Naposledy na Slovensku hrala prím politická satira v 90. rokoch, keď sa blížil koniec mečiarizmu. Viacerí umelci sa postupne začali svojou tvorbou stavať proti režimu svojhlavého Vladimíra Mečiara. Charakteristický bol vtedy aj humor skupiny okolo ŠTEFANA SKRÚCANÉHO (61), ktorý v rozhovore s MAREKOM MAJZONOM hovorí, že svojimi fórikmi chceli dosiahnuť, aby ľudia tak trochu premýšľali nad vtedajšou spoločenskou situáciou.

Hoci neexistovala cenzúra, nevstupovali do otvoreného konfliktu. Skôr šikovne naznačovali. Aj dnes vie nájsť kvalitnú zábavu, no len sťažka. Myslí si, že vplyvom rýchlej doby ide kvantita na úkor kvality. Obáva sa tiež, že politická korektnosť stavia pred vtipy nevídané hranice.

Vyštudovali ste herectvo na VŠMU, ale najviac ste sa preslávili ako komik z televíznych satirických programov.

(Smiech.) Ako sa vraví, alma mater nepustí. Vyštudoval som herectvo na Divadelnej fakulte VŠMU, takže sa cítim v prvom rade hercom. Okolnosti, ktoré ma stretli v rámci akéhosi pracovno-umeleckého slalomu, ma potom zaviedli viac na „zábavnú“ dráhu. Odtiaľ som sa už len občasne vracal do pôvodnej „dramatickej“ stopy. Je mi to aj trochu ľúto, ale bola to súhra mnohých náhod.

Povedzte mi o období, keď ste so satirou začínali.

V čase, keď som bol prvák na vysokej škole, vzniklo priam revolučné absolventské predstavenie Lanyho Jánošova Fujarová show, čo bol satirický zábavný program. Už z názvu vyplýva, že to v osemdesiatom prvom roku malo znamenať niečo zakázané, spojenie slovenského a západného sveta. Predsa len slovo show nepochádza zo Sovietskeho zväzu. Dokonca sme to ani nemohli hrávať na VŠMU, lebo by sme mohli „znesvätiť“ pôdu Reduty zábavným programom. A tak sme s týmto predstavením otvárali Istropolis, v tom čase Dom revolučného odborového hnutia.

Predstavenie malo veľký úspech, a tak pokračovalo ďalšími študentskými formátmi Rýchlokurz geniality a Strapatí gentlemani. Tak sme so spolužiakom Paľom Juráňom zostali na tak­zvanej voľnej nohe a začali sme hrávať vlastné predstavenia, respektíve zábavné programy. Neskôr som stretol Stana Radiča a Jara Filipa. A takto som postupne prešiel z klasického herectva do kabaretiérstva, moderátorstva a zábavy. Dnes sa tomu hovorí „showbusiness“. Snažili sme sa však robiť trošku „premýšľavý“ humor. Aby nebol samoúčelný a mal aj nejaký ten druhý plán.

Nešlo iba o mladícku rebéliu?

Spočiatku áno, pretože patrí k mladosti. Keď sme ako prváci na VŠMU mali dvadsať rokov, bavilo nás z javiska hovoriť veci, ktoré si za socializmu dovolili hovoriť ľudia len doma za zatvorenými dverami. My sme mohli, aj keď s mnohými inotajmi. Súdruhovia si zrejme povedali, že to sú len študenti a tí môžu; tí nikoho nezaujímajú.

Dokonca raz, keď si našu satiru všimol nejaký súdruh z mestského výboru strany v Bratislave a chcel ju zakázať, pozvali sme na predstavenie pána Petra Colotku, vtedajšieho predsedu vlády. Prišiel, páčilo sa mu, dostali sme kvetinový kôš na javisko a odvtedy bol s cenzormi pokoj.

A neskôr v deväťdesiatych rokoch?

Vtedy sme cítili istú potrebu vyjadrovať sa k veciam verejným. Dokonca som mal pocit, že verejne známi ľudia, ktorí sú aj umelci, majú istým spôsobom priam povinnosť artikulovať veci, ktoré nikto nepočuje, keď ich povie bežný človek. Majú to hovoriť akoby za neho. Byť akýmisi ústami toho, čo si ľudia mysleli, ale nemohli povedať.

Netrieštite ako satirik ľud na tábory?

Samozrejme. Ako obľúbený zabávač, spevák alebo herec si okamžite „odpálite“ polovicu divákov, keď poviete svoj politický názor. Stalo sa nám to svojho času s Mirkom Nogom, keď sme v deväťdesiatych rokoch, počas mečiarizmu robili politickú satiru. Na jednej strane to stálo za to, lebo Slovensko bolo naozaj nad priepasťou a vyzeralo to, že pôjdeme takzvanou bieloruskou cestou. Vtedy sme neboli v NATO ani do Európskej únie nás neprijali a V4 bola V3. Slovensko sa po voľbách 1998 dostalo späť na cestu do Európy.

Aby to zas nevyznelo, že si pripisujeme zásluhy, my sme boli iba malá kocka v mozaike. Ale práve tá mozaika nakoniec spôsobila, že mečiarizmus bol vo voľbách porazený. Na druhej strane viem, že veľa vplyvných ľudí z tých čias ťahá nitkami ešte dodnes, a cítim to.

Ako diváci, ktorých ste stratili, prejavovali negatívne reakcie, keď neexistovali sociálne siete?

Oni „nemali gule“ povedať niečo do očí - boli to väčšinou zbabelci ako dnešní anonymní diskutéri. Aj keď sa mi asi dvakrát stalo, že nejaký človek idúci okolo mňa zakričal, že sme „dzurindovci“. Bolo to skôr úsmevné a navyše to nebola pravda. My sme len boli proti štýlu a spôsobu vládnutia pána Mečiara a jeho poskokov. Len historickou zhodou okolností proti nemu stála SDK a jej lídrom bol práve Mikuláš Dzurinda.

Jedným dychom treba povedať, aké veľmi nebezpečné je, keď po dlhých rokoch autoritatívneho bezprávia príde nádych v podobe úspešných volieb, nová vláda, ktorá vás sklame. Narobí to často ešte viac škody ako tí gauneri predtým, pretože to boli jednoducho „len“ zlodeji, ale toto sú ľudia, ktorí sa tvárili, že tu bude zmena, dávali nádej. Potom nastáva sklamanie, apatia a pocit, načo vôbec ísť voliť, keď sú všetci rovnakí. A to je ideálne podhubie pre nástup autokratického režimu.

Teraz hovoríte o Igorovi Matovičovi?

Hovorím o všetkých vládach, ktoré mali ambíciu zmeniť totalitno-mafiánske smerovanie krajiny. Bola to napríklad vláda Mikuláša Dzurindu, potom SaS, ktoré položilo vládu Ivety Radičovej, a teraz pred rokom sa ľudia opäť upli na novú nádej. Tie morálne škody, keď si mnohí povedia, že teraz už bude dobre, lebo už budú Slovensko riadiť slušne a spravodlivo, ale opäť sú sklamaní. Je to taká frustrácia, ktorá môže trvať veľa rokov! Ďalšia premárnená príležitosť a pocit, že je vlastne jedno, kto nám vládne, lebo to bude zas to isté. A najlepšie sa kradne a unáša štát práve v atmosfére
apatie a nezáujmu občanov.

Poďme naspäť ku kritikom. Aké negatívne názory ste si vtedy vypočuli?

Napríklad, že som za moderovanie mítingov SDK dostal od Dzurindu lukratívnu reštauráciu v centre Bratislavy. Povedal som, že to je nezmysel. „Ále, veď my dobre vieme,“ povedal ten človek. „Počúvajte, poďme k notárovi a dám vám čestné vyhlásenie, že ak tú reštauráciu vlastním, tak vám ju darujem!“ odpovedal som. Niečo nespokojne zamrmlal a odišiel. Paradoxné je, že sme, naopak, párkrát dostali veľmi lukratívnu ponuku práve z toho druhého brehu, ale odmietli sme. My sme na to naozaj nepozerali cez peniaze.

Bol váš humor taký nebezpečný, že vás chceli podplácať?

Nehovorím o podplácaní. Ak, tak skôr o preplácaní. Ale ľudí, ktorí to brali podobne principiálne, bolo našťastie oveľa viac. Určite to v tých časoch bol Milan Markovič, Andy Hryc a celé rádio Twist, Stano Radič, Jaro Filip, Rasťo Piško a mnoho ďalších. Je však zvláštne aj trochu smutné, že dnes, po rokoch, si kladiem otázku, aký má význam takto sa angažovať. Ľudia rýchlo zabúdajú a ak niekto nezabudne, je to práve tá druhá polovica, ktorá inštinktívne obdivuje autokratov a vy ste pre nich „nepriateľ“.

Takže už nadobro končíte so satirou?

To asi nie. Človeku to jednoducho nedá. Keď máte pocit, že známi ľudia s možnosťou vplyvu na verejnú mienku by nemali byť ako „sivá plastelína“ a držať hubu, nedá vám to. Nemám však už chuť hrať sa na Jánošíka - ísť na námestie a vykrikovať tam svoj názor, pretože sa to človeku vráti väčšinou iba v zlom. Už sa mi nechce.

Zaujíma Slovákov názor tých, ktorí sú na obraze?

Je úsmevné myslieť si, že to je priamoúmerné tomu, ako často na obraze sú. Dnes je, naopak, taká zvláštna doba, že ľudia sú na umelcov naštvaní. Možno preto, že sú vykresľovaní ako nejaké nadradené celebrity, ktoré azda ani nedýchajú ten istý vzduch ako ostatní. Ubezpečujem vás, že sú to takí istí ľudia z mäsa a kostí ako všetci ostatní. Dokonca platí, že čím „väčší“ umelec, tým obyčajnejší a normálnejší človek.

Spomínali ste premýšľavý humor, ale mne sa napríklad v Telecvokingu javil ako ľahko prístupný akejkoľvek vrstve.

Ja si, naopak, myslím, že divák musel byť aspoň trochu spoločensky a politicky zorientovaný, aby niektorým fórikom porozumel v súvislostiach. Samozrejme, striedalo sa to aj s jednoduchšími fórikmi pre takzvaného väčšinového diváka, veď sme to napokon robili pre súkromnú televíziu.

Oltárom všetkých súkromných televízií je sledovanosť. Pamätáte si Werichovu vetu: „To je blbý, to se bude líbit.“ Nemusíme si hovoriť, prečo boli niektoré zábavné programy najsledovanejšie. Boli vtipné na prvú. Náš humor nemal byť filozofický, to je prehnané, len mal ambíciu diváka aj na niečo upozorniť, prípadne  sa zamyslieť.

Viete si predstaviť robiť politickú satiru naplno dnes?

Určite áno, aj keď politická satira bola vždy akýmsi vedľajším produktom našich zábavných relácií. A priznávam, že sa mi nechce vstupovať druhýkrát do tej istej rieky. Ale rád by som si dnes pozrel napríklad Večer Milana Markoviča. Myslím, že by to bolo rovnako dobré a vtipné ako pred dvadsiatimi rokmi. Doba však pokročila a mladí ľudia veľmi nepozerajú klasické televízne vysielanie. Väčšinou sú na internete, a to je práve priestor pre youtuberov, ktorí by mohli prevziať aj tú satirickú štafetu.

Narážal som práve na youtuberov a influencerov, za ktorými neraz nie je pridaná hodnota.

Keď aj občas zachytím zabávačov na YouTube, urobia skeč na dve-tri minútky. Niekedy im vyjde viac, ale väčšinou menej. Bol by asi problém urobiť z toho večerný zábavný program. My sme pripravovali televízne mesačníky a zdalo sa nám, že to stíhame len tak-tak. Dnes sa robia týždenníky, niekedy dokonca denníky. To sa potom zvykne prejaviť na kvalite. Preto dnešná televízna zábava sú buď súťaže, alebo hostia, ktorí rozprávajú vtipy či improvizujú na nejakú tému. Dnes mnohým kolegom pripadá smiešne, že kedysi sa písali scenáre, ktoré sa zabávači učili. Neberte to, prosím, ako kritiku, jednoducho je iná, rýchlejšia doba.

Je toto spomienkový optimizmus z vašej strany?

Do istej miery možno, ale pozriete si o dvadsať či tridsať rokov reprízu nejakého súťažno-zábavného programu zo súčasnosti? Asi sa zhodneme, že nie. Ale scénky Lasicu a Satinského, Šimka a Grossmanna alebo aj Marcina a Krausa budú ľudí zabávať aj po rokoch. Z vrodenej skromnosti tu nespomínam napríklad Stredoslovákov, Do tankoch a tak ďalej. (Smiech.)

Súčasnosť priniesla aj politickú korektnosť. Ako vnímate tohto strašiaka všetkých komikov?

To je veľmi ošemetná téma. Som presvedčený, že pre humor by nemalo byť tabu takmer nič. Samozrejme, pri zachovaní ľudskej dô­stojnosti a elementárnej slušnosti.

Musíte svoje vtipy pred kamerami dnes cenzurovať?

Nejako zásadne zatiaľ nie, ale už som si párkrát uvedomil, že sa vo mne začína prebúdzať pocit autocenzúry. Takto sme to mali naposledy ešte za komunistov. Zoznam takzvaných nedotknuteľných skupín sa neustále rozrastá. Po rôznofarebnosti či sexuálnej inakosti sa možno pridajú blondínky, policajti, dôchodcovia, alkoholici, zlodeji a tak ďalej. Kto určí hranicu, čo je ešte korektný humor a čo už nie? Poslanecký výbor pre humor?

Myslíte si, že vieme reálne dospieť do bodu, keď už sa nebude dať baviť na ničom?

Trošku to tým smerom ide. Mantinelov pribúda tak veľa, že pomaly sa už nebude dať s humorom vyjadriť k ničomu. Vždy bude niekto urazený alebo dotknutý tým, že ste porušili jeho práva. Z humoristov sa stanú disidenti. (Smiech.)

Čo si myslíte napríklad o kontroverzných výrokoch humoristu Olivera Andrásyho, ktorý aktívne komentuje aktuálne dianie?

(Smiech.) Záleží na tom, ktorý Oliverov výrok máte na mysli. Poznám ho dlhé roky a viem, že často sú to len nedorozumenia, ktoré vznikajú nepresnou interpretáciou jeho názoru, prípadne vytrhnutím z kontextu. Ale viem, že za niektoré skôr nešťastné výroky sa opakovane ospravedlnil.

Za novú vlnu humoru možno považovať aj satirickú stránku Zomri. Čo si o nej myslíte?

Fandím im, ale treba povedať, že to robia v úplnom utajení. Nechcú prezradiť svoju identitu. Na schôdzky buď nejdú, alebo majú tašky na hlavách. A prečo? Oni pritom robia aj čierny humor, vulgarizmy, jednoducho všetko. Keby to bol Fero Kováč a Jano Molnár, už máte po kom ísť. Ale čo je to Zomri? Je to neuchopiteľná virtuálna realita ako tá kapela, ktorá sa teraz rozpadla.

Myslíte Desmod? (Smiech.)

Nie. (Smiech.) Daft Punk. Myslím si, že Zomri môžu pracovať iba na princípe anonymity. Keby vyšli na javisko alebo na obrazovky, asi by si veľmi rýchlo získali veľa nepriateľov.

Založili ste si rodinu s moderátorkou Erikou Judínyovou. Čo si myslíte o jej relácii Smotánka?

Že mapuje slovenský spoločenský život, dokonca si myslím, že je to do značnej miery investigatívna relácia. Viem, o čom hovorím. Ukáže vám, že na jednej akcii bol minister aj mafián, zlatokopka aj podvodník - je to skrátka zrkadlo našej spoločnosti.

Erika mala napríklad kameru na premiére muzikálu Rómeo a Júlia v Prahe, kde sa po dlhých rokoch prvýkrát stretli Pavol Rusko a Marian Kočner. Všetky noviny používali fotky Mariana s Pavlom z jej záberov. Pána Majského ukazujú z koncertu Karla Gotta v Tatrách, kde mala kameru tiež, a legendárny kazačok pána Harabina ani nespomínam.

Chcete viac Štefana Skrúcaného? Nájdete ho v GALÉRII

Ona tie akcie neorganizuje ani na ne nepozýva hostí. Nekomentuje to ani neanalyzuje, to totiž nie je úlohou lifestylového magazínu. Ona to „len“ ukáže. Má ich azda cenzurovať? Že tohto áno a tohto nie? Veď nech si každý urobí názor sám. Ak sa niekto pozerá na Smotánku ako na prvoplánový bulvár, je to slovami Václava Klausa „hluboké nedorozumění“, lebo sa nevie pozerať pozorne.