Ako sa odídenci zo strany Za ľudí začlenili v klube SaS? Jeho šéfka vraví, že integrácia je trochu zložitá, na pravidlá si musia prišelci zvykať. V miestnosti sa trochu tlačia a vzťahy rozvíjajú aj na párty u ministra zahraničných vecí Ivana Korčoka. Ako vidí matka štyroch detí dôchodkovú reformu od Sme rodina? Šéfky poslaneckého klubu SaS ANNY ZEMANOVEJ sa na aktuálne politické témy pýtala VERONIKA COSCULLUELA.

V parlamente ste od roku 2016. Myslíte, že vás ľudia poznajú aj inak ako poslankyňu, ktorá chcela cez druhú koronovú vlnu nechať dôchodcov zatvorených doma a očkovala by radšej kritickú infraštruktúru?

V samotnej politike som už od roku 1998. Preskákala som viaceré jej stupne, od komunálneho ako starostka bratislavskej časti Vajnory, osem rokov som bola poslankyňou samosprávneho kraja, takže myslím, že si ma pamätajú aj ako starostku alebo aktivistku, ktorá pracovala na viacerých revitalizačných projektoch v Bratislavskom kraji.

Možno v Bratislave, ale ak berieme do úvahy celé Slovensko - ako si myslíte, že ste u ľudí zapísaná?

Slováci si ma, myslím, pamätajú dosť aj z minulého volebného obdobia, keď som mala mnoho aktivít napríklad na východnom Slovensku týkajúcich sa zastavenia prípravy ťažby ropy a zemného plynu. Odrazilo sa to aj vo volebných krúžkoch. Napriek tomu, že sme boli v tom čase v opozícii, podarilo sa nám do zákona zahrnúť, že vrty hlbšie ako 300 m musia prejsť posudzovaním vplyvu na životné prostredie.

Takže sa nebojíte, že si vás ľudia spájajú najviac s nešťastným výrokom o ekonomicky neaktívnych dôchodcoch?

Takto som to nepovedala a ohradzujem sa proti zjednodušenej a prekrútenej interpretácii, ktorá kolovala. Vážim si seniorov, napokon, už som jedna z nich. Tie slová padli v čase, keď bola očkovacia stratégia nastavená tak, že sa očkovalo podľa veku. Bolo málo vakcín a hrozilo, že ľudia, ktorí majú zabezpečovať riadny chod štátu - od dodávateľov elektriny po sociálnych pracovníkov a zdravotníkov -, sa pre systém prednostných vakcín nebudú môcť starať práve o tých najzraniteľnejších. Vysvetľovala som daný stav v tom čase. Môj výrok hrubo dezinterpretovali moji politickí oponenti a takto sa spopularizoval. Bolo mi úprimne ľúto, že sa niektorých ľudí dotkol. Uviedla som to na pravú mieru a ospravedlnila sa. Tí, ktorí to chceli pochopiť, pochopili. Tí, ktorí nechcú, budú sa pýtať tak, ako ste sa opýtali vy.

Aké veľké slovo máte v SaS?

Nemám stotisíc followerov, ak sa na to pýtate. (Smiech.) Myslím však, že dnes, keď som predsedníčka poslaneckého klubu, v rámci verejného diskurzu je o môj názor záujem. Čo sa týka tvorby politiky, teda programu strany, tam je to jasné: moja parketa je životné prostredie. V ňom mám dominantné miesto a už jedenásty rok formujem program strany v tejto oblasti.

Chodievate aj na koaličné rady…

Áno, som stálym členom koaličných rád, lenže nie vždy to tak bolo. Zo začiatku na ne neboli prizvaní všetci šéfovia poslaneckých klubov, ale spôsobovalo to problémy.

Okrem vás na ne chodí ešte predseda strany Richard Sulík. Zúčastňuje sa na nich teraz aj Mária Kolíková?

Áno, chodí aj ona. Richard Sulík sa niekedy strieda s ministrom školstva Braňom Gröhlingom. Nie je to však už také striktné ako na začiatku volebného obdobia, keď bola dohoda, že za každého partnera vo vláde prídu traja. Je to voľnejšie a k odborným témam si prizývame viacerých ľudí. Nik nerieši, či sme štyria alebo traja.

Takže sa o moc, kto drží prím a informácie, nebijete?

Nie. Odkedy je premiérom Edo Heger, zasadania majú iný formát. Lídri strán sa stretávajú ešte pred koaličnou radou bez nás ostatných, citlivé témy preberajú „za kuchynským stolom“.

Aké boli posledné koaličné rady? Sú názorové rozdiely so Sme rodina reálnym problémom alebo ide len o hranie na voliča, že existujú, ale vlastne všetci vo vašom „krúžku“ sú spokojní?

Nemyslím si, že ide o nejaké predstieranie nezhôd. Hodnotové rozdiely sú reálne. O to v politických stranách ide. Nedá sa očakávať, že budeme jednotní, keď má každá strana svoj program. Niekto ho má vycibrený, niekto ho zostavil tesne pred voľbami. Máme programové vyhlásenie vlády a niekedy je zaťažko akceptovať veci, ktoré tam sú. Iné to je, keď sa niekto snaží presadiť niečo, čo v programovom vyhlásení vlády nie je. Vtedy hrajú emócie.

Pri čom zahrali naposledy?

Možno to trochu iskrilo pri problematike atómového zákona, kde mali poniektorí predstavy razantných riešení, ale na druhej strane je ekonomika. Bolo nutné nájsť balans medzi stanoviskami kolegov z OĽaNO z minulosti a potrebami spoločnosti ohľadom jadrovej energie.

Je vám v klube SaS tesnejšie s prišelcami z Remišovej strany Za ľuďí?

No veru, je nám doslova veľmi tesno, hoci vy sa asi pýtate metaforicky. My sa radi potlačíme. Budova národnej rady vôbec nie je uspôsobená na to, aby mali poslanecké kluby primerané rokovacie miestnosti. Sme tam natlačení ako sardinky. V klube nemáme ani 19 stoličiek. Našťastie strana SaS má svoje sídlo - Liberálny dom.

To asi poslancom za stranu Za ľudí príliš nesedí: ísť k vám „domov“. Keď to hovoríte, napadol mi vtip, ktorý pri vašom zlučovaní klubu koloval: Meme s nešťastným voličom Za ľudí a nápisom: „Keď sa po roku zobudíte a uvedomíte si, že ste vlastne volili SaS.“

Ako strany sme nemali nejaké hodnotové rozpory, skôr by som povedala, že v niektorých veciach sme sa úplne stretli. Čo sa týka práva a spravodlivosti, náš program bol veľmi podobný. Dôvodom rozpadu poslaneckého klubu Za ľudí nebolo nejaké „liberálne krídlo“, dôvody, prečo sa rozpadli, boli iné. Z našej strany by bolo politicky amatérske, keby sme sa ich rozpadu len prizerali. Náš koaličný partner bol v úzkych, rozpadol sa im klub, matematika v parlamente nepustí a desať koaličných poslancov bez klubu sme predsa nemohli nechať len tak. Tí šiesti poslanci, ktorí sa vyformovali okolo ministerky Kolíkovej, prešli k nám aj preto, že ich témy nám boli blízke.

Poslúchajú vás ako šéfku klubu?

Ľudia zo strany Za ľudí, ktorí prišli k nám, sú odborníci. Zaradili sa k našim odborníkom, ktorí gestorovali jednotlivé témy. Vytvárame si cestu spolupráce a komunikácie. Musím povedať, že sú trošku prekvapení, neboli zvyknutí na naše pravidlá fungovania klubu. Toto je teraz moja práca, aby som ich do toho zasvätila, aby si pravidlá osvojili, aby sme navzájom vedeli komunikovať, ale myslím, že je obojstranná vôľa a je to už teraz veľmi dobré.

Aj vám dali nejaké prískočné?

(Smiech.) Zatiaľ nie. Skôr to bolo tak, že som mala narodeniny práve v deň, keď k nám poslanci zo strany Za ľudí pristúpili, takže som ich pozvala na maškrty. A mali sme také uvítacie stretnutie u pána ministra zahraničných vecí.

Takže si ich kupujete?

Nie, to vôbec nie. Ale snažíme sa, aby sa cítili dobre, aby sa začlenili. Vnímam, že boli situáciou ranení. Viem, že neboli nastavení „hurá, ideme k SaS, lebo to bol náš sen“. Zakladali novú stranu, keď SaS už existovala.

Bude sa otvárať koaličná zmluva? Ste dnes s 19 poslancami v klube druhá najsilnejšia strana. Príchodom Za ľudí ste preskočili hnutie Sme rodina.

Otváranie koaličnej zmluvy nepovažujem za nevyhnutné ani za potrebné. Myslím, že spoločnosť má oveľa dôležitejšie problémy ako úpravu mocenských pravidiel. Vláda aj parlament fungujú. Riešiť posty a pozície by bolo veľmi nerozumné.

Prijíma alebo neprijíma Boris Kollár do klubu troch poslancov, jedného zo Smeru a dvoch z kandidátky Mariana Kotlebu?

Myslím, že to dementovala jedna aj druhá strana. Je to však bod, nad ktorým by sme sa museli zamyslieť, keby k tomu naozaj prišlo. SaS má stanovisko kongresu strany, kde je zamedzená spolupráca so Smerom, s odídencami zo Smeru, s Hlasom, s „kotlebovcami“, a teda aj s tými, ktorí do parlamentu ako „kotlebovci“ prišli. Neviem však, prečo by Boris Kollár týchto ľudí do svojho klubu prijímal. Nepotrebuje to.

Sme rodine sa odsúva zákon o nájomných bytoch. Nebudú z toho problémy?

Výstavba nájomných bytov je pre nich skutočne vlajková téma, ale nikde nie je napísané, že zákon sa musí prijať tento rok. Nie je dôvod, aby pre to odchádzali. Naozaj zodpovedne rokujú, vytrvalo, sú to hodinové stretnutia. Snažia sa nájsť cestičky tak, aby bol text zákona priechodný. Zatiaľ nie je, ale zhoda sa už našla na mnohých veciach. Stále to nie je taký variant, za ktorý by sme mohli zahlasovať. Je to vec na 30 rokov, nie niečo krátkodobé. Takže to musí byť tak pripravené, že sa nebudeme musieť hanbiť niekedy v budúcnosti, že sme za to zahlasovali.

Čo robí koalícia zle, že Smer stúpa a Hlas veľmi neklesá?

Určite nám k dobru neprispela koaličná kríza. Na covid sa vyhovárať nechcem, lebo by ste povedali, že niektorým vládam manažment krízy prispel k popularite, ale len skonštatujem, že pandémia tu bola, je a doba je ťažká. Ľudia nemajú jasno v tom, čo sa v spoločnosti deje. Ukazuje sa, že máme súboj bezpečnostných služieb, ktorý Smer a Hlas živia aj neustálym odvolávaním ministra Mikulca. Osoby, ktoré sa cítia ohrozené, potrebujú vyvolávať auru chaosu. Situácia opozícii vyhovuje a preferencie rastú. Som presvedčená, že je to niečí úmysel.

Čí?

Niekoho veľmi mocného. Vytváranie chaosu je záujmom niekoho mocného, kto má na to aj finančné prostriedky, aj mechanizmy. Systém funguje ako namazaný stroj a bol tu vytváraný roky. Ak si pustíte výpoveď pána Makóa alebo Slobodníka, vidíte, s akou ľahkosťou opisujú, ako jednoducho vstúpili do systému korupcie a záujmov. A to oni ani neboli špička. Rozprávajú o niekom, koho nevideli a kto vydával pokyny. Pavučina sa však rozpletá. Ani pešiaci v systéme sa necítia bezpečne. Každý vie, čo spáchal, ak niečo spáchal, bojí sa, vytvára chaos a spochybňuje vládnutie. To nahráva číslam opozície.

Ste členkou brannobezpečnostného výboru, ale nie ste na tieto témy odborníčka. Mám pocit, že SaS má odborníkov na všetko okrem bezpečnosti či polície.

Máme poslanca Alojza Baránika a teraz ministerku Máriu Kolíkovú, ktorá má veľmi dobrý tím. Ja som vo výbore, lebo nás bolo na začiatku len 13 poslancov a museli sme zastrešiť všetky oblasti. Mám ľudí, ktorí mi v témach radia. Problematike sa venuje aj podpredseda národnej rady Milan Laurenčík.

Vznikla komisia, ktorá má pomôcť navrátiť dôveru ľudí v právny štát. Je to dobrý nápad, keď je tam napríklad aj Veronika Remišová, jej šéf kancelárie na ministerstve?

Úprimne, bola som prekvapená, že sa do nej hlásila Veronika Remišová, pretože komisia avizovala, že budú každý deň zasadať osem hodín. Ako potom môže ministerka riadiť ministerstvo? Ale inak sú tam zástupcovia ministerstva spravodlivosti, pán Mazák a ďalší ľudia, ktorí mi na prvé pozretie dávajú zmysel a nádej na zmysluplné návrhy. Sú to mená, ktoré vzbudzujú dôveru. Jednou zmenou, ktorá by sa mohla prijať, by malo byť, aby bol generálny prokurátor odvolateľný. Považujem za chybu, že sa to nedostalo do zákona, pretože jeho skoro absolutistická moc vyvoláva pokušenie vládnuť sám.

Vy ako bývalá environmentálna aktivistka, zanietená pre ochranu životného prostredia sa nekosíte s ministrom hospodárstva na žiadnych témach?

Minister Sulík je, myslím, najlepším ministrom vlády aj preto, že je makromanažér a vedel si vybrať schopných ľudí do organizácií, ktoré pod jeho rezort spadajú. Ešte v minulom volebnom období sme mali veľkú debatu na tému klímy. Po niektorých jeho vyjadreniach, ktoré sa rozoberali vo verejnosti, sme si spolu sadli a zjednotili sa na tejto téme, čo vlastne chceme ako strana.

Čo chcete?

Jasne sme si zadefinovali, že človek je spoluzodpovedný za zmenu klímy a že je potrebné urobiť opatrenia tak, aby sme prispeli k zlepšeniu stavu, čo sa týka emisií aj zadržiavania uhlíka. Ale nie za každú cenu. Naše kroky musia byť trvalo udržateľné. Z minulosti poznáme príklady nepekných rozhodnutí rôznych vlád aj na úrovni európskeho spoločenstva. Asi pred 15 rokmi vznikla veľká eufória okolo obnoviteľných zdrojov. Začalo sa hovoriť o biopalivách a dnes sa pozrite, ako vyzerá naša krajina: samá repka a kukurica. O nedomyslené rozhodnutia nemáme záujem.

Je ekológia politicky sexi téma?

Chvalabohu sa o nej začína hovoriť čoraz viac. Ale na druhej strane vieme z prieskumov, ktoré si robíme pred voľbami, že envirotémy nepriťahujú voličov, rovnako ako zdravotníctvo, školstvo či korupcia. Mnohí ľudia úprimne bojujú za životné prostredie a naozaj sa obávajú o budúcnosť, ak sa nezmení prístup ku klimatickým zmenám. Väčšina vníma, že ochrana životného prostredia je dôležitá, ale sú aj takí, ktorí menia názor, len čo má ísť napríklad ochranné pásmo cez les, kde majú pozemok. Vravia - počkať, veď ja som tam chcel postaviť pre deti dom alebo chatu, a ochrana prírody už nie je dôležitá.

Nie sú ochotní vzdať sa svojho majetku. Nie je to prirodzené?

Len čo má osobne urobiť niečo pre verejné blaho, človek cúva a začína inak počítať. Štát musí byť spravodlivý. Ak povie „chcem chrániť“ a vy „chcem stavať“, treba nájsť riešenia. Za obmedzenia vo verejnom záujme treba ponúknuť buď náhradné pozemky, alebo finančnú kompenzáciu. Doteraz to je však komplikované. Legislatívne to zjednodušujeme. Ak prejdú štátne lesy v národných parkoch pod ministerstvo životného prostredia, bude to oveľa pružnejšie. Pri rokovaniach s vlastníkmi bude mať ministerstvo životného prostredia k dispozícii štátne pozemky, ktoré bude môcť zamieňať, vykúpiť, prenajať. Nástrojov na uspokojenie vlastníka bude viac. Nikto nechce nasilu nič robiť. V konečnom dôsledku bude každý spokojný, pretože aj vlastník bude vidieť prínos ochrany prírody, nielen drevo a z neho zisk, ale začne rozmýšľať aj o výhodách iného charakteru, ktoré prináša rozvoj regiónu v národných parkoch.

Ste matkou štyroch detí. Máte teda asi názor na rodinnú politiku. Zvýši pôrodnosť tehotenská dávka, ktorú ste zaviedli?

Často sme v parlamente konfrontovaní s čiastkovými riešeniami, ktoré sú veľmi drahé. Zopár sa ich už aj našim koaličným partnerom podarilo presadiť bez toho, aby predstavili jeden balík komplexných návrhov.

Prehovorila k vám dôchodková reforma Milana Krajniaka, že deti budú prispievať na dôchodky rodičov?

Opäť, nie je to komplexné riešenie. Je jasné, že dôchodkový systém niečo stojí. Áno, mám štyri deti, niektorí by povedali, že som si svoju funkciu v spoločnosti splnila, ale nie každý má také šťastie. Niekto nemá deti, lebo ich mať nemôže. Niekto nenájde správneho partnera. Nevidím ako spravodlivé, aby sme boli na dôchodku diferencovaní podľa toho, kto má koľko detí a ako ich vychoval. Treba vytvoriť dosť pracovných príležitostí, aby ľudia pracovali, odvádzali dane a odvody do systému. Treba vyriešiť aj medzery v zákonoch, aby niekto v šesťdesiatke nebol prek­vapený zo svojho dôchodku.