existovalo v socialistických ozbrojených zložkách a v straníckom aparáte úplatkárstvo?
Na nižších úrovniach sa aj v minulosti dali veci riešiť za finančnú hotovosť. Príkladom korumpovania na vyššej úrovni je prípad pána Oravy Babinského, ktorý bezbreho hostil a podplácal funkcionárov strany, bezpečnosti a súdov. Zneužívanie financií sa riešilo aj na XII. správe ZNB, odkiaľ po rozsiahlej kontrole v Prahe museli v roku 1986 odísť náčelníci operatívnych odborov a oddelení, a do starobného dôchodku odišiel aj náčelník XII. správy ZNB Jozef Vavro.
