Stál za sledovaným projektom Odsúdené a teraz dostal príležitosť byť jedným z dvoch režisérov seriálu Kriminálky Kraj, ktorý práve beží na televízii JOJ. Po tom, čo skončil s prácou na pľaci, sa opäť vrátil za rodinou do Kanady, kde už dlhší čas býva. S manželkou a troma deťmi momentálne žije kočovným životom, no našiel si čas na to, aby nám porozprával nielen podrobnosti o režisérskej kariére, ale opísal nám aj to, aké je byť Slovákom v Kanade a prečo sa momentálne neoplatí vrátiť na Slovensko. S režisérom LUKÁŠOM HANULÁKOM (38) sa rozprávala GRÉTA KLIMKOVSKÁ.
Ako ste sa dostali k ponuke režírovať seriál Kriminálka Kraj? Váhali ste prijať túto ponuku, keďže momentálne žijete v Kanade?
Začiatkom roku 2021 ma oslovila Slávka Adamíková, riaditeľka výrobného úseku TV JOJ, s ponukou natočiť novú slovenskú kriminálku. Táto ponuka ma zaujala, lebo výsledný projekt som si mohol do veľkej miery vytvarovať podľa vlastných predstáv. To sa netýkalo len celkovej audiovizuálnej koncepcie projektu, ale najmä ľudí, ktorých som si mohol zobrať do tímu a na ktorých spoluprácu som sa po toľkých rokoch naozaj tešil.
Čo hovoríte na obsadenie?
Herci, s ktorými sme seriál natáčali, patria k tomu najlepšiemu, čo Slovensko momentálne ponúka. Práca ich bavila, čo spoznáte podľa miery intervencie, s akou chceli formovať svoje postavy, ale aj celkovej nálady na pľaci. Počas svojej kariéry som mal možnosť pracovať či už s hereckými esami Mirkom Donutilom, Evou Holubovou, ale zároveň so začínajúcimi študentmi či nehercami a tú pravú kvalitu spoznáte vždy podľa toho, do akej miery sa daný človek berie vážne. Tí najlepší sú zväčša skromní ľudia, ktorí nepotrebujú špeciálnu pozornosť. Baví ich samotná práca a ide im sama bez toho, aby ste okolo nich museli chodiť po špičkách.
Režírovali ste napríklad aj Odsúdené a iné veci na Slovensku. Ako si na to spätne, po dlhom čase, spomínate?
Odsúdené boli špeciálny projekt, ktorý sa tešil diváckej aj kritickej priazni. Na slovenské pomery to v tých rokoch bolo niečo nevídané a dodnes som vďačný Petrovi Bebjakovi za to, že ma do tohto projektu zavolal. Bol som vtedy nováčik hodený do jamy plnej sebavedomých herečiek, ktoré boli schopné využiť každé moje režijné zaváhanie. Vlastne som sa počas natáčania dosť toho naučil o réžii samotnej, keďže to, čo sme sa učili na VŠMU, sa ani zďaleka nepribližovalo k tomu, ako vyzerá realita v praxi. Odsúdené boli skvelý projekt, ktorý by si azda aj zaslúžil remake alebo pokračovanie.
Ste ženatý a máte troch synov. Čo na vašu prácu a konečné výsledky hovorí vaša polovička?
Moja manželka Katka má veľmi jasno v tom, aké hodnoty sú v živote najdôležitejšie. Podporuje ma a stojí pri mne v dobrých aj zlých chvíľach. Zároveň je pre mňa určitým morálnym kompasom, pretože mi ukazuje dôležitosť rodiny a každý deň ma učí, že život nie je len sebarealizácia v kariére.
Pýtate si od nej niekedy nejaké rady?
Samozrejme. Nikto múdry z neba nespadol. Veľakrát mám pochybnosti, či to alebo tamto urobiť inak, vtedy sa buď opýtam jej alebo ďalších priateľov, s ktorými udržujem kontakt. Rozhodnúť sa síce nakoniec človek musí sám, no prečo si život komplikovať tým, že na všetko človek musí aj sám dôjsť? Často mi dokáže poradiť tak, že mi ušetrí mesiace či roky zbytočnej práce.
Pôjdu synovia vo vašich šľapajach?
Chlapci sú ešte príliš mladí, aby ich zaujímala moja práca. Najstaršieho, osemročného syna Samka síce filmovanie zaujíma, dokonca sa bol niekoľkokrát pozrieť aj na natáčaní seriálov Dáma a Kráľ či Kriminálky Kraj. Samozrejme, najviac si pamätá kaskadérov padajúcich zo strechy budovy či prestrelky. Ďalší dvaja chlapci Eliáš a Rei majú zatiaľ iné starosti a viac ich zaujíma, čo mama navarí, než to, čo otec natočí.
S manželkou sme si povedali, že chceme Kanadu spoznať viac, a tak sme si kúpili autobus, v ktorom už štvrtý mesiac žijeme a cestujeme naprieč celým kontinentom - ako nomádi.
Prečo žijete v Kanade?
Presťahovali sme sa sem najmä kvôli tomu, aby som mohol profesijne ďalej rásť. Slovensko aj Česká republika ponúkajú obmedzené možnosti v tom, ako sa človek môže profesijne zdokonaľovať a zároveň prekonávať sám seba a rozširovať svoje skúsenosti.
Rodina si tam zvykla?
Ľudia sú tu dobrosrdeční, skromní a až veľmi podporujúci komunitu, v ktorej žijú. Zároveň chvíľu trvá, kým si vás pustia k telu, ale to je celkom pochopiteľné vzhľadom na počet i variabilitu cudzincov, ktorí tu žijú. Takisto je rozdiel, či bývate na západnom či východnom pobreží, alebo vo veľkom či malom meste, kde je život o dosť pomalší a bezpečnejší. Aj preto sme sa vzhľadom na malé deti rozhodli presťahovať do menšieho mesta Victoria na Vancouver Island.
Po troch rokoch sme si s manželkou povedali, že chceme Kanadu spoznať viac, a tak sme si kúpili autobus a v ňom teraz už štvrtý mesiac žijeme a cestujeme naprieč celým kontinentom - ako nomádi. Do dnešného dňa sme precestovali vyše pätnásťtisíc kilometrov, prešli sme od jedného oceána k druhému a pokračujeme ďalej na juh do USA, možno až do Mexika, uvidíme. Nemáme fixný plán. Vďaka tunajšiemu flexibilnému vzdelávaciemu systému môžeme deti učiť doma bez toho, aby sa nám niekto vyhrážal sociálnym úradom. To nám dáva krídla a možnosti ukázať deťom svet inak, než sú zvyknutí ich rovesníci inde. Zatiaľ si svoj nomádsky život užívame.
Plánujete tam ostať alebo sa časom vrátiť na Slovensko?
Dobrá otázka. Stále mám na Slovensku rozpracované filmové projekty, ktoré chcem dokončiť. Už niekoľko rokov sa venujem filmovému spracovaniu života bývalého slovenského prezidenta a vojnového zločinca Jozefa Tisa. Nedávno nás spolu s producentom Tomášom Krupom a scenáristom projektu Mišom Balážom podporil Audiovizuálny fond, takže verím, že sa nám ho v najbližších rokoch podarí za pomoci TV JOJ a ďalších zahraničných partnerov zrealizovať. Či by som sa chcel vrátiť žiť na Slovensko? Momentálne asi nie. Je mi dobre tam, kde som teraz.
V Kanade aj režírujete?
V roku 2020 som vstúpil do organizácie Director’s Guild of Canada, čo sú vlastne odbory, ktoré ma ako režiséra zastupujú a umožňujú mi spoznať ďalších ľudí z fachu. Odvtedy som tu v lokálnej produkcii vo Vancouveri natočil krátky film Empty Spaces, ktorý momentálne cestuje po amerických filmových festivaloch. Po troch rokoch sa mi podarilo tiež získať zastúpenie filmovou agentúrou Integral Artists, ktorá ma ponúka kanadským a americkým produkciám na západnom pobreží. Ako producent som nedávno získal práva na seriál mapujúci krízu duševného zdravia na amerických stredných školách. Scenár som odkúpil od učiteľa/detského psychológa z Arizony a spoločne sa snažíme o zviditeľnenie tejto horúcej sociálnej témy na miestnom televíznom a streamovacom trhu.
Koronavírus určite ovplyvnil aj vašu prácu. Ako ste to finančne a s veľkou rodinou v Kanade zvládali?
Keďže sme pred odchodom do Kanady predali dom aj byt v Bratislave, odišli sme s finančnou rezervou, vďaka ktorej nám počas pandémie nič nechýbalo. Treba takisto povedať, že Kanada poskytovala helikoptérové peniaze všetkým, ktorí o to požiadali. Predsa len, je to bohatá krajina s fungujúcim systémom a bez slovenských politikov.
