Naposledy na Slovensku hrala prím politická satira v 90. rokoch, keď sa blížil koniec mečiarizmu. Viacerí umelci sa postupne začali svojou tvorbou stavať proti režimu svojhlavého Vladimíra Mečiara. Charakteristický bol vtedy aj humor skupiny okolo ŠTEFANA SKRÚCANÉHO (61), ktorý v rozhovore s MAREKOM MAJZONOM hovorí, že svojimi fórikmi chceli dosiahnuť, aby ľudia tak trochu premýšľali nad vtedajšou spoločenskou situáciou.
Hoci neexistovala cenzúra, nevstupovali do otvoreného konfliktu. Skôr šikovne naznačovali. Aj dnes vie nájsť kvalitnú zábavu, no len sťažka. Myslí si, že vplyvom rýchlej doby ide kvantita na úkor kvality. Obáva sa tiež, že politická korektnosť stavia pred vtipy nevídané hranice.
Vyštudovali ste herectvo na VŠMU, ale najviac ste sa preslávili ako komik z televíznych satirických programov.
(Smiech.) Ako sa vraví, alma mater nepustí. Vyštudoval som herectvo na Divadelnej fakulte VŠMU, takže sa cítim v prvom rade hercom. Okolnosti, ktoré ma stretli v rámci akéhosi pracovno-umeleckého slalomu, ma potom zaviedli viac na „zábavnú“ dráhu. Odtiaľ som sa už len občasne vracal do pôvodnej „dramatickej“ stopy. Je mi to aj trochu ľúto, ale bola to súhra mnohých náhod.
Povedzte mi o období, keď ste so satirou začínali.
V čase, keď som bol prvák na vysokej škole, vzniklo priam revolučné absolventské predstavenie Lanyho Jánošova Fujarová show, čo bol satirický zábavný program. Už z názvu vyplýva, že to v osemdesiatom prvom roku malo znamenať niečo zakázané, spojenie slovenského a západného sveta. Predsa len slovo show nepochádza zo Sovietskeho zväzu. Dokonca sme to ani nemohli hrávať na VŠMU, lebo by sme mohli „znesvätiť“ pôdu Reduty zábavným programom. A tak sme s týmto predstavením otvárali Istropolis, v tom čase Dom revolučného odborového hnutia.
Predstavenie malo veľký úspech, a tak pokračovalo ďalšími študentskými formátmi Rýchlokurz geniality a Strapatí gentlemani. Tak sme so spolužiakom Paľom Juráňom zostali na takzvanej voľnej nohe a začali sme hrávať vlastné predstavenia, respektíve zábavné programy. Neskôr som stretol Stana Radiča a Jara Filipa. A takto som postupne prešiel z klasického herectva do kabaretiérstva, moderátorstva a zábavy. Dnes sa tomu hovorí „showbusiness“. Snažili sme sa však robiť trošku „premýšľavý“ humor. Aby nebol samoúčelný a mal aj nejaký ten druhý plán.
Nešlo iba o mladícku rebéliu?
Spočiatku áno, pretože patrí k mladosti. Keď sme ako prváci na VŠMU mali dvadsať rokov, bavilo nás z javiska hovoriť veci, ktoré si za socializmu dovolili hovoriť ľudia len doma za zatvorenými dverami. My sme mohli, aj keď s mnohými inotajmi. Súdruhovia si zrejme povedali, že to sú len študenti a tí môžu; tí nikoho nezaujímajú.
Dokonca raz, keď si našu satiru všimol nejaký súdruh z mestského výboru strany v Bratislave a chcel ju zakázať, pozvali sme na predstavenie pána Petra Colotku, vtedajšieho predsedu vlády. Prišiel, páčilo sa mu, dostali sme kvetinový kôš na javisko a odvtedy bol s cenzormi pokoj.
Viac FOTO Štefana Skrúcaného nájdete v GALÉRII
A neskôr v deväťdesiatych rokoch?
Vtedy sme cítili istú potrebu vyjadrovať sa k veciam verejným. Dokonca som mal pocit, že verejne známi ľudia, ktorí sú aj umelci, majú istým spôsobom priam povinnosť artikulovať veci, ktoré nikto nepočuje, keď ich povie bežný človek. Majú to hovoriť akoby za neho. Byť akýmisi ústami toho, čo si ľudia mysleli, ale nemohli povedať.
Netrieštite ako satirik ľud na tábory?
Samozrejme. Ako obľúbený zabávač, spevák alebo herec si okamžite „odpálite“ polovicu divákov, keď poviete svoj politický názor. Stalo sa nám to svojho času s Mirkom Nogom, keď sme v deväťdesiatych rokoch, počas mečiarizmu robili politickú satiru. Na jednej strane to stálo za to, lebo Slovensko bolo naozaj nad priepasťou a vyzeralo to, že pôjdeme takzvanou bieloruskou cestou. Vtedy sme neboli v NATO ani do Európskej únie nás neprijali a V4 bola V3. Slovensko sa po voľbách 1998 dostalo späť na cestu do Európy.
Aby to zas nevyznelo, že si pripisujeme zásluhy, my sme boli iba malá kocka v mozaike. Ale práve tá mozaika nakoniec spôsobila, že mečiarizmus bol vo voľbách porazený. Na druhej strane viem, že veľa vplyvných ľudí z tých čias ťahá nitkami ešte dodnes, a cítim to.
Ako diváci, ktorých ste stratili, prejavovali negatívne reakcie, keď neexistovali sociálne siete?
Oni „nemali gule“ povedať niečo do očí - boli to väčšinou zbabelci ako dnešní anonymní diskutéri. Aj keď sa mi asi dvakrát stalo, že nejaký človek idúci okolo mňa zakričal, že sme „dzurindovci“. Bolo to skôr úsmevné a navyše to nebola pravda. My sme len boli proti štýlu a spôsobu vládnutia pána Mečiara a jeho poskokov. Len historickou zhodou okolností proti nemu stála SDK a jej lídrom bol práve Mikuláš Dzurinda.
Jedným dychom treba povedať, aké veľmi nebezpečné je, keď po dlhých rokoch autoritatívneho bezprávia príde nádych v podobe úspešných volieb, nová vláda, ktorá vás sklame. Narobí to často ešte viac škody ako tí gauneri predtým, pretože to boli jednoducho „len“ zlodeji, ale toto sú ľudia, ktorí sa tvárili, že tu bude zmena, dávali nádej. Potom nastáva sklamanie, apatia a pocit, načo vôbec ísť voliť, keď sú všetci rovnakí. A to je ideálne podhubie pre nástup autokratického režimu.
Teraz hovoríte o Igorovi Matovičovi?
Hovorím o všetkých vládach, ktoré mali ambíciu zmeniť totalitno-mafiánske smerovanie krajiny. Bola to napríklad vláda Mikuláša Dzurindu, potom SaS, ktoré položilo vládu Ivety Radičovej, a teraz pred rokom sa ľudia opäť upli na novú nádej. Tie morálne škody, keď si mnohí povedia, že teraz už bude dobre, lebo už budú Slovensko riadiť slušne a spravodlivo, ale opäť sú sklamaní. Je to taká frustrácia, ktorá môže trvať veľa rokov! Ďalšia premárnená príležitosť a pocit, že je vlastne jedno, kto nám vládne, lebo to bude zas to isté. A najlepšie sa kradne a unáša štát práve v atmosfére apatie a nezáujmu občanov.
Viac sa dozviete v aktuálnom vydaní PLUS 7 DNÍ >>
