Vyštudoval Ekonomickú univerzitu, na chvíľku privoňal k politike, odkiaľ však veľmi rýchlo znechutene zutekal, a hoci dlho slušne zarábal ako IT špecialista, už šesť rokov nekompromisne bojuje za zlepšenie podmienok zamestnancov. Prostredníctvom stránky Pracujúca chudoba, ktorá má desaťtisíce priaznivcov, permanentne burcuje ľudí, aby sa nenechali klamať a odhodlali sa žiadať si lepšie platy. S deväťčlenným tímom dobrovoľníkov im radí, ako na to, a popularizuje nudnú literu pracovného práva. O Richardovi Sulíkovi si myslí, že je slabý ekonóm, ktorý chcel znefunkčniť Zákonník práce, veľkú časť politikov naprieč desaťročiami považuje za amatérov a mrzí ho, že Slováci sa, aj vinou svojej neradostnej ekonomickej situácie stali neprajným, závistlivým, demotivovaným národom. Viní za to nielen vládne špičky, ale aj neférových podnikateľov či málo zdatných inšpektorov práce. O tom, ako z tohto marazmu von, sa so šéfom občianskeho združenia Pracujúca chudoba a koordinátorom projektov odborového zväzu ECHOZ MILANOM KURUCOM (36) porozprával PETER GALAN.

Projekt Pracujúca chudoba si aj vďaka trefnému názvu získal priazeň obyčajných ľudí, ktorí sa v ňom našli. Kde sú jeho počiatky?

Niekde v roku 2014. Vtedy som robil sedem dní v týždni, od rána neraz do noci a napriek tomu mi mesiac čo mesiac pristávala na účte urážlivá suma. Až pretiekol pohár. Dal som výpoveď a prijal lepšie platenú pozíciu IT špecialistu. Hnev vo mne však zostal, a tak som na Facebooku vytvoril stránku s názvom Pracujúca chudoba. Bez veľkých plánov. Jednoducho som chcel tých neviditeľných občanov, ktorí robia od svitu do mrku, a aj tak rátajú každé euro, vyniesť na svetlo sveta a ukázať, že ich problém treba riešiť.

Nepoznám takmer nikoho, kto je so svojím príjmom spokojný, tak predpokladám, že počet priaznivcov raketovo rástol.

Vôbec nie. Progres bol postupný, organický, nejaký čas trvalo, než sa nazbieralo prvých päťsto fanúšikov. Vtedy som na stránku zavesil baner: „Dajte politikom minimálnu mzdu a uvidíte, ako rýchlo sa veci začnú meniť!“ V priebehu pár hodín mal takmer 30-tisíc zdieľaní. Potom som napísal článok o problematike platov, ktorý si prečítalo skoro štyristotisíc ľudí. Tak základňa rástla a dnes je nás vyše šesťdesiattisíc. Niektorých to zaujíma, ďalší sa prídu hádať alebo nám nadávať do komunistov.

Oprávnene?

Neviem, čo je komunistické na tom, keď poukazujem na neférové praktiky, a chcem, aby sa všetci mali lepšie. Nehovoriac o tom, že som všetkými desiatimi za trhové hospodárstvo. Len nie v štýle divokého kapitalizmu.

Napriek neprajníkom ste naberali na sile a dokonca sa vám podarilo ovplyvňovať legislatívu.

Zhruba tak. Vďaka IT sa mi z finančnej stránky žilo ľahšie a po večeroch som sa mohol venovať problémom tých, ktorí si nevedeli pomôcť sami. To ma napĺňalo. Skupina postupne prerástla do občianskeho združenia a teraz už možno povedať, že máme rešpekt aj vplyv. Podarilo sa nám presadiť mzdy v inzerátoch, právo hovoriť o svojom plate, bezplatné pracovné súdy...

Nemali by sa tým zaoberať skôr vládne inštitúcie alebo odborové združenia?

Ale veď to robia. Máme legislatívu, ktorá nie je zlá. Minimálne na papieri vyzerá dobre. Problém je, že nám krívajú inšpektoráty práce, úroveň odborárov je rôzna a hlavne občania netušia, na čo všetko majú nárok. Nie­ktorí nevedia ani to, že zákon im garantuje dva voľné dni v týždni.

Normálne si človek po robote zájde na pivo, na futbal alebo s rodinkou k vode. Vy namiesto toho študujete Zákonník práce?

Nielen ten. Rôzne odborné články, prieskumy, analýzy, mediálne výstupy, právne predpisy. Vlastne som sa zase vrátil k štúdiu ekonómie.

Univerzita vás na pracovný trh dostatočne nevyzbrojila?

To zďaleka nestačí. Ekonómia je do istej miery ideológia. Existuje viacero smerov, ktoré sa zásadne líšia. My tu od Dzurindu razíme neoliberálny. Ten hlása: "Pomáhajme podnikateľom, zrušme regulácie, netlačme na vyššie mzdy, znížme im dane a od nich potom niečo kvapne aj na zamestnancov. Slobodný trh všetko vyrieši a len my sami sme strojcami svojho šťastia." Toto však v reálnom svete nefunguje a výsledkom je, že bohatí bohatnú výrazne rýchlejšie než chudobní a kapitál sa kumuluje v rukách malého percenta vyvolených. Finančné prostriedky im umožňujú vstupovať do politiky, lobovať a ešte viac kriviť systém.

NA DORAZ
NA DORAZ "Dnes mnohých delí od nulového rozpočtu jediný mesiac bez príjmu," upozorňuje Milan Kuruc.
Zdroj: MIROSLAV MIKLAS

Iné ekonomické smery chápu, že prostredie človeka zásadne formuje, je pod tlakom socio-ekonomických vplyvov a obvykle sa nerozhoduje racionálne. Tvrdia, že prosperita musí byť zdieľaná, aby ľudia mali viac peňazí, rozvíjali svoje talenty, viac míňali, využívali služby. Tým sa podnikateľom zvyšujú obraty, tržby, zisky...

Taký prístup má aj sekundárne pozitíva. Ak jednotlivci netrpia nedostatkom, viac sa zapájajú do života spoločnosti, v ktorej vládne podnetnejšia atmosféra, cestujú, vzdelávajú sa, hľadajú riešenia, sú ohľaduplnejší voči sebe navzájom aj k životnému prostrediu.

To znie trochu rozprávkovo.

Možno. Podstatné je, že treba hľadať spravodlivejší spôsob distribúcie bohatstva. Pretože ak od výplaty k výplate vychádzate len tak-tak, celá vaša myseľ je akoby spútaná, zameraná na prežitie a strach, čo prinesie ďalší mesiac, rok. Odkladáte dovolenku, relax, návštevu zubára, trasiete sa, či zaplatíte deťom školu, či splatíte hypotéku. Veď dnes mnohých delí od nulového rozpočtu jediný mesiac bez príjmu. Je smutné, ak je otázka prežitia naším hlavným cieľom.

Poznáte príklady, kde to funguje lepšie?

Škandinávske krajiny. Občan nielen dobre zarobí, ale žije na úrovni, aj keď o prácu príde. Štát ho podporuje v mnohých smeroch, vytvára podmienky na šport, aktívny relax, stará sa o jeho zdravie, vzdelávanie, rodinu, ponúka mu sociálne istoty. Alebo Dánsko. Keď je človek nezamestnaný, úrady sa ho ujmú a popri podpore mu hľadajú naozaj vhodnú pozíciu, dokonca dostáva voľné lístky do divadla, kina, na športové podujatia, aby sa socializoval a neutápal v depresiách. Na porovnanie - u nás pred pol druha rokom chceli obdobie poberania podpory v nezamestnanosti skrátiť, len aby ste prijali hocijakú nevýhodnú ponuku.

Ale tieto krajiny svoje systémy dlho tvorili, vychytávali nedostatky. My zápasíme s atrapou trhového mechanizmu pár desaťročí.

Ja vnímam trh ako sociálnu technológiu, ktorá efektívne generuje riešenia na existujúce problémy. S riešeniami prichádza prosperita a keď to pochopíme, urobíme všetko pre to, aby vznikali. Na to potrebujeme vzdelaných, motivovaných inovátorov, ale aj ľudí, ktorí majú dostatočné príjmy, aby ich svojimi nákupmi podporovali. Na Slovensku však má prioritu propodnikateľský pohľad a verejné blaho zostáva v úzadí. V tejto situácii pokladám za tragédiu, že politikmi sa stávajú biznismeni.

Vráťme sa k vašej pracovnej „charite“. Je o ňu veľký záujem?

Denne dostaneme minimálne desať emailov. Každý s iným problémom. Týkajú sa hlavne porušovania práv zamestnancov - predlžovania alebo skracovania pracovného času, nevyplatenia miezd, nútených nadčasov, „povinnosti“ nadpracovať sviatky, preťažovania, šikanovania... Niekedy je to fakt náročné, veď rozhovory so sťažovateľmi trvajú aj hodinu-dve. Kým nám to celé vysvetlia. Je nás síce deväť, ale túto agendu robíme len dvaja.

Naznačili ste, že nie všetci návštevníci vašej stránky s vami súhlasia. Dochádza aj k ostrejšej výmene názorov?

Z času na čas sa ozvú pseudoekonómovia, ktorí poznajú krivku ponuky a dopytu, a myslia si, že vedia všetko spochybniť. Alebo prídu malí podnikatelia, ktorí argumentujú vysokými nákladmi a nevyberane mi radia, aby som skúsil niekoho zamestnať, platiť odvody. Pritom naše aktivity sa zameriavajú skôr na veľké a nadnárodné spoločnosti. Niekedy som prekvapený, koľko je medzi ľuďmi zloby. Aj keď chápem, že ju vo veľkej miere prináša chudoba, depresia a beznádej, mal som obdobie, keď mi niektoré komentáre robili vyslovene zle. Prekáža mi aj absencia solidarity, väčšina prioritne rieši seba. Ak sa napríklad sestričky domáhajú zvýšenia platov, príde iná skupina zamestnancov s tým, že prečo sa zapodievame len nimi. Alebo ak poukážeme na nízke mzdy v niektorej fabrike, ozvú sa zo slabších regiónov: „My zarobíme ešte menej, čo by vlastne chceli?“ Namiesto toho, aby držali spolu a podporovali sa, ukazujú na seba prstom a závidia si pomaly každý cent. Nedochádza im, že všetci máme ten istý problém a každý by mal mať viac. Ak sa budú takto drobiť a škatuľkovať, nič nedosiahnu. Niekedy sa prichytím pri myšlienke, prečo pomáhať tým, ktorí sú sami na seba ako psy.

Každý by mal mať viac? Asi by sme si mali zadefinovať, kto je pracujúca chudoba.

Hranica chudoby je napríklad v Rakúsku niečo vyše tisícky, u nás 373 eur. To je úplne scestné. Podľa mňa sa človek zbaví ekonomického stresu, až keď zarobí aspoň tisíc eur v čistom.

Pokračovanie na ďalšej strane