Keď sa redaktorka FELÍCIA BORONKAYOVÁ šplhala po mačacích hlavách Kapitulskej ulice do sídla inštitúcie, aby hovorkyňu vyspovedala, napadlo jej, aké nepohodlné to každý deň musí byť pre ňu. Pre ženu, od ktorej sa okrem striedmeho outfitu očakávajú lodičky. „Pozrite,“ zdvihla KATARÍNA JANČIŠINOVÁ (45) so smiechom nohu a na topánke odhalila chýbajúci kúsok vymeniteľného podpätku. „To sa mi stalo dnes ráno. Asi sa budem musieť prezúvať,“ poznamenala prakticky a rozvážne, lebo taká je.
Po tom, ako sa rozšírila informácia, že ste novou hovorkyňou Konferencie biskupov Slovenska (KBS), odznelo, že ste dostali priamu ponuku. Čo si myslíte, na základe čoho?
V tom čase som pracovala vo Vydavateľstve Nové mesto ako redaktorka, prekladateľka a editorka. Určitým spôsobom sme prichádzali do kontaktu aj s cirkevnými témami, ale svoje zrejme zohrali aj osobné vzťahy. Cez manžela Cyrila Jančišina, ktorý pôsobil v KBS od roku 2000 do roku 2009 ako výkonný tajomník, som už s touto inštitúciou istý kontakt mala.
Nebolo to teda pre vás neznáme prostredie.
S mnohými biskupmi som sa poznala už predtým, ale skôr okrajovo. Takže tam asi bolo viac faktorov, ktoré zavážili a pre ktoré sa rozhodli osloviť ma. Nečakala som to, pretože nemám novinársku výbavu, čiže v tomto smere to pre mňa bolo prekvapenie. Takže prišlo zaskočenie, chvíľa ticha… Na druhej strane som si túto ponuku veľmi vážila a nastúpilo moje rozhodovanie a zvažovanie, či ju prijať.
To myslíte vážne?
V rodine máme také nastavenie, že ak prídu nejaké otázky, ponuky, výzvy, a nemusia mať len pracovný charakter, nezvykneme reagovať zahorúca. Vždy ich prehodnotíme vo vzťahu k práci, rodine, k sebe navzájom. A keďže sme veriaci, manžel je gréckokatolícky kňaz, sme naučení postaviť sa v takýchto chvíľach pred Boha a hľadať odpovede spolu s ním.
Ako dlho ste ich hľadali?
Nechala som si zopár týždňov na rozmýšľanie, cítila som, že potrebujem odstup, zvážiť všetky za a proti a vidieť samu seba v danej situácii. Vyhodnocovala som to pred Bohom, v modlitbe a tichu, rodina a manžel to rešpektovali. Veľmi som si túto podporu vážila. Následne sa mala uskutočniť voľba na plenárnom zasadnutí v Badíne. Nebolo to tak, že dávam súhlas a automaticky mám miesto hovorkyne. Bolo to len moje áno na kandidatúru, že som ochotná prijať túto službu, ak sa tak rozhodnú biskupi.
Vysvetlili vám, prečo si prvýkrát vybrali do funkcie ženu?
Predseda KBS Mons. Bernard Bober povedal aj v rámci tlačovej konferencie po pléne, že nad ženou rozmýšľali už dávnejšie. Post hovorcu nebol obsadený rok, čo znamená, že kandidáta, muža alebo ženu, hľadali a mali záujem aj o laika. Biskupi majú predstavu, že hovorca nemusí nevyhnutne hovoriť „kostolným“ jazykom.
Mimochodom, manžel je gréckokatolík a vy?
Ja som rímskokatolíčka.
A keďže sme veriaci, manžel je gréckokatolícky kňaz, sme naučení postaviť sa v takýchto chvíľach pred Boha a hľadať odpovede spolu s ním.
Vďaka manželovi a viere viete o fungovaní cirkvi viac ako bežný človek.
Sme rodina, ktorá patrí do košickej eparchie pod arcibiskupa Cyrila Vasiľa, sme zvyknutí pracovať v cirkvi a podľa potreby sa presunúť na iné miesto, keď je to žiaduce.
To ste s manželom aj urobili. Kde všade ste pôsobili?
Ako som spomínala, manžel pracoval prvých deväť rokov v KBS ako výkonný tajomník, boli sme novomanželia, postupne prichádzali deti. Máme tri. Prvý raz sme išli do blízkosti Ríma, do mestečka Grottaferrata, kde sme pôsobili tri roky v službe pre cirkev v Hnutí fokoláre. Je to laické hnutie, jeho zakladateľkou bola tiež laička Chiara Lubichová. Obaja sme v ňom aktívni od mladosti.
Keď sme sa vrátili, biskup nás poslal do Trebišova. Manžel robil duchovného správcu cirkevných škôl, ja som učila na cirkevnom gymnáziu a po piatich rokoch sme sa so súhlasom biskupa opäť vrátili do Talianska, kde sme ostali ďalšie štyri roky. Manžel pôsobil medzi kňazmi blízkymi Hnutiu fokoláre, ja som robila v prvom rade preklady a tlmočila Slovákom, ktorí prichádzali do medzinárodného informačného centra hnutia v meste Castel Gandolfo v blízkosti letného sídla pápeža.
V priebehu niekoľkých rokov ste sa dvakrát ocitli v blízkosti Vatikánu. Stretli ste sa s pápežom osobne?
Naša práca nebola spojená s cirkevnými hodnostármi, u pápeža na audiencii sme boli ako bežní pútnici; prvýkrát u Benedikta XVI., druhý raz u pápeža Františka. Ale boli to audiencie určené všetkým, nie súkromné. Naším cieľom nebolo zviditeľňovať sa, išlo čisto o službu Hnutiu fokoláre, kde boli potrebné napríklad preklady a tlmočenie.
V taliančine. Najprv ste však začali študovať nemčinu.
Pôvodom som Bratislavčanka, študovala som na FF UK slovenský a nemecký jazyk, učiteľský smer, a taliansky jazyk a reálie so zameraním na tlmočníctvo a prekladateľstvo. Taliančinu som si pridala ako tretí predmet. Prvé štúdium som ukončila, medzitým som mala dieťa a asi po dvoch rokoch som dokončila aj štátnicu z taliančiny. V podstate som priebežne študovala všetky tri jazyky.
Čo vás ťahalo k taliančine? V rámci cirkvi je to síce svetový jazyk, ale takou španielčinou predsa len hovorí väčšia časť sveta.
K taliančine som mala vždy blízko práve vďaka Hnutiu fokoláre. Jeho zakladateľkou bola Talianka, a keďže ma jej myšlienky oslovili, túžila som jej rozumieť v pôvodnom jazyku. Lenže na štúdium taliančiny sa na fakulte nedalo hlásiť každý rok. Otvorili ho až rok po tom, ako som nastúpila na svoju kombináciu, čo som hneď využila a pridala si tretí jazyk.
Cirkev je tu niekoľko storočí, má pevnú hierarchiu a biskup nie je osoba, s ktorou sa dá rozprávať hocikedy. Keď potrebujete zistiť niečo, čo sa týka vašej práce šéfky tlačového odboru, môžete len tak zdvihnúť telefón: haló, pán biskup, niečo potrebujem?
Úlohou hovorcu, hovorkyne je byť v priamom kontakte s biskupmi, čo sa deje cez ich tajomníkov, ale veľakrát ide aj o priamu komunikáciu. Samozrejme, úctivý postoj je vhodný a dodržiavanie bontónu žiaduce, na druhej strane cítim, že ich vzťah ku mne je veľmi otvorený.
Aký je teda postup? Ide to rýchlo?
Áno, je to rýchle. Ak vyhodnotím, že vec je taká závažná, aby som kontaktovala priamo biskupa, môžem to urobiť, ale ako som už povedala, sú tu aj tajomníci a potom tu mám ešte svojho priameho nadriadeného. V neprítomnosti biskupa Mariána Chovanca, banskobystrického diecézneho biskupa, ktorý je zároveň generálnym sekretárom KBS, sekretariát vedie výkonný tajomník Ivan Ružička. S ním konzultujem veci denne.
Z filmov poznáme napríklad zvyk bozkávať biskupovi prsteň. Musíte to robiť aj vy?
Ako veriaca cítim úctu a vďačnosť ku každému z biskupov, majú toho na pleciach naozaj veľa, ale ak máme pracovný vzťah, takéto veci nie sú nevyhnutné.
Ako brali vaše sťahovanie medzi Slovenskom a Talianskom deti? Každý jazyk je benefitom, ale nie je vždy ľahké v ňom študovať.
Skúsenosť bola rôzna. Dcéra má 22 rokov, syn bude mať 19 a najmladší 14. Počas prvého sťahovania mal najmladší tri mesiace a najstaršia dcéra deväť rokov. Iná situácia bola pri druhom sťahovaní v roku 2017. Vtedy dcéra študovala prvý rok na gymnáziu a odchod sme už konzultovali aj s ňou. V rodine máme veľmi pekné, úprimné a otvorené vzťahy. Teraz bývame vo svojom domčeku, no doteraz to tak nebolo. Možno aj preto, že sme o múroch, kde sme žili, nemohli povedať, že sú naše, stavali sme viac na našich vzťahoch. Dcéra v Taliansku zmaturovala a všetky tri deti hovoria po taliansky.
Biskupi majú predstavu, že hovorca nemusí nevyhnutne hovoriť „kostolným“ jazykom.
Preferovali ste, aby deti navštevovali cirkevné školy?
Keďže sme sa stále presúvali, školy sme si nevyberali. Kam sme prišli a bolo voľné miesto, tam nastúpili. Dcéra začala na cirkevnej základnej škole, čo sa sťahovaním zmenilo, no na rok sa v rámci našich presunov ešte vrátila na cirkevné gymnázium. Aj najmladší je po našom návrate na Slovensko na cirkevnej škole. Medzitým chodili na štátne školy.
Váš manžel je kňaz. Kde ste sa zoznámili?
Bolo to v roku 1997 na ekumenickom stretnutí v rakúskom Grazi. Bola som po prvom ročníku na vysokej škole. Manžel ako gréckokatolícky bohoslovec sprevádzal skupinu z Košíc, ja som išla prekladať z nemčiny a tam sme sa spoznali. Chodili sme spolu tri roky.
Aké je to chodiť s budúcim kňazom? Kam vlastne môžu chodiť? Dá sa s nimi ísť do kina, na zmrzlinu, na diskotéku?
Obaja sme boli študenti, ja v Bratislave, môj snúbenec v Prešove. Stretávali sme sa najmä cez prázdniny, ale zato výmena listov bola veľmi intenzívna. Maily sa ešte len rozbiehali, hľadali sme všetky možnosti, ako byť čo najviac v kontakte. Napriek tomu, že sme to pre vzdialenosť nemali jednoduché, spomíname na to ako na krásne obdobie. Radi sme zašli do kina, ale pamätám si, že sa nám to zdalo ako nevyužitý čas, lebo veď pri filme sme si toho nemohli veľa povedať.
Svadbu ste mali určite v kostole. Nevesta je jasná, ale v čom stál pred oltárom manžel?
Cyril mal počas sobáša na sebe takzvaný podriasnik, čo je u gréckokatolíkov niečo ako reverenda u rímskokatolíkov. Potom sa však prezliekol do obleku, aby sa mu lepšie tancovalo. Okrem toho by som rada povedala, že keď sme sa brali, manžel ešte nebol kňazom, pretože kňazi sa ani u gréckokatolíkov nemôžu ženiť, ale ženatí muži môžu byť následne vysvätení za diakonov a potom aj za kňazov.
Aké máte osobné a rodinné koníčky?
Väčšinou nás to ťahá k vode. Deti sú už veľké, preto si vážim, že ešte stále chcú dovolenkovať s nami, je to pre mňa ako mamu veľký relax; byť s nimi, počúvať ich, rozprávať sa. Ale s manželom si strážime aj osobný čas; byť len vo dvojici, keď sa vieme rozprávať o našich potrebách.
Medzi moje záľuby patrí čítanie a rozhlasové hry. Deti už vedia, že keď varím, mám zapnutý rozhlas. Doma som bola vedená nielen k viere, ale hlavne cez otca aj k slovu v akejkoľvek podobe a to zostalo mojím koníčkom. Nedávno mi vyšla detská kniha s duchovnou tematikou pre najmenších, mám však ešte v pláne písať a tvoriť nielen pre veriace deti. Oddýchnem si pri tom.
Viete si predstaviť, že v pozícii hovorkyne zotrváte až do dôchodku?
Nemyslím si. (Smiech.) V prvom rade to nezávisí odo mňa. Zvolili ma na štyri roky, potom uvidíme, no do dôchodku mám ešte veľmi ďaleko. Cirkev je však rozhodne prirodzenou súčasťou môjho života, cítim sa tu dobre a komfortne.
