Tip na článok
Strach z bežného života: Podľa psychologičky Evy Mydlíkovej majú šancu napraviť sa najmä prvýkrát trestaní odsúdenci. Po uplynutí trestu sa im však nemá kto venovať.

"Aj v base platí, že kto má peniaze, je bos," - hovorí psychologička na margo zatknutia Mariána Kočnera

Matúš Német

Väzenie je iný štát s iným jazykom, kde platia zákony sily a peňazí. Vyjsť z neho je ako vyletieť zo štvrtého poschodia bez krídel.

O tom, na čo narážajú trestanci po odpykaní svojho trestu na slobode, ako je to s možnosťou nápravy kriminálnikov či ako žije za mrežami Marián Kočner, sa zhováral MATÚŠ NÉMET so psychologičkou EVOU MYDLÍKOVOU (61) z Fakulty zdravotníctva a sociálnej práce na Trnavskej univerzite, ktorá pripravuje väzňov do života po odpykaní trestu.

Vrah, muž obvinený za ozbrojený prepad, násilníci. Ako vyzerá skupinová práca s ľuďmi s takýmto pozadím?

Keď som mala začať pracovať s väzňami, hovorili mi - Budeš tam mať toho a toho, ten sedí za to a ten za hento. Ja som im však povedala, že to nechcem vedieť. Požiadala som ich, nech mi nehovoria, za čo sú v base, vo výkone trestu s odňatím slobody, lebo budem plná predsudkov. Keď viete, že niekto zavraždil tri ženy, tak jednoducho máte voči nemu predsudok. A oni (väzni - pozn. red.) mi aj povedali, že cítia, že ich beriem, že ich neposudzujem. Lebo ak by som vedela, za čo „sedia“, určite budem mať predsudky, nech som akákoľvek liberálna či demokratická. Aj keď si viem predstaviť, že keď tam niekto sedí jedenásť rokov, nie je to za ukradnutú čokoládu v samoobsluhe.

Takže, aby ste viac porozumeli svojim klientom, nechceli ste sa ovplyvňovať ich minulosťou?

Oni majú svoj jazyk, svoj slang. Tam majú veci inú hodnotu ako tu. Napríklad cigarety a káva stoja niekoľkonásobne viac ako vonku. Je to akoby žili v inom štáte. Aj tam sa dá podľa mňa zohnať všetko, len trocha inak. Dokonca niektorí odsúdení sa mi chválili, že by im niektorí „frajeri“ vedeli zohnať aj prostitútku. Ešte aj mne veľakrát hovorili, či niečo nepotrebujem, že mi to zoženú. (Smiech.)

Vyzerá to ako vo filmoch, že to prostredie niekto ovláda. Sú tam nejaké klany a podobne?

Videla som napríklad „účelové“ homosexuálne vzťahy. Bola som raz v jednom ústave na východe Slovenska a mali sme sedenie na poschodí s väzňami. Ako som v učebni rozprávala, z lavičky v parku na nás stále jeden pozeral. Len tak som utrúsila, čia je to frajerka. Na to sa v skupine začali rehotať a ukázali na jedného, ktorý tam medzi nami sedel. Ten dole bol určite homosexuál, ale ten v mojej skupine na sto percent nebol. V každom zariadení, kde žijú fyzicky zdraví ľudia, hľadajú spôsob, akým by uspokojili jednu z najsilnejších fyziologických potrieb človeka. Okrem uvoľnenia sexuálneho napätia ľudia uzatvárajú spojenectvá, kde sa dvaja môžu cítiť istejšie, hoci paradoxne ich to môže práve v tomto type inštitúcie veľmi oslabiť, lebo prostredníctvom partnera sa stávajú zraniteľnými. Tak ako v živote, všade sú silnejší jedinci, ktorí ovládajú sociálny priestor a vydobýjajú si zvýhodnenia, a v tomto prípade to musí ísť na úkor iných. O týchto mechanizmoch však veľa neviem, lebo som pracovala vždy s ľuďmi, ktorí mali pol roka do odchodu na slobodu a boli z rôznych skupín.

Ako môže vplývať väzenie na takého Mariána Kočnera, ktorý mal na slobode moc. Berú ho ako ostatných?

Pochopila som, že aj v base platí, že kto má peniaze, je bos. Dominantní a inteligentní ľudia sa pomerne rýchlo dokážu zorientovať a prispôsobiť systému, do ktorého vošli, a rýchlo si získať nejaké výhody. Nedajú ho na celu, kde ich je dvadsať, dajú ho na izbu alebo celu, kde je v „lepšej“ spoločnosti. Bežným platidlom v týchto inštitúciách je káva a cigarety, tabletky alebo magorák (hustý čierny čaj - pozn. red.). Počas dlhých dní a rokov je pre mnohých káva a čaj jediným svetlým bodom. Za nedofajčenú cigaretu si vie bos „kúpiť“ služby iného odsúdeného, ktorý za neho odpracuje nepopulárnu robotu. Vidíte, že niekto chodí pekne oblečený a okúpaný a niekto je smradľavý, lebo na to nemá. Čiže fungovanie si nájdu.

Nedotknuteľný?: Marián Kočner si podľa odborníčky dokáže svoje postavenie udržať aj za mrežami.
Nedotknuteľný?: Marián Kočner si podľa odborníčky dokáže svoje postavenie udržať aj za mrežami.
TASR

Onedlho majú prepustiť Evu Varholíkovú. Momentálne s ňou pracuje rad odborníkov. Ako mohlo vplývať väzenie na túto známu osobnosť?

Jedna výstižná definícia inteligencie pochádza od psychológa Jeana Piageta, ktorá hovorí, že inteligencia je schopnosť človeka prispôsobiť sa. Ak viete, že máte pred sebou sedem rokov väzenia, v prvej fáze bojujete. Potom sa s tým musíte zmieriť. Môžete sedem rokov plakať, nariekať, hnevať sa alebo si nájdete spôsob, ako tam fungovať a prežiť to. Rezešovci si môžu dovoliť zabezpečiť pre dcéru akékoľvek terapie, aby sa s tým rýchlejšie vyrovnala, aj tak to zostáva na človeku.

Eva Varholíková Rezešová na súde v Budapešti.
Eva Varholíková Rezešová na súde v Budapešti.
archív

Čo vás priviedlo k práci s väzňami?

Paradoxne som sa dostala k väzňom cez sociálnu prácu, lebo som vyštudovala psychológiu aj som robila ergonomickú psychológiu v Oravskej televíznej fabrike. Potom som pre­šla do manželskej poradne, kde sme sa venovali rodinám. Odtiaľ som sa dostala k ohrozeným skupinám a po revolúcii k sociálne znevýhodnenej mládeži. Začala som externe prednášať psychológiu na sociálnej práci. Vyhľadala si ma vtedy jedna komerčná firma, ktorá získala z vtedajších eurograntov asi v roku 2004 financie na projekt prípravy väzňov s názvom Nový štart.

V čom spočíval?

Boli to tri veľké projekty pre mužských odsúdených vo výkone trestu. Išlo o nápravno-výchovné zariadenia v Trnave-Hrnčiarovciach, v Košiciach-Šaci a v Banskej Bystrici-Kráľovej. Tá vzdelávacia firma im napálila desať internetových stránok a surfovali medzi nimi. Vo väzení nemôžete mať ani mobil, nieto byť na nete. Ale väzni boli veľmi nad­chnutí až fanatickí, všetci to chceli absolvovať, a pritom sú to chlapi na rôznej mentálnej úrovni. Jediné kritérium výberu do tohto programu bolo, že mali mať pol roka pred odchodom na slobodu. Čiže sociálny kontext projektu bol v tom, že väzni sa mali pripravovať na slobodu. Tak­že pracovali s počítačom, učili sa komunikačné zručnosti. S tým všetkým si dali rady, ale treťou vecou bol motivačný tréning „čo urobíš, keď vyjdeš von“. S tým už tá firma nevedela pohnúť, a tak hľadali odborníkov, ktorí by sa väzňami zaoberali. Brala som to ako výzvu, keďže predtým som pracovala aj s Rómami z Humenného a úspešne som s nimi absolvovala klasickú manažérsku SWOT analýzu ich pracovného potenciálu. Vedeli povedať, v čom sú dobrí, v čom majú rezervy.

Aj za mrežami to prebiehalo hladko?

Keď som prišla do prvej basy, „docvaklo“ mi, že je to zlé. Vošla som dnu, kde mi dali desať väzňov, ktorí mali ísť na slobodu asi tak za pol roka. Podľa svojich psychologických schém som ich dala do kruhu, čo bolo prvé porušenie väzenskej hierarchie. Oni boli naučení stáť v pozore a ja si ich len tak dám k sebe do kruhu. Boli z toho vyvedení z miery, takisto bachari. Ale odišli a nechali ma tam s väzňami.

V čom to bolo zlé?

Ako som tých chlapov videla sedieť, došlo mi, že ich budem vlastne dva dni nútiť hovoriť o svojich intímnych veciach, a to v prostredí, kde už len to, že prezradíte, ako sa volá váš syn, je ohrozujúce, lebo to môže niekto zneužiť proti vám. Vtedy mi došlo, ako to chcem urobiť, aby desať ľudí hovorilo o sebe, že sa chcú zmeniť, keď ostatní sa budú rehotať, budú si to zapisovať do hláv a pri najbližšej príležitosti to využijú proti sebe. Tak som na to použila úplne iné techniky, aby sa motivovali na iný život na slobode, a pritom o sebe nič nahlas nepovedali.

Spomínali ste rôznu mentálnu úroveň väzňov. Stretli ste sa s nejakými typmi odsúdených, ktoré sú všade rovnaké?

Boli tam napríklad ľudia, ktorí boli odsúdení pre závislosti - krádeže, lúpeže. Bolo vidieť, že sú to mladí chlapci s bielymi vyrážkovými tvárami a pokazenými zubmi. Naproti tomu dosť sa neznášali a pohŕdali päťdesiatnikmi, chlapmi zdevastovanými alkoholom. Tí sedeli za opakované nehody, ktoré spôsobili pod vplyvom. Potom tam boli „špekulanti“. Tí sedeli za rôzne špekulácie, podvody. Dali sa rozpoznať tak, že mali vždy vyžehlené košele, vyleštené topánky, hodinky, boli upravení. To boli rozohrávači, ktorí v skupine vždy niečo hrali. Už sa dlho nudili, tak jednoducho rozohrávali nejakú partiu. Bolo nepríjemné, keď to hrali proti mne, to bolo ťažké zvládať.

Ako sa s vami zahrávali?

Tak, že to celé manipulovali a ostat­ní „skákali“ podľa nich. No a vždy sa v skupine našli nejakí psychopati. Tí boli nevyspytateľní a na skupinovú prácu veľmi nepríjemní. Celý čas boli ticho, len sa zrazu postavili a vtedy ste nevedeli, čo im prebieha v hlave. V takých momentoch ich väčšinou špekulanti vždy spacifikovali a nejako sme to zvládli. Nie preto, že by ma ľutovali a chceli mi pomôcť, ale preto, že ich práca so mnou na dva dni zbavila stereotypu. Keď sa mi podarilo špekulantov motivovať, aby spolupracovali, všetci boli super.

Sú predpoklady, že títo ľudia opakovane skončia vo väzení?

Bol tam taký 25-ročný fešák chalan, polovičný Róm a od svojich 18 rokov bol len sedem mesiacov na slobode. Sedel za ľahké delikty. Myslím si, že bol neistý v tomto svete, že sa radšej vráti do basy. Vie tam fungovať, má tam svoj svet. Ďalšou je skupina väzňov, nazvem ich simplexnejšie osobnosti, ktorí na to nemajú, aby mohli samostatne žiť. Nevedia, že si nemôžu dovoliť mobil, lebo majú príjem tristo eur, a ponúknu mu výhodný program za 50 eur. Nemajú mentálnu kapacitu na to, aby nešli z problému do problému. Títo ľudia zistia, že vo väzenskom systéme nemusia toľko rozmýšľať, lebo raňajky majú vtedy, večeru vtedy a tak sa to nejako naučia. Potom je skupina ľudí, ktorí sa dostanú do maléru raz. Videla som vraha, ktorý schudol za dva mesiace 36 kíl, lebo tak trpel preto, čo urobil v afekte. Neviem podrobnosti, pokúsil sa o samovraždu, v ktorej mu stihli zabrániť. Naše ľudské konanie je také nevyspytateľné, že by som si netrúfla odsúdiť ho. V živote sa dostávame do rôznych, vypätých situácií.

Okrem toho, že väzni dostávajú pravidelnú stravu, majú možnosť pracovať?

Pracujú naozaj ťažko. Napríklad ručne šijú futbalové či volejbalové lopty z kože. Videla som, aké mali dopichané ruky, aj keď mali náprstky, ale väčšina ich nevie zo začiatku používať. Alebo robili betónové tvárnice, všetko ručne, zámkové dlažby. Oni fakt „makajú“ 10 až 12 hodín denne.

Nie je teda pravda, ako sa hovorí, že „v chládku“ oddychujú?

Určite nie. Sedemdesiatpäť percent väzňov ide dobrovoľne do práce. Inteligentnejší trestanci mi povedali, že by im „preplo“, keby mali zostať zavretí v jednej miestnosti, a toto je šanca prežiť ďalší deň. Mentálne jednoduchší majú veľké podlžnosti napríklad na výživnom. To im štát stiahne zo mzdy a pošle na úrad práce. Alebo majú dlhy v dopravnom podniku. Jeden väzeň mal takú podlžnosť za desaťtisíc eur. Samozrejme, je nereálne, aby to celé odrobil. Ale inteligentnejší to robia hlavne kvôli odreagovaniu, lebo veľké zárobky to zasa nie sú.

Čo by chceli väzni robiť, ak by sa dostali von, na slobodu?

Keď som sa ich na to pýtala, trištvrtina z nich by chcela byť esbéeskárom, policajtom, vojakom. Jednoducho niekým, kto nosí uniformu a zbraň. Uniforma im totiž dodáva pocit anonymity. A formalizuje moc bez ohľadu na to, či na to máte, alebo nie.

Spomínali ste väzňov, ktorí sa nevedia zaradiť do bežného života. Ktorá skupina teda má šancu začať žiť normálny život?

Sú to hlavne prvýkrát trestaní. Majú šancu, keby ich systém vonku chytil a ťahal. U nás je to tak, že síce máte sociálneho pracovníka aj psychológa vo väzniciach, ale keď sú to dvaja takíto ľudia na 700 až 1 000 väzňov, tak je to málo. Odsúdený ide von z väzenia. Do troch dní sa musí hlásiť u kurátora v mieste svojho bydliska. Väčšinou za tých sedem, osem rokov sa mu zmenia pomery v rodine. Mama mu zomrie, on ani nemá kam ísť, takže sa vráti napríklad do Martina. Má so sebou nejaké peniaze, ktoré zarobil v base, o bratovi nevie nič, či nemá nejakú ženu, alebo niekde nesedí, lebo nie sú v kontakte. Tak ide do prvej krčmy, tam ho srdečne privítajú a on celý rád, že ho niekto víta, tých tisíc eur, ktoré si doniesol, v ten večer prepije. Možno ho najväčší ožran zoberie domov spať, ale je len otázka času, kedy sa vráti nazad za mreže, lebo opäť urobí nejakú hlúposť. Keby systém bol tak nastavený, že ho v rámci systémovej pomoci niekto konkrétny skontaktuje, po prepustení ho čaká „za bránou“, pomôže mu s ubytovaním, s prácou, lebo aj oni potrebujú peniaze. A dostať sa k peniazom legálne bez práce, sa, bohužiaľ, nedá.

Takže nič také systematické sa nedeje?

Je to stále také látanie. Vláda nevyvíja systémové kroky. Je to tak, že tento rok zatlačí jedna asociálna skupina a tak, aby sme pred Európskou úniou nevyzerali zle, budeme ich podporovať. Je to, ako keď diaľnicu začnete stavať od Bratislavy a v Zelenči dôjde asfalt. Ak štát nezačne systémovejšie pracovať na riešení sociálnych problémov, tak nás to prevalcuje. Zoberte si, koľko tu máme bezdomovcov. Aby som nekrivdila, od revolúcie sa urobilo veľmi veľa.

Čo konkrétne?

Vidieť čoraz viac profesionalizácie. Lebo po revolúcii, čo ma ako pedagogičku veľmi dráždilo, sa sociálna práca vnímala len ako charita a nie ako vedný odbor. Keď je človek chorý, tak sa môže liečiť bylinkami alebo ísť k doktorovi. No a sociálne ochorenie je tiež ochorenie. Čiže môžete brať bylinky, dajú vám oblečenie, dvakrát denne polievku, zoberú vás na zimu do útulku, ale druhá vec je systémová práca. Zdá sa mi, že sa to už deje. Začína sa robiť dosť odborne. Charita je, samozrejme, súčasťou sociálnej práce, ale nie jej ekvivalent. Majú spoločného klienta.

V tomto je zaujímavý prípad herca Dušana Cinkotu, ktorý bol opätovne vo väzbe. Aj tam niečo zlyhalo?

To je veľmi podobný mechanizmus ako pri závislostiach. Že odchádzate z liečenia plný predsavzatí, že už nikdy viac, ale príde k zlomovej situácii napríklad v rodine a vy začnete znovu piť. To sú veci, ktoré stoja veľa námahy. Podľa mňa by bolo fér, keby záchranná sieť okolo sociálneho klienta existovala. Keď vidí, že „padá na hubu“, môže niekomu zavolať, že už jednoducho nevládze, má toho dosť a potrebuje s pochopením, nie odsúdením odšikovať na odvykačku.

Čo najviac trápi väzňov, keď idú na slobodu?

Predstavte si, že sedíte sedem rokov, máte pravidelne raňajky, obed, večeru. Hoci to tam neznášate, nemáte to rád, všetko vám ide na nervy, na druhej strane vám to dáva pocit istoty. A vy zrazu o tú istotu prídete. Je to, akoby ste na štvrtom poschodí otvorili okno a vysotia vás, že leť. A vy poviete - Ale ja neviem lietať. Lebo svet sa za ten čas, odkedy ste boli v base, zmenil. Rodinné pomery sa zmenili. Aj odsúdený „zabudol“, ako má žiť. Ako si má vybaviť napríklad diaľničnú známku, aké je poštovné na obyčajný list. Proste z toho strašného režimu zrazu vyjdete von a neviete, čo s časom. Čo máte robiť. No choď si hľadať zamestnanie. Tak na internete. Ale čo ak na ňom neviete robiť? Čiže zo strašného režimu sa dostávajú do absolútnej voľnosti.

Stretli ste sa s niečím, čo vás obzvlášť prekvapilo?

Keď som prvýkrát robila s takouto skupinou, štartovala reality šou Vyvolení. Oni sa o tom rozprávali. Tak som sa ich pýtala, čo pre nich znamená sloboda. A oni nostalgicky, že úplne všetko, že keď budú voľní, budú môcť robiť, čo chcú. Na margo tej relácie som sa spýtala, kto z nich by chcel ísť do reality šou. Všetci do jedného zdvihli ruky. Fascinovane som na nich pozerala - veď to je tiež basa! Vyjdete von a dáte sa znovu zatvoriť?! Ale oni tvrdili, že to je iné, lebo je tam chľast a sú tam baby.

VIDEO Plus 7 Dní