Sme na seba ako psy: Namiesto vzájomnej solidarity si závidíme každý cent

Milan Kuruc: Slovenský zamestnávateľ je najhorší. Ešte aj Kórejci sú lepší

Milan Kuruc: Je smutné, ak je otázka prežitia našim hlavným cieľom

<p>Zameriava sa predovšetkým na domáce a zahraničné reportáže, sociálno-ekonomické témy, či problematiku pracovného trhu</p>

Peter Galan

Vyštudoval Ekonomickú univerzitu, na chvíľku privoňal k politike, odkiaľ však veľmi rýchlo znechutene zutekal, a hoci dlho slušne zarábal ako IT špecialista, už šesť rokov nekompromisne bojuje za zlepšenie podmienok zamestnancov. Prostredníctvom stránky Pracujúca chudoba, ktorá má desaťtisíce priaznivcov, permanentne burcuje ľudí, aby sa nenechali klamať a odhodlali sa žiadať si lepšie platy. S deväťčlenným tímom dobrovoľníkov im radí, ako na to, a popularizuje nudnú literu pracovného práva. O Richardovi Sulíkovi si myslí, že je slabý ekonóm, ktorý chcel znefunkčniť Zákonník práce, veľkú časť politikov naprieč desaťročiami považuje za amatérov a mrzí ho, že Slováci sa, aj vinou svojej neradostnej ekonomickej situácie stali neprajným, závistlivým, demotivovaným národom. Viní za to nielen vládne špičky, ale aj neférových podnikateľov či málo zdatných inšpektorov práce. O tom, ako z tohto marazmu von, sa so šéfom občianskeho združenia Pracujúca chudoba a koordinátorom projektov odborového zväzu ECHOZ MILANOM KURUCOM (36) porozprával PETER GALAN.

Projekt Pracujúca chudoba si aj vďaka trefnému názvu získal priazeň obyčajných ľudí, ktorí sa v&nbsp;ňom našli. Kde sú jeho počiatky?

Niekde v&nbsp;roku 2014. Vtedy som robil sedem dní v&nbsp;týždni, od&nbsp;rána neraz do&nbsp;noci a&nbsp;napriek tomu mi mesiac čo mesiac pristávala na&nbsp;účte urážlivá suma. Až pretiekol pohár. Dal som výpoveď a&nbsp;prijal lepšie platenú pozíciu IT špecialistu. Hnev vo mne však zostal, a&nbsp;tak som na&nbsp;Facebooku vytvoril stránku s&nbsp;názvom Pracujúca chudoba. Bez veľkých plánov. Jednoducho som chcel tých neviditeľných občanov, ktorí robia od&nbsp;svitu do&nbsp;mrku, a&nbsp;aj tak rátajú každé euro, vyniesť na&nbsp;svetlo sveta a&nbsp;ukázať, že ich problém treba riešiť.

Nepoznám takmer nikoho, kto je so svojím príjmom spokojný, tak predpokladám, že počet priaznivcov raketovo rástol.

Vôbec nie. Progres bol postupný, organický, nejaký čas trvalo, než sa nazbieralo prvých päťsto fanúšikov. Vtedy som na stránku zavesil baner: „Dajte politikom minimálnu mzdu a uvidíte, ako rýchlo sa veci začnú meniť!“ V priebehu pár hodín mal takmer 30-tisíc zdieľaní. Potom som napísal článok o problematike platov, ktorý si prečítalo skoro štyristotisíc ľudí. Tak základňa rástla a dnes je nás vyše šesťdesiattisíc. Niektorých to zaujíma, ďalší sa prídu hádať alebo nám nadávať do komunistov.

Neviem, čo je komunistické na&nbsp;tom, keď poukazujem na&nbsp;neférové praktiky, a&nbsp;chcem, aby sa všetci mali lepšie. Nehovoriac o&nbsp;tom, že som všetkými desiatimi za&nbsp;trhové hospodárstvo. Len nie v&nbsp;štýle divokého kapitalizmu.

Napriek neprajníkom ste naberali na&nbsp;sile a&nbsp;dokonca sa vám podarilo ovplyvňovať legislatívu.

Zhruba tak. Vďaka IT sa mi z finančnej stránky žilo ľahšie a po večeroch som sa mohol venovať problémom tých, ktorí si nevedeli pomôcť sami. To ma napĺňalo. Skupina postupne prerástla do občianskeho združenia a teraz už možno povedať, že máme rešpekt aj vplyv. Podarilo sa nám presadiť mzdy v inzerátoch, právo hovoriť o svojom plate, bezplatné pracovné súdy...

Nemali by sa tým zaoberať skôr vládne inštitúcie alebo odborové združenia?

Ale veď to robia. Máme legislatívu, ktorá nie je zlá. Minimálne na&nbsp;papieri vyzerá dobre. Problém je, že nám krívajú inšpektoráty práce, úroveň odborárov je rôzna a&nbsp;hlavne občania netušia, na&nbsp;čo všetko majú nárok. Nie­ktorí nevedia ani to, že zákon im garantuje dva voľné dni v&nbsp;týždni.

Normálne si človek po&nbsp;robote zájde na&nbsp;pivo, na&nbsp;futbal alebo s&nbsp;rodinkou k&nbsp;vode. Vy namiesto toho študujete Zákonník práce?

Nielen ten. Rôzne odborné články, prieskumy, analýzy, mediálne výstupy, právne predpisy. Vlastne som sa zase vrátil k štúdiu ekonómie.

Univerzita vás na&nbsp;pracovný trh dostatočne nevyzbrojila?

To zďaleka nestačí. Ekonómia je do istej miery ideológia. Existuje viacero smerov, ktoré sa zásadne líšia. My tu od Dzurindu razíme neoliberálny. Ten hlása: "Pomáhajme podnikateľom, zrušme regulácie, netlačme na vyššie mzdy, znížme im dane a od nich potom niečo kvapne aj na zamestnancov. Slobodný trh všetko vyrieši a len my sami sme strojcami svojho šťastia." Toto však v reálnom svete nefunguje a výsledkom je, že bohatí bohatnú výrazne rýchlejšie než chudobní a kapitál sa kumuluje v rukách malého percenta vyvolených. Finančné prostriedky im umožňujú vstupovať do politiky, lobovať a ešte viac kriviť systém.

Iné ekonomické smery chápu, že prostredie človeka zásadne formuje, je pod tlakom socio-ekonomických vplyvov a&nbsp;obvykle sa nerozhoduje racionálne. Tvrdia, že prosperita musí byť zdieľaná, aby ľudia mali viac peňazí, rozvíjali svoje talenty, viac míňali, využívali služby. Tým sa podnikateľom zvyšujú obraty, tržby, zisky...

Taký prístup má aj sekundárne pozitíva. Ak jednotlivci netrpia nedostatkom, viac sa zapájajú do&nbsp;života spoločnosti, v&nbsp;ktorej vládne podnetnejšia atmosféra, cestujú, vzdelávajú sa, hľadajú riešenia, sú ohľaduplnejší voči sebe navzájom aj k&nbsp;životnému prostrediu.

Možno. Podstatné je, že treba hľadať spravodlivejší spôsob distribúcie bohatstva. Pretože ak od&nbsp;výplaty k&nbsp;výplate vychádzate len tak-tak, celá vaša myseľ je akoby spútaná, zameraná na&nbsp;prežitie a&nbsp;strach, čo prinesie ďalší mesiac, rok. Odkladáte dovolenku, relax, návštevu zubára, trasiete sa, či zaplatíte deťom školu, či splatíte hypotéku. Veď dnes mnohých delí od&nbsp;nulového rozpočtu jediný mesiac bez príjmu. Je smutné, ak je otázka prežitia naším hlavným cieľom.

Poznáte príklady, kde to funguje lepšie?

Škandinávske krajiny. Občan nielen dobre zarobí, ale žije na&nbsp;úrovni, aj keď o&nbsp;prácu príde. Štát ho podporuje v&nbsp;mnohých smeroch, vytvára podmienky na&nbsp;šport, aktívny relax, stará sa o&nbsp;jeho zdravie, vzdelávanie, rodinu, ponúka mu sociálne istoty. Alebo Dánsko. Keď je človek nezamestnaný, úrady sa ho ujmú a&nbsp;popri podpore mu hľadajú naozaj vhodnú pozíciu, dokonca dostáva voľné lístky do&nbsp;divadla, kina, na&nbsp;športové podujatia, aby sa socializoval a&nbsp;neutápal v&nbsp;depresiách. Na&nbsp;porovnanie - u&nbsp;nás pred pol druha rokom chceli obdobie poberania podpory v&nbsp;nezamestnanosti skrátiť, len aby ste prijali hocijakú nevýhodnú ponuku.

Ale tieto krajiny svoje systémy dlho tvorili, vychytávali nedostatky. My zápasíme s&nbsp;atrapou trhového mechanizmu pár desaťročí.

Ja vnímam trh ako sociálnu technológiu, ktorá efektívne generuje riešenia na&nbsp;existujúce problémy. S&nbsp;riešeniami prichádza prosperita a&nbsp;keď to pochopíme, urobíme všetko pre to, aby vznikali. Na&nbsp;to potrebujeme vzdelaných, motivovaných inovátorov, ale aj ľudí, ktorí majú dostatočné príjmy, aby ich svojimi nákupmi podporovali. Na&nbsp;Slovensku však má prioritu propodnikateľský pohľad a&nbsp;verejné blaho zostáva v&nbsp;úzadí. V&nbsp;tejto situácii pokladám za&nbsp;tragédiu, že politikmi sa stávajú biznismeni.

Vráťme sa k&nbsp;vašej pracovnej „charite“. Je o&nbsp;ňu veľký záujem?

Denne dostaneme minimálne desať emailov. Každý s&nbsp;iným problémom. Týkajú sa hlavne porušovania práv zamestnancov - predlžovania alebo skracovania pracovného času, nevyplatenia miezd, nútených nadčasov, „povinnosti“ nadpracovať sviatky, preťažovania, šikanovania... Niekedy je to fakt náročné, veď rozhovory so sťažovateľmi trvajú aj hodinu-dve. Kým nám to celé vysvetlia. Je nás síce deväť, ale túto agendu robíme len dvaja.

Naznačili ste, že nie všetci návštevníci vašej stránky s&nbsp;vami súhlasia. Dochádza aj k&nbsp;ostrejšej výmene názorov?

Z&nbsp;času na&nbsp;čas sa ozvú pseudoekonómovia, ktorí poznajú krivku ponuky a&nbsp;dopytu, a&nbsp;myslia si, že vedia všetko spochybniť. Alebo prídu malí podnikatelia, ktorí argumentujú vysokými nákladmi a&nbsp;nevyberane mi radia, aby som skúsil niekoho zamestnať, platiť odvody. Pritom naše aktivity sa zameriavajú skôr na&nbsp;veľké a&nbsp;nadnárodné spoločnosti. Niekedy som prekvapený, koľko je medzi ľuďmi zloby. Aj keď chápem, že ju vo veľkej miere prináša chudoba, depresia a&nbsp;beznádej, mal som obdobie, keď mi niektoré komentáre robili vyslovene zle. Prekáža mi aj absencia solidarity, väčšina prioritne rieši seba. Ak sa napríklad sestričky domáhajú zvýšenia platov, príde iná skupina zamestnancov s&nbsp;tým, že prečo sa zapodievame len nimi. Alebo ak poukážeme na&nbsp;nízke mzdy v&nbsp;niektorej fabrike, ozvú sa zo slabších regiónov: „My zarobíme ešte menej, čo by vlastne chceli?“ Namiesto toho, aby držali spolu a&nbsp;podporovali sa, ukazujú na&nbsp;seba prstom a&nbsp;závidia si pomaly každý cent. Nedochádza im, že všetci máme ten istý problém a&nbsp;každý by mal mať viac. Ak sa budú takto drobiť a&nbsp;škatuľkovať, nič nedosiahnu. Niekedy sa prichytím pri myšlienke, prečo pomáhať tým, ktorí sú sami na&nbsp;seba ako psy.

Každý by mal mať viac? Asi by sme si mali zadefinovať, kto je pracujúca chudoba.

Hranica chudoby je napríklad v&nbsp;Rakúsku niečo vyše tisícky, u&nbsp;nás 373 eur. To je úplne scestné. Podľa mňa sa človek zbaví ekonomického stresu, až keď zarobí aspoň tisíc eur v&nbsp;čistom.

<a href="https://plus7dni.pluska.sk/rozhovory/sme-seba-ako-psy-namiesto-vzajomnej-solidarity-zavidime-kazdy-cent/2"><strong>Pokračovanie na ďalšej strane</strong></a>

Na rozdiel od viacerých ekonómov tvrdíte, že sme dávno v pozícii, keď by sme nielen mali, ale aj mohli zarábať viac. Z čoho vychádzate?

Z reálnych makroekonomických dát. Podľa toho, čo je naša ekonomika schopná vygenerovať, by už teraz mohol byť priemerný plat o dvadsať-tridsať percent vyšší. Problém vidím v prerozdeľovaní vyprodukovanej hodnoty. Napríklad v Nemecku ide takmer šesťdesiat percent zamestnancom, zvyšok firme. V Slovinsku, ktoré má podobné HDP na obyvateľa ako my, je to 58 percent v prospech zamestnancov. My to máme opačne - menšia časť ide pracujúcim a väčšiu si nechá firma. Vo výsledku majú v Slovinsku priemernú hrubú mzdu 1 900 eur, slovenská je 1 100. A aj tá je ohrozená. Minister hospodárstva totiž navrhuje zrušiť minimálne mzdové nároky.

Richardovi Sulíkovi prekážali aj mzdy v&nbsp;inzerátoch, ktoré sa vám takmer pred dvoma rokmi podarilo presadiť. Stáli za&nbsp;toľkú námahu?

Určite. Uchádzači už nemusia cestovať stovky kilometrov na&nbsp;konkurzy, len aby sa dozvedeli, že im ponúknu smiešny zárobok. Navyše, prieskumy dokazujú, že nástupné platy práve preto vzrástli. Zmena zákona bráni aj podvodom zo strany podnikateľov, keď pod rôznymi zámienkami dajú robotníkom nižšie platy, než uviedli v&nbsp;inzeráte. Dá sa to vyriešiť výzvou, aby rozdiel doplatili, prípadne im pohrozíme inšpektorátom práce. Ideálne je peniaze vymáhať po&nbsp;tom, keď poškodený z&nbsp;firmy odíde, aby zbytočne nešiel do&nbsp;konfliktu so zamestnávateľom. Rozdiel mu musia vyplatiť až tri roky dozadu.

Horšie je, keď majú koncerny príliš dobré vzťahy s&nbsp;regionálnymi inšpektorátmi alebo sú inšpektori nekompetentní. Teraz sa zaoberáme majiteľom, ktorý dal pracovníkovi o&nbsp;päťsto eur menej, než inzeroval. Pred inšpektorkou sa obhajoval, vraj tento robotník nakoniec vykonával jednoduchšiu robotu, než plánovali. Šokovalo ma, že to akceptovala. Jednak klamal a&nbsp;hlavne ju to nemalo zaujímať. Ak sťažovateľ dostal zmluvu na&nbsp;inzerovanú pozíciu, mal dostať minimálne inzerovaný plat. Bodka.

Je zvláštne, že v&nbsp;čase krízy sa minister hospodárstva zaoberá takouto pre chod štátu nepodstatnou vecou.

Richard Sulík nie je práve najlepší ekonóm a&nbsp;stále vníma chod krajiny z&nbsp;pohľadu podnikateľa. Jeho heslo je: Keď sa bude dariť zamestnávateľom, bude sa dariť aj zamestnancom. Čo u&nbsp;neho v&nbsp;preklade znamená, že podnikatelia majú mať čo najviac slobody. Dokonca v&nbsp;roku 2014 došiel s&nbsp;takou reformou Zákonníka práce, ktorá by ho prakticky zrušila. Chcel vyhodiť vetu, ktorá nariaďovala, že zamestnanecké vzťahy sa touto legislatívou musia riadiť. Našťastie mu to nedovolilo európske právo.

Jedným z&nbsp;jeho nápadov bola aj takzvaná regionálna minimálna mzda.

To bola hlúposť aj z&nbsp;ekonomického hľadiska. V&nbsp;slabších regiónoch by totiž chudobu zakonzervovala, tie by sa vyľudňovali, znížila by sa kúpyschopnosť obyvateľstva, a&nbsp;teda aj obraty regionálnych podnikateľov. Predovšetkým to však opäť odporovalo platnému zákonu.

Vystupovali ste ako kritik podnikateľského kilečka. Čo vám v ňom najviac prekážalo?

Jeho autori chcú napríklad sťažiť zakladanie odborov natoľko, že by sa už takmer založiť nedali. Podľa návrhu by ich vznik malo iniciovať minimálne desať percent zamestnancov a tridsať percent by sa muselo zúčastniť volieb. Koľkí nájdu odvahu verejne podporiť odborovú organizáciu, keď sa vo firmách na odborárov bežne poľuje? Medzi ďalšími problémovými opatreniami je napríklad zrušenie stupňov minimálnej mzdy, čím by mnohí mohli prísť o stovky eur, alebo uvoľnenie niektorých obmedzení pri agentúrnom zamestnávaní. Pôvodne plánovali aj zrušenie miezd v inzerátoch, tu však zasiahol bývalý minister práce Jozef Mihál. Na druhej strane sú v kilečku aj dobré body. Hlavne odstraňovanie byrokracie.

Viem, že máte Richarda Sulíka dlhodobo v&nbsp;zuboch. Ale niekedy ste mali dobrý vzťah. Nie?

Rozhodne to nie je osobné. Prekáža mi, že neberie ohľad na&nbsp;zamestnancov a&nbsp;jeho návrhy by im uškodili. Je pravda, že sme v&nbsp;minulosti úzko spolupracovali. Neboli sme kamaráti, ale rozumeli sme si. Vtedy som si neuvedomoval, čo všetko SaS presadzuje. Bral som ich ako nový vietor, páčil sa mi ich svieži prístup vo vtedajšej „zošnurovanej“ politike. Vydržalo mi to len pár mesiacov. Členom SaS som sa nakoniec stal len preto, aby som mohol pri voľbe nového predsedu hlasovať proti Sulíkovi.

Nedávno v&nbsp;médiách rezonovali ostré vyjadrenia šéfa Klubu 500 Vladimíra Sotáka a&nbsp;hrozby na&nbsp;jeho adresu zo strany ministra financií Eduarda Hegera. Ako tento spor vnímate?

Vláda by Sotáka určite nemala ignorovať. Ak predseda silnej zamestnávateľskej organizácie tvrdí, že má podklady, ktoré naznačujú ohrozenie desiatok tisíc pracovných miest, nemožno ho len tak odbiť alebo sa mu vyhrážať. Netvrdím, že mu bezvýhradne verím, ale nehovorí úplné hlúposti. To, že podnikatelia padajú na&nbsp;hubu, je fakt a&nbsp;ani ja nechápem, prečo peniaze z&nbsp;Európskej únie určené na&nbsp;udržanie zamestnanosti nezmyselne obmedzili. Zdá sa mi to nekompetentné rozhodnutie. Minister financií síce argumentuje optimistickými grafmi, ale podľa mojich informácií z&nbsp;biznispro­stredia je situácia vážna. Obávam sa, že vláda bude aj so svojimi tabuľkami o&nbsp;pár mesiacov nemilo prekvapená.

Keď si čítam statusy na&nbsp;Pracujúcej chudobe, zdá sa, akoby podnikateľ bol synonymom triedneho nepriateľa.

Nie je to tak. Mnohí z mojich známych a kamarátov majú firmy. Snažia sa ľuďom zabezpečiť slušné príjmy a popri tom investovať do rozvoja. O takých z času na čas píšeme, ale priznávam, že asi málo. Viac sa zameriavame na zamestnávateľov, ktorí klamú, zavádzajú, tlačia na nízke mzdy, neplatia svojim ľuďom ani to, čo musia, nieto že by im dali čokoľvek navyše, dožadujú sa zníženia odstupného, menšej úrovne ochrany zamestnancov. Najbežnejšie prípady, ktoré riešime, sú gastronomické prevádzky alebo stavebné firmy, ktoré oficiálne platia minimálnu mzdu a zvyšok „kešujú na ruku“. Prípadne zmluvy ani neuzatvárajú. Ďalší počas koronakrízy nútili zamestnancov podpísať zníženie platu či skrátenie úväzku a ak odmietali, zavádzali ich tvrdením, že porušujú zákon. Alebo pracovníkov vyhadzovali bez akéhokoľvek odstupného.

Keď sa pozrieme na&nbsp;podnikateľské prostredie na&nbsp;našom území, v&nbsp;porovnaní s&nbsp;Nemcami, Rakúšanmi, Kórejčanmi, Francúzmi či Američanmi, vychádzajú Slováci ako najhorší zamestnávatelia. Vo všetkých ohľadoch. Aj ja som za&nbsp;rozvoj domácej ekonomiky, bol by som rád, keby prosperovali hlavne slovenské firmy, ale keď aj pracovní právnici nad našincami len krútia hlavou, mám vážnu dilemu.

To sa hovorilo, aj keď k nám začali prichádzať zahraničné koncerny a po nejakom čase prevzal vedenie divízie slovenský manažment. Vraj sa podmienky takmer vždy zhoršili.

Žiaľ, nie sú to vymyslené historky. Najviac porušení aj elementárnych práv zaznamenávame nielen u slovenských podnikateľov, ale aj u domáceho manažmentu v zahraničných firmách. Keď dostane nemecký manažér v Nemecku pokyn, aby prepustil pätnásť zamestnancov, obvykle trvá na tom, že naopak ďalších päť potrebuje. Keď taký pokyn z nemeckého vedenia dostane slovenský manažment, prepustí rovno dvadsať ľudí a zvyšnú prácu rozdelí medzi ostatných. Bez ohľadu na to, akí sú vyťažení. Len aby ukázal, ako to vedel zariadiť.

Výsledok ďalšieho vášho lobingu je právo hovoriť o&nbsp;svojom plate. Nie však povinnosť. Takže sa stále stáva, že skúsení pracovníci po&nbsp;rokoch praxe neraz zarábajú menej ako noví.

Volá sa to nerovné zaobchádzanie a je protiprávne. Zamestnanci na porovnateľnej pozícii, s porovnateľnými skúsenosťami, náplňou práce a jej hodnotou nesmú mať rozdielne základné platy. Vedenie ich odmeňovanie môže odlíšiť len príplatkami a pohyblivými zložkami. Samozrejme, viem, že pre bežného pracovníka je ťažké zistiť, či sa nerovné zaobchádzanie deje aj jemu. Ak však má podozrenie, môže sa obrátiť na odborovú organizáciu, ktorá si platy všetkých relevantných kolegov vyžiada. Prekážkou nie je ani GDPR. Mená sa môžu anonymizovať. Podstatné sú čísla. Ak odbory rozdiely zistia, najprv oslovia manažment, prípadne sa obrátia na inšpektorát práce. Poslednou inštanciou je súd, kde však musí žalobu podať pracovník, ktorého sa to týka. V tomto bode sa to často láme, keďže málokto riskne priamy spor s firmou.

Niekedy mám pocit, že sa bojíme viac než v&nbsp;minulosti. Je strach jeden z&nbsp;dôvodov, prečo je u&nbsp;nás len zhruba trinásť percent zamestnancov v&nbsp;odboroch?

Určite najzásadnejší. Veď na&nbsp;založenie odborovej organizácie v&nbsp;podniku dnes stačia traja ľudia a&nbsp;ani tí sa obvykle nenájdu. Nedávno ma oslovila žena z&nbsp;veľkej americkej firmy na&nbsp;Slovensku s&nbsp;tým, že jej pokusy vychádzajú naprázdno. Kolegovia majú strach na&nbsp;túto tému hovoriť aj medzi sebou. Aby sa to nedostalo k&nbsp;vedeniu.

Najnovšie organizujete petíciu za&nbsp;odmrazenie stravného, zároveň máte výhrady k&nbsp;výmene stravných lístkov za&nbsp;hotovosť. Prečo?

Stravné lístky - či už papierové, alebo karta - sa dajú míňať len na&nbsp;Slovensku, a&nbsp;teda podporujú vnútornú ekonomiku. Ak by boli výhradne elektronické, zabránilo by sa aj daňovým únikom a&nbsp;gastrosektor, ktorý extrémne doplatil na&nbsp;koronakrízu, by mal určite zabezpečené nejaké tržby. Naopak, hotovosť veľmi rýchlo splynie s&nbsp;výplatou. O&nbsp;pár rokov si vláda môže povedať, že tieto peniaze neplnia svoj účel a&nbsp;benefit celkom zruší. Smiešne vyznelo aj zmrazenie hodnoty stravného. Firma so sto zamestnancami ušetrí okolo 360 eur mesačne. Aký to má zmysel? Najprv vláda podnikateľom zníži pomoc z&nbsp;EÚ a&nbsp;potom im týmto ťahom ide akože pomôcť na&nbsp;úkor zamestnancov?

Nebolo by efektívnejšie riešiť všetky tieto problémy ako politická strana?

Bolo by fajn, keby taká existovala. Ja však určite žiadnu zakladať nebudem. Treba na to peniaze, široký tím odborníkov a chuť. Ani jedno z toho nemám. Politika sa na Slovensku robí odpudivo, je v nej veľa nekompetentných ľudí a nežiada sa mi tráviť s nimi viac času, než v rámci práce musím. Navyše, stal som sa koordinátorom projektov v Energeticko-chemickom odborovom zväze a v ňom som sa našiel. Baví ma to, cítim veľké možnosti a na rozdiel od politiky, kde musí človek riešiť mocenské hry a predovšetkým sám seba, sa môžem venovať výhradne problematike pracujúcich, zakladať odborové organizácie, navrhovať funkčnú legislatívu a pomáhať zamestnancom. Teraz som na správnom mieste, kde môžem robiť to, čo chcem. Možno účinnejšie ako v akejkoľvek strane.

Keď ste sa stali profesionálnym odborárom, zrušíte Pracujúcu chudobu?

Ani náhodou. Je to stále silný nástroj na kontrolu mocných zdola. Som presvedčený, že toto občianske združenie má stále dostatok nevyužitého potenciálu. Treba burcovať ľudí z viacerých pozícií, pretože sú snahy siahať im na dôležité práva. Je najvyšší čas, aby tu bola masa, ktorá politikom v takýchto krokoch zabráni, nebude sa báť vyjsť do ulíc a povedať si svoj názor.

Milan Kuruc: Slovenský zamestnávateľ je najhorší. Ešte aj Kórejci sú lepší

Peter Galan

Autor článku

Peter Galan

Plus TV

Novinár nie je sudca. Nálepkovanie je forma extrémizmu

Peter je závislý na opiátoch a alkohole, bol vo väzbe. Čo odkázal ľuďom, ktorí chcú brať drogy?

Tomáš Demo z Highgate Group: Due diligence odhalí aj skryté riziká pri kúpe firmy

Výber pre vás

Milan Kuruc: Slovenský zamestnávateľ je najhorší. Ešte aj Kórejci sú lepší

Peter Galan

Súvisiace články

Alkoholové peklo za Lamanšským prielivom: Neverili by ste, koľko Briti vypili za jediný deň

Dôchodkový paškvil: "O niekoľko rokov možno budeme živiť aj poľských špekulantov"

Posledný zhasne: Automobilky sa do rozbehnutia výroby nehrnú. Nemá kto kupovať

Aplikácia pre deti vystrašila Ameriku. Trump stanovil ultimátum

Manželky miliardárov: Nie sú to žiadne zlatokopky. Aspoň nie všetky

Vysoké Tatry by sa zmestili do jednej väčšej alpskej doliny. Nemôžme tam mať všetko!

Autor článku

Peter Galan

Plus TV

Novinár nie je sudca. Nálepkovanie je forma extrémizmu

Peter je závislý na opiátoch a alkohole, bol vo väzbe. Čo odkázal ľuďom, ktorí chcú brať drogy?

Tomáš Demo z Highgate Group: Due diligence odhalí aj skryté riziká pri kúpe firmy

Výber pre vás