Keby ste ju stretli, ako sa na svojom Harleyi s veľkou skupinou motorkárov preháňa po našich cestách, asi by ste ju nezaradili k najvyššiemu zdravotníckemu manažmentu. Miluje vietor vo vlasoch, morské hlbočiny, slobodu i poznávanie nových kultúr. Keď krátko po revolúcii ako čerstvá sestrička vyrazila do cudziny, chcela len zarobiť na nový byt, všetko však dopadlo inak. Viac než tretinu života strávila v arabských krajinách, vysokoškolský diplom si prevzala v škótskom Edinburghu a za životného partnera si vybrala Angličana, s ktorým už štyri roky praktizuje vzťah na diaľku. Vzdala sa totiž pohodlia rodinného kozuba i nadštandardného príjmu, aby v našom hlavnom meste pracovala na unikátnom projekte, ktorý je v stredoeurópskych podmienkach revolučný. O lesku i tieňoch islamského sveta, dôvodoch, prečo nám utekajú zdravotné sestry do cudziny, i koncepcii, ktorá by ich mohla prilákať domov, sa s riaditeľkou ošetrovateľstva v novej bratislavskej Nemocnici Bory ALENOU KENDRICK (53) rozprával PETER GALAN.
Váš dobrodružný príbeh sa začal úplne obyčajne, v nenápadnej českej dedinke Horní Jelení. Čo vás odtiaľ zavialo do najprísnejšej islamskej krajiny sveta?
Začínala som v období, keď si nemocnice v Česku mohli personál vyberať a napriek vzdelaniu sme boli prakticky len asistentky lekárov, s platom necelých dvetisíc korún v hrubom. Neraz som počúvala, vraj ak sa mi nepáči, môžem ísť, za bránami čakajú stovky ďalších adeptiek. Do toho prišla zmena režimu, otvoril sa nám svet a my sme prahli po nových skúsenostiach. Aj po lepších zárobkoch. Začala som sa preto zaujímať o prácu v Nemecku a Rakúsku. Vtedy ako blesk z jasného neba prišla ponuka od pražského kardiológa profesora Červinku, či nechcem patriť k jeho tímu v Spojených arabských emirátoch. Po krátkom zaváhaní som ju prijala.
Naplnili sa vaše očakávania?
Bolo to zložitejšie. Vybavenie povolení a víz trvalo zhruba osem mesiacov. No a keď sme s kolegyňami konečne prileteli do Dubaja, odkiaľ nás autom previezli do Abú Zabí, nikto nevedel, čo s nami. Profesor bol na dovolenke a my sme po anglicky nevedeli ani slovo. Našťastie, ujal sa nás sudánsky doktor, ktorý študoval v Česku. Zostala som tam dva roky, hoci zárobok bol vzdialený tomu, čo nám sľubovali. Práca v laboratóriu intervenčnej kardiológie ma bavila, veľa som sa naučila a brala som to ako dobrú skúsenosť. Po návrate som pôsobila v Zlíne na áre, neskôr v nemocnici v Hradci Králové a už odborne i jazykovo zdatnejšia som hľadala ďalšie možnosti.
Na vlastnú päsť?
Tentoraz sme využili služby agentúry. Ponúkli nám prácu praktických sestier v Írsku, zabudli však dodať, že v súkromnom domove dôchodcov. Ubytovali nás v plesnivom a špinavom záhradnom domčeku, čo sme ešte ako-tak zvládli. Horšie bolo stať sa súčasťou katastrofálnej starostlivosti o tamojších klientov. Polovica z nich bola imobilná, zvyšok trpel demenciou a rôznymi poruchami. Nikto sa nimi nezaoberal, neraz sme ich zmätených našli pobehovať nahých po chodbách, liezť po štyroch. Pre majiteľku boli len veľmi slušným zdrojom príjmov. Paradoxne, jej to prechádzalo. Pred návštevnými hodinami vždy objekt vyupratovali, dôchodcov umyli a všetko sa zdalo v poriadku. Nezniesli sme to. Odpracovali sme si letenky a po troch týždňoch skončili.
Akoby sme zabudli, že my sme tu pre pacientov, nie oni pre nás. Ideme to zmeniť.
Predpokladám, že ste to nevzdali.
Určite nie. Doma mi síce nebolo zle, ale chcela som zarobiť na byt, spoznávať nové veci. Keď raz začnete objavovať iný svet, kultúru, ľudí, celkom vás to pohltí, otvoria sa vám obzory. Navyše sa hovorí, že do tretice všetko dobré. Tak som cez ďalšiu agentúru vyrazila na päťročný kontrakt do saudskoarabského Rijádu, kde som pracovala v kardiochirurgickom centre. Až tam prišla skutočná škola.
V akom zmysle?
Zrazu sa od nás vyžadovala skutočne samostatná práca, mali sme svoje kompetencie, o ktorých sme v Česku mohli len snívať, starostlivosť o pacientov sme si riadili sami. Museli sme absolvovať adaptačné kurzy, školenia, neustále sa vzdelávať, učiť sa fungovať v kolektíve, kde bolo vyše päťdesiat národností! Neskutočne nás to bavilo. Aj preto som prijala ďalšiu ponuku a presunula sa na východ krajiny, do súkromnej nemocnice petrolejárskej spoločnosti v Dahrane. Najprv som pôsobila na jednotke intenzívnej starostlivosti, rádiológii, postupne som prenikala do komplexnejšej medicíny, po večeroch som dištančne študovala vysokú školu v Edinburghu. Stala sa zo mňa manažérka, riadila som veľký ošetrovateľský tím, prednášala na škole. Skrátka, profesijne som sa tam našla.
Arabský svet má svoje špecifiká. Ako ste sa s nimi vyrovnávali?
V čase, keď som prišla do Rijádu, tam boli práva žien neznámy pojem. Mravnostná polícia prísne dohliadala na to, aby sme na verejnosti nosili abáju a boli dostatočne zahalené, nesmeli sme samy cestovať bez povolenia, šoférovať ani len jazdiť na bicykli. Ešte aj hotel som si musela objednávať na mužské meno. Na futbal či dostihy mohli takisto len muži. Nemali kiná, divadlá, nehrali sa koncerty, alkohol bol zakázaný, deportácia cudzincom hrozila aj za krížik na krku či za Bibliu.
Znie to, akoby ste mali mimo práce nudný, šedivý život.
Vôbec nie. V Rijáde nám dopriali všetok možný komfort, bývali sme v dome s bazénom na streche, čokoľvek sa pokazilo, stačilo zavolať a prišli nám to opraviť. Nazývali sme to zlatá klietka. Ani o spoločenský život sme celkom neprišli. V tom čase sa ľudia zo Západu stretávali na ambasádach, kde sa pravidelne konali párty, kultúrne akcie, premietali sa filmy. Tak som počas havajskej noci na americkom veľvyslanectve spoznala aj svojho súčasného manžela. Britského leteckého inžiniera, ktorý dodnes pracuje v Dahrane.
Veľa sa hovorí o fyzických trestoch. Je to v Saudskej Arábii stále také drsné?
Panuje tam islamské právo šaría a v metropole Rijád sa dodržiava najstriktnejšie. V období môjho pobytu sa na námestí prezývanom Chop Chop Square každý piatok po hlavných bohoslužbách konalo krvavé divadlo. Previnilcov verejne bičovali, sekali im končatiny, niekedy i hlavy. Na vidieku zase nevernice kameňovali. No s príchodom korunného princa Muhammada bin Salmána a pod jeho taktovkou sa Saudská Arábia aj v tomto smere začala meniť a rozvíjať.
Nemali ste strach, že by sa niečo podobné mohlo stať aj vám?
Ja som človek, ktorý spravidla dodržiava pravidlá. Ak nerátam, že som si z času na čas prepašovala cez letiskovú kontrolu šunku či rezeň. Okrem toho tam funguje pravidlo bielej tváre. Cudzincom za priestupky hrozí nanajvýš deportácia, v krajnom prípade väzenie. Vo všeobecnosti som sa tam cítila veľmi bezpečne. Kriminalita je minimálna, dokonca sa mi stalo, že keď som si v nákupnom košíku zabudla peňaženku, vedenie obchodného centra ma vypátralo a priniesli mi ju domov. Rovnako, keď som nechala tašku v taxíku.
Bola som vyrobená v spoločnej krajine a stále ju tak vnímam. Česi a Slováci majú k sebe bližšie, než si možno myslia.
Pôvodný kontrakt ste mali na päť rokov, no ostali ste sedemnásť. Čo vás tam držalo?
Kombinácia finančnej nezávislosti, krásnej krajiny, skvelej „západnej“ partie a zaujímavej práce. Cestovali sme, spoznávali pamiatky, krásy púšte, ľudí. Saudskoarabi sú veľmi priateľskí pohostinní, našla som si medzi nimi i priateľky. Pozývali nás do rodín, videli sme, ako žijú, bavia sa, zúčastnili sme sa na ich hostinách i pár sobášoch. Vždy bolo čo robiť.
V Dahrane sme už žili s manželom v medzinárodnom komunitnom centre, ktoré bolo akýmsi mestom v meste. V rozsiahlom areáli sme mohli nosiť západné oblečenie, sadnúť za volant, bicyklovať. Veľa vecí som tam skúsila prvýkrát. Napríklad potápanie. Príliš som sa doň nehrnula, ale keď som s priateľkami navštívila Džiddu pri Červenom mori, nechala som sa presvedčiť. A neoľutovala som. Ten neuveriteľný pokoj pod hladinou, ticho, farby, život, nad ktorým sa vznášate, je to úžasný pocit. Tam som aj prvýkrát jazdila na motorke. Motorizmu som úplne prepadla a drží ma dodnes. Len som po návrate domov vymenila Hondu za Harley Davidson. Stala som sa členkou motorkárskej komunity a brázdime spoločne celé Československo. Dáva mi to pocit slobody, pohody, možnosť úplne vypnúť a zabudnúť na pracovný stres.
Československo?
Áno, vyrobili ma v spoločnej krajine a dodnes ju tak vnímam. Navyše, v Saudskej Arábii som bola v kontakte s množstvom rozdielnych národností, kultúr, preto môžem povedať, že Česi a Slováci majú k sebe napriek rozdeleniu bližšie, než si možno myslia.
Čo vás presvedčilo, aby ste na vrchole kariéry zakotvili v Bratislave?
Pred štyrmi rokmi mi ponúkli prácu šéfky ošetrovateľského tímu v slovenskej nemocnici novej generácie, ktorá vtedy ešte ani nestála. V prvej chvíli som to považovala za nepodarený žart a trvalo mi týždeň, než som sa rozhodla zareagovať. No keď som si pozrela projekt, ktorý je nielen podľa mňa unikátny, rozhodla som sa kontrakt v Dahrane predčasne ukončiť a pomôcť to tu rozbehnúť.
Unikátny v čom?
V modernom stavebnom riešení, vďaka ktorému bude v celom objekte denné svetlo. Vrátane operačných sál či podzemia. V technologických aj procesných inováciách. Alebo koncepte plávajúcich lôžok. Ten získava popularitu vo vyspelých krajinách, u nás však doteraz nič také nebolo. Je to vlastne jednolôžkový režim, ktorý umožňuje flexibilitu a maximálne využitie každého miesta. Pacienti budú mať izby sami pre seba, lekári zas nebudú musieť riešiť, či sú infekční, potrebujú špeciálnu starostlivosť, či sú muži, ženy, deti alebo na aké oddelenie patria.
V nemocničnom prostredí často zaznievajú sťažnosti na neochotu zdravotných sestier.
Nemusí to byť neochota. Sestier je málo, sú vyčerpané, ťahajú nadčasy, cítia sa nedocenené, bez kompetencií, sú zaťažené množstvom administratívy a ubité stereotypnými činnosťami, ktoré sa za dvadsať rokov prakticky nezmenili. A čo je absurdné, nemajú čas na pacientov. Veď podľa prieskumu z roku 2018 popri všetkých povinnostiach strávia v priamom kontakte s nimi len dvadsať percent pracovného času! Aj to chceme zmeniť. Prečo využívať ľudskú silu tam, kde ju môžu vykonávať technológie? Nový informačný systém skráti papierovanie o tretinu, centrálna prípravňa liekov sa postará o kompletný manažment liekov. Roboty ich pripravia, nabalia, skontrolujú exspiráciu, označia menami konkrétnych pacientov. Potrubná pošta zase zjednoduší prevoz biologického materiálu, liekov či dokumentov. To všetko sú novinky, ktoré ošetrovateľské tímy u nás nepoznali. Vďaka nim bude môcť personál viac komunikovať s pacientmi, vypočuť si ich problémy, prejaviť súcit, empatiu. Zdá sa mi, akoby sme zabudli, že my sme tu pre nich, nie oni pre nás.
Myslíte, že sa preto sestry rozhodnú zostať na Slovensku alebo sa dokonca z cudziny vrátia?
Mám kamarátky, ktoré opakovane zo zahraničia prichádzajú a znova odídu. Skúšajú, či sa niečo zmenilo. Nechcú znova robiť v zle vybavených nemocniciach, len ako slúžky doktorov. Vonku spoznali, že je možné, aby boli partnermi. Že môžu robiť samostatné činnosti, na ktoré boli vyškolené, ku ktorým ich českí a slovenskí lekári nepúšťajú. Od samostatného vedenia fyziologického pôrodu až po zavedenie žalúdočnej sondy. Touto cestou sa chceme uberať aj my. Umožniť im sebarealizáciu a odborne rásť. Takže áno, mnohé sa vracajú. A nielen sestry, ale aj medicínski špecialisti. Z Ameriky, Anglicka, Rakúska, Nemecka či Holandska. Vzniká tu kombinácia skúseností z celého sveta a v istom zmysle medzinárodný tím funguje výborne.
FOTO V GALÉRII
A ako to funguje u vás? Zvykli ste si na naše hlavné mesto?
Polovica mojej rodiny je zo Slovenska, takže sa tu cítim ako doma. Bratislava je veľmi pekné mesto, s množstvom príťažlivých zákutí. Po nich sa rád túla hlavne môj manžel, keď za mnou raz za tri mesiace priletí. Ja si zas zájdem na Devín a užívam si nádherný výhľad ponad Dunaj a Moravu, na Kamzík, ale najviac ma fascinujú Tatry počas pravidelných výjazdov na východ. Hory a lesy mi v arabskom svete najviac chýbali. Je to pre mňa balzam na dušu.
