Pred pár rokmi vydala knihu spomienok. V nej sa veľmi otvoreným spôsobom vyrovnáva so svojím mileneckým vzťahom s Václavom Havlom. Kniha vyvolala veľký rozruch u susedov, možno i preto, že narušila svätožiaru, ktorú okolo bývalého prezidenta vytvorili médiá. Ukázala Václava Havla ako človeka z mäsa a kostí, ktorý mal mnoho slabostí. Jednou z najväčších boli ženy.
S JITKOU VODŇANSKOU sme sa stretli v Bratislave, kde si urobila zastávku počas cesty na meditačné stretnutie na strednom Slovensku. Agilná, charizmatická žena so žiariacimi modrými očami ovládla celý priestor. Je psychoterapeutka, založila muzikoterapiu a celý život zasvätila rodinnej terapii. Hoci má sedemdesiatosem rokov, stále pracuje, nedávno si v záhrade založila rybník. My sme sa chceli dozvedieť viac aj o časoch, ktoré opísala vo svojej knihe. S Jitkou Vodňanskou sa rozprávala Soňa Bullová.
Vaša kniha má zvláštny názov Voda, ktorá horí. Voda predsa nehorí. Čo ste tým chceli povedať?
Podľa astrológie mám v sebe dva elementy – oheň a vodu. Je to moje nomen omen (meno vyjadrujúce charakteristickú vlastnosť - pozn. redakcie). Po mužovi som Vodňanská a znamením som Škorpión, mám v sebe hlbinu tohto vodného znamenia, ale prejavujem sa ako Strelec – znamenie, v ktorom mám ascendent, a to je oheň. Preto voda, ktorá horí.
Kniha je plná emócií a spomienok. Nebolo skoro na takéto odhaľovanie?
Myslím si, že nie. S pribúdajúcim vekom človek zabúda a som naozaj rada, že som to dala na papier. Knihu som písala štyri roky. Je to revízia môjho života, ktorá nie je márna. Každý by to mal skúsiť, prináša to zaujímavý pohľad na cestu, ktorú sme prešli, spôsob, ako vidieť, čo si ponechávame a čo opúšťame.
V knihe hovoríte aj o vzťahu s bývalým prezidentom Václavom Havlom a so svojimi osudovými mužmi.
Nerada by som to zúžila na mužov, veľmi výrazne ma ovplyvnila moja ukrajinská babička. Tá prekonala všetko. Dožila sa 104 rokov. V ťažkých chvíľach si spomeniem na ňu. Dala mi pocit uzemnenia a istotu, že čokoľvek sa stane, viem, kadiaľ ísť, a prežijem to. Samozrejme, muži sú pre každú ženu veľmi významní. Výrazne ma ovplyvnil môj muž Jan Vodňanský, ktorý bol uznávaným básnikom, spisovateľom a filozofom. Mám radosť, že jeho básne sa budú učiť moji vnuci.
Mňa zaujíma, ako ste sa ocitli v milostnom trojuholníku s Václavom Havlom.
Nerada o tom hovorím, je to príliš intímne. Čo som mohla napísať, som napísala. Bolo to výnimočné obdobie. Celý disent bol výnimočný a vzťahy v ňom boli pre dnešok celkom nepochopiteľné. Nedá sa to opísať, ako keby ste chceli slepému vysvetliť, čo sú farby. To obdobie malo pre mňa transformačný, inšpirujúci význam. Viedli sme filozofické debaty, ktoré sa dnes nevedú. Dnes márne chodím po prednáškach, nie je tam deľba o pospolitosť, ktorá bola ohrozená zvonka, čo nás tlačilo k výšinám, k hľadaniu zmyslu života.
Celý disent bol výnimočný a vzťahy v ňom boli pre dnešok celkom nepochopiteľné. Nedá sa to opísať, ako keby ste chceli slepému vysvetliť, čo sú farby.
Prečo si myslíte, že to teraz chýba?
Myslím si, že je to rozdrobené v nejakej fádnosti. Naháňame sa za peniazmi, stále akoby dobiehame, čo tu nebolo, chceme byť bohatí a úspešní. Ale osobne verím, že sa to obráti.
Myslíte si, že to bolo nedostatkom počas socializmu a tým ohrozením, že si ľudia boli bližší?
Áno. Blízkosť je niekedy dôležitejšia ako erotika. Bolo dôležité k niekomu patriť a deliť sa s ním o život, mať harmóniu. A to som s Václavom mala. Bola tam nesmierna hĺbka. Túžba stále objavovať niečo nové. Bol to pre mňa obrovský dar, ktorý mal svoje miesto v živote, skončil sa, ako sa skončil, a mal peripetie, aké mal.
Bola to láska?
Bola to láska.
Koľko rokov ste spolu strávili?
Trinásť.
Ako sa váš vzťah skončil?
Keď sa Václav druhýkrát oženil (za ženu si zobral herečku Dagmar Veškrnovú - pozn. red.). Náš vzťah trval dlho. Bola som jeho, ako on hovoril, „nežná priateľka“, vŕba, ktorej mohol povedať všetko. Keď sa stal prezidentom, chodila som do Lán (prezidentské sídlo), preberali sme rôzne ťažkosti a úlohy spojené s prácou prezidenta a skončili sme, keď sa oženil.
Vo svojej knihe uvádzate, že ešte v októbri 1996 ste spolu oslavovali výročie republiky. Štvrtého januára 1997, teda pár týždňov potom, vám Havel zavolal, že sa oženil. Ako ste sa cítili?
K tomu sa už nechcem vracať, všetko som povedala v knihe. Tam píšem, ako to prebiehalo:
„Jiti, ja som sa oženil.“
„Preboha.“
„Vzal som si Dášu.“
Pravítko v krku. Nemohla som mu priať veľa šťastia. Priala som mu, aby zostal stáť na nohách.
„Počkaj, ako to myslíš?“
Bolo zbytočné mu to vysvetľovať. Už bol niekto úplne iný. Oba konce telefónnej linky zostali nemé. Nebol to ani rok, čo Oľga zomrela.
V knihe spomínate na cestu po Slovensku, ktorú ste kedysi absolvovali s Václavom Havlom. Píšete: „Boli sme tu úplne šťastní, uvoľnení, bez ľudí, bez klebiet, bez fízlov.“ Mali ste pocit, že ste mali Havla iba pre seba?
To nie, to som mala aj inde, ale on bol konečne sám, bez toho večného prenasledovania. Bolo to neskutočné. Jeho sila spočívala v tom, že dokázal byť verný sám sebe, svojim ideálom a svojej pravde. Vtedy sme unikli do lona prírody do Terchovej. Bolo to úžasné a skutočne na to rada spomínam.
A nie je to trochu tak, že keby Václav Havel nebol prezidentom, tak by sme dnes na neho spomínali ako na nenapraviteľného sukničkára?
Dnes sa tomu hovorí polyamória (akceptácia viacerých ľúbostných vzťahov s plným vedomím všetkých zainteresovaných - pozn. red.), tak možno bol polyamorný. (Smiech.)
U vás v Česku je to teraz veľmi moderné, čo si o tom myslíte?
Žasnem, že sa to takto nazýva. My sme to nazývali paralelné vzťahy a buď to robilo problémy, alebo nie. Hoci mám dve klientky v terapii, ktoré tak žijú, mám pocit, že ženy potrebujú „hniezdiť“ a majú rady istotu, ktorá v takých vzťahoch nie je. Len čo sa potreba rodinného kruhu rozloží medzi viacerých partnerov, vždy vzniká nejaká neistota. Je to niečo, čo mi je veľmi vzdialené. Ženy, ktoré ku mne chodia, sú napokon v tom vzťahu nešťastné.
Nemyslíte si, že to je len trend?
Myslím si, že áno. Napokon zas začneme pomenúvať tak, ako to je, že sú to paralelné vzťahy. Otvorene však hovorím, že sa v tom nevyznám, nie je to moja parketa ani referenčná skupina mojich klientov. Robím psychospirituálnu krízu alebo rodinnú terapiu. Tam chodia ľudia s neverami, to je bežné.
Dvadsaťsedem rokov ste budhistka. Čo vám budhismus dáva?
Povedala by som, že mi dáva istú múdrosť a porozumenie života. Niečo, kam sa môžem vracať, keď mi je ťažko. A nádej, že budem v prítomnosti, keď budem umierať.
Čím to je, že budhizmus sa stal atraktívnym pre západný svet?
Hlavne v Česku, menej na Slovensku, nie je zakorenená viera. Tá bola zakázaná, dlhý čas sme boli odrezaní od viery a spirituality. Teraz prišiel boom a veľa možností, kadiaľ sa vybrať po duchovnej ceste. Myslím si, že základná potreba ľudí je vrátiť sa k viere. Všetci ľudia, keď im je ťažko, keď umierajú, keď majú choré dieťa, keď sú v ťažkej situácii, všetci hľadajú útočisko. Niekto ho hľadá v alkohole, niekto v drogách. A keďže úplne nemáme tradíciu, ľudia skúšajú jogu, čakry, meditácie, čikung. A zrazu objavia budhizmus, čo je slovo, ako keď povieme svet. Je to svet sám osebe.
Meditujete každý deň?
Snažím sa. Mám svoje rituály, ktoré robím denne. Každý deň sa kúpem v ľadovej vode, prekonávam svoju lenivosť. Ale keď som na meditačných pobytoch v Mjanmarsku alebo u vás na Slovensku, tam sa medituje od skorého rána. V Mjanmarsku už od tretej hodiny rannej a posledné jedlo je o jedenástej dopoludnia. Po štyroch týždňoch alebo pár mesiacoch sa už myseľ dostáva do iného módu, čistí sa. Každý túži dopátrať sa svojho jadra a poznania. Dnes ľudia chodia do tmy, mnohí idú pešo stovky kilometrov svätojakubskú púť do Santiaga de Compostela.
Uvedomila som si, že umieram. Nebolo to vôbec zlé. A potom som bola späť a začal sa des, či som ochrnutá alebo nie.
Budhisti zvyknú meditovať aj o smrti. Vy sa pripravujete na ten okamih?
Nedávno som mala zážitok vlastnej smrti. Bola som na Srí Lanke a šla som sa kúpať do oceánu, na miesto, ktoré dôverne poznám. V zátoke nikto nebol a odrazu sa na mňa valila obrovská vlna, také malé cunami, ktoré ma pohltilo a začalo sa so mnou hrať. Hodilo ma o dno, zlomila som si chrbticu, päť krčných stavcov a more ma vyplavilo. Bola to obrovská skúsenosť. Vo fascinujúcom zážitku, ktorý ma zároveň vydesil, bolo zrazu úplné biele ticho. Uvedomila som si, že umieram. Nebolo to vôbec zlé. A potom som bola späť a začal sa des, či som ochrnutá alebo nie. Ale ten moment bol transformujúci. Nikdy som nemaľovala, ale tú vlnu a to ticho som namaľovala olejovými farbami.
Máte ešte nejaké plány?
Mám veľa plánov. Prednášam, robím dvojročný výcvik Hledat, najít, pustit. Je to psychospirituálny kurz pre uzatvorenú skupinu asi dvadsaťšesť ľudí, kde meditujeme, robíme konštelácie, rituál stretnutia so smrťou, stretnutie s tieňom. Baví ma prednášať, robím rodinné terapie, dostala som ponuku napísať ďalšiu knihu určenú ženám a Vít Klusák chce so mnou urobiť film. Uvidíme. Babička žila dlho, ak budem žiť tak ako ona, mám ešte dosť času. Samozrejme, nemôžem byť sklerotická. (Smiech.)
