Nemocnica Bory bude podľa slov jej medicínskeho riaditeľa Róberta Hilla najkomplexnejšou civilnou technologickou stavbou na Slovensku. Aj to najdokonalejšie zdravotnícke zariadenie by však bolo nedostatočné bez kvalitného personálu. Kde ho však v čase nedostatku lekárov a sestier vziať?

Práve kvôli dlhoočakávanej novej nemocnici sa na Slovensko vracia niekoľko odborníkov zo zahraničia. Nie kvôli peniazom. Hospitalizácie a výkony budú preplácané z verejného zdravotného poistenia, takže aj platy zdravotníkov budú iné ako na zahraničných klinikách. To, čo mnohých presvedčilo, je špičkové vybavenie, organizácia a nová kultúra zariadenia, ktoré je porovnateľné so špičkovými nemocnicami vo vyspelých krajinách. Jedným z prestížnych lekárov, ktorý má už zbalené kufre, je rodený Bratislavčan s americkými skúsenosťami. Po skončení vysokej školy dva roky pracoval v Národnom onkologickom ústave a v roku 1997 odišiel za oceán. S menom, ktoré málokto dokázal vysloviť, sa vypracoval na primára aj viceprezidenta súk­romnej nemocnice v štáte Iowa, ale predovšetkým sa za oceánom pričinil o rozvíjanie novovznikajúcej lekárskej disciplíny hospitalistika. A tú ako prvý prináša aj na Slovensko. MARTIN IZAKOVIČ v rozhovore s MONIKOU MIKULCOVOU vysvetlil, čo tento odbor ponúka, aký má význam pre pacienta aj nemocnicu a prečo sa v Amerike teší takej popularite.

Na Slovensko sa vraciate po dvadsiatich piatich rokoch. Aký je to pocit?

Zmiešaný. Väčšina ľudí, ktorí odídu do zahraničia, sa zaoberá možnosťou návratu. Nikdy však nenastane dokonalá situácia. Vždy sa treba niečoho vzdať. Motiváciou je pre mňa rodina. Mama oslávila 95 rokov a chcem byť s ňou. Vraciame sa zo správnych dôvodov - nejde o peniaze, o kariéru, je to návrat na rodnú hrudu. Lenže treba to skĺbiť aj s povolaním. Takže sa teším, že svoje pohnútky môžem spojiť s chlapčenským snom prispieť k zlepšeniu slovenskej medicíny.

Už predtým ste však pomáhali tunajšiemu zdravotníctvu, spolupracovali ste s Lekárskou fakultou Univerzity Komenského v Bratislave či s nemocnicami Svet zdravia, ktorých budete teraz súčasťou.

Áno, ale bolo to tak, ako keď chodíte nezáväzne na rande. Teraz sme sa so Svetom zdravia dostali do fázy zásnub a ten vzťah sa posúva do inej roviny.

Aký vplyv mali na vašu medicínsku dráhu rodičia?

Veľmi veľký. Otec už nežije, zomrel, keď som mal pätnásť rokov. Bol veľmi mienkotvorný doktor, internista, endokrinológ a v podstate zakladateľ klinickej genetiky na Slovensku.

Mama sa zamerala na gynekológiu, ale za socializmu museli robiť potraty, čo bolo proti jej zmýšľaniu, a tak odišla pracovať do klinického laboratória. Mám ešte dve staršie sestry a obe sú lekárky.

Doma som stále počúval o medicíne, všetky knihy sme mali z lekárskeho prostredia, takže som vôbec neuvažoval o tom, že by som sa venoval niečomu inému.

Čo vás motivovalo na odchod do USA?

Dôvodov bolo niekoľko. Túžil som po dobrodružstve, chcel som okúsiť niečo nové. Moji rodičia ani sestry tú možnosť nemali. Mal som šťastie, že aj v Bratislave som študoval na škole, kde sa učila angličtina, ale chcel som sa v nej ešte zdokonaliť. A, samozrejme, najmä v medicíne, hoci aj na Slovensku bola dobrá.

Motivujúce bolo aj finančné ohodnotenie v zahraničí. Pamätám si, že keď som slúžil v onkologickom ústave, tak som za nočnú službu zarobil toľko, čo stálo pätnásť deka šalátu, jedna fanta a žuvačky. Nevadilo mi to, lebo som robil, čo ma baví, ale vedel som, že ak chcem mať určitú kvalitu života, budem si musieť nájsť nejakú alternatívu. Ale určite neboli mojou prioritou peniaze.

Internista a hospitalista na Slovensku budú niečo ako Česi a Slováci - podobní aj rozdielni.
Martin Izakovič

 

Aké boli vaše prvé pocity po príchode do inej krajiny?

Odišiel som s jedným kufrom a tisíc dolármi. Bol to kultúrny aj celkový šok. Chvíľu trvalo, kým som dostal prvú pôžičku, nevedel som skoro nič, prvé týždne som veľmi málo spal. Ale zocelilo ma to a nemenil by som.

Videli ste veľký rozdiel medzi našou a americkou zdravotnou starostlivosťou?

Mal som veľkú výhodu, že som dva roky po skončení školy pracoval v Národnom onkologickom ústave na Klenovej ulici v Bratislave a už vtedy tam boli veľmi scestovaní a osvietení ľudia. Takže som si zvykol na pocit, že vám dovolia vykonávať rôzne zákroky, chodil som do pitevne, robil som rôzne invazívne zákroky, ktoré neboli typické pre internistov. Vládol tam kolegiálny duch. Ale z počutia od kamarátov viem, že veľa pracovísk na Slovensku bolo takých, kde rozlišovali, či niekto prišiel zo školy, nepustili ho k mnohým zákrokom, nemal právo do ničoho hovoriť a musel rešpektovať, že ešte nemá toľko skúseností. To som nezažil. Myslím, že som optimista. Ale možno je to preto, ako hovorí moja žena, že mám skreslený dojem z reality a vnímam svet po svojom: vidím sa stále pekný, štíhly, vlasatý, mladý, aj keď nie som. (Smiech.) Takže moje ego bolo na to stavané, aby som vydržal možno viac záťaže ako iní ľudia, ktorí by z toho dostali nejaké depresie.

Mali ste na začiatku kariéry konkrétnu predstavu, akému odboru sa chcete venovať?

Áno aj nie. Všetci v našej rodine sú špecialisti. Koncom deväťdesiatych rokov sa mi podarilo v USA dostať do programu zameraného na kardiológiu. Bol to obrovský úspech, lebo kardiológovia boli na piedestále, zárobkovo aj kariérne. Lenže ja som z nejakého nejasného dôvodu túto možnosť odriekol a išiel som do štátu Iowa robiť hospitalistickú medicínu, čo bolo vtedy nóvum. Zaujalo ma, že som mohol vykonávať všetko od intenzívnej medicíny, kardioverzie, intubácie až po liečenie sepsy. Toto rozhodnutie určite neľutujem.

V Amerike je však zdravotná starostlivosť veľmi drahá. Je pre bežného pracujúceho človeka náročné zaplatiť zdravotnú starostlivosť?

Áno, je. V USA nie je populácia homogénna. Na Slovensku sme všetci podľa zákona poistení a hotovo. Keď chcete mať najlepšiu plastickú operáciu viečok alebo pŕs, nájdete si najlepšieho plastického chirurga a doplatíte možno desaťtisíc eur. Ale keď máte infarkt, porážku, tak sú si všetci rovní, lebo majú zákonom stanovené zdravotné poistenie a starostlivosť. Tento Bismar­ckov model funguje skoro v celej Európe. V Amerike sú odlišné platby pre rôzne skupiny obyvateľov. Takže, áno, zdravotné služby sú drahé pre tých, čo platia a sú poistení, ale lacné, prípadne aj zadarmo pre tých, ktorí na poistenie aj iné veci kašlú, a teda finančné náklady na starostlivosť o ich zdravie padá buď na štátne orgány, teda daňových poplatníkov, či na samotné zdravotnícke zariadenia, čiže nepriamo na platiacich pacientov. Na konci nič nie je zadarmo.

Ako sa tam začal rodiť odbor hospitalistiky?

Amerika bola bohatá krajina. Ľudia si v podstate mohli dať urobiť magnetickú rezonanciu pri každej bolesti, byť týždeň v nemocnici. Už sa to však mení, zdroje dochádzajú a ide o to, aby sa ústavná zdravotná starostlivosť poskytovala efektívne. To znamená, aby sa zdroje využívali rozumne a pritom sa dodržali indikátory kvality. Inými slovami, aby to nebolo lacné a zlé, ale nepredražené a kvalitné.

Obrazne povedané, každý, kto na to má, si môže kúpiť Ferrari a prejsť trasu z Bratislavy do Malaciek za päť minút po prázdnej diaľnici, ak ho nechytia policajti. Ale ako sa tam dostať na Dacii za pätnásť minút, bez pokuty, na preplnenej diaľnici, to už treba vyšpekulovať. A to je, zjednodušene povedané, pre ústavnú zdravotnú starostlivosť tá hospitalistika.

Vy ste stáli pri jej zrode. Čo to konkrétne znamená?

Určite som nebol ten, kto ju vymyslel a založil. Zakladal som dva hospitalistické programy v dvoch nemocniciach v americkom štáte Iowa, slúžil som tam ako prvý zvolený prezident štátnej hospitalistickej organizácie a mal som aj ďalšie administratívne, akademické a honorabilné funkcie.

Aký je vlastne rozdiel medzi internou medicínou a hospitalistikou, ktorú prinášate aj k nám?

Internista a hospitalista na Slovensku budú niečo ako Česi a Slováci - podobní aj rozdielni. Kmeň, edukácia je v podstate identická, ale hospitalisti majú možno trocha širší záber. Napríklad príde ortopedický pacient, ortopéd vykoná operáciu, ale hospitalista je ten, kto na chorého komplexne dohliada, pretože sa môžu objaviť aj iné problémy - v súvislosti s cukrovkou, tlakom, trombózou a podobne. Hospitalisti majú teda možno vyššie právomoci ako tradiční internisti.

Základným pilierom hospitalistiky je akési vlastníctvo pacienta. Keď máte právomoc sa o neho komplexne starať, tak je to oveľa efektívnejšie. To je ako s trávnikom, pri ktorom sa dohadujete, kto ho kedy pokosí, keď je spoločný. Ale keď je váš, všetko si zmanažujete sám a rýchlejšie.

Základný rozdiel medzi slovenskou internou medicínou a hospitalistikou je ten, že netreba na každý malý infarkt, na každé obličkové zlyhanie, na každú mikroporážku volať špecialistu, lebo hospitalista to môže vyriešiť a skoordinovať. Pacient nemusí dlho čakať na iného odborníka ani ležať niekoľko dní v nemocnici. Je to neefektívne a navyše rizikové prostredie.

Veľa vecí sa dá urobiť a doriešiť ambulantne, samozrejme, pri adekvátnom nastavení systému a náležitej koordinácii s ambulantnými lekármi. Jedným dychom však musím zdôrazniť, že hospitalisti nie sú vševedi a majú svoje limity. Práve preto je tímová spolupráca a koordinácia starostlivosti vrátane adekvátnej delegácie subšpecializovaných diagnostických a terapeutických úkonov nielen vítaná, ale aj nevyhnutná. Takisto si uvedomujem, že nie všetko bude replikovatelné, veľa vecí sa bude musieť aplikovať s dôrazom na lokálnu kultúru či riadiť zákonnými alebo inými normatívmi. Verím, že napriek očakávaným a nevyhnutným kompromisom bude hospitalistický koncept veľkým prínosom.

Aké sú teda konkrétne pozitíva pre pacienta?

Koordinácia a komunikácia - pacient aj jeho rodina sa môžu v podstate pýtať jedného lekára, ktorý sa o nich stará. Z početných publikovaných štúdií napríklad vyplýva, že pacienti manažovaní hospitalistami majú menšie riziko trombózy dolných končatín z nedostatku pohybu, menšie riziko preležanín, lebo dohliadajú na polohovanie a mobilizáciu. Je dokázané, že ak sa o vás stará hospitalista, môžete sa ľahšie vyhnúť infekcii močových ciest, pretože sa lepšie odsleduje čas zavedenia katétra. Sú nižšie čísla znovuprijatia do nemocnice aj úmrtí na lôžku. Veľa z týchto vecí sa dosahuje na základe medicíny založenej na dôkazoch, ale veľa vecí je aj vďaka sedliackemu rozumu.

Zohráva dôležitú úlohu aj tímová práca?

Keď príde za mnou sestra, že počúvajte, doktor, tejto panej už treba po troch dňoch vybrať katéter, tak takúto aktivitu vítam a poďakujem sa jej. Pre slovenskú hospitalistiku je dôležité potlačiť ego, svoje aj kolegov špecialistov, a dať väčšie právomoci sestrám a iným členom zdravotníckeho tímu, aby mohli robiť viac úkonov a mali svoj podiel vlastníctva pacienta. Tak sa všetko zrýchli, skvalitní a zefektívni. Verím, že to bude vyvážené, budeme sa vzájomne rešpektovať a pacienti sa včas dostanú na vyšetrenia.

Nikoho však nekritizujem, prichádzam s pokorou. Musíme však nastaviť kritériá, ktoré sa dajú merať a vyhodnotiť: aká je priemerná dĺžka hospitalizácie pre jednotlivé diagnózy, či sú splnené jednotlivé jasne definované kvalitatívne kritériá. Používame jasne indikované a osvedčené lieky pre špecifické dia­gnózy a ochorenia, aká je miera preležanín, úmrtí, návratov do nemocnice, tak sa tieto reči podložia jasnými faktmi. Dúfam, že k tomu pomôžem svojimi vedomosťami, ktoré som si osvojil aj vďaka tomu, že som mohol medicínu a svet vidieť z rôznych pohľadov.   

Koľko hospitalistov by malo byť na vašom budúcom pracovisku?

Je to proces, nie je to vytesané do kameňa. Idea je takáto: hospitalisti v nemocnici Bory by mali vidieť viac ako polovicu hospitalizovaných pacientov. Gro zariadenia teda budú manažovať hospitalisti. Budeme teda pravdepodobne slúžiť aj ako lekári, ktorí sa podieľajú na starostlivosti pre zlomené krčky a pre jednoduché chirurgické zákroky. Čo určite nebudeme mať na starosti, sú napríklad novorodenci, pôrody, lebo to sú špecifické oblasti, kde by som iba zavadzal.

Nemocnica má štyristo lôžok, takže potrebujeme veľa personálu. Máme vyrátané, že by sme mali mať viac ako päťdesiat hospitalistov. Otvára sa na jar 2023, zatiaľ ich máme asi tucet.

Niektorí o vás hovoria ako o „slovenskom Dr. Housovi“. Poznáte ten seriál? Hlavná postava má tiež prehľad o rôznych diagnózach a zameriava sa na komplexný stav pacienta.

Viem, že existuje, ale nevidel som ho. Musím si ho teda pozrieť. Chcem však zdôrazniť, že to, čo prinášam, nie je o mne, ale o tom, že keď ma za dva roky zrazí autobus alebo pôjdem o dvadsať rokov do dôchodku, dovtedy pomôžem vychovať novú generáciu slovenských zdravotníkov a podeliť sa o svoje skúsenosti a vedomosti.

Hospitalistická medicína je pekná aj v tom, že odmena sa dostaví pomerne rýchlo. Pacient je v nemocnici dva, tri či päť dní, prišiel polomŕtvy a odí­de po vlastných. Dcéra vás objíme a poďakuje, že ste jej zachránili mamu. A to lekára poteší. Veľmi skoro vidíte výsledky svojej práce. Podobne ako v chirurgii - mohli by sme povedať, že hospitalistika je taká chirurgia v rámci internej medicíny.

Je rozšírená aj v iných krajinách než v USA?

Áno, ale v Amerike asi najviac. Keď sme tam s ňou pred vyše dvadsiatimi piatimi rokmi začínali, ľudia jej názov ani nevedeli vysloviť a mysleli si, že súvisí s hospicom. Dnes je tu najrozšírenejšou zo všetkých špecializácií. Trhová ekonomika nepustí a čo sa osvedčilo, to postupuje ďalej.

Vidíme a zhovárame sa online, pretože na Slovensko prichádzate koncom júna. Už máte zbalené kufre?

Áno, balíme! Mám už veci v škatuliach. V októbri nastupujem, pripravím kurzy, protokoly, aby nebolo nadšenie len z nových obkladačiek, klimatizácie a podobne, ale preto, že pacientom ponúkame čo najlepšiu starostlivosť. Na prvý pohľad to možno neuvidí, ale pocíti. Nechcem byť tým, o kom by sa hovorilo, že vodu káže, víno pije. Prichádzam s úctou, pokorou, s otvorenou mysľou aj srdcom.

Vaša manželka je takisto lekárka a máte tri deti. Myslíte, že aj ony si zvolia toto povolanie?

Dúfam, že áno. Mnohí moji kolegovia, či už na Slovensku, alebo v USA mi hovoria, že nechcú, aby ich deti boli lekári. Začína to byť celosvetový problém. Svoje však chcem k tomu viesť. Medicína je zmysluplné poslanie, stále z nej mám pocit naplnenia a dúfam, že mi vydrží. 

FOTO V GALÉRII

(Vydavateľom PLUS 7 DNÍ je News and Media Holding, kde je akcionárom skupina Penta. Táto skutočnosť nemá žiadny vplyv na obsah článku.)